Keď som bola asi v 6. mesiaci tehotenstva, známa sa ma opýtala, či sa bojím pôrodu, povedala som „Skôr toho, čo bude potom“. Moja intuícia ma opäť raz nesklamala.
Neviem, či naozaj všetko muselo byť tak, ako bolo, a či naozaj bolo nevyhnutné, aby som sa doteraz občas pristihla pri tom, ako sa mi pri spomienke na 14. apríla 2019 kotúľajú obrovské slzy po lícach. Jedno však viem: nič z toho už nezmením, som šťastná, že mám úžasné, zdravé, krásne dieťa a verím, že raz sa s tým všetkým zmierim. Je ale predo mnou ešte dlhá cesta. Napísanie tohto príbehu je pre mňa jeden z dôležitých krokov na nej.
Odmalička som milovala deti: starať sa o ne, učiť ich, vymýšľať im program, počúvať ich. Boli časy, keď som bola aj takou sídliskovou au-pair. Celé detstvo a pubertu som si v hlave pestovala predstavu jednej veľkej šťastnej rodiny. Snívala som o dokonalom otcovi svojich detí, o rozprávkových tehotenstvách a šťastnom rodinnom živote. Z predošlého opisu sa mi teda zatiaľ všetko (až na tú veľkú rodinu) splnilo.
Našla som muža, ktorého by som za nič na svete nemenila. Ktorý mi je oporou, akú som ešte v živote nezažila a nevedela si predstaviť (aj keď mám najúžasnejších rodičov na svete). Otehotnela som o pár mesiacov skôr, ako sme plánovali, no na radosti nám to absolútne neuberalo.
Prvé týždne síce boli veľmi náročné a keďže som neustále krvácala a boli sme odcestovaní, viackrát som sa s bábätkom v mysli rozlúčila a poplakala si. O to úprimnejšie boli slzy radosti, keď nám pán doktor potvrdil, že bábätku sa zatiaľ darí a počula som na vlastné uši jeho srdiečko. Na ten moment nikdy nezabudnem. Odvtedy som to už brala ako hotovú vec, že sme traja.
Ani neviem, ako opísať tehotenstvo viacerými slovami ako len „bezproblémové“. Bolo mi fakt super. Zo začiatku ma znepokojovalo, že chudnem, ale doktor ma ubezpečil, že to je v poriadku a ja som sa cítila dobre aj pri pohľade do zrkadla. Môj malý drobec mi asi chcel zvýšiť sebavedomie. Cítila som sa pekná, dôležitá. Malý si občas zakopal alebo zaštikútal, aby sa pripomenul, ale inak ma nechal naplno sa venovať práci, športom, priateľom, neskôr aj sťahovaniu do nášho prvého spoločného vlastného bývania. Bola som naozaj fit a šťastná a myslím, že obaja s tatinom sme si to úžasne užili.
V kalendári dni ubiehali, no ja som sa akoby mentálne niekde zastavila. Bruško rástlo pomaly, všetko sme si užívali, no stále som nemala pocit, že by sa blížil deň príchodu nášho drobca. Som dosť racionálny človek, ale verím, že takéto niečo žena cíti. Že vie, že malé už prichádza, že aj hormóny urobia svoje, že tehotenstvo proste dosiahne svoj vrchol a mamička ostane v stave: „Som pripravená, už príď!“. A možno som si to len idealisticky vysnívala. A práve tento zážitok bol prvý zlomový bod.
Vo štvrtok 11. apríla sme s priateľom sedeli večer na našom novom gauči. Na ďalší deň som mala ísť na kontrolné sono do nemocnice, lebo pár dní predtým sa doktorovi nepozdávalo množstvo plodovej vody a pustil ma domov len vďaka tomu, že všetko ostatné bolo tip-top.
V ten večer som teda zavtipkovala: „Snáď tu nesedím posledný krát takto s bruchom“. Možno som predsalen niečo vnútorne cítila. Na ďalší deň bola na sone doktorka, ktorá zjavne nechcela prebrať zodpovednosť na seba. So správou ma poslala ku gynekologičke, ku ktorej som chodila na poradňu. A vtedy sa spustil všetok ten chaos.
Realita bola asi iná, no pod vplyvom emócií sa mi celá návšteva tejto ambulancie zhrnula len do opakujúcej sa scény, ako nahnevaná doktorka prehadzuje na stole moje papiere a opakuje rozzúrene „rastová retardácia“. Tak si predstavte, ako som sa mohla vtedy cítiť. Dostala som jasné a stručné informácie kam mám ísť na príjem a vlastne som asi vôbec netušila, prečo. Teda samozrejme, dostala som info: „Musíme vás sledovať“, ale neviem si predstaviť, ktorej mamičke by niečo takéto stačilo.
Príjem do nemocnice a čakanie na pôrod
Po ceste na príjem som si poplakala na chodbe. Po pár minútach som sa ukľudnila a nadobudla som pocit, že však idem si pre svoje dieťa, chcem sa tešiť a nie smútiť. Nie je sa čoho báť, o pár dní som doma. O menšej váhe synčeka som vedela už dávno, veľa detí sa narodí s váhou okolo 2,5kg, nenechám sa rozhodiť. Ani víťazka súťaže „ako sa čo najodpornejšie zachovať k vystresovanej budúcej mamičke“ – teda sestrička na príjme – ma už nerozhodila. Jej otázka: „Ako môžete prísť do nemocnice bez zbalených vecí?“, keď v ruke držala papier o akútnej hospitalizácii, asi nepotrebuje komentár.
Priateľ mi priniesol veci, odprevadil ma na oddelenie a tam mi pán doktor vysvetlil, kde je problém a aký bude postup. Tieto momenty už asi navždy ostanú v mojej hlave ako posledné záblesky optimizmu.
Doktor bol milý a pôsobil profesionálne. Vysvetlil mi, že malý sa zjavne zatiaľ má dobre, ale plodová voda ubúda a to by mohlo byť pre neho nebezpečné. Že mi ešte dnes večer budú robiť záťažové testy (bol piatok poobede), aby zistili, či by drobec zvládol vyvolávanie pôrodu. Pre mňa, zástankyňu prirodzeného pôrodu, boli aj tieto informácie nepríjemné, no stavala som sa k tomu čisto racionálne a úplne som prijala aktuálnu situáciu. A úprimne, iná možnosť ako tá, že vyvolávanie pôrodu zvládneme, mi ani nenapadla. Verila som nám obom.
Moja dôvera v nás bola ale zjavne málo. Do večera som čakala vyhladovaná na izbe, zakázali mi jesť, lebo že pôjdem na tie záťažové testy (no ono to už vtedy bolo asi skôr predoperačné opatrenie, len mne to nedochádzalo). Ani neviem, ako som si krátila čas. Tak som sa upla na doktorov plán, že som asi len sedela, čítala povzbudivé správy od rodiny a od známych a bola som fascinovaná, koľko ľudí sa teší, akoby sa malý už narodil.
Večer však prišla sestra a povedala, že môžem ísť teda na večeru, že testy budú robiť až ráno, tak nemám raňajkovať. Ešte stále som ostávala racionálna, chladná, najedla som sa, pracovala som v nemocničnej posteli. Ľutovala som spolubývajúcu, ktorá mala kontrakcie už druhý deň a brala som to tak, že zajtra s takým niečím asi budem bojovať aj ja.
No sobota bola nakoniec asi najhorší deň z celého môjho príbehu. Od rána úplná ignorácia. Okolo obeda mi len sestrička stručne povedala, že tak dnes sa nebude nič robiť, môžem jesť. Dookola ma volali na počúvanie oziev malého. Pritom sa rozprávali a smiali a ja som len bola ako nejaký tovar na páse. Keď som sa spýtala, či je všetko v poriadku, odpovedali strojovo „áno“.
Pri písaní si uvedomujem, že išlo len o jeden deň. Obyčajných 24 hodín môjho života. Zlomok môjho života. No poznáte to, keď vám nejaké dni pripadajú ako večnosť. Cítila som sa tak strašne sama. Bola som sklamaná, že mi doktor niečo sľúbil a zrazu tam nie je ani on, ani nikto mne blízky, sestričky mi nevedia na nič odpovedať.
Podvečer som už so slzami v očiach išla za sestričkou, či by som mohla hovoriť s doktorom, lebo som tu už druhý deň a pri príjme mi hovorili o nejakom pláne, ktorý sa vôbec nerealizuje. Sestrička otrávene prikývla. O pár minút za mnou prišla, že doktor nemá čas, ale odkazuje, že možno sa bude robiť test zajtra. Po pár ďalších otázkach smerom na sestričku a jej univerzálnych odpovediach som nadobudla dojem, že ona ani netuší, aký som prípad. Brala to tak, že som jedna z tých rodiacich a musím proste čakať. Vtedy som sa úplne zosypala.
Mala som plnú hlavu reverzu, ale vedela som, že to spraviť nemôžem. Veď netuším, čo sa deje. Musím vydržať do rána a potom budem stáť pri dverách ambulancie, kým ma nevyšetria. Zatiaľ čo moje spolubývajúce (už boli dve) vzdychali a skrúcali sa v bolestiach, ja som si zamestnávala myseľ prácou a hudbou. Obe už zaslúžene spali, keď som o polnoci zavrela notebook a povedala si: „Treba spať, zajtra nás čaká ťažký deň“.
Sen o prirodzenom pôrode sa rozplynul
Noc bola – ako všetky v nemocnici (teda aspoň na rizikovom a na šestonedelí) – rušná a boli sme rady za každú súvislú hodinku spánku. Ráno sme sa všetky tri zobudili na vizitu a výzvu k vyšetreniu v ambulancii. Mala som ísť druhá.
Na vyšetrení doktor s hrôzou skonštatoval, že už nemám žiadnu plodovú vodu a placenta je v poslednom štádiu. Nezabudol pritom aj trikrát nakričať na mladého doktora, ktorý stál za ním a mal službu celý víkend, že čo robil včera a prečo ma nevyšetril. A mne išlo v hlave: „”Áno, veď na to som čakala!“”.
Počas tejto scény som sa ale stále držala plánu „ideme vyvolávať pôrod“. Na to mi ale doktor oznámil, že pôrodné cesty sú úplne nezrelé a treba vykonať sekciu. Bol taký rýchly a stručný. Ja som tam stála polonahá a len som dokázala zo seba vytlačiť jednoduchú otázku: „Treba?“. Doktor sa na mňa pozrel ako na blázna: „Môžete aj nesúhlasiť. Ale ide o život vášho dieťaťa.“.
Prečo dokelu máme v takýchto situáciách pocit, že nemáme právo plakať?
V takomto momente sa asi z každej ženy stáva úplne bezmocný oddaný tvor. Cítila som sa ako handra, ako bábka, ktorá sa skladá na zem pod váhou vlastného tela a povie iba poslednú vetu: „Robte, čo treba“”. No vo mne všetko vrelo, horelo, súčasne plakalo, všetky predstavy sa v momente zosypali ako domček z karát. Ocitla som sa tu, v sterilnom nemocničnom prostredí, obklopená lekármi. Tí práve rozhodli o príchode môjho dieťaťa na svet. Ešte pred pár mesiacmi som si doma v posteli snívala o krásnej intímnej atmosfére: len ja, otec môjho dieťaťa, teplo nášho domova. On ma drží za ruku a celým si prejdeme spolu. On ma podporí, bude pri nás a všetci traja to spolu zvládneme a budeme prvé minúty, hodiny spolu, túliť sa a dávať všetku lásku tomu malému bezbrannému tvorovi, ktorý nemá pocítiť odlúčenie od rodičov.
Musela som si sadnúť. Ja naozaj neviem, prečo som celých deväť mesiacov úplne popierala túto možnosť, možnosť sekcie. Odmalička neznášam šoky. Myslím, že sa viem pripraviť na čokoľvek a zvládnuť veľmi náročné situácie, ale vždy potrebujem aspoň trochu času. Najhoršie, čo mi môžete urobiť, je postaviť ma pred hotovú vec, po deviatich mesiacoch čakania zrazu obrat o 180°.
Slzy sa mi neovládateľne kotúľali po lícach a hanbila som sa, ale nevedela som to zastaviť. Prečo dokelu máme v takýchto situáciách pocit, že nemáme právo plakať? V ambulancii bola ešte jedna doktorka, ktorá v tej chvíli pôsobila ako anjel. Upokojila ma, priviedla ma aspoň k dočasnému prijatiu situácie a k sústredeniu sa na to, čo je dôležité: aby už bol malý medzi nami. Trochu viac mi aj vysvetlila, čo sa deje a že malý už potrebuje ísť na svet.
Na izbe som sa zbalila, vypočula si závistlivé zhodnotenie situácie mojou spolubývajúcou. Nechcem jej krivdiť, musí to byť hrozné rodiť tri dni, ale ja som vtedy bola krehká ako nikdy predtým, tak sa ma to veľmi dotklo. Zobudila som telefónom priateľa, aby prišiel za nami, napísala našim, že idem pod skalpel a nech komunikujú s priateľom.
Prosím, chyť ma za ruku
Tak, nádych-výdych. Do naha, kanyla, cievka. Tik-tak. Berú mi okuliare, pripadalo mi to ako symbolické odobratie posledného zmyslu. “Maťo, kde si? Prosím, chyť ma za ruku. Prosím, stihni to.” Tik-tak. Zrazu sa zjavil, chytil ma za ruku. Už som si len želala, aby bolo po všetkom. Je tu, uvidí svojho syna, už len nech je po tom.
Na vozíku ma odviezli na sálu, nahú, nevidiacu. Chvíľami som si pripadala ako v horore. Ešte som sa naivne spýtala, či nemôže byť otecko pri nás. „Milá pani, tu je sterilné prostredie.“ Už ma len do konca života bude zaujímať, prečo to niekde ide a inde nie.
Spinál vôbec nebol to najhoršie, ako veľa ľudí hovorí. Malý pich. Potom prišlo to horšie. Cítila som ako ma režú, možno mi len z toho všetkého šibalo, ale prisahám, bolelo ma to a vedela by som presne povedať, kade išli skalpelom. Najprv mi povedali, že to sa mi len zdá.
Keď som ale o chvíľu zakričala, doktor poznamenal: „Počujte, ale ona to asi naozaj cíti“”. Našťastie v momente všetko prestalo. Už som necítila nič. Na sále bola po celú dobu absurdná situácia. Ja som bola zapnutá na autopilota a z mojich útrob vyťahovali živého tvora vtipkujúci lekári. Už zas musím uznať, že napriek všetkému zlému, aspoň na chvíľu som mala pocit, že som obklopená milými ľuďmi, ktorí mi chcú uľahčiť trápenie.
Porodili sme. Prežili sme
Vďaka môjmu slabému zraku mám navždy v hlave príchod svojho dieťaťa uložený ako jednu veľkú machuľu v zelenom plášti nesúcu preč malú fialovú machuľu. Pozrela som sa smerom, kam odišlo zjavne moje dieťa.
V okienku sa zjavila žltá machuľa, ktorá mi asi zakývala. Všetko nasvedčuje tomu, že je všetko v poriadku. No autopilot má vypnuté aj emócie. Porodili sme, checkmark. Žijeme, checkmark. Otecko sa teší, checkmark.
O pár minút (alebo sekúnd?) sa k mojej hlave približuje farebná machuľa a so zmenšujúcou sa vzdialenosťou naberá na ostrosti. Tak to si ty? Vitaj! Si krásny. A malinký. Moje ruky kŕčovite šialene smutne ležia vedľa tela. Moje pery ťa v duchu bozkávajú. Už navždy ťa budem v tom momente,v nedeľu 14. apríla 2019 o cca 9:10, objímať svojím telom len v mysli. Už navždy bude tento moment len trpkou spomienkou, kedy sa vypol autopilot a moje telo zažilo neskutočný výbuch emócii, asi všetkých, ktoré poznáme, v najväčšom rozmere, v akom som ich kedy zažila. Radosť, hnev, smútok, šťastie, strach, láska… Všetko v jednom.
Našťastie ten výbuch aj rýchlo pominul. Myslím, že to súvisí aj s tým všetkým, čo vtedy kolovalo v mojom krvnom obehu. Prevoz nahého tela na izbu, rozlúčenie sa s partnerom, prázdno v hlave.
Na izbe sa toho dialo veľa, ale o tom by som mohla písať knihu. Stručne povedané: toto by podľa mňa čerstvá mama zažiť nemala. Našťastie som vtedy naozaj veľmi nepodliehala emóciám, no spätne mi to príde strašné. Napríklad mi je veľmi smutno, keď si predstavím, že by také niečo mala zažívať moja dcéra, keď sa jej narodí nový človiečik.
Na privezenie syna som čakala dosť dlho, no našťastie to bolo spôsobené tým, že môj priateľ si vydupal bonding. Doteraz to považujem za zázrak a som na neho nesmierne hrdá. Dal nášmu synovi to, čo som mu mala a chcela dať ja, ale nebolo mi to umožnené.
V rámci možností nás zachránil a vtedy úplne spečatil moju dôveru v neho a v nás ako tím. Tie hodiny na izbe, keď som ešte mala umŕtvenú polku tela a veľmi dlho som sa pod vplyvom liekov nepríjemne triasla, som asi nejak vytesnila. Pamätám si len svoje strachy, že kvôli cisárskemu nebudem môcť dojčiť a už nikdy rodiť prirodzene. Našťastie o pár hodín som uverila, že tieto strachy boli zbytočné.
Pobyt na oddelení šestonedelia
Privezenie malého na izbu je len ďalšou trpkou spomienkou do zbierky. S bezvládnym telom som bola úplne nemožná. Veľmi som ho chcela dojčiť, sestrička sa aj snažila, ale keďže ja som nemala žiadne skúsenosti a takmer som sa nemohla hýbať, bola to jedna veľká tragédia.
Keď mi ho priniesli druhýkrát, prítomná bola o dosť nepríjemnejšia sestrička, ktorá mi pri uchu nechala 20 minút ležať plačúci uzlíček a mne sa opäť len kotúľali slzy po lícach. To bola posledná bodka za mojimi myšlienkami, že som zlyhala. Vtedy som bola taká troska, že keby ste za mnou prišli a spýtali sa, či sa nemá o malého starať niekto iný, asi by som zo zúfalstva prikývla. Ale zažívala by som hrozné muky.
Asi práve kvôli týmto zážitkom som noc prečkala celkom kľudne a úplne v sebe potláčala otázku, kde je malý, čo sa s ním deje a kto ho upokojí, keď bude plakať. Dôležité pre mňa bolo, že som sa večer postavila na vlastné, sestrička ma dokonca chválila, že mi to naozaj ide a ráno som mala ísť na normálnu izbu, kde už budem s malým. A nikto a nič nás nerozdelí!
Ráno teda prišla nová vlna optimizmu. Spolu so spolubývajúcou, ktorá mala sekciu 2 hodiny po mne, sme netrpezlivo čakali, kedy nám už dovolia presunúť sa na izbu. Keď ten moment prišiel, cítila som sa ako v siedmom nebi. To lietanie nálad bolo vzhľadom na môj fyzický stav asi úplne normálne.
S odstupom času mi pripadá neskutočne absurdné, že som sa vtedy mohla cítiť tak šťastne. Bezútešné nemocničné prostredie, izba s dvoma posteľami a jednou stoličkou neposkytujúca žiadne pohodlné možnosti na dojčenie, odporná špinavá kúpeľňa a wc, o ktoré sme sa delili s druhou izbou.
A ja som sa len tešila, že som s ním, s tým drobným uzlíčkom, ktorý tak neskutočne milujem a máme svoje súkromie…. Ehm, súkromie? Tento pocit trval naozaj len pár minút. Nechcem zachádzať do detailov, lebo tých naozaj bolo a dodnes som z nich v šoku, ale o súkromí sa teda rozhodne v nemocnici hovoriť nedá.
Neustále otvárajúce sa búchajúce dvere, také vyšetrenie, hentaké vyšetrenie, obed, večera, neustále poučovanie, ako malého treba učiť na postieľku, ako ho nemám kojiť viac ako 15 min. a podobné veci, ktorým som od začiatku neverila.
Mala som pocit, že cítim, čo obaja potrebujeme a chcela som tieto potreby napĺňať, ale v takej nepohode, akú mi nemocničné prostredie a personál spôsobovali, mi to nebolo vôbec umožnené. A šialene, ale šialene, mi chýbal partner. Keď som videla jeho zamilovaný pohľad smerom k malému cez okienko na chodbe počas návštevných hodín, stále mi vŕtala v hlave otázka: „Prečo??? Kto má právo zakázať otcovi byť pri svojom dieťati prvé dni jeho života?!“”.
Ako som už spomenula, negatívnych zážitkov z oddelenia šestonedelia je neúrekom. Stále verím, že to bola blbá zhoda náhod, že pri inom personále alebo v iných nemocniciach sú pomery lepšie a stále sa to bude zlepšovať. Minimálne, čo sa týka podpory dojčenia.
Ja som tých pár dní prežila v relatívne dobrej nálade vďaka trom anjelom. Pani doktorke, ktorá ma ako jediná z personálu podporila v mojich predstavách kontaktného rodičovstva, sestričke, ktorá umožnila, aby náš malý bol prvé minúty života na tatinovej hrudi a hoci som sa s ňou ja stretla len raz, rozžiarila našu izbu humorom ako nikto predtým. Aj vďaka nej sme z toho prostredia mohli vypadnúť o pár hodín skôr ako je to bežné. A najdôležitejším anjelom týchto pár dní pre mňa bola moja spolubývajúca. Bola na prvý pohľad obyčajnou spolubývajúcou, s ktorou sme občas prehodili pár slov, občas sa aj celkom zarozprávali. No neskutočne mi dodala silu vo veľa chvíľach a hlavne bol pre mňa veľmi výnimočný ten pocit, keď som vedela, že v tom všetkom nie som sama a že niekto naozaj chápe, ako sa cítim. A čo je krajšie, ako sa mať s kým zasmiať, aj keď vám je najhoršie? 🙂
Konečne doma
Koniec dobrý, všetko dobré. Zjednodušene povedané. Najkrajší deň tohto všetkého bol deň, keď sme odchádzali. Predtým som ani len netušila, aká veľká radosť sa dá prežívať. Ako intenzívne môžem prežívať to, že som vyšla z nemocnice aj so svojím synom, že dýchame čerstvý vzduch, že sme slobodní, že sadáme do nášho auta. A keď sme otvorili dvere bytu, rozplakala som sa ako nikdy.
Asi sa to na mňa všetko zosypalo. Stovky strán popísaných jednoduchými smutnými a boľavými zážitkami z nemocnice sa na mňa zosypali z jednej police. Stála som na chodbe a plakala a môj partner nechápal, čo sa deje. Bola to úľava a bolesť v jednom. Úľava a radosť, že som doma, strašné šťastie, ako keď v hroznom sne uniknete pred vrahom a viete, že ste sa ho navždy zbavili. No bolesť a strach, že to len tak ľahko nepominie. Že tie rany sú tak hlboké, že bude ešte dlho trvať, kým sa zahoja.
A ja sa znova pýtam, prečo? Prečo si sami sebe ubližujeme? Prečo ubližujeme našim ženám, sestrám, kamarátkam, dcéram a ich deťom, ktoré chcú prísť na svet do náruče svojej šťastnej a spokojnej matky? Nie je v záujme nás všetkých, aby sme boli všetci šťastní a spokojní? Nie je v záujme nás všetkých, aby sme druhým nespôsobovali zbytočné rany?
Vidím, ako sa na tento „môj problém“ pozerá spoločnosť a väčšina racionálnych ľudí: „Čo sa sťažuješ, buď rada, že ste zdraví! Musíš veriť lekárom, zachránili vám život“. A ja som sa naozaj jednu dobu snažila presvedčiť samú seba, že som šťastná, že sme zdraví a vďačná lekárom, že nám zachránili život. Teda akože aj som, nechápte ma zle.
Čím to ale je, že dnes už aj odborníci vravia, že väčšina cisárskych rezov je zbytočných? Ako sa v takom prípade žena má vyrovnať s týmto zásahom, keď vie, že možno aj ona bola jeden z tých zbytočných prípadov? A možno všetci, čo ste to nezažili, si racionálne poviete: „Na tom predsa nezáleží, veď život je dôležitejší ako to, aký pôrod žena zažila“. Ale vedzte, že to nie je také jednoduché.
Z jednej strany možno obdivujem ženy, ktoré to uzavrú ako kapitolu života a idú ďalej. Na druhej strane, nemôžem tomu uveriť, že je to dobré, tváriť sa, že nás netrápi niečo, čo nám veľmi ublížilo. A nemôžem uveriť tomu, že niektorej žene neublíži to, keď sa zvítala so svojím bábätkom v neúctivých podmienkach a prežili spolu prvé dni v nepohodlnom prostredí.
Bohužiaľ, naučili sme sa poslúchať a prijímame rozhodnutie autorít. Každá z nás si povie, že v nemocnici je predsa v dobrých rukách, že musí vydržať odlúčenie, že pri sestričkinom frfľaní si treba uvedomiť, že je unavená a prepracovaná a treba byť empatický, že keď lekár rozhodne o nejakom zákroku, tak je to len pre vaše dobro.
Nechcem viac byť poslušná žena trpiteľka
S týmto rozhodnutím som išla rodiť do štátnej slovenskej nemocnice. Mohla som sa rozhodnúť inak, ale rozhodla som sa takto, lebo som typická poslušná slovenská žena trpiteľka. Teda, myslela som si to o sebe. Ale zistila som, vďaka môjmu synovi, že nie som a nechcem byť.
To bol odrazový mostík k tomu, aby som sa vydala na cestu rebélie, ale nie takej hlúpej, ale takej, v ktorej vidím zmysel pre svoje dobro, dobro svojich detí, svojej rodiny a koniec-koncov zmysel pre celú spoločnosť. Zatiaľ len zdiaľky podporujem úžasné ženy, ktoré pomáhajú mamičkám, ktoré túto silu v sebe našli ešte skôr, ako sa sami popálili.
Hľadám cestu, ako o týchto problémoch rozprávať, ako dať spoločnosti najavo, že to nie je v poriadku. Ako viac rozprávať o tom, že naše psychické zdravie je tiež veľmi dôležité a že nemôžeme pred týmto zatvárať oči. Chvalabohu, už viem, že nie som jediná, už viem, že nie som divná.
Žena je stvorená na to, aby rodila. Žena chce priviesť na svet svoje dieťa a verí svojmu telu. Je úžasné, že nás dnes zachraňujú moderné metódy a technológie. No akoby sme proste prehupli na druhý breh a odmietame si priznať, že úplne zabudnúť na to, čo je prirodzené, asi nebude správna cesta. Že žena chce a potrebuje dosiahnuť svoj cieľ čo najviac prirodzene (pokiaľ to situácia umožňuje) a iba tak môže byť vnútorne skutočne vyrovnaná a naplnená.
Že keď raz zažije pocit zlyhania, žiadne frázy „Buď šťastná, že ste obaja zdraví“”, ten pocit nikdy nevymažú. Lebo proste zlyhala. Lebo proste nezvládla priviesť svoje dieťa na svet tak, ako to urobila väčšina žien sveta doteraz. A naozaj nikomu neprajem niesť toto bremeno na chrbte celý život.
14. apríl je pre mňa smutný deň. Milujem svoje dieťa a to, ako prišlo na svet, už nezmením. Každý ďalší deň bol krajší a krajší. Lebo som svojho syna spoznávala a boli sme si bližší a bližší a niet krajšieho pocitu, ako tej lásky medzi matkou a dieťaťom. A áno, som istým spôsobom vďačná, že mi niekto pomohol priviesť ho na svet a že obaja žijeme.
No taktiež verím v to, že čo najviac ženám na svete bude dopriate, aby na rozdiel odo mňa spomínali na deň pôrodu ako na ten víťazný nádherný deň, kedy so slzami v očiach nerušene bozkávali a objímali svoj uzlíček, spolu s oteckom, v intímnej atmosfére, v kľude, v pokoji a v láske. Lebo si myslím, že to vôbec nie je nereálne. Lebo si myslím, že si to každá žena zaslúži.
Júlia
