Blog

Prečo si to tie ženy nechajú…?

Napísal/a Zuzana Krišková

Občas sa stretneme s otázkou „Prečo sa ženy v pôrodnici neohradia voči nezmyselným pravidlám ako „Nesmiete vybrať dieťa z perinky.“, „Dieťa sa musí sa vážiť pred a po dojčení.“, „Nesmie byť s matkou v posteli.“ atd. Prečo si to tie ženy nechajú? Veď aké „musia“ a „nesmú”…?
Náš názor prečo to takto je Vám prinášame v tomto blogu, ktorý bol pôvodne publikovaný ako post na Facebooku:

Uzatvorený hierarchický systém

Uzatvorený hierarchický systém, podporený takými faktormi ako je iný typ oblečenia (pacientky nočné košele, personál uniforma), obmedzený pohyb a styk s blízkymi osobami (dvere sú na guľu, návštevy sú možné len na chodbe bez akéhokoľvek súkromia), väčšina žien sa zotavuje z fyzických zranení (nástrih, cisársky rez), celkové vyčerpanie organizmu, ktoré je umocnené neustálym vyrušovaním v podobe upratovačiek v množstve 1 až x, vizít v množstve 1 až x, a samozrejme starostlivosťou o novorodenca. V dôsledku nedostatku súkromia budia ženu aj cudzie deti, a tak dochádza k spánkovej deprivácii.

Trvanie na triviálnych pravidlách a nedostatok súkromia

Trvanie personálu na triviálnych pravidlách (napr. pred vizitou nohavičky dole, uterák musí byt schovaný, vložka čistá) umocňuje pocit dehumanizácie. Pravidlá sa zároveň môžu meniť a každá ďalšia osoba, s ktorou vstupuje žena do kontaktu môže trvať na inom súbore väčšinou nepísaných pravidiel. „Zavolala som si sestričku, nech mi pomôže s dojčením, tak mi ukázala ako si ho mám priložiť a potom odišla. Potom prišla ďalšia a tá mi vynadala, že ako to robím, že takto sa to nesmie.“ Dehumanizáciu podporuje aj absolútny nedostatok súkromia – do izby sa vchádza bez zaklopania, dvere musia byť otvorené, ľudia sa nepredstavujú a nemajú problém vojsť aj na toaletu alebo do sprchy (!).

Strach o dieťa

Pridajme k tomu strach o dieťa, ktorý môže mat reálny dôvod – neviem dojčiť, dieťa má žltačku, dieťa sa po pôrode adaptovalo s komplikáciami, až po strach vyvolaný pravidlami “Ak nevypije na x-tý deň y mililitrov mlieka, tak vás nepustíme domov“. Organizmus sa dostáva na úplný pokraj psychických aj fyzických síl a tak si šetrí energiu na podstatné veci. Dôstojnosť je luxus, ktorý si nemožno dovoliť. To, čo by sme za bežných podmienok nestrpeli a bolo by pre nás neprípustné, sa stáva normálnou a bežnou realitou života. Mnohé ženy využívajú humor na odľahčenie inak nenormálnej a neprijateľnej situácie „Normálne som veľmi hanblivá, ale tam keď niekto vošiel do izby, už som rozťahovala nohy, lebo som si myslela, že sa mi tam chce pozrieť. A on sa na mňa pozeral, že čo robím, že len prišiel skontrolovať radiátor.“

Pravidlá

V týchto podmienkach nie je ťažké uveriť, že pravidlá „musím“ a „nesmiem“ sú reálne. Odpor voči systému sa tak stáva nesmierne ťažkým. Prežitie sa obmedzuje na „tu a teraz“. Podstatná je len táto chvíľa a treba ju prežiť s najmenšou možnou ujmou.

V závislosti od celkového fyzického a psychického stavu ženy, špecifických a náhodných okolností a „nástrojov“, ktoré má k dispozícii (napr. právne povedomie o svojich právach, podporu blízkej osoby, rovnako naladenú spolubývajúcu, bezproblémové dieťa atď.) potom žena dokáže týmto pravidlám čeliť a buď ich porušuje potajme, alebo volí otvorenú formu odporu či konfliktu (toto býva málokedy a ženy si zväčša vyberajú, do ktorého boja sa pustia). V zásade však možno skonštatovať, že neexistuje človek, ktorý by bol odolný voči takémuto nastaveniu systému. Nie je to teda chyba žien, že sú príliš slabé alebo slaboduché, keď sa podriaďujú nezmyselným pravidlám. V stave, v ktorom sa nachádzajú, je to totiž stratégia prežitia. Problém je teda v systéme, nie v ženách.

