V deň, ktorý bol určený ako môj termín, som prišla na pravidelnú týždennú prehliadku do nemocnice. Poslali ma na monitor. Kým vždy predtým som ležala na boku, teraz ma posadili do nepohodlnej stoličky. Môj syn v bruchu začal okamžite protestovať, kopať a hmýriť sa, takéto sedenie sa mu jednoducho nepáčilo.
Syn
Jeho hmýrenie narobilo šarapatu s CTG záznamom – podozrenie na tachykardiu a o dve hodiny som bola hospitalizovaná na oddelení rizikových tehotenstiev. Darmo som hovorila, že dieťa sa príliš hýbalo, preto bol záznam divný, veď ďalšie monitory už boli v poriadku. Ale pridala sa aj diagnóza zníženého množstva plodovej vody. Nerozumela som, čo sa deje.
Každá nová tvár doktora v nemocnici, ktorý ma prezrel, ma zneisťovala viac a viac. Manžel pri mne nemohol byť. Vystrašená a zmätená som len prikyvovala na všetko, čo doktori hovorili. Dali mi trikrát prostaglandín, ktorý nezaberal. Na tretí deň hospitalizácie sa rozhodlo o cisárskom reze. Mala som malé šťastie, že sestrička z anesteziólgie bola známou môjho brata. Napriek tomu, že sme sa dovtedy nepoznali, bola jediná, ktorá mi vysvetľovala, čo sa deje a ako tak ma ukľudňovala.
Sústreďovala som sa na jej hlas, lebo okrem nej som videla len zelené rúško, za ktorým pracovali chirurgovia tiež v zelených rúškach. Ťahy, šklbania a o 10:20 plač môjho syna. Uľavilo sa mi, ale keď mi ho už zabaleného priložili líce k lícu, mysľou mi len preblyslo: „Aha, tak toto je moje dieťa.“ Potom už nič. Preložili ma na pooperačku, chytila ma veľká triaška. Na dieťa som ani nepomyslela, zaoberala som sa len tým, ako ma trasie, ako mi drkocú zuby až som si myslela, že si ich vyrazím.
Nepamätám si, aké som mala pocity, keď mi syna prvýkrát priniesli. Priložili mi ho k prsníku. Keď sa odpojil, kus mojej bradavky bol odžužlaný, na druhom prsníku sa to zopakovalo. Každé ďalšie kojenie bolo utrpenie. Mlieko sa nespúšťalo, dokrmovala som ho striekačkou. Keď som sa opýtala sestier, či ho mám správne priloženého, od dverí izby zakričali, že hej. Rana bolela, ledva som sa hýbala, vysoká posteľ mi spôsobovala problém. Noci na izbe s ďalšími dvoma ženami a ich deťmi boli trýznením, keď jedno dieťa prestalo plakať, začalo ďalšie. Na štvrtý deň som sa vyprosila domov.
Na cisársky som sa za dva dni v nemocnici ako tak psychicky pripravila, nebrala som to výrazne tragicky, aj keď ma veľmi mrzelo, že som syna neporodila vaginálne. Ale na problémy s dojčením som pripravená nebola. Nesprávny začiatok znamenal bolesť, pred každým dojčením som predýchavala. Laktačná poradkyňa pomohla, ale aj tak trvalo týždne, kým sa bradavky zahojili a ešte aj potom bolesť pretrvávala, až kým som gynekológa nepožiadala o ster, ktorý potvrdil stafylokoka. Až silné antibiotiká definitívne vyriešili bolesť.
Našťastie som nemala nejaký vzťahový problém so synom, materstvo som si plne užívala, ale stále som mala pocit, že som bola o niečo obratá. Nie som doktorka a spätne sa pozerať na diagnózu zmysel nemá, ale preplnená nemocnica v auguste podporovala moje pocity, že tak to vôbec nemalo a nemuselo byť. Pocit, že som bola jedna zo žien na bežiacom pásme, ktorú bolo treba vybaviť, som nedokázala zo seba dostať. A cítila som v sebe zvláštne prázdno, akoby moje materstvo a ženstvo nebolo celkom naplnené.
Dcéra
Keď mal syn 20 mesiacov, bola som opäť tehotná. Skúsenosť z prvého pôrodu ma naviedla na to, že som sa o pôrodníctvo začala zaujímať trochu viac. A postupne som nadobudla presvedčenie, že ak chcem po cisárskom porodiť vaginálne a ideálne aj prirodzene, na Slovensku to možné nie je.
Keďže bývam v Senci, najideálnejšou voľbou bol pre mňa Hainburg. Skontaktovala som sa s ospevovanou pôrodnou asistentkou Evou Bauer a v jeden sobotný večer som za ňou išla. Porozprávali sme sa, ubezpečila ma, že prirodzený pôrod zvládnem, dohodli sme sa na ďalšom postupe. Keby som čokoľvek potrebovala, nech jej zavolám. Inak stačí, ak sa ukážem v 38. týždni.
Aj druhé tehotenstvo bolo bez problémov. Opäť som cvičila, chodila som plávať. Absolvovala som kurz hypnopôrodu, následne som nacvičovala dýchanie. V ôsmom mesiaci sa mi začala objavovať kvasinková infekcia, ktorá však po pár dňoch zmizla. Gynekológ mi povedal, že v tomto štádiu tehotenstva mi už na ňu nemôže nič dať. V posledných týždňoch tehotenstva bola infekcia čoraz nepríjemnejšia, prestala som nacvičovať s epi-nom.
Na základe kurzu i knihy hypnopôrodu som sa namotala na autosugesciu a pozitívny prístup. Hovorila som si, že dcéra by sa mohla narodiť ešte pred termínom, ktorý bol určený na 9. decembra. Ako sa termín blížil, bola som plná optimizmu a radosti. Lenže termín prešiel a nedialo sa nič. Krčok nebol ani len mäkkší. A začali sa objavovať otázky typu: „Ty si ešte celá?“ Alebo „Ešte si sa nerozpadla?“ Neustále vypytovačky, kedy mám termín a ako to, že to ešte nie je, ma začali ešte viac znervózňovať až hnevať. Odpovedala som stroho, vyhýbavo a následnú zlosť som si vybila na manželovi, synovi, neskôr aj na mame, ktorá mi prišla pomôcť pred pôrodom.
Do Hainburgu som išla na CTG monitor v 38. týždni, všetko bolo v poriadku. V deň termínu som bola na CTG aj ultrazvuku a opäť všetko v poriadku, akurát že to vôbec nevyzeralo na pôrod. S Evou sme sa dohodli, že prídem 16. decembra, teda ak sa dovtedy nič neudeje. Syn bol v tej dobe chorý a Eva na mne hneď spozorovala, že nie som úplne v pohode. Povzbudzovala ma a pri odchode som sa cítila výrazne lepšie. Jednoducho, Eva má niečo v sebe, čo dokáže povzbudiť a zlepšiť náladu.
Šesásteho decembra som teda prišla do Hainburgu na monitor. Malá sa v istom momente začala veľmi hýbať a vtedy ozvy vypadli a následne sa ukázali ako veľmi nízke. Eva nepanikárila, ale povedala, že by bolo lepšie, ak by som v nemocnici ostala. Výrazne ma to rozhodilo, lebo mi to pripomenulo situáciu spred synovho narodenia. Ďalšie dva monitory však už boli v poriadku a večer ma pustili z nemocnice. Bola to však trochu rana pre náš rozpočet, keďže som pri odchode zaplatila 584 eur za celodenný pobyt v nemocnici.
Na pohode mi nepridal ani manžel. V podstate od momentu, kedy som začala uvažovať o Hainburgu, pri každej zmienke pokrčil čelom a spomenul peniaze. Dlho som to v sebe dusila, až v siedmom mesiaci som sa mu vyplakala, že potrebujem jeho podporu, aby neustále nemyslel na peniaze, že prirodzený pôrod je pre mňa dôležitý a vysvetlila som mu prečo. Dovtedy som mu nikdy o mojich pocitoch z prvého pôrodu veľa nepovedala a zároveň viem, že je pre neho ako muža ťažké pochopiť moje pocity. Sľúbil, že sa pokúsi ma viac podporovať a väčšinou sa mu to aj darilo. Ale po uplynutí termínu začali aj tlaky na neho. Jeho tri sestry sa neustále vypytovali, kedy to už bude. Najstaršia sestra, doktorka, ktorá má štyri deti, ho začala strašiť, že je nebezpečné prenášať. A keď za mňou prišiel 16. decembra do nemocnice, bol veľmi nervózny, čo sa okamžite prenieslo na mňa. Pýtal sa, prečo nič nerobia? Eva mu vysvetlila, že v prvom rade musím byť ja v psychickej pohode a hlavne je lepšie pokúsiť sa o prirodzené spustenie pôrodu, než ho vyvolávať, keď malá zjavne ešte nie je pripravená prísť na svet a navyše je úplne v poriadku. S Evou sme sa dohodli, že ak sa nič neudeje, prídem 20. decembra a budeme indukovať pôrod. Opýtala sa ma aj na cisársky rez, že ak bude potrebný, či ho chcem v Hainburgu alebo v Bratislave. Povedala som v Hainburgu, aj keď náš rozpočet počítal len s pár dňami v Hainburgu, pri cisárskom by to stálo určite viac peňazí, ktoré by sme si museli požičať.
V tú noc som sa manželovi vyplakala, že sa považujem za neschopnú, že aj napriek tomu, že robím všetko, čo mám, čo sa odporúča, pôrod nie a nie spustiť. Psychicky som bola na dne a zistila som, že pozitívne myslenie, na ktoré som sa nastavila, nebolo pre mňa to najlepšie. Ja totižto vždy očakávam to najhoršie, lebo to väčšinou znamená, že výsledok bude lepší, než moje očakávanie. Áno, robím všetko pre čo najlepší výsledok, ale moje očakávania sú vždy najhoršie. Možno paradox, ale vždy mi to fungovalo. To som však opustila pred pôrodom v domnení, že musím myslieť pozitívne. Avšak každý deň, kedy som neporodila, kedy sa nenaplňovalo moje pozitívne očakávanie, ma neuveriteľne deptalo.
A tak som sa po vyplakaní zamerala na negatívny scenár, že to bude predsa len pôrod cisárskym rezom. Nervozita pokračovala, vrčala som na mamu, syna, sestru. 20. decembra sme s manželom vyrazili do Hainburgu. Náladu som mala zlú, čo Eva hneď spozorovala. Chcela ma utešiť, povzbudiť, ale teraz sa jej to nedarilo. Vyšetrila ma, urobila monitor. Otvorená som bola na jeden prst, tak ako už v utorok, monitor aj ukazoval nejaké kontrakcie, ktoré som cítila len ako tlaky. Po monitore mi preto Eva urobila masáž krčka. Následne som išla na WC a zrazu sa mi spustila voda a prišli prvé bolestivé kontrakcie. Eva bola nadšená a vtedy sa mi prvýkrát od utorka objavil úsmev na tvári. Bolo desať hodín ráno.
Eva nás poslala s manželom prechádzať sa von okolo nemocnice, povedala, že sa máme vrátiť o hodinu a pol. Musel na nás byť vtipný pohľad, ako sa každú chvíľu o neho opieram, keď ma chytila kontrakcia. Celý čas sme sa rozprávali a smiali, kontrakcie som vnímala ako vykúpenie, aj keď ešte stále som nebola presvedčená, že to dopadne tak, ako som chcela.
Keď sme sa vrátili dovnútra, Eva ma skontrolovala a oznámila, že už som otvorená na 2 prsty. Prišiel obed, na ktorý som vôbec nemala chuť, zjedla som len jablkovú desiatu, zvyšok si dal manžel. Okrem toho som len pila veľa čaju z termosky. Okolo jednej sa opýtala, či chcem klistír. Súhlasila som a bola to jedna z ďalších vecí, po ktorej sa kontrakcie zintenzívnili.
O tretej hodine som bola otvorená na 4 prsty. Manžel si medzitým robil srandu, fotil sa vyškerený v pozadí so mnou ako predýchavam kontrakcie. Chatoval s celou rodinou. Jeho sestra mu napísala, že po 4 cm to už ide rýchlo, na čo som mu odvrkla, že možno pre ňu pri štvrtom dieťati.
O tretej mi Eva ponúkla vaňu, v ktorej sa kontrakcie ešte viac rozbehli. Predýchavala som ich, Eva alebo manžel mi masírovali kríže. O štvrtej manžel zahlásil, že je hladný a že ide do Billy niečo kúpiť. Keď odišiel, s Evou sme sa pomedzi kontrakcie rozprávali o všetkom možnom. Cítila som sa skôr ako vo welness než v nemocnici. Kontrakcie som nevnímala ako bolesť, skôr ako nejaké vlny, ktoré som zo seba pomocou zvukov vypúšťala (aj keď manžel mi hovoril, že by radšej počúval iné zvuky).
A potom Eva povedala, že som otvorená na 6 prstov. S obavami som sa pýtala, či to manžel stihne, na čo ona, že áno. Ale o pol hodinu som bola otvorená už takmer úplne, tak sme rýchlo volali manžela, ktorý bol hneď späť.
Zrazu Eva zahlásila, že môžem tlačiť. Asi až vtedy som uverila, že moje dieťa sa narodí prirodzene. V polohe na štyroch som teda tlačila. Eva mi hovorila, že je to skvelé, že sa malá posúva, čomu som nejak neverila, lebo som to vôbec necítila, ani žiadnu bolesť mimo kontrakcií. Až v momente, keď bola malá na hrádzi hlavičkou, som pocítila inú bolesť. Eva sa pýtala, či chcem ohmatať vlásky, že je veľmi vlasatá, ale prišla ďalšia kontrakcia, a tak som len rýchlo zatlačila s kontrakciou a hlavička bola vonku. Eva odmotala pupočnú šnúru, s obavami som sa pýtala, či je v poriadku, Eva ma ubezpečila, že áno. Celý čas som mala monitor vo vani a malá zvládala všetko perfektne. Na ďalšie dve kontrakcie bola vonku. Eva ma rýchlo oprela o chrbát a dala mi dcéru na hruď. Ona sa nadýchla a začala plakať. Bolo štvrť na šesť večer, pôrod trval okolo sedem hodín.
Dokázala som to
Ten pocit, mať svoje dieťa na hrudi, bol neopísateľný. Manžel plakal a ja som na ňu pozerala a povedala som si: Dokázala som to.
O pár minút bola vonku aj placenta, v druhej miestnosti ma doktor prezrel a zašil, trochu som sa potrhala, o deň na to som začala cítiť aj svoju kostrč, ktorá sa mi buď posunula, alebo pukla, ale po týždni som už mohla sedieť, takže v porovnaní s cisárskym si ozaj nemôžem sťažovať.
Ako som dostala dcéru na hruď, už sa odo mňa až na neskoršie váženie a meranie ani nepohla, mala som ju pri sebe aj počas šitia. O čosi neskôr ma presunuli na izbu, bola som v nej sama, v celej nemocnici bola okrem mňa už len jedna žena.
Manžel išiel domov za synom a ja som ostala sama s dcérou. Doniesli mi večeru, ktorú som zhltla, bola som neuveriteľne hladná po celom dni. Celú noc som nezaspala, bola som zrejme nabitá endorfínmi. Dcéru som mala celú noc na prsníku. Na druhý deň po vizite som o desiatej ráno išla domov.
Som presvedčená, že veľkú zásluhu na tom, že som mohla porodiť tak, ako som chcela, mala práve Eva Bauer. Už sa to môže zdať otrepané, ale naozaj má v sebe niečo, čo ženám pomáha, zároveň je veľmi rešpektujúca. Viem si predstaviť, čo by so mnou robili v slovenskej nemocnici už po týždni prenášania, nie to ešte po 11 dňoch. Eva dala môjmu dieťaťu dostatok času, aby prišlo na svet, keď už bolo na to pripravené, všetko, čo robila so mnou konzultovala a so všetkým som vopred súhlasila. Moja dcéra bola v roku 2014 presne 200. dieťa, ktorému pomohla na svet. Celkovo pritom mali dovtedy 610 pôrodov v Hainburgu. Tretina pôrodov teda pripadla na ňu, pritom je v Hainburgu 7 pôrodných asistentiek. A z tých 200 detí sa len 30 narodilo cisárskym, aj to niektoré z nich plánovane. Myslím, že takáto štatistika by mohla presvedčiť tých, ktorí neveria, že prístup môže veľa ovplyvniť.
Každý moment, ktorý som mala dcéru po pôrode pri sebe, mi zároveň pripomínal, že syna som po pôrode pri sebe nemala. Keď som ju tie prvé hodiny vnímala, spomenula som si, ako som na syna prvé hodiny po cisárskom ani nepomyslela. Keď som ju mala na prsníku, spomenula som si na tú bolesť, ktorá sprevádzala synove kojenia. A keď doktor odoberal dcére krv z päty na skríningové vyšetrenia a ona plakala, plakala som s ňou, lebo som si uvedomila, že takto musel plakať aj môj syn, keď mu tú krv brali a ja som tam nebola, aby som ho ukľudnila, tak ako som mohla okamžite ukľudniť ju.
Verím, že aj na Slovensku máme pôrodné asistentky, ktoré oplývajú takou charizmou, aurou alebo ako to nazvať. Ale nemajú vytvorené podmienky, aby pomohli ženám porodiť prirodzene v prostredí slovenských nemocníc. A to je veľká škoda, lebo nie každý si môže dovoliť Hainburg, jednak finančne, jednak cestovnou dostupnosťou.
Pôrod ma s vyšetreniami plus rôznymi inými výdavkami vyšiel na 2600 eur, z tých by mi mala slovenská poisťovňa preplatiť niečo vyše 600 eur. Na pôrod som šetrila mesiace dopredu, bolo mi jasné, že to bude záťaž pre rodinný rozpočet, ale zároveň som vedela, že to bude stáť za to.
Nebolo všetko ideálne – stres z prenášania či potrhanie a dokonca to aj bolelo, aj keď hypnopôrod tvrdí, že nemusí. Ale spätne tú bolesť vnímam ako niečo, čo sa akoby neudialo, neviem si tú záverečnú bolesť vôbec vybaviť. Ale cítim, že som zaplnila tú dieru v mojom ženstve a materstve a zažila pocity, o ktoré som bola pri prvom pôrode obratá. Zážitok z pôrodu mám skvelý a môžem skonštatovať, že to ozaj stálo za to.
Veronika
Dobrý deň.
Autorke príbehu úprimne gratulujem.
K textu iba jedno, dovolím si citovať: „Manžel pri mne nemohol byť. Vystrašená a zmätená som len prikyvovala na všetko, čo doktori hovorili. “
.
Neexistuje žiadny právny, medicínsky a ani morálny dôvod na to aby nemohol pri Vás byť manžel počas akéhokoľvek medicínskeho úkonu, pôrodu, operácii či sekcii, pokiaľ si to Vy želáte.
Lekári nie sú zákonodarcovia a akékoľvek donucovanie k odtrhnutiu blízkeho je protiprávne a aj nemedicínske.
Gratulujem 🙂 Len by som chcela podotknúť, že sa dá rodiť úplne prirodzene aj po sekcii na Slovensku. Všetci lekári na čele s primárom na Antolskej sú len radi, ak mamina rodí aj po sekcii prirodzene. Sama som rodila 2 roky po sekcii prirodzene a na Antolskú nedopustím 🙂 Samozrejme, že to nie je chutnučká pôrodnička, ale je tam profi personál a keď má maminka pozitívny prístup, tak všetko sa jej vráti. Baby nebojte sa, treba sa dobre pripraviť a aj po sekcii môže ísť všetko doslova ako po masle.
Dovolím si nesúhlasiť. Nejde len o vaginálny pôrod po sekcii. Ide o prirodzený pôrod po sekcii. O pocit z pôrodu, o šťastie z narodenia dieťaťa. Žiaľ, nestačí, aby mala žena pozitívny prístup. A na Antolskej sa žiaľ dá porodiť iba vaginálne, nie prirodzene.
Rodila som v auguste 2014 na Antolskej po absolvovaní kurzu hypnopôrodu a naštudovaní podkladov k tejto téme a po osvojení si metód na uvoľnenie. Všetko na tom pôrode bolo prirodzené, sám primár sa vyjadril, že „príroda všetko zariadila najlepšie a po sekcii sú akékoľvek zásahy vylúčené“ . Lekárka prišla na poslednú 1/4 hodinu. Pôrodná poloha veru ležmo, ale mne vôbec neprekážala… Dcérenka hneď po pôrode na mojej hrudi. Krásny pocit z dobre vykonanej práce a eufórie z prirodzeného príchodu dcérky úplne bez kriku (či už mamičky alebo bábätka ;)) a v pokojnej atmosfére. Takže podľa mňa sa to dá aj na Antolskej. Je to síce masovka, ale čo narobíme, keď zrušil malé pôrodnice v BA…
Gratulujem k peknému zážitku, ale znova sa budem opakovať – nebol zapríčinený tým, že ste si všetko naštudovali 😉 Ja som tam 2x zažila niečo úplne iné (druhý pôrod bol pokus o VBAC a sám pán primár robil všelijaké zásahy) a nemyslím si, že by som sa na svoje pôrody nepripravovala. Takže podobné vyjadrenia o tom, ako sa stačí pripraviť a pozitívne naladiť a vesmír sa spojí, sa ma negatívne dotýkajú. Pripomína mi to vyjadrenia typu „keby si nebola dala krátku sukňu, tak ju neznásilnia“.
gratulujem k dosiahnutiu želania.
ako vidím, niektoré ženy tu ospevujú Antolskú. Dovolím si nesúhlasiť. Mám trvalé následky po pôrode, ktoré som riešila perineoplastikou v Hainburgu. Prečo tam? Lebo na Slovensku zle zašité hrádze neopravujeme…
Na Antolskej som ležala dva dni s odtečenou vodou a celý čas som sa dožadovala informácií, lebo som chcela prejsť postup pri pôrode a dohodnúť si pôrodný plán, na čo mám právo aj pri predčasnom pôrode. Za dva dni sa nedostavil žiaden neonatológ. Primár Petrenko sa dostavil až po urgenciách cez riaditeľa nemocnice, keď som sa dožadovala vysvetlenia, prečo v mojej neprítomnosti od stola rozhodol o cisárskom, bez toho, aby ma čo len raz v živote videl, cisársky mi oznámila len jeho podriadená ako hotovú vec. cisárske pri predčasnom nevnucujú ani v Trenčíne.
Prístup primára Petrenka na Antolskej:
1. vnucovanie cisárskeho rezu bez indikácie, len preto, že dieťa bolo predčasné a podľa neho sa pôrod nerozbehne. Rozbehol sa veľmi pekne.
2. Ohrozovanie dieťaťa podaním oxytocínu v závere pôrodu, hoci pôrod prebiehal hladko, ale nie dosť rýchlo podľa nich. Ohrozovanie dieťaťa násilným tlačením, sestry mi skáskali po hrudníku, takže som nemohla dýchať, dieťa teda tak isto nie.
3.Vnucovanie epiziotómie, lebo to sa pri predčasnom musí, napriek tomu, že v zahraničí sa nemusí a dokonca ani v Trenčíne. Podľa Petrenka je to nutné, dieťa má mäkkú lebku, ale násilné tlačenie zjavne mäkkej lebke nevadí, rovnako ako nevhodná poloha, kedy žena má priechod panvou o 30 % menší.
4.Následne vyhrážky, že ma ani nezašije, lebo som za prirodzený pôrod, a šikanovanie počas celého šitia, že neda sa rodiť v jaskuni – zaujímavé, že všetko, čo sme si želali, sa v Rakúsku a inde na zaápade dá a nerodí sa tam v jaskyni, že áno.
5. dieťa odniesli bez súhlasu a umiestnili v inkubátore, napriek tomu, že samostatne dýchalo a v zahraničí by bol umožnený bonding – toľko baby friendly hospital Antolská.
6. O pokojnej atmosfére nemôže byť ani reči, vyhrážky, dehonestovanie, zosmiešňovanie, sexistické vtipy – manželovi sa dva razy vyhrážali, že pôjde von, lebo rovnako ako vedel, že všetky tie zásahy sú zbytočné a ohrozujú zdravie dieťaťa aj matky.
Doktorka XY, ktorá sa nepredstavila, sa jasne vyjadrila, že „vy nemáte čo rozmýšľať o tom, o čom rozhodujeme my“ – presne ako lekári v koncetrákoch, ktorí rozhodovali, koho pošlú do plynu, o „vašom živote rozhodujeme my a vy nie ste ľudské bytosti, lebo nemáte slobodnú vôľu a žiadne ľudské práva.“
Keby mi dorpedu oznámili, že u nich je povinný cisársky a epiziotómia, idem rovno do Trenčína. Ale informácie mi nepodali do poslednej chvíle.
Trvalé následky epiziotómie, trvalé bolesti…vďaka nevzdelanosti, arogancii a porušovaniu práv pacienta – doteraz ľutujem, že som nerodila v Rakúsku ako som plánovala. Ale vtedy nepreplácala poisťovňa nič a báli sme sa, že predčasný pôrod bude stáť viac ako tvrdo našetrených 1500 eur. Liečba za dva a pol roka bolestí, všetko s vlastného vrecka, ma vyšla minimálne 1500 eur, rôzne prípravky proti zápalu v rane, terapie, fyzioterapia, samozrejme z môjho vrecka, lebo lekári mi nenavrhli nič na riešenie akútnych bolestí, všetko bol môj vlastný vklad a snaha o riešenie. Operácia v Hainburgu 1000 eur, ktoré som si musela požičať, lebo nemáme nazvyš nič, nepatríme k tej vrstve, napriek tomu, že celú materskú pracujem, aby sme prežili. Pracujem v bolestiach, dlhšie ako hodinu som bez bolestí nesedela celé roky, pohyb bez bolestí to isté.
Takže toľko skvelá starostlivosť z firmy Antolská, zmrzačenie zadarmo, náprava je na vás.
Až mám zimomriavky, akoby si písala o mne. Presne ten istý zážitok, ešte aj predčasný pôrod. Doteraz mám traumu a už to bude rok. Antolská nikdy viac.
Ešte na doplnenie – čo je profi personál? Lebo slovenské ženy majú značne posunutú normu, smerom dole. V zahraničí patrí k profesionalite napríklad to, že sa vám každý predstaví a podá ruku….to len na začiatok. Profesionálne je poskytovať informácie – a bez vyžiadania. To sú totiž aj práva pacienta, nielen profesionalita a slušnosť. Nič z toho na Antolskej nie je normou.
V Hainburgu áno. Aj posledný sanitár vám podá ruku, povie meno, svoju funkciu a ČO IDE S VAMI ROBIŤ. Obyčajný sanitár, podotýkam, o sestrách a lekároch ani nehovorím, tam je jasné, že vám zodpovedia každú otázku. Skrátka tie obyčajné, ale veľmi potrebné informácie pre pacienta, aby sa cítil ako človek. Na Antolskej sa stále rozprávali nad mojím telom, akoby som bola mŕtva – nuž tu rozhodujeme my, vy nemáte mozog, tak s vami nekomunikujeme….
Takže nadšenie, aké to je tam super, závisí od vašej informovanosti, čo je profesionalita.
Hypnonaladenie mi nijako nepomohlo, skôr bolo na škodu. Napr. anonymná lekárka XY, keď som som sa vytešovla, že sa pôrod pekne rozbehol vďaka hypnopôrodu, čo bola pravda, tak len arogantne zahučala, že to jej porozprávam inokedy. Absolútne nepotrbovala so mnou o ničom komunikovať, ale rozhodovať o mojom živote bez zodpovednosti a vnucovať mi zmrzačenie nástrihom, to áno.
Žiadne naladenie vám nepomôže, naopak, mne poškodilo, lebo som pozitívne naladená čakala slušne dva dni, miesto toho, aby som sa zbalila a šla inam. A keďže som tam bola dva dni, tak môžem potvrdiť, že rovnako sa spravali ku všetkým rodičkám – teda, že sa o ne nestarali, výnimkou pravidelného monitorovania. Žiadne informácie, žiadna komunikácia, nič. Ľahnite si do postele a dychčite ako pes – to bola jediná podpora k pôrodu žene, ktorá na rozdiel odo mňa žiadne hypnoskúsenosti nemala, tak bola v panike. A to mala známosti na oddelení. Nepomôžu ani peniaze, ani známosti ani naladenie.
Na dodržiavanie práv pacienta pomôže len ich dôsledné vyžadovanie sa a sankcie za nedodržiavanie.
Inak na cisársky na posielali jedna radosť. Aj ženu, ktorá si želala po cisárskom rodiť prirodzene, ale keďže sa za celú noc nijako neotvorila, tak ju vystrašili, že hrozí ruptúra a bolo. Žiadna podpora, žiadne masáže, žiadne prechádzky okolo nemocnice…. Chvíľu tam poplakala a už bežala poslušne na cisársky.
Nuž ruptúra hrozí tak v 0,2 %, podľa Odenta, pri vyvolávaní to stúpa desaťnásobne. Ale to jej iste nepovedali. Veď na čo….
Takže toľko k podpore prirodzene po cisárskom na Antolskej. Pekné, že to niektorým vyjde, ale dobré je si pozrieť štatistiku a fakty.
Este mi neda k profi personalu, v zaplatenej sukromnej tzv. nadstandardnej ibe, vyvetrali bez mojho suhlasu, lebo im smrdel moj porodny olej / ktorym som sa dostavala do hypnostavu a dobre nalady a robila som si tam atmosferu/ bolanoc, skora jar, cize tam bola potom brutalne zima. inak v nadsstandarde netiekla ani tepla sprcha, takze ani to som nemohla vyuzit.
Ked je zima, tak zena nemoze porodit, lebo sa nevylucuje oxytocin a porod sa moze aj zastavit. mozno preto mi posledne dva cm trvali 5 hodin. nehovoriac o tom, ze sa tam malo narodit podla nich velice rizikove nedonosene dieta, do tej zimy. profesionalita ako vysita. takze je dost vhodne si vsimat detaily, ale tie slovenske zeny priliz nezaujimaju, hlavne, ze nemam trvale nasledky, tak je vlastne vsetko ok a budem vypisovat ake je vsetko pozitivne. profesionalitu robia dokonale detaily ako staly standard a nie, ze mam zrovna stastie na lepsiu sluzbu.
nuz som rada, ze su zeny ako veronika, ktore kompromisy nerobia. a dufam, ze ich bude coraz viac. lebo kazda zena ma pravo na skutocne profesionalnu starostlivost do kazdeho detailu.
Nedá mi nereagovať. Tiež som rodila na Antolskej, bolo to s prepáčenim na ho… . Ale ten môj príbeh bol ešte stále proti Vášmu krása a slasť. Asi som mala šťastie, že si ma 5 hodín čo som tam bola vôbec nevšímali a potom som takmer porodila na záchode, takže už nemali čo riešiť aj keď napichnúť žilu mi ešte stihli a aj blbé komentáre typu “ netlačte ešte musíme počkať na tatinka keď si to už zaplatil“ stihli. Ale Vás mi je úprimne ľúto. V tejto pôrodnici sa k ženám správaju ako ku kravám pred porážkou…
Musim povedat, ze ked citam tieto porodne horory, ktore sa deju na Slovensku, tak som velmi stastna, ze zijem vo Velkej Britanii. Ja viem, ze vela zien sa stazuje na zdravotnu starostlivost to vo VB, ale podla mna, v tychto pripadoch je niekedy menej viac. Moj syn sa narodil v Londynskej nemocnici pred 7 rokmi a aj ked bolo zopar veci, ktore by mohli byt lepsie, celkovo to zneje ako rozpravka medzi pribehmi , co su tu opisane… Rodila som za pritomnosti dvoch porodnych asistentiek- jedine , kedy som si musela lahnut na chrbat bolo hned pri prichode, ked chceli skontrolovat nakolko som otvorena … Potom som uz mohla byt v polohach ktore mi vyhovovali… Syn sa narodil s tym, ze Ja som klacala a laktami som sa opierala o vyvysenu stranu postele, ziadny nastrih, minimalne natrhnutie, ktore nepotrebovalo zasitie a Bez problemov sa zahojilo same. Taktiez ziadny klistir ani holenie- ked som sa opytala, co sa stane ak nahodou mi este ostala v konecniku stolica- bolo mi povedane, ze ma utru, maju na to vlhke servitky, nech sa Len sustredim na seba a na kontrakcie… Medzi kontrakciami ak som chcela, davali mi napit vody/ sladkeho caju, zjest male kusky ovocia/ energetickych tyciniek… ziadne drogy, injekcie Iba trochu rajskeho plynu na moje poziadanie… Syna mi hned dali na hrud, ked sa narodil a cakali sme na placentu… syn sa narodil tesne pred polnocou a aj tak so mnou mohla ostat este dve-tri hodiny kamaratka, ktora bola so mnou pri porode a este prisiel aj synov otec ( my sme da rozisli este predtym ako sa syn narodil ) a tiez stravil s nami par hodin… Teraz cakam druhe dieta, mam par tyzdnov pred terminom, mam nixkorizikove tehotenstvo, co znamena, ze mozem rodit v birth centre, kde sme sa aj s manzelom zhodli, ze to vyzera ako v malom hoteli- je to v tej istej budove ako porodnica, ale oddelene a pod vedenim porodnych asistentiek – ak je nejaky problem, tak Prevoz na porodnicu trva menej ako tri minuty… Pri poslednej kontrole sme s porodnou asistenkou prediskutovali ako si to predstavujem, ci chcem porod do vody ( to mi az tak velmi nesedi, aj ked tepla vana este doma zneje dobre), Taktiez co sa Tyka zvladnutia bolesti , kedy chceme prestrihnut pupocnu snuru a ci chcem na placentu pockat prirodzene alebo aby mi dali injekciu na vypudenie… Vysvetlene za a proti a samozrejme som si vedoma, ze porod nemusi ist podla planu, ale citim sa , ze viem ake mam moznosti a pokial bude mozne, tak moje a manzelove rozhodnutia sa budu respektovat…
Prečítala som si tento príbeh ktorý ma dnes naozaj povzbudil. Som v 36tt a od 20tt hľadám moźnosti ako porodiť prirodzene a stále som nić nenašla. Hainburg je síce fajn ale keďže bývam na východe je to 5 hodín jazdy autom a v blízkosti Bl nikoho nemáme. V zásade som z toho úplne zrútená lebo nemožem nájsť iba to čo chcem a to je kľud a hlavne pohoda pre pôrod. Sestrićky sú najmúdrejšie lekári každý deň iný a o poznámkach k môjmu veku, ktoré si dovolia vysloviť sa tu radšej ani zmieňovať nebudem. Dnes som na tom tak že asi porodím doma bez akýchkoľvek skúseností či profesionálnej asistentky lebo nemám silu bojovať za kľud pri pôrode. Týmto chcem poďakovať všetkým ktorí sa snažia zmeniť túto situáciu. Som rozhodnutá za zmenu bojovať.
Tiez som rodila svoje druhe dieta v Hainburgu a prve na Antolskej 🙂 A tiez mam podobnu negativno/pozitivnu skusenost. Ani som nevedela, ze to ako ma zasili bolo vlastne zle a pri siti po druhom porode mi asi urobil rakusky lekar tu plastiku, lebo sa vsetky problemy odstranili, dokonca som sedela bezbolestne od prvej SEKUNDY po porode. Pytal sa ma vtedy, ze kto ma zasival, nechapala som jeho otazku, ale som vtedy ani velmi neuvazovala, kedze som uz mala svoje dievcatko v rukach. Este mi ostal odtrhnuty pupok (neviem ako sa to odborne nazyva, ale proste nie je na svojom mieste), ako mi vytlacali starsieho syna na Antolskej, lebo som bola pri bolestivych kontrakciach po oxytocine a pretrhnuti plodoveho vaku tak vycerpana, ze som nevladala a cisarsky som rezolutne odmietla. To bolo asi jedinykrat, kedy som sa personalu postavila na tvrdy odpor 🙂
Clovek si spatne vela veci vycita, analyzuje a hodnoti. Ja som tiez mala pocit, ze to neprebehlo tak ako malo. Veci uz boli ako nabalovacia gula. A to co ma skutocne nakoplo, ze to tak nemuselo byt bol film o prirodzenych porodoch a zabery z neho medzi porodom v nemocnici a porodom doma. To, co ma na celom najviac zaujalo bol ten vyraz v tvarach zien po samotnom porode. V jednom bol vyraz totalneho blaha a radosti a druhy bol vyraz totalneho stresu a takeho vydychu, prezili sme to. Nechcem propagovat domace porody, to vobec nie. Mne ide o to, ze ja som bola ten vystraseny vyraz spolu s mojim muzom s obrovskou davkou ulavy, ze sme to prezili obaja. A ked riesite prezitie, neriesite pupok, zle zasitie (ale radost, ze ste tam nevykrvacali), ze dieta moze dychat, ze zije.
Dosla som k zaveru, ze porod prebehol nespravne vplyvom zasahov a mojho stresu, nie chybou mojho tela a ze sme ine ako nase babicky a mamy, ktore to dali bez cisarskych a oxytocinu. A ze, ak chcem porodit prirodzene, musim tieto chyby odstranit. Mozno by sa to dalo na Antolskej, ale vyzadovalo by si to konfrontaciu s tym, co maju zauzivane, a na to som nemala silu. Takze sme sa dohodli s muzom, ze pojdem rodit do Hainburgu. Porodila som si svoje druhe dieta sama, bez absolutne akychkolvek komplikacii, bez liekov, do 3 hodin 🙂 a skutocne bezbolestne. Porodna asistentka mi po porode povedala, ze som bola ucebnicovy priklad. Bol to neuveritelny zazitok, skutocna radost a mne nic ine nenapada ako prirovnanie mojich porodov k znasileneniu a milovaniu. Vysledok je rovnaky, ale ten priebeh uplne iny.
Skoda len, ze moj prvorodeny syn nemal tiez moznost prist na svet takto. Dosledky porodu na nom i mne sme este riesili dlho potom……
Až mi je do plaču, že som si toto musela so synom prežiť aj ja. Bol vymodleny, ale kvôli priebehu pôrodu som dlho nedokázala k nemu cítiť to, čo som od seba očakávala a dodnes mi je to strašne ľúto. Snáď mu to dokážem vynahradiť.