Hoci jar už naplno ovládla krajinu, chcem sa s vami podeliť o skúsenosť, ktorú som zažila koncom zimy. Niekedy nás totiž udalosti, ktoré na prvý pohľad vyzerajú banálne, naučia veľa o tom, ako funguje naša psychika a prečo je dôležité uznávať pocity iných.
Nečakaná situácia
Bývam v obci, do ktorej vedie cesta cez strmý kopec. V ten večer som sa vracala domov autom – klasický scenár: deti na zadných sedadlách, nákup v kufri. Husté sneženie však zmenilo rutinnú cestu na nebezpečnú dráhu. Cesty boli neupravené a pod snehom sa schovával ľad.
V tej najstrmšej časti som dostala šmyk. Auto ma nekontrolovane ťahalo do priekopy. Akosi sa mi podarilo zabrzdiť, ale ostala som stáť v patovej situácii. Na čistom ľade bolo auto neovládateľné – nemohla som sa pohnúť vpred ani vzad. V tej chvíli ma zaplavil obrovský stres. Predýchala som to a skúsila volať manželovi, ten však nezdvíhal. Nakoniec som zavolala susedovi, aby mi prišiel na pomoc. Medzitým za mnou uviazlo okolo 15 ďalších áut a cesta ostala úplne neprejazdná v oboch smeroch.
Neznámy hrdina
Môj sused po príchode zhodnotil, že ma musí niekto vytiahnuť lanom. Vtedy sa zrazu objavil „neznámy hrdina“ na veľkom terénnom aute. Postupne povyťahoval mňa aj ďalších vodičov na neďaleké parkovisko. Niektoré autá sme spoločne roztlačili. Medzitým sme privolali políciu aj cestárov, aby kopec sprejazdnili. Domov sme sa dostali až po dvoch hodinách tohto náročného „dobrodružstva“.
Ďalšia nepríjemnosť
O týždeň neskôr sme zažili ďalšiu nepríjemnú situáciu. Znova večer, znova husté sneženie a ťažko prejazdná cesta. Kopec sme tentoraz prešli, ale cesta dole bola ešte náročnejšia. V jednej ostrej zákrute sme napriek veľmi pomalej jazde dostali nepríjemný šmyk. Auto vyhodilo do protismeru, našťastie v tej chvíli nič nešlo. Chvíľu nás ešte nekontrolovane šmýkalo, kým sme opäť nezískali stabilitu. Nakoniec sme prišli domov „bez ujmy“.
Pocit bezmoci ako spoločný menovateľ
Tieto dve situácie, ktoré nasledovali krátko po sebe, ma vnútorne vyčerpali. Áno, všetko dopadlo dobre. My aj auto sme vyviazli bez škrabanca. Najhorší však pre mňa ostal pocit, že som nemala situáciu pod kontrolou. V prvom prípade som bola úplne závislá na pomoci iných. V druhom prípade som nemala v rukách vedenie auta – bolo neovládateľné.
A čo to má spoločné s pôrodmi?
Presne toto. Aj pri pôrode môžu nastať situácie, ktoré žena nemá pod kontrolou a ktoré nedokáže ovládať. Práve z takýchto momentov straty autonómie a kontroly nad vlastným telom často vzniká trauma.
Najhoršie však je, keď okolie začne takúto skúsenosť zľahčovať. Stalo sa to aj mne. Keď som o svojich zážitkoch hovorila, niektorí ich bagatelizovali: „Veď šmyk je normálny, to sa stáva bežne,“ alebo „Hlavne, že sa nikomu nič nestalo.“ To sú fakty, ktoré samozrejme viem. Napriek tomu vo mne tie situácie zanechali hlboký stres. Pri každom ďalšom snežení som cítila úzkosť z toho, čo ma na cestách čaká.
Stačilo by pritom tak málo – len uznať moje prežívanie. Vyjadriť pochopenie, že to bolo nepríjemné, lebo som sa bála o deti aj o seba. Že pocit bezmoci je skutočne ťažký.
Nepopierajme prežívanie iných
Na záver chcem dodať jedno: nezľahčujme a nepopierajme to, čo cítia iní. Mnohé situácie sú pre nás objektívne náročné, cítime sa v nich ohrození alebo sa bojíme o svojich blízkych. Uznanie pocitov druhého človeka je prvým krokom k tomu, aby sa s náročnou skúsenosťou dokázal vyrovnať. Rešpektujme prežívanie iných, aj keď my by sme tú istú situáciu možno vnímali inak. Každá skúsenosť, v ktorej stratíme kontrolu nad svojím bezpečím, si zaslúži pochopenie.