Je dôležité si to neustále pripomínať, inak sa dostávame do kruhu, v ktorom obviňujeme tých, ktorých práva boli pošliapané, že nemali dostatok síl, aby sa takémuto správaniu ubránili. Tento postoj upevňuje systém a nerovnovážne rozdelenie moci. A tak sa z tých, ktorí by mali poskytovať starostlivosť, stávajú dozorcovia systému a tie, pre ktoré bol systém vytvorený a mal im poskytovať starostlivosť, sa stávajú jeho obeťami. Systém sa stáva samostatnou entitou, konštruktom, ktorý vytvára obludné kombinácie správania a mechanizmy, ktoré zbavujú humánnosti všetkých jeho aktérov – zdravotníkov aj nás ženy a naše práve narodené deti. 

Prvým krokom k zmene je, že si tento fakt uvedomíme.

Neobviňujme ženy, zmeňme systém!

Autorka: Zuzana Krišková

Jazyková korektúra: Alena Kolesárová

Foto: wikipedia

O autorke

Zuzana Krišková

V Ženských kruhoch pôsobím od ich vzniku v roku 2011. Zaujímam sa najmä o ľudské práva žien pri pôrode a poskytovanie zdravotnej starostlivosti založenej na dôkazoch. Medzi ďalšie témy, o ktoré sa zaujímam, patria aj následky, ktoré si ženy odnášajú na tele aj na duši ako dôsledok škodlivej praxe, nerešpektu a často aj násilia.
Som spoluatorkou dvoch publikácií Ženy-Matky-Telá I a II a pôsobila som ako konzultantka pri viacerých výskumoch ako aj pri filmoch Medzi nami, Motýlie ráno a Neviditeľná.

14 komentárov

  • Ono je hlavne zo strany zeny dobre vediet, co ma v tej-ktorej porodnici ocakavat a vopred si ujasnit, co je pre mna prijatelne a co uz nie. je sice pravda, ze zena je po porode vycerpana, ale tym, ze sa necha este aj ponizovat, sa to tiez nezlepsi. ja som na prvy porod isla po tejto stranke, zial, nepripravena… dietatko mi ukazali prvykrat po hodine (po krajcirskej procedure), na chvilku, zabalene tak, ze som mala problem si ho vobec prilozit, no nakoniec sa podarilo a mala si aj parkrat cucla. potom mi ju doniesli asi o 5 hodin neskor, “na kojenie”, sestricka mi ju prilozila, nastastie mala pekne pila. po 15-20 min sestricka prisla, len sa ma spytala, ci pila a uz ju aj brala prec, bola som v takom soku, ze som myslela, ze to je “standardny postup” a neprotestovala… povodne som si myslela, ze bude pri mne uz nastalo, bola som sice unavena, ale chcela som ju pri sebe… celu noc mi strasne chybala, vobec som si v tu noc neoddychla… ked ju konecne rano pred 6,00 doniesli uz natrvalo (predpokladala som, kedze opat nijake vysvetlenie), az vtedy som mala pocit, ze je moj – nas svet v poriadku.
    ked som isla rodit druhykrat, uz som vedela, ze takto to nechcem a ze sa budem branit. hned pocas porodu som kazdemu, kto sa len mihol okolo porodneho boxu hlasila, ze chcem malu HNED a NAHU po porode na brusko. a to sa aj stalo, bol to nadherny pocit, kazeny jedine smutkom z toho, ze toto iste nebolo mne a prvej dcerke dopriate… doteraz to vnimam ako krivdu. a potom som si ju uz nedala, nechala som si ju pri sebe aj v prvu noc a stale, vyslovene som personalu zakazala ju odo mna zobrat prec. a musim povedat, ze som si oddychla ovela lepsie nez po prvom porode bez dcerky… a odkedy sa mala v tu noc prvykrat rozplakala, zobrala som si ju aj k sebe do postele a aj ked cez den nejaka sestricka hovorila, ze sa to “nesmie”, vobec nic som si z toho nerobila.

