Rada by som sa s vami podelila o moju tandemovú predstavu a o našu tandemovú realitu. Obe svoje detičky dojčím od ich narodenia a je to pre mňa jediná prirodzená predstava ich kŕmenia, navyše mi spôsobuje veľkú radosť. Keď sa nám narodila dcérka, synček mal dva roky a tri mesiace. Počas tehotenstva som ho dojčila napriek tomu, že to malo rôzne fázy, kedy pre mňa dojčenie bolo značne bolestivé, potom, keď bolo znesiteľné, a potom, keď mi to dosť fyzicky vadilo. Mlieko som však nemala, synovi to však vôbec nevadilo, v tomto období pre neho dojčenie nepredstavovalo kŕmenie potravou, ale „kŕmenie“ láskou.
Mala som sen…
Tandemové dojčenie som mala vysnívané. Veľa som si o tom čítala. Našla som hlavne pozitívne príbehy mamičiek, ktoré písali o tom, ako im tandem uľahčil starostlivosť o dve deti, aké to bolo pre ne príjemné a spôsobovalo im to radosť. Ani mi na um nezišlo, že by to u nás mohlo byť inak. Aj v tejto situácii sa mi však potvrdilo moje osobné pravidlo, že všetko dôležité, čo som sa v živote mala naučiť, som si najprv musela sama prežiť.
Dcérka sa narodila krásne a celkom prirodzene, so samoprisatím a nekončiacim bondingom. Syn bol pri jej zrodení a možno aj vďaka tomu je doteraz medzi nimi veľmi krásny vzťah. Po jej narodení si prvé tri dni okrem večerného dojčenia mliečko odo mňa nepýtal. Bolo vidieť, že aj on potrebuje spracovať nového človiečika v našom dome a hlavne v mojom náručí. Po prvých dňoch, keď sa začal život vracať do svojich koľají, začal si mlieko odo mňa pýtať častejšie.
Bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď som zistila, ako mi dojčenie oboch detí naraz vadí. Bolo mi to nepríjemné a s týmto spôsobom dojčenia som musela rýchlo prestať. Tak som hľadala iné možnosti, aby to fungovalo. Malinká sa dojčila takmer stále, potom na mne spinkala a mne ostávalo veľmi málo času, keď som mala možnosť byť len tak sama so sebou. Pomedzi to som ešte hľadala priestor, aby sa mohol dojčiť aj synček.
Postupne sa ale dožadoval dojčenia stále častejšie, zdalo sa mi, že keď skončil jeden, chcel sa dojčiť druhý. Snažila som sa napĺňať potreby svojich detí, ako som len vedela a vládala, no každým dňom som sa vnútorne cítila viac napätá a nervózna. Najprv som sa do toho rôzne nútila a štelovala, ale keď som sa akoby zhora pozrela na svoje emócie a na to, čo cítim, chcelo sa mi plakať. Po celej noci dojčenia malej dcérky som sa ráno zobudila, nestihla som sa ani ponaťahovať a už sa dožadoval mliečka malý. Takým tým detským štýlom „hneď“, „už aj“, aj s mrnčaním.
Cítila som stres, nechuť a najradšej by som sa tomu vyhla. Takto to šlo nejaký čas a začala som samú seba pozorovať, ako sa cítim a čo cítim pri dojčení svojich detí. Malé bábätko mi nevadilo, no syn sa mi odrazu zdal na prsníku akýsi veľký. Jeho satie mi prestalo byť príjemné a ja som často len čakala, kedy skončí.
Necítila som sa v tom dobre a vtedy som pochopila, že táto cesta pre mňa správna nebude. Predsa ja klamem – klamem seba, klamem aj jeho. Tvárim sa pokojne, no vnútri mi všetko vrie a po rozume mi chodia rôzne nemilé myšlienky. Dojčenie je predsa viac než len pitie mlieka, dojčenie má byť aj láska. A tú som akosi v týchto chvíľach pociťovať prestala. Veľmi som sa trápila. Výčitkami, tým, že nie som dobrá mama, pretože nezvládam dojčiť obe deti. Bolo to ťažké obdobie. Nič nebolo také náročné, ani starať sa o dve deti, ako zvládať tie emócie a výčitky.
… a splnil sa
So synom mám od začiatku krásny vzťah, založený na partnerstve a rešpektujúcej výchove. Prvé moje pravidlo je, že ho neklamem, lebo je môj rovnocenný partner. Pochopila som, že ak sa budem do dojčenia nútiť a pretrpím ho s nepríjemným pocitom, prenesiem toto všetko aj do môjho vzťahu s ním. Potom by pre mňa dojčenie v jeho veku stratilo zmysel. Nastavila som teda hranice tak, aby nám v danej situácii bolo obom dobre a príjemne. Našla som počas dňa chvíle, kedy mi dojčenie bolo príjemné. Zistila som, že je veľmi dôležité, aby som v tej chvíli mala v prsníku veľa mlieka, pretože vtedy sa prisal dobre, neotláčal mi tam zúbky, pekne pil a mliečko dobre tieklo.
Ráno som mu vysvetlila, že po noci sa potrebujem ponaťahovať, ísť sa poumývať a prezliecť a že potom si môžeme sadkať a dať si mliečko. Na poobedný spánok som ho tiež uspávala priloženého k prsníku. Večerné dojčenie som po celom dni už nezvládala. Zdalo sa mi to veľmi dlho, krútil sa pri tom a hľadal si polohu na spanie. Tak som mu vysvetlila, že nevládzem, som unavená a mám menej mliečka a že je pre mňa dôležité, aby som ho dojčila s láskou, oddýchnutá, pokojná. Áno, boli slzičky, držali sme sa za ruky, zaspával na mne. Keď som cítila, že sme mali náročný deň a že by to bolo na neho veľa, keby si mal zvykať aj na tento nový rituál, ustúpila som a dohodli sme sa na krátkej chvíľke dojčenia. Ako náhle prišiel nepríjemný pocit, skončila som.
Rešpektovala som seba a svoje pocity a nenútila som sa do ničoho. Po pár dňoch zistil, že je to v poriadku, že ráno a doobeda ho na prsníku nechám, koľko potrebuje, rozprávame sa a je nám príjemne. Večer sme si našli iný rituál. Ráno vždy počkal, dal si banán a po pol hodinke sa ma spýtal: „Maminka, už si sa prebrala, už si sa umyla, môžeme si dať mliečko?“ Je úžasný a ja mám opäť dojčenie s ním rada, hoci je ho menej – toľko, koľko vládzem. Neplače, nedranká, sestričku má rád. Trávime spolu veľa času, o všetkom sa rozprávame a snažím sa byť k nemu úprimná a vysvetliť mu, čo cítim. Veľmi ho milujem a nechcem mať voči nemu žiadne nepríjemné pocity, lebo s tým sa nedokážem vyrovnať a vtedy som nešťastná a určite aj on.
Dojčíme sa naďalej podľa hesla: „Tak, ako to matke i dieťaťu vyhovuje.“ Akurát doteraz to bolo s dôrazom na „dieťa“ a teraz sa k tomu pridal aj dôraz na „matku“ a moje potreby. Netvrdím, že som to zvládla ideálne, ale urobila som to najlepšie, ako som vedela a cítila. Viem, že dojčenie a materské mlieko je veľmi dôležité aj vo vyššom veku a možno, keby som nemala menšie dieťatko, k týmto emóciám a zmenám by som sa ani nedopracovala a syna by som dojčila ďalej celkom prirodzene.
Prišla k nám ale naša dcérka a mňa táto skúška opäť niečomu naučila, veľa som pochopila. Hlavne cítim, že niekedy sa veci nedajú robiť na 100% a perfektne a že potrebujem byť aj voči ostatným ženám a matkám ešte viac vnímavá a chápavá, pretože aj mne v tomto období pomohlo hlavne pochopenie a láska mojich najbližších. Vedeli, že v danej chvíli robím všetko, čo vládzem a najlepšie, ako viem a aj vďaka nim dojčenie svojich detí stále milujem.
Ja zase neviem či je dobré dojčiť dieťa príliš dlho .. láska sa mu dá prejavovať aj inými spôsobmi.
Ja si myslím, že je pre dieťa lepšie, ak sa dostaví od dojcenia samo. Povie mamke, že si už neprosi.
Ďakujem za tento článok. Presne vystihuje ako som sa cítila po narodení mladšieho syna a pri tandemovom dojčení. Dospela som k rovnakému záveru ako vy. Kojenie nemá byť pre ženu nepríjemné. Tiež kojím staršieho len dvakrát a niekedy, keď sa na to necítim tak raz alebo vôbec.
V tomto článku som sa úplne našla. Zažívam podobné pocity – dojčím 2ročného syna a 2 mesačnú dcérku. Ďakujem!Opísali ste to tak úprimne a je to taký oslobodzujúci pocit vedieť,že tie tandemové situácie nezažívam sama. Už 2 mesiace hľadám odpovede,ktoré mi tento článok dal!
Dakujem za clanok! Vystihuje presne to co zazivam momentalne ja a bojujem..ale uz bojovat nebudem. Ano dojcit sa ma s laskou a ja som to v poslednom case robila z prinutenia az na niektore chvilky. Vdaka tomuto clanku sa uz necitim ako zla matka. Od dnes idem zas dojcit s laskou aj keby to malo byt len raz za tyzden. Dufam ze sa mi podari najst zlatu strednu cestu. Dakujem 🙂