Volám sa Ivana a som mamou dvoch krásnych zdravých dcér. Predstavujú pre mňa všetko. Už v priebehu krátkeho času ma naučili viac, než som si vedela predstaviť. Vďaka nim som objavila v sebe silu, ktorou disponujú len matky. Silu, pomocou ktorej dokážu v sebe potlačiť pud sebazáchovy a dať prednosť pudu materinskému.
Narodenie Natálky
Druhá dcéra Natália sa narodila začiatkom roka 2020. Na svet sa vypýtala svojsky. Zvolila si náročnejšiu cestu, zato však ukázala, že je silnou a odhodlanou bojovníčkou. Narodila sa urgentnou sekciou v ukončenom 37. týždni tehotenstva, v deň prvej poradne v nemocnici.
Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Na ultrazvukovom vyšetrení sa hneď ukázalo, že Natálka má minimum plodovej vody, má málo živín a že už dlhšiu dobu nepriberá. Viac mi nepovedali, pretože pani doktorka musela odísť k pôrodu. A tak som tam zostala sama čakať, plná pochybností, zmätku, strachu. Netušila som, čo sa deje. Povedala mi, že všetko vysvetlí a dohodneme sa na ďalšom postupe. Hodiny sa hýbali príliš pomaly a ja som v absolútnej neistote len hľadala na internete vysvetlenie, čo sa vlastne deje.
Po trištvrte hodine sa lekárka vrátila a urobila ďalšie sono. Stále jej nešlo na rozum, ako mohli byť výsledky merania na predošlých poradniach u gynekológa podľa normy. Nič nezodpovedalo uvedeným mieram, ani váha, ani dĺžka končatín a ani priemer hlavičky. Plodovej vody som mala tak málo, že by za krátku dobu už Natálke nič nezostalo.
Táto informácia nebola pre mňa novinkou. Niekto vo vnútri mi už niekoľko dní našepkával, že sa čosi deje. Cítila som, že od poslednej kontroly u gynekológa (ktorá bola šesť dní pred pôrodom), mi ucvrkáva. Dokonca som manželovi vravela, že mám pocit, že sa mi bruško zmenšilo. Zmocňoval sa ma pocit, že všetko začaté musím ukončiť, ako napr. preventívne prehliadky staršej dcéry, doriešiť materskú školu, do ktorej sme mali nastúpiť. Hodiny vo mne tikali, rovnako tak vzrastala neistota, nešlo to zastaviť. Nepomáhala mi ani spomienka na poslednú poradňu v ambulancii, kedy ma pán doktor ubezpečoval, že je všetko v absolútnom poriadku, že plod váži 2700 g a je krásne otočený, miery zodpovedajú 37. týždňu tehotenstva, plodovej vody má tiež dostatok.
O šesť dní neplatilo nič z toho, čo bolo uvedené v tehotenskej knižke. Keď som si vypočula závery vyšetrenia, zmocnil sa ma neprekonateľný strach. Nikdy v živote som sa tak nebála ako v danej chvíli. Obava, že môžem o dieťa prísť, sa nedala z hlavy vypudiť. V roku 2015 sme prišli o prvé dvadsaťtýždňové bábätko. To sa už predsa nemohlo zopakovať. Vďaka Bohu sa moje obavy nestali realitou. Prišiel mi do cesty človek, ktorý zachránil Natálku v hodine dvanástej. Veľké ďakujem patrí mojej pani pôrodníčke, ktorá si nás vzala do opatery, ktorá mala rešpektujúci prístup, zvažovala všetky „pre a proti“ plánovanej sekcie.
Čakanie na spustenie prirodzeného pôrodu neprichádzalo do úvahy, dcéra „mlela z posledného“, množstvo plodovej vody bolo takmer nulové. A tak sa začali prípravy na sekciu, na ktorú som sa dostala o niekoľko hodín. Týmito hodinami ma sprevádzala moja mamička, ktorá mi bola a neustále je veľkou oporou. Táto sekcia trvala podstatne dlhší čas než prvá. Modlila som sa celý čas, prosila, nech sa dcéra narodí živá. Všetko zo mňa opadlo, keď som počula Natálku zaplakať.