    takisto nohavicky dolu pred vysetrenim, ani raz som si ich nedala dolu, napriek tomu, ze v tej porodnici bola jedna fakt neprijemna zenska sestricka, ktora chodila po izbach a dvihala nam periny, aby sa sama presvedcila, ci mame nohavicky a ked sme mali, uz aj ich kazala dat dolu. ja som si ich dolu nedala ani raz a ziadny lekar s tym problem nemal. ale tak ona celkovo bola taka protivna, tusim na 2.-3. den po porode dosla aj ku kazdej mamicke a tak silno jej stlacila prsia “ci ma mlieko”, ze sme skoro vsetky hviezdicky videli…

    cize podla mna je fajn, si o porodnici zistit i taketo veci, co sa tam deju behom tych par dni po porode, aby clovek bol pripraveny sa branit…

  • Rada by som doplnila citát z Luciferovho efektu, lebo jasne vysvetľuje, aké prostriedky treba použiť na vytvorenie nátlaku a degradácie. Tu sú inštrukcie, ktoré dal Zimbardo „dozorcom“:
    „Nemôžeme s väzňami zaobchádzať hrubo, alebo ich mučiť. Dokážeme ale vytvoriť ubíjajúce prostredie. Zvládneme navodiť pocit frustrácie. Môžeme vzbudiť vo väzňoch, aspoň do určitej miery, pocit strachu. Dokážeme navodiť atmosféru svojvôle, ktorá bude vládnuť ich životom, svojvôle vytvorenej systémom. Nebudú mať žiadne súkromie, budú pod stálou kontrolou, všetko, čo urobia, bude sledované. Nebudú mať žiadnu voľnosť pohybu. My im dáme povolenie niečo urobiť, alebo povedať. Rôznymi spôsobmi budeme potlačovať ich individualitu. Budú nosiť uniformy a nikto ich nebude oslovovať menom, pridelíme im čísla a tie sa stanú ich menom. Celkovo ide o to, že celá táto činnosť by v nich mala vyvolať pocit bezmocnosti. My úplne ovládneme situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Oni sú bezmocní.“ (Luciferov efekt, str. 89)
    Ešte by som zddôraznila, že vykonávanie nezmyslených, jednotvárnych úloh je veľmi podstatné pre efektívne ubíjanie ľudskej dôstojnosti. (napr. už len nezmyslené povinné váženie dieťaťa pred a po dojčení, ktoré je proti pravidlám správneho dojčenia, upratovanie pred vizitou – inak stačí si spomenúť na kasárne….) Veľmi efektívne na dezorientáciu je prave neustále menenie pravidiel podľa svojvôle každej osoby v uniforme (prečo vetráte, dieťaťu bude zima, prečo ste nevyvetrali, je tu teplo….)

  • Zuzana, gratulujem, že druhý raz to vyšlo. Gratulujem aj k istým, dobrým, formám odporu…nedám si dole nohavičky a na dôslednom trvaní bondingu. Obávam sa však, že si mala šťastie. To, že sú v inštitúcii aj dobrí „dozorcovia“, neznamená, že je systém dobrý. Niekoľko židovských väzňov zachránili „dobrí“ SSáci….Ruku na srdce, trvala si na všetkom dôsledne? Trvala si na tom, aby ti každý lekár a sestra povedali svoje meno a podal ruku? Lebo to je štandard na západ od našich hraníc – a nejde len o slušnosť. P. Zimbardo ďalšími pokusmi ukázal, že ak sú ľudia v uniformách anonymní, stúpa možnosť použitia násilností. Neupratala si pred vizitou? Trvala si na tom, aby ti vysvetlili každý postup, s prínosmi a rizikami – t.j. na skutočnom informovanom súhlase?…..

