Nechcem, aby to zažili moje deti

Vo chvíli, keď som sa dozvedela, že moje prvé bábätko vo mne zomrelo, som netušila, že ma čaká aj krutá telesná bolesť. Lekárka mi vykonala čistenie maternice bez akejkoľvek (!!!!) anestézie.

To vydržíte

Končila jej služba a povedala mi, že nemá čas mi robiť vyšetrenia pre anestéziológa. Vraj to bude iba krátky zákrok, iba 10 minút, a že TO VYDRŽÍM. Čakala ma najbolestnejšia pol hodina môjho života počas ktorej som schytila ruku asistujúcej sestry takou silou, že sa nemohla vymaniť. Počas celého zákroku som kričala. Nespoznávala som vlastný hlas, akoby dáke zvieratko… Po skončení sa mi nekontrolovateľne triaslo celé telo. Nohy. Ruky. Trup. Aj čeľusť sa triasla a zuby mi drkotali. Nemohla som odpovedať na lekárkine otázky, opustila ma všetka sila, nebola som schopná sa posadiť, dokonca ani len zdvihnúť ruky, aby ma prezliekli do čistej nočnej košele.

Keď ma zašívali po ďalších pôrodoch, použili niečo od bolesti, ale zašívanie bolelo. Znova som počula slová: „VYDRŽTE!!“

Pri poslednom pôrode mi mladá lekárka povedala: „Nedám vám anestéziu na šitie, TO VYDRŽÍTE. Čo vás dvakrát pichnem injekciou, to vás dvakrát pichnem ihlou.“ Znova ohromná bolesť, každučký steh (bolo ich 5, to znamená 10 vpichov) som prekričala a zadok som zdvíhala od bolesti do výšky, za čo ma napomínali.

Vtedy som si myslela, že tento druh bolesti patrí k materstvu a pôrodu. Dnes si to nemyslím. Bola som obeťou nerešpektujúceho, násilného a krutého zaobchádzania, po potrate mučenia. Nie, mučenie sa nevyskytuje iba vo vojnových konfliktoch.

Vydržala som.

Žiadna žena však nikdy nezabudne, ako sa cítila, keď rodila. Žiadna a nikdy. Pôrodné bolesti som brala ako životodarnú silu. Bolesť spôsobenú lekármi ako opak. Neželám si, aby neľudské zaobchádzanie museli vydržať moje dcéry a vnučky, a ani žiadne iné ženy. Túžim po tom, aby ženy v pôrodniciach zažívali dôstojný, rešpektujúci a empatický prístup. Majú právo mať na pôrod pekné spomienky.

Júlia