Vedela som, že ak pôrod nášho druhého synčeka dopadne tak, ako som si plánovala a želala, napíšem príbeh o jeho narodení. Hlavne preto, aby sa čím skôr príbehy ako ten náš stali všednými. Aby sa nikto nečudoval, keď na otázku: „Aký bol pôrod?“ dostane odpoveď „Krásny, super!“ . Aby už mamičky nemuseli hovoriť „Čím skôr na pôrod zabudnúť!“ a nemuseli si pri spomienke na narodenie vlastného bábätka utierať slzy sklamania a bolesti (… ako včera kamarátka Gabika). Aby ženy vedeli, že porodiť dieťatko je ich prirodzená schopnosť. Sú to vlastne dva príbehy, Benjamínko totiž za svoj pekný príchod na svet vďačí svojmu staršiemu bratovi Marekovi. Tie dva príbehy sú také odlišné, ako sa len dá.

Príbeh prvý

Najzvláštnejší pocit na svete: ležím po pôrode v tme na nemocenskej posteli, s prázdnym, zošúvereným bruchom. Ešte pred chvíľkou tam Marek bol. Kde je teraz? Čo robí? Plače? Spí? Nechýbam mu? Prečo tu nie je??? Lebo nevládzem sedieť, stáť, nieto chodiť. Lebo som počas pôrodu stratila vedomie a veľa krvi. Lebo ma každý pohyb bolí pre veľký nástrih. Lebo sa po pôrode, utretý, odsatý, zmeraný, zvážený, oblečený, zviazaný v perinke nevedel prisať, stále plakal a ja som ho nedokázala upokojiť… Marek má tri týždne. Kojím ho. S klobúčikmi. Ale neskutočne to bolí. Marek veľa plače, je nespokojný. Moja mama sa už na naše trápenie nemôže pozerať. Zavolá laktačnú poradkyňu a dulu v jednej osobe. Úžasne nám pomôže s dojčením. Okrem toho však na margo nášho pôrodu povie dve vety: „Klasický pôrod prvorodičky“ a „Mali by ste sa s tým nejako vyrovnať pred ďalším tehotenstvom“. Tieto dve vety odštartovali moje (naše) rozmýšľanie, hľadanie, čítanie, diskutovanie, uzdravovanie a konečné rozhodnutie: druhý pôrod MUSÍ byť INÝ.

Príbeh druhý

Tá istá tma, o dva roky neskôr, iná nemocnica, iná posteľ, celkom iný pocit. Pocit dobre vykonanej práce. Nesmierna neha pri pohľade na toho drobčeka, ktorý leží na mojej hrudi. Pozoruje ma a ja jeho. Spoznávame sa. Dudká a je spokojný. A ja som šťastná. Dokážem kráčať, stáť, sedieť, pred chvíľkou som sa osprchovala. Benjamín má tri týždne. Kojím oboch synčekov. Bez bolesti! Som veľmi šťastná a náš Benjamínko nesmierne spokojný.

Čo spôsobilo tento rozdiel?