    Ty si si dopredu zistila…. A čo ak nemocnica zverejňuje falošné informácie? Ja som si zaplatila „nadštandard“ kvôli polohovateľnému kreslu a nikto sa nenamáhal ho napolohovať a nestihla som to ani žiadať, lebo mi začali hneď dve sestry skákať po hrudníku, takže som nemohla ani dýchať, nieto hovoriť. A štandardom by malo byť, že sa ťa niekto spýta, či si ho želáš napolohovať…keď už ho tam majú a ukazujú ho na webe ako nadštandard a možnosť.
    O pôrodnici som počula, ako tam niektoré porodili v sprche, lebo ich nechali, pani doktorka to rešpektovala. Mala som všetky najnovšie vedecky overené informácie, naivne sa domnievala, že platí informovaný súhlas, že mne sa nemôže nič stať, lebo budem trvať na svojich požiadavkach – a myslíš, že to pomohlo? Trvala som na tom, že si neželám urýchľovať pôrod a najprv mi naordinoval primár od stola cisársky rez, bez toho, aby ma vôbec videl, nieto, aby riešil informovaný súhlas, trvala som na vysvetlení a informovanom súhlase, a dostavil sa až po dvoch urgenciách cez riaditeľa nemocnice. Trvali sme na tom, že nechceme buscopan a zbytočne, trvala som na tom, že nechcem oxytocín, lebo placenta vyšla ihneď a primár sa začal vyhrážať, že ma ani nezašije, lebo som za prirodzené pôrody – to asi len nožnice prirodzene leteli okolo, že. (Keď ste ma rozstrihli, tak ma aj zašite, povedala som, nebola som ticho, ale iste nepochopil logický princíp.) Trvala som na tom, že nechcem nástrih, lebo podľa najnovších vedecky a praxou overených postupov to pri predčasnom netreba…. a skončila som trvalým poškodením zdravia, pretože to bolo ešte aj zle zašité…..Trvala som na tom, že mám akútne bolesti a nedostala som efektívne analgetiká a práve bolesť ma značne vyčerpávala. A v dokumentácii je deň za dňom napísané, že „pacientka neudáva žiadne ťažkosti a perineum je kľudné.“ A to izbový lekár je tam „dobrý dozorca“, taký milý, usmievavý, navlieka ženám po cisárskom ponožky, humánny…. a každý deň, 7 dní, tá istá lož, že som v poriadku….
    Bola som v tzv. Baby Friendly Hospital, čo znamená že sú povinní dodržiavať isté pravidlá a tie platia aj pre predčasne narodené deti. Neplatili, ani keď sme sa ich dožadovali a to veľmi aktívne, mnoho razy. Od mojej tety, detskej lekárky viem, že v Kanade je bežné položiť matke na brucho aj nedonosené dieťa, ak samostatne dýcha…. tu o tom samozrejme primárka rizikového zrejme nikdy nepočula…jediné čo sme si vybojovali, že sme sa smeli dieťaťa dotknúť, kým ho bez nášho súhlasu odniesli do inkubátora, ktorý vôbec nepotreboval, lebo bol vitálny. Primár pôrodnice následne počas celého šitia prednášal na tému „nedá sa rodiť v jaskyni.“ Kontakt s dieťaťom nám bol odopieraný ďalšie 4 dni, napriek našim požiadavkam, rovnako aj dojčenie, len z lenivosti a svojvôle lekárky na JIS a primárky na rizikovom. Tento postup poškodzuje imunitu dieťaťa, ale nepomohlo, že som sa kontaktu dožadovala. Primárka rizikového vyšla s vydieračskou vetou, že „mám byť rada, že je dieťa ako je a môžem dojčiť…“ Apgar skóre mi neoznámila, samozrejme, to som zistila až z prepúšťacej správy. Dieťa bolo absolútne v poriadku a schopné sať od prvého dňa. Sestra na rizikovom, aj po blahosklonnom povolení primárky, že mi môžu dieťa prikladať, to jednoducho ignorovala, lebo sa jej nechcelo. Predo mnou sa decku vyhrážala. „budeš piť lebo…!“ Tak som jej len vzala fľašu, ale bola som ticho. Ale divila sa, že som hneď k nej priskočila…..Ale moje dieťa bolo v rukách tejto sestry v noci, cez deň, keď som tam zrovna nebola, lebo to som nesmela….Poslušný Zimbardcov väzeň – toto však Zimbardo zabudol preskúmať, ako nádherne poslúcha väzeň, keď majú v rukách jeho dieťa…

    A tak by sme mohli pokračovať s každým detailom….a popis všetkých nehumánnhych a protiprávnych postupov, ktorých som bola svedkom za 48 hodín na pôrodnici a 16 dní hospitalizácie zaberá 40 strán…. a týkalo sa to všetkých žien, ktoré som tam stretla, nielen mňa. Ale tie sa nedožadovali, to je pravda. A moja viera, že keď sa dožaduješ práv, tak budú rešpektované, skončila trvalým poškodením zdravia. Poučenie z Luciferovho efektu je: dokiaľ nie je v systéme kontrola zvonku (trestoprávna zodpovednosť), tak bujnie násilie.

  • No ja neviem damy kde ste rodili ale ja v Kosiciach v Univerzitnej nemocnici.
    Pred porodom som tam chodila asi 2 mesiace kazde dva tyzdne a potom tyzdene.
    Lezala som aj na rizikovke.
    Pred porodom som sa isla zoznamit so sestonedeliami a detskym oddelenim. zistila som vsetko a co ma caka.
    Take hluposti ako vlozka cista, chodit v nocnej kosielke, ziadne navstevy (moj muz tam bol do 9.30 vecer! a navstevy prisli ako a kedy chceli od rana az do vecera – aj na rizikovom), dietatko nemat v posteli su dake hluposti a mrzi ma ze ste si niektore prezili.
    Ale ked si nezistite fakty pred porodom a nezozonamite sa s porodnicou a neopytate sa pacientok co su uz tam leziace tak co ocakavate a kto vam za to moze?
    Chodte do porodnic a vypnite internet
    My sme mali fantasticky cisarky
    Pa a dobru noc x

    • Lucia,
      nesuhlasim s tvojim nazorom. Pochopila som, ze si si overila a zaistila podmienky pre svoj porod. Je prijemne pocut, ze vsetko prebehlo fajn a prajem ti to. Myslim si vsak, ze ma zmysel ziadat, aby podobne prostredie vladlo vo vsetkych porodniciach. Tym padom by pre nas matky nebolo treba nic dopredu overovat a zaistovat. Tymto chcem vyjadrit podporu a obdiv Zuzane Kriskovej a jej kolegyniam za ich pracu. Bojuju za princip,za pozitivnu zmenu v dolezitej oblasti nasho zivota. Nie len pre seba ako si to spravila ty, ale pre vsetky zeny.
      Sasa

      • Ahoj Saska,

        Mam 7 rocnu skusnost v riadeni 2 sukromnych zdravotnych pobociek a tiez Juzno zapadneho regionu v UK v vzdelavani zdravotneho personalu.
        Mam tolko skusenosti a pribehov o ktorych mozem len rozpravat. Preto nehovorim od veci, a viem, zakony. Tiez viem, ake povinosti ma pacient – aka – buduca rodicka. Tieto fakty avsak ludi nezaujimaju tak velmi ako ich Slobody.

        ZODPOVEDNOST – vedomie o následkoch činu, konania, povinnosť niesť následky za nejaký čin;

        Teda, viete ze ide porod, a vy ste NEzodpovedne.

        Nemam k tomu co viac povedat lebo su tu iba negacie. Nikto nepreberie zodpovednost. A navyse ste neuveritelne negativne. Vzdy musite mat posledne slovo. Nikoho nepustite s dobrou pravdou von a ked tak ho hned zrusite svojim neprijemnym zazitkom ktory bol sposobeny nezodpovednostou. A hadzete vinu na druhych.

        Zeny ako vy by v mojom skromnom zdravotnom nazore mali hladat pomoc experta aby presli svojimi zlymi zazitkami, lebo v zivote su krasne veci a nie sirili negacie inym tehotnym ktore sem pridu.

        POROD BUDE TAKY AKY SI HO ZARIADITE MILE TEHULKY, INFORMUJTE SA O PRAKTIKACH, SPOZNAJTE DOKTOROV A SESTRY A NECHODIEVAJTE SA STRANKY AKO TIETO. A URCITE NEPOCUVAJTE ZENY AKO SASKA CO MAJU MALU MEDIKALNU ZNALOST.

        POROD BUDE KRASNY KED STRAVITE CAS V NEMOCNICI S PERSONALOM. VED MAJU V RUKACH VAS ZIVOT A TEN CAS CO BY STE STRAVILA NA KAVICKE ALEBO NA FACEBOOKU MOZETE STRAVIT V NEMOCNICI.

        PAMATAJTE SI , LUDIA TU ZISKAVAJU INFORMACIE Z NETU A NIE ZO SKUSENOSTI A MEDIKALNEHO STUDIA.

        GOOD BYE !

  • Ženské kruhy pod očami…
    Nezmyselné pravidlá ktoré sa spomínajú v úvode článku musia pripadať nezmyselnými len niekomu bez zdravého rozumu. Skôr mi to pripadá že niekomu veľmi záleží na podkopavaní autority slovenského zdravotníctva a novorodeneckej starostlivosti. Každému kto vystrčil päty zo Slovenska a mal dočinenia s lekárskou starostlivosťou mimo republiky je jasné že slovenské zdravotníctvo je napriek finančnej podvýžive na svetovej úrovni. Preto mi pri podobných trápnych a neodborných aktivitách aké sú opísané v článku akurát tak kypí žlč!

