Dňa 8.3.2023 sme podali pripomienku k navrhovanej novele zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1362). Tu si môžete prečítať celé znenie pripomienky Ženských kruhov:
Pripomienka Ženských kruhov k návrhu zákona č. 576/2004
Navrhovaná úprava vychádza z nesprávnej premisy, že právo dieťaťa na nepretržitú prítomnosť rodiča (zákonného zástupcu) nie je v slovenskom právnom poriadku vôbec zakotvené. V skutočnosti toto právo je súčasťou viacerých právnych predpisov a je možné ho obmedziť len v prípade, ak vstupuje do konfliktu s iným ústavne zaručeným právom (napríklad právom na zdravotnú starostlivosť, ochranu života apod.). Súhlasíme, že problematika si zaslúži konkrétnejšiu právnu úpravu, tú ale novela zákona i vďaka svojej strohosti neprináša.
Novela so sebou naopak prináša riziká, keďže právo dieťaťa na prítomnosť rodiča podmieňuje, a to neprehľadným a potenciálne zneužiteľným spôsobom. Problém vidíme predovšetkým vo vete „Prítomnosť osoby podľa prvej vety môže byť ošetrujúcim lekárom v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas obmedzená, ak by bola nezlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu.“
Vytvárajú sa tak dva podstatné nové problémy:
- novela nedefinuje situácie, v ktorých by prítomnosť rodiča mala byť nezlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu;
- posúdenie, či takáto situácia nastala, a určenie nevyhnutnej miery obmedzenia prítomnosti rodiča a nevyhnutného času jeho trvania je výslovne zverené ošetrujúcemu lekárovi, ktorý ho subjektívne zváži;
K problému 1
Povaha poskytovaného zdravotného výkonu môže byť rôzna. V zásade každý zdravotný??? výkon sa deje v prítomnosti zdravotníckeho personálu a neraz aj iných osôb. Novela nijako nešpecifikuje, s ktorými zdravotnými výkonmi je rodičovská prítomnosť nezlučiteľná. Predpokladáme, že nezlučiteľnosť musí mať objektívny charakter, z novely to však nevyplýva a je možné, že nezlučiteľnosť bude v praxi odvodzovaná v nadväznosti na konkrétne subjektívne okolnosti jednotlivého prípadu (osobnosť rodiča, ošetrujúceho lekára, stavu zdravotníckeho zariadenia apod.) Obávame sa, že zákon vytvorí priestor na subjektívny výklad, ktorý povedie k obmedzovaniu základných ľudských práv pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
K problému 2
Novela zákona explicitne udeľuje ošetrujúcemu lekárovi právomoci, ktoré momentálne podľa Ústavy SR, Dohovoru o právach dieťaťa, Civilného sporového poriadku, Zákona o rodine atď. prináležia iba súdu. Ošetrujúci lekár má byť ten, kto rozhodne o tom, či sú splnené podmienky na obmedzenie ústavou zaručených práv, a sám rozhodne o miere a čase trvania obmedzenia. Takáto úprava znemožní domáhať sa nápravy v prípadoch, kedy nebudú splnené materiálne podmienky pre obmedzenie ústavných práv, ale formálne bude ošetrujúcim lekárom rozhodnuté, že splnené sú. Toto je neprípustné nahradenie súdneho rozhodovania v rodinných otázkach zasahujúce do základných ľudských práv. Toto rozhodovanie nepodlieha žiadnemu kontrolnému mechanizmu, inému, než je možnosť obrátiť sa na súd. Súdne riešenie z povahy veci nezabráni zásahu do práv, môže riešiť ex post len jeho následky a zodpovednosť konajúcich osôb. I táto zodpovednosť je však relativizovaná tým, že o tom, či je prítomnosť rodiča nezlučiteľná so zdravotným výkonom, rozhoduje subjektívne lekár. Ošetrujúci lekár by mal mať stanovené prísne podmienky pre toto rozhodovanie, ako sú: – vymedzenie okruhov štandardných situácií, v ktorých nesmie obmedziť prítomnosť rodiča, – povinnosť zaznamenať odmietnutie prítomnosti a jeho dôvody, rozsah a trvanie; – možnosť detí i rodičov požadovať efektívne preskúmanie rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom dieťaťa na prítomnosť rodiča.
Pokiaľ ide o pozmeňovací návrh, ktorý do zákona prináša splnomocňovacie ustanovenie pre Ministerstvo zdravotníctva na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa upravia podrobnosti výkonu predmetného práva na prítomnosť rodiča, vnímame, že novela nešpecifikuje dostatočne, že výkon tohto práva nesmie byť obmedzovaný: – z dôvodov na strane zdravotníckeho zariadenia (priestorové, technické, organizačné apod. dôvody) – vyžadovaním poplatkov za služby spojené s prítomnosťou rodiča – dennou či nočnou dobou, pracovným voľnom atď. – diskrimináciou na základe pohlavia, zdravotného stavu, sociálnej situácie, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia či z iných dôvodov, ktoré nevyplývajú z jednoznačnej potreby preferovať iné ústavou zaručené právo.
Súhlasíme s predkladateľmi zákona, že úprava tejto otázky je vysoko potrebná, ale je nevyhnutná komplexná úprava, a to ideálne na zákonnej (nie podzákonnej) úrovni, ktorá bude špecifikovať povinnosti poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti nielen pri poskytovaní samotných zákrokov, ale aj pri vytváraní podmienok, ktoré umožnia výkon práv pacientov (vrátane zohľadnenia týchto úloh v rozpočte). Nemenej dôležitou oblasťou sú špecifické prípady, ktoré sa týkajú zraniteľných skupín obyvateľstva, novorodeneckej starostlivosti vrátane predčasne narodených detí, paliatívnej starostlivosti, akútnych stavov či ďalších situácií, o ktorých z praxe vieme, že prinášajú zvýšené riziko potlačenia ľudských práv a tieto práva by mali by byť pre dané situácie jasne artikulované.
Súčasný návrh zákona nie je v tomto ohľade takým prínosom, aby odôvodňoval nevyhnutnosť prijatia tohto zákona bez zohľadnenia kritických pripomienok z praxe. Naopak vytvára pôdu pre budúce obmedzovanie práv, ktoré ani predkladatelia zákona nepredvídajú.