Pobyt na JIS
Boj o zdravie sa však pôrodom neskončil. Natálku odviezli na JISku. Ja som putovala na oddelenie gynekológie, kde som sa o šiestej ráno prvýkrát postavila. Krátko po vizite prišla za mnou pani pôrodníčka. Rozprávali sme sa o tom, ako prebiehala sekcia a aj o tom, čo sa dozvedela od personálu JIS. Natálka je životaschopná, vyvinutá, má nízku pôrodnú hmotnosť (1950g). Predpokladala, že ju môžem dostať o deň – dva.
Krátko po odchode sa za mnou zastavila aj službukonajúca pani doktorka JIS novorodeneckého oddelenia. Potvrdila mi, že Natália je zdravá, dýcha sama, je hypotrofická, dali jej infúziu a má nízku pôrodnú hmotnosť. Rovnako tak predpokladala, že o deň až dva mám dcéru pri sebe. Pred odchodom mi oznámila, kedy môžem dcéru chodiť navštevovať.
A tu sa mi prvýkrát rozsvietila „červená kontrolka“. Matka má vyhradené dve pol hodiny na NÁVŠTEVU VLASTNÉHO DIEŤAŤA? Natália si plávala v malom „bazéniku“ s plodovou vodou, živila sa miniatúrnou placentou a aj tak to dobojovala až do konca s veľkou noblesou a niekto príde, vezme ju o tri poschodia nižšie do inkubátora a tvári sa, že takýto spôsob starostlivosti je pre ňu ten jediný a najmä bezpečný.
Bez Natálky
Nasledujúce tri dni boli doslova „nabité emóciami“. Na jednej strane radosť, že dcéra je zdravá, hrdosť na manžela, ktorý brilantne „bačoval“ doma so staršou – trojročnou Eliškou. Na druhej strane som pociťovala neuveriteľnú prázdnotu, chýbala mi Natálka. Nevedela som, čo robiť, na koho sa obrátiť, aby mi pomohol. Nerozumela som tejto situácii.
Zdravá dcéra, ktorá nepotrebuje prístroje, je uväznená v inkubátore, cudzí ľudia sa jej smú dotýkať, rozhodujú, koľko a kedy ju majú kŕmiť, prebaľujú ju a umývajú. Absurdné. Potom určujú, kedy matka môže prísť na návštevu. Akonáhle matka nevyužije ponúknutý čas návštevných hodín, má smolu, keďže ďalšia návšteva jej bude umožnená o niekoľko hodín neskôr. Nielenže sú dvere zavreté, namiesto kľučky je guľa, preto treba zakaždým ohlásiť svoj príchod zvončekom. Následne na to sa ozve hlas, ktorý cez reproduktor povie, či môžete alebo nemôžete v danom momente vojsť. Kde je „baby friendly“ prístup? V nedohľadne, pretože sponzorskú finančnú podporu potrebuje každé nemocničné oddelenie, aj JIS na novorodeneckom oddelení.
A tak namiesto podpory dojčenia dostanete krásnu ukážku toho, ako čo najrýchlejšie prejsť na náhradu materského mlieka. Treba si predsa vážiť hlavných sponzorov oddelenia. Bola som ako v tranze, paralyzovaná, nechápala som, prečo nie je so mnou moje zdravé dieťa.
Od personálu som dostávala veľmi vágne odpovede. Stále dookola opakovali, že je podvyživená, upozorňovali na jeden percentil, ach tie tabuľky. Ako však docieliť rýchle a prirodzené napredovanie dieťaťa? Môj inštinkt mi hovoril, koža na kožu, dojčenie na požiadanie. No moje predstavy boli na kilometre vzdialené od reality, ktorá sa odohrávala za zatvorenými dverami oddelenia JIS. Návštevy dva razy po pol hodine, kde sme mali dovolené pohladiť dieťa cez dva malé otvory. Keď uznali za vhodné, mohli sme si i nakŕmiť dieťa stanoveným množstvom umelého mlieka.
Druhú návštevu som absolvovala s mojím mužom a s dcérou, ktorá sa pri pohľade na sestričku rozplakala. Aj mne bolo veru do plaču. Všetko sa vo mne búrilo. Strach, hnev, ktorý som mala aj na seba, že nie som trúfalá niečo povedať a zvrátiť situáciu v náš prospech.
Na druhý deň som celá užialená, ubolená čakala na hodinu návštev. Chvíle čakania som trávila s elektrickou odsávačkou mlieka, pomocou ktorej som sa snažila „vymačkať“ z pŕs prvé kvapky mlieka. V tom sa v izbe objavili úžasné osôbky, moja mamina a dôverníčka dula Gabika. Celá izba sa zrazu naplnila takou energiou, ktorú nešlo udržať. Okamih, keď mi obe dievčatá pomáhali s odsávaním pŕs, už nevymažem a ani nechcem vymazať z pamäti. S prvou ampulkou odsatého mlieka sme sa rútili na oddelenie JIS. PS: Nakoľko nie je pre oddelenie „intenzívky“ kľúčové podporovať matku v dojčení, tak rady, ako správne odštartovať laktáciu prišli ku mne z vonku. Odsávala som každé dve a pol až tri hodiny oba prsníky po dobu dvadsať minút. Gabika, z celého srdca Ti za pomoc ďakujem.
Dajte mi dcérku do kontaktu koža na kožu
Ešte k spresneniu, aké sú pravidlá návštev novorodencov na JISke. Starí rodičia smú navštíviť vnúča jedenkrát za celý pobyt na oddelení. Vpustenie tretej osoby mimo rodinu je takmer nemožné. No nám sa podarilo to, že Gabiku pustili k inkubátoru spolu s nami. O pár minút sme požiadali o vybratie Natálky z inkubátora, aby som ju mohla dostať do kontaktu koža na kožu. Rezolútne odmietli. Tak sme žiadali privolanie službukonajúcej doktorky.
Čo je to Materská starostlivosť klokankovaním? (KMC)
Podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie predstavuje KMC spôsob starostlivosti o predčasne narodené deti v kontakte koža na kožu s matkou. Je to účinný a jednoduchý spôsob ako zlepšiť zdravie tak predčasne narodených detí, ako aj detí narodených v termíne.
Čím sa KMC vyznačuje?
– včasným a nepretržitým kontaktom koža na kožu medzi matkou a bábätkom,
– výlučným dojčením
– začína sa v nemocnici a pokračuje doma,
– deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou priberajú vďaka KMC rýchlejšie
– matkám je zo strany zdravotného systému poskytovaná adekvátna podpora a pomoc
KMC je jemný a efektívny spôsob starostlivosti o bábätká ich matkami, ktorý zlepšuje zdravie detí, znižuje dĺžku hospitalizácie a umožňuje adekvátnu adaptáciu.
Od daného momentu sme začali pre personál predstavovať problém, ktorý treba ihneď vyriešiť. Zdravotné sestry prevzali nad celou, pre ne nepríjemnou situáciou, patronát. Prvým krokom, ktorý podnikli, bolo Gabikino „vyhodenie“ z miestnosti. Následne na to bola aj moja mamina požiadaná, aby opustila oddelenie, pretože fotku si už urobila a vyhradených päť minút už uplynulo. Stavili na to, že frustrovaná, zlomená, ubolená matka, oblečená v pyžame, bude ľahko umlčaná.
Službukonajúca lekárka napokon prišla a vysvetľovala, že je potrebné, aby Natálka zostala v inkubátore, pretože má zavedenú infúziu, ktorá by sa jej vytiahla a museli by ju napichnúť znovu. Ubezpečovali ma, že je to v jej prospech, určite by som nechcela, aby ju museli znovu napichnúť. Ale ak by sa jej pri večernom kúpaní vytiahla, novú nezavedú, lebo ju už nepotrebuje. Nelogickosť konania? Jednoznačne áno.
Zatiaľ čo som bola pri inkubátore, pani doktorka sa rozprávala na chodbe s maminou. Prisľúbila jej, že umožní krátke klokankovanie počas tejto návštevy. Nestalo sa tak, o danom dohovore som sa dozvedela neskôr, pri odchode z oddelenia. Mne bolo oznámené, že môže prísť ku kontaktu koža na kožu, ale počas večernej návštevy. Dôvod mohol byť len jediný. Nekaziť morálku u ostatných rodičov, ktorí práve prišli navštíviť svoje deti.
Večerné sklamanie
Blížil sa čas večernej návštevy. Plná očakávania a eufórie som stále premýšľala nad slovami službukonajúcej lekárky, ktorá prisľúbila materskú starostlivosť klokankovaním a nainštruovanie personálu. Okrem tohto sľubu vravela, že sa pokúsi stihnúť hneď ráno urobiť glykemický test. Ak výsledky budú prijateľné, odhaduje, že jeden deň zostane ešte na pozorovaní a následne na to by som ju už mohla mať pri sebe. Krásna predstava, no diametrálne odlišná od reality.
Pani doktorka sa osobne nezúčastnila večerných návštev, tak si zdravotné sestry spravili po svojom. Odmietli mi ju vybrať z inkubátora. Pohŕdavým tónom v hlase mi oznámili, že mi ju určite vyberať nebudú, veď predsa vidím, že spí a pokračovali s kľudom v kŕmení detí. Som presvedčená, že ju tesne pred mojím príchodom preventívne prepchali, aby celý čas spala. Prepadol ma neuveriteľný hnev až zúrivosť. Odvtedy sa všetko vo mne vzbúrilo. Odpochodovala som na izbu.
Pri večernej donáške mlieka som natrafila na pani doktorku. Vedela už, že sestry na JISke neuposlúchli jej nariadenie, ak nejaké bolo. Týmto ďakujem mojej drahej mamičke, ktorá sa zaslúžila o upovedomenie pani doktorky. Prisľúbila mi, že teraz môže prísť ku kontaktu koža na kožu a môžem skúsiť nadojčiť dcéru. Kanylu v hlavičke už zavedenú nemala.
Bol to neuveriteľný pocit šťastia a úľavy. Krásne sa prisala na prsník, chvíľku ťahala, potom si podriemkala. Mala som ju na sebe pol hodinu, následne na to ju odvážili. Pani sestrička zostala v nemom úžase pozerať na váhu, nechcelo sa jej veriť, koľko si potiahla. S nadšením som sa vrátila na izbu.
O šiestej ráno som prišla odovzdať skúmavku odsatého mlieka, s tým, že idem i dojčiť. Ale k tomu neprišlo. Pri výmene služieb si zabudli „predať informáciu“. Dcéra spala, nakŕmili ju s fľaškou. Pri odchode som „narazila“ na ešte slúžiacu pani doktorku. Pýtala som sa na výsledok glykemického testu. V tom momente nám do rozhovoru vstúpila sestra a oznámila pani doktorke, že analyzátory nerozbehli a teda výsledky testov nemajú. „Otočila sa na päte“ a odkráčala domov.
Zostala som uprene pozerať na pani doktorku, presne som vedela, čo mi povie. „Počuli ste, analyzátory nešli spustiť, výsledok testu nemáme.“ Ba čo viac, dozvedela som sa, že jej záver o možnom prepustení bol unáhlený, na tak skoré prepustenie z JIS to podľa nej nevyzeralo. Veď predsa má nízku hmotnosť. Nato som zareagovala, že pribratie dokážem dojčením veľmi ľahko a rýchlo zabezpečiť. Začala veľmi neisto predkladať ďalší dôvod. Ako si predstavujem, že zabezpečím správnu termoreguláciu. Veď oni tu majú teplo v miestnosti. Myslela som, že snívam.
Promptne som odpovedala, že ja najlepšie dokážem regulovať teplotu tela môjho dieťaťa. Budem ju mať na sebe. Budem poskytovať materskú starostlivosť klokankovaním. V tom momente sa na mňa začudovane pozrela a vravela: „To aj keď pôjdete na záchod?“ Ako asi tak prebiehala starostlivosť zdravotníckeho personálu, keď tam mali viac detí, keď pani sestričky mali obedovú prestávku alebo si odskočili na toaletu?! To je mi záhadou.
Absurdnosť odpovedí nemala konca kraja. Vedela som, že je potrebné komunikovať výlučne s primárkou oddelenia. Ona jediná, a samozrejme aj zdravotné sestry, majú pod kontrolou chod oddelenia JIS. Slovo služobne mladších lekárov nemalo váhu.
Do služby v ten deň nastúpila pani primárka. Bola som rozhodnutá dostať moje dieťa čo najskôr. Komunikovala som môj zámer i zdravotným sestrám, ktoré ráno spolu s pani primárkou nastúpili do služby. Odporučili mi, aby som prišla na obed, to už bude mať po vizite.
Na obed som prišla, odovzdala som odsaté mlieko, nadojčila Natálku a čakala, kedy zhliadnem pani primárku. Nedočkala som sa jej, sestričky mi vraveli, že teraz je na oddelení sama, robí vizity aj na oddelení šestonedelia. Aby som prišla neskôr. No a vtedy „vošlo do mňa sto čertov“. O daných vypočítavých agresívnych praktikách som počula od Gabiky. Presne do bodky sa začal tento typ scenára napĺňať.
Vychytila som sa na oddelenie šestonedelia a počkala som, kým pani primárka dokončí vizitu v poslednej izbe. Už ma očakávala, počula o mne na oddelení JIS. Hneď na začiatok ma upozornila, že ona rozhoduje o tom, kedy už infúzia nebude potrebná. Bola jej vybratá aj keď to ona neschválila.
Dožadovala som sa rešpektovania svojich práv a práv svojho dieťaťa. Primárkine vyhýbavé neurčité odpovede nepomohli. Mojej dcére nič nebolo, mala len nízku hmotnosť. Sama sa prisávala, priberala, mala som dostatok mlieka a oni ju umelo držali v inkubátore. Z ich strany nešlo o úkon neodkladnej zdravotnej starostlivosti.
Aj napriek tomu trvala na tom, aby sa až v nasledujúci deň vybrala z inkubátora a naďalej zostala na oddelení JIS na pozorovaní na vyhriatom lôžku s monitorom dychu (rozumej tým vozík, ktorý matky dostávajú na izbu). A až o dva dni by sme sa mohli pokúsiť nechať ju so mnou. A nezabudla pripomenúť, že musím hrať podľa ich pravidiel. To znamená, že v deň prepustenia z JISky musí mať dobré výsledky a nesmiem výlučne dojčiť, len občas. Treba ponúkať fľašu s odsatým materským mliekom. Keď moje mlieko nebude stačiť, pokojne mám prikrmovať s jeho umelou náhradou.
Jediným ich argumentom bolo to, že by som ju príliš vyčerpala s mojím prsníkom. Nezmysel, deti samé dobre vedia už od narodenia, kedy sú hladné. Potiahnu toľko, koľko vládzu. Keď sa dieťa dojčí na požiadanie, nie je možné unaviť ho. Nemohli ma týmito rečami zneistiť. Staršiu dcéru som dojčila tri roky a tiež bola narodená sekciou.
Oni si na oddelení zvolili inú taktiku, prepchať dieťa naraz, poväčšine umelým mliekom, roztiahnuť mu žalúdok a tak umelo navýšiť dopyt. Následne na to príde matka prahnúca po kvalitnom dojčení, ktorá za krátko zistí, že vplyvom roztiahnutého žalúdka, ponuka nestačí dopytu. A tak sa postupne upustí od dojčenia, pretože „má žena slabé mlieko, jeho produkcia nestačí“ atď…
Takáto predstava bolo pre mňa neprijateľná. Na konci nášho stretnutia pani primárka nezabudla dodať, že aj ona je za neodtŕhanie detí od matiek. Ako vravela, rada by matky „šupla do inkubátorov spolu s deťmi“. A to ako vážne? Stála pred ňou matka, ktorá sa celé tri dni bila za to, aby sa stala „živým inkubátorom“, a ona povie toto. Nonsens. Záver rozhovoru znel, že dieťa bude vybraté z inkubátora na výhrevné lôžko, zostane na JISke celý deň a noc a následne na to mi ho môžu dať.
Opantaná čiastočným úspechom som sa rozlúčila a išla na izbu. Svietila vo mne znovu červená kontrolka. Alarm zosilnel po telefonáte s Gabikou, aj ona sa obávala, čo si za tie dva dni ešte vymyslia, aby mi ju nemuseli dať. A prečo vlastne mala po vybratí z inkubátora zostať tam? Začalo to všetko vo mne vrieť. