„Želám si, aby mi raz tí doktori povedali, že aj ja mám svoju pravdu, že mi bolo ublížené. Nechcem už, aby sa toto dialo iným ženám. Toho by som sa chcela dožiť.“
Veronika, aktivistka z vylúčenej rómskej komunity, žena, ktorej bola násilne vykonaná sterilizácia
30.04.2019, Prešov
So Zuzanou Kriškovou sme na ceste domov zo stretnutia s feministickými organizáciami, ktoré sa zaoberajú najmä podporou žien z rómskych komunít.
Stretnutia sa zúčastnili zástupkyne z občianskych združení:
- Poradňa pre občianske a ľudské práva, ktorá je známa najmä zastupovaním nezákonne sterilizovaných rómskych žien,
- In minorita, ktoré sa primárne venuje problematike rómskeho holokaustu na Slovensku,
- Slovensko-českého ženského fondu,
- Centra pre reprodukčné práva,
Stretnutia sa tiež zúčastnili individuálne ženy – rómske aktivistky, spolupracujúce s Poradňou pre občianske a ľudské práva, ktoré boli v minulosti sterilizované bez riadneho poučenia a informovaného súhlasu, bezprostredne po pôrode svojho druhého dieťaťa.
Potrebujeme počuť príbehy žien z minority ich vlastnými slovami
Toto stretnutie bolo pre mňa veľmi podnetné z viacerých dôvodov. V úvode stretnutia, kedy rómske ženy rozprávali o tom, ako nútená sterilizácia ovplyvnila ich ďalší život, som sa neubránila slzám. Uvedomila som si, akú silu si vyžaduje od týchto žien zdieľanie svojej skúsenosti v spoločnosti plnej predsudkov, latentného ale aj neskrývaného rasizmu a nepochopenia. A tiež, že práva, ktoré sa nám zdajú dnes také „samozrejmé“ – ako napríklad právo na informovaný súhlas pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, právo nahliadnuť do svojej zdravotnej dokumentácie a robiť si z nej kópie, konkrétne pre nás na Slovensku vybojovali tieto silné ženy. Aj vďaka tomu, že sa rómske ženy ozvali, písali sťažnosti a viedli súdne procesy, sa súčasťou našej legislatívy stali ustanovenia o informovanom súhlase.
Ich skúsenosť bola natoľko extrémna, že sa o nej rozhodli rozprávať nielen vo svojich komunitách (v ktorých je to stále do veľkej miery tabuizovaná téma), ale aj pred celou spoločnosťou, v ktorej mnoho ľudí vidí za ich rozprávaním iba cieľ „vytrieskať čo najviac“ zo svojho nešťastia.
Niekto za tieto ženy rozhodol, že ich zbaví plodnosti, pretože dve deti sú dosť. Žijú pritom v prostredí, kde sa hodnota ženy vníma aj cez jej plodnosť. Z toho dôvodu je téma sterilizácií v rómskych komunitách tabu. Je to „hanba“ – ženina hanba a o tej sa na verejnosti nehovorí. Avšak zranenie, ktoré zažili, keď zistili, že nemôžu mať ďalšie deti, spôsobilo, že našli silu ozvať sa nielen za seba ale aj za iné ženy. Aby už žiadna žena nezažila to, čo ony.
Keďže sa v Ženských kruhoch orientujeme primárne v témach spojených s právami žien pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v tehotenstve, pri pôrode a v šestonedelí, ale sme v kontakte prevažne so ženami z majority, zaujímala nás skúsenosť žien z vylúčených komunít. Už v minulosti sme podporili petíciu za dôstojnú starostlivosť pri pôrode v nemocnici v Prešove, oboznámili sme sa so správou Vakeras zorales – hovorme nahlas o skúsenostiach rómskych žien pri pôrode.
V internetových diskusiách, naratívoch zdravotníkov, ale aj z aktivít, ktoré vyvíja Ministerstvo, často vnímame ako hlavnú výčitku smerovanú na rómske ženy, že sa nezaujímajú o svoje deti, že z pôrodnice utekajú bez detí a podobne. Ale málokto už vie, že tieto ženy sú po pôrode od svojich detí v mnohých nemocniciach často oddeľované a že pobyt s bábätkami na oddelení šestonedelia im nie je umožnený. Že sa k nim personál často správa hrubo (krik, nadávky, fackanie, segregácia, spia na chodbách alebo dve v jednej posteli, v kúpeľni im kreslia kriedou na zem čiaru po ktorej sa majú pohybovať – pohyb mimo nej majú zakázaný a pod.). Doma majú neraz ďalšie malé dieťa, o ktoré sa musia postarať. A tak žena, ku ktorej sa v pôrodnici všetci správajú hrubo a ponižujúco, a ktorá aj tak nemôže byť so svojim dieťaťom, z pôrodnice odíde a vráti sa pre dieťa až keď jej ho „láskavo vydajú“.
Málokto vie, že nepodpora a zničené dojčenie následkom separácie dieťaťa od matky po pôrode spôsobujú neúmernú finančnú záťaž rodín, ktoré sú nútené kupovať potom umelú výživu a pripravovať ju v podmienkach napríklad aj bez prístupu k pitnej vode. Rómske deti do jedného roka majú pritom niekoľkonásobne vyššiu úmrtnosť ako deti z majoritnej populácie. Tento alarmujúci fakt je však vnímaný ako zlyhanie samotných rómskych rodín, nie zlyhanie nás ako spoločnosti alebo systému, v ktorom žijeme.
Čo som si z tohoto stretnutia odniesla
Vraciam sa z tohto stretnutia domov nabitá určitou energiou. Stretla som sa so ženami, ktorých pohnútky k aktivizmu sú veľmi podobné tým, s ktorými sme zakladali Ženské kruhy: aby sa naše negatívne skúsenosti so zdravotnou starostlivosťou pri pôrodoch ďalej v spoločnosti nereprodukovali.
Mám úprimnú radosť z toho, že na Slovensku je toľko žien, ktorým záleží na tom, aby bola skúsenosť iných žien v súvislosti s reprodukciou lepšia alebo aspoň menej bolestná. Som tiež vďačná, že som mohla osobne spoznať tieto silné ženy a vypočuť si ich príbehy priamo z ich rozprávania. Je mi ale tiež úzko z vedomia, aké je ťažké priblížiť túto skúsenosť ľuďom, pre ktorých je vzdialená, a ktorí sa pozerajú na minoritné obyvateľstvo s predsudkami. Pretože možnosti, prostredie, z ktorého pochádzame a podobne, sú niekedy tak priepastne iné, že pochopenie je možné iba skrze otvorenosť a ochotu počúvať.
Tiež si uvedomujem, ako blahosklonne sa niekedy na rómske ženy pozeráme aj my – ľudia, ktorí im držia palce, ale veľa toho o nich nevedia. Možno si nahovárame, že je úlohou „nás“, vzdelaných žien a mužov, pomôcť im. A pritom si neuvedomujeme, ako ľudia z minority pomáhajú nám – tým, že zo svojej často takmer beznádejnej pozície sa rozhodnú aktivizovať a priniesť svedectvo. Mnoho práv, ktoré vnímame dnes ako samozrejmé, sme všetci získali vďaka ľuďom ako tieto ženy, ktoré zažili zaobchádzanie, natoľko sa vymykajúce ľudskému zaobchádzaniu, že bolo potrebné vytvoriť zákony, aby sa takéto veci nemohli viac diať alebo aby sa nediali beztrestne.
Jazyková korektúra: Oľga Žišková