    • Martin – ďakujeme za reakciu. Od žien, ktoré rodili v krajinách vyspelej Európy na západ od nás vieme, že mnohé tieto praktiky spomínané aj v článku sa tam “nenosia”. Máte teda mylné informácie aspoň čo sa týka vyspelej Európy. Ktoré konkrétne opatrenie z troch spomínaných v úvode článku (dieťa v perinke, ne-spanie v spoločnej posteli, váženie pred a po dojčení,) považujete za zmysluplné podľa kritérií “zdravého rozumu”? prvé dve sú označené ako nežiaduce praktiky v programe BFHI (baby friendly hospital) ktorého je účastných polovica pôrodníc na Slovensku a ďalšie na tieto tituly stoja “v rade”. Unicef a WHO naopak školia personál v odrádzaní matiek od používania periniek a k nabádaniu k čo najčastejšiemu kontaktu koža na kožu s dieťaťom aj počas pobytu v nemocni a to aj prostredníctvom oddychu na spoločnom lôžku. Váženie a meranie je podľa výskumov zastaralá a nespoľahlivá praktika, ktorá sa v súčasnosti na základe princípov EBM (medicíne založenej na dôkazoch) neodporúča, pretože nevypovedá nič o tom, koľko dieťa skutočne pije. Ak máme pochybnosti či dieťa pije, dá sa to spoľahlivejšie vypozorovať z iných vecí, ako sú napríklad pocikané plienky, pozorovanie spôsobu sania dieťaťa na prsníku a pod. Treba si uvedomiť, že mnohé z týchto praktík sa zavádzali ešte v čase, kedy sa ešte nepoužívali také vedecké štandardy pri zavádzaní opatrení ako v 21. storočí. Dnes sú tieto veci už preskúmané a ich osožnosť bola nielen spochybnená ale v mnohých prípadoch dokázaná aj ich škodlivosť. Je preto skutočne naškodu slovenského zdravotníctva, že sa týchto postupou držíme vďaka zvykom. pekný deň

  • Dovolim si pridat koment mojej 5 rocnej dcerky, ktora zbadala fotku nad clankom.
    Dcerka: mami a to co je?
    Ja: Postielky s malymi babatkami v nemocnici.
    Dcerka: a kde maju maminky?
    Ja: Maminky ich cakaju
    Dcerka: a preco nie su s nimi?

    a co na to odpovedat? …ja som pravdivo povedala, co si myslim, ze system je chory…

  • Veľmi dobre ste opísali skutočný stav vecí. To nezmyselné utrpenie v pôrodniciach by nemuselo byť, keby mali ženy možnosť rodiť ambulantne, ako je bežné na Západe. Ja som to tiež zažila na vlastnej koži pri druhom pôrode v Rakúsku a nevedela som si to vynachváliť – domáce šestonedelie bola tá najkrajšia dovolenka. Nedalo by sa niečo preto urobiť na Slovensku? Bol by to kompromis medzi domácim a nemocničným pôrodom.

  • Absolutne sa stotoznujem s tym, co napisala mgr. Sabina Jankovicova artd.
    Mam 4 deti s scenar sa vzdy opakoval. Absolutne som sa citila tak, ako ten Zimbardov vazen. Snazila som sa len o to, ako prezit tych pat dni bez ujmy na zdravi a aby to nemalo dopad na dieta! Fuj slovenskym porodniciam, samozrejme cest vynimkam!! Ale mozno tu je to aj o konkretnych ludoch a nielen o systeme…. ktovie????

  • Ten článek mě až zarazil, jestli to tak ve slovenských porodnicích opravdu chodí, tak se nedivím, že ženy raději rodí doma. Já jsem rodila před necelými 6 měsíci ve Fakultní porodnici, ale v Česku a byla jsem opravdu nadmíru spokojená a s tímto článkem se nemůžu ani v jednom bodě ztotožnit.
    Porodní pokoj byl zařízený jako obývák a nikdo mě tam za celou dobu druhé doby porodní nerušil, dokonce jim ani nevadilo, že se tam nacpávám těsně před porodem zákusky a bagetou. Byla jsem až překvapená, jak jsou pokrokoví, ihned po příjmu se mě ptali na porodní plán, jaké mám požadavky atd., řekla že nic takového nevedu, jen, že jediný můj požadavek je bez nástřihu, smáli se, že nic takového se prvorodičkám už dvacet let nedělá.
    Porod byl rychlý a všichni byli moc vstřícní a milí.
    A dále k článku výše… Miminko nevyndávat z peřinky? Omezené návštěvy a jen na chodbě? Miminko nesmí spát s matkou v posteli? Přijde mi to jako ze středověku, miminko jsem mohla vytahovat z peřinky, převlékat jak jsem jen chtěla, spávali jsme spolu v jedné posteli od narození a nikomu to nevadilo, na návštěvu mohlo přijít kolik jen chtělo lidí a to přímo na pokoj, kde si malou mohli pochovat. A tatínkové mohli přespávat na pokoji s maminkama jejich miminky.
    Když jsem si s něčím nevěděla rady, zvedla jsem telefon a už ke mě přicupitala vždy milá sestřička a klidně o půlnoci mi ukazovala, jak správně kojit. Ukázali mi i jak miminko koupat atd….
    A s tím roztahováním noh při vizitě? Cože? Já měla vizitu jen před propuštěním a ač jsem byla šitá, nikdo mě tam dole nekontroloval, to bych ani nechtěla, jen se mě zeptali, jestli je všechno v pořádku, jestli chodím na malou a velkou v pohodě a když jsem řekla, že ano, šli jsme za 2 hodinky s malou domů.

    Takže mám zcela jistě na porody v porodnicích jiný názor jako autorka, ale nemůžu objektivně hodnotit, protože se v článku jedná o slovenské porodnice. Tak jsem když už nic, alespoň přiblížila to, jak se rodí v těch českých.

    • Ještě jsem se zapomněla zmínit, že po porodu mi malou dali ihned na bříško, kde se nechal dotepat pupečník a pak hned k prsu, žádné odnášení miminka se nekonalo ani ho neumývali.

  • Presne takto som rodila aj ja. Boli sme na izbe tri prvorodičky. Teda žiadna z nás to ešte neabsolvovala na vlastnej koži. Museli sme mať “popratané”, nemohli sme mať nohavice, aj ked tam bola kosa a pod. Personal sa nepredstavoval, ani sme nevedeli, či je to lekárka alebo upratovačka… Ako máme dojčiť nám síce vysvetlili, pretože sme všetky boli prvorodičky,ale ked to nešlo, vždy sme sa pozreli, ktorá smena má službu; teda či dostaneme pomoc alebo či nás zdrbu..
    Rodila som v stredu v noci a návštevné hodiny boli až v sobotu a tak manžela nepustili, len na chodbu. Zároven nám vyčítali, že je tam prievan a že dieťa nemá byť v prievane – tak kde ho má vidieť??
    Čerešnička na torte bola, ked raz prišla sestrička do izby mimo vyzytu (teda sama) a povedala jednej z nás: “Vaše dieťa schudlo 10% hmotnosti – nepôjdete domov” a odišla. Dotyčná sa zrútila. Volala manželovi, potom rodičom, potom dalším. Bola úplne zúfala. Na to dobehla nejaká príbuzná v bielom plášti a utešovala ju, vysvetľovala, pozerala dieťa. Najprv som si myslela, že aká histerka…. ale na druhý den, prišla iná sestrička do izby a povedala mi: “Vaše dieťa schudlo 10% hmotnosti – nepôjdete domov” a odišla. Hádajte čo.. srdce sa mi rozbúchalo a prepukla som do plaču. Ihned som volala manželovi, ten chudák do hodiny naklusal a ukľudnoval ma….Áno 10% hmotnosti je norma a limit preto, aby dieťa dalej sledovali a začali robiť nejaké kroky. Ale prvorodička to nevie a očividne jej to nemá kto vysvetliť.
    A ako to skončilo? Bábatko mi bez môjho vedomia začali prikmovať. Vôbec som nevedela, že dostáva stravu na novorodeneckom oddelení a stále ked mi ho doniesli som sa ho snažila nakojiť. To samozrejme nešlo, lebo dieťa bolo najedené (akurát že som to nevedela) a všetci mi hovorili, že to mám skúšať, že som prvorodička, že ešte vela vecí neviem a pod.. Som proste neschopná 🙁
    Našťastie len podľa zdravotníckeho personálu!!

Napíšte komentár