To, ako prebehol pôrod – druhý krát som totiž rodila prirodzene. Napísala som si pôrodný plán. V pôrodnici v našom meste (v tej najlepšej na Slovensku) nechápali, čo to znamená. Prečo? Prečo nie oxytocín? Prečo nie analgetiká? A ako chcete rodiť, keď nie poležiačky, hádam nie v podrepe – haha! Dieťa predsa treba okamžite zvážiť, zmerať, odsať, obliecť! Vidím: za dva roky sa nič nezmenilo, musím ísť rodiť inde! V druhej nemocnici, hodinu a pol cesty autom, u našich západných susedov, nemajú s akceptovaním pôrodného plánu problém. „U nás se takhle rodí běžne,“ hovorí mi s úsmevom sestrička. Je rozhodnuté, rodíme tu. Tuším, verím, že dokážem porodiť prirodzene, už viem aj kde. Nechcem ďalšie jazvy na tele ani v spomienkach! Tak buď, Bože, prosím, s nami! Urobila som maximum pre dobrú prípravu, ostatné je na Tebe. Je štvrtok, štvrtý deň po termíne. Varím večeru. Začínajú bolesti, odteká voda. Dovarím večeru, najeme sa, uložím Mareka, manžel ho uspí. Kontrakcie čo 7 minút. Je mi dobre, teším sa. Vyrážame. Hodina cesty, kontrakcie čo 4 minúty. Prichádzame do nemocnice, v strese o poschodie vyššie. Ale hneď sa zorientujeme. Rýchle CTG (posediačky) a rozhovor s pôrodnou asistentkou. Bojujem proti kontrakcii – ale nie! Nebojovať! Uvoľniť sa! Áno, takto, oveľa menej to bolí. Som otvorená na 8 cm. Môj skvelý muž je pri mne, dýcha so mnou, odpovedá na otázky personálu, podáva doklady, pôrodný plán. Všetci si ho prečítajú. Predstavia sa, usmejú sa, rešpektujú, podporujú ma. Vyšetrenia sú minimálne, v prirodzených polohách, nie poležiačky. Žiadne pichanie kanyly.

Cítila som, čo mám robiť

Potrebujem sa zavesiť. Áno, cítim, čo potrebujem, ponáram sa sama do seba. Viem, čo musím robiť. Cítim pohyb bábätka, ako sa prirodzene točí. Spolupracujeme. Zrazu sa kontrakcie zmenia. Ťahá ma to k zemi, kľaknem si na štyri. Dávajú podo mňa plachtu a snažia sa ma prehovoriť, aby som vyliezla na pôrodné lôžko. Nedá sa. Cítim hlavičku. Už je štvrtina vonku. Sťahy nachvíľku ustanú. Keď na mňa naliehajú, vyliezam na lôžko, i keď na zemi by mi bolo lepšie. Robím to kvôli pôrodnej asistentke, snažím sa jej vyhovieť. Viac než presun na lôžko mi prekáža, že sa ma dotýka v oblasti hrádze, veľmi to štípe, mám chuť jej po ruke capnúť, nech ju dá preč. Obhajuje to tým, že sa mi snaží ochrániť hrádzu. Stále som na štyroch. Ešte jedna kontrakcia. Cítim, ako sa von vyšmykla hlavička a pliecka. Už je celý vonku! Hneď mi ho podávajú. Zaplavuje ma eufória a bázeň zároveň. To malé telíčko, dokonalé, pokrčené, modré. Ciká, veď je to chlapec:-). A chce piť. Pije, díva sa na mňa tmavými očami a znovu pije. Sme s mužom nesmierne šťastní. Benjamínko si zvyká na svet v mojej náruči. Nie som zranená, šiť netreba. Strata krvi je minimálna. Po dvoch hodinách dávam synčeka manželovi a idem sa osprchovať. Bábätko odvážia, umyjú, oblečú. Po pol hodinke sme znovu spolu. Vonia od kokosového mydla. Nabudúce musím do pôrodného plánu dopísať: Bábätko nemydliť!:-) Na záver chcem poďakovať môjmu mužovi. Ďakujem, Janko, že si sa pokúšal chápať čo bolo pri prvom pôrode zraňujúce, prečo som to potrebovala zažiť pri druhom inak, za tvoju podporu, starostlivosť a nehu. Ďakujem aj pani Miške Chlebanovej a pani Milke Hromníkovej za všetku pomoc a dobré rady, vďaka ktorým som našla cestu k prirodzenému pôrodu, Evke Kadlecovej, ktorá vedie tehotenskú jogu a všetkým, ktorí sa za náš pôrod modlili. Moja vďaka patrí aj o.z. Ženské kruhy za to, že hovoria o tom, čo treba v našom pôrodníctve zmeniť, čo ženám a ich bábätkám ubližuje a čo by naopak potrebovali, aby pôrod nebol trauma, ale krásny moment pre oboch. Tak, ako ten Benjamínkov.   Miriam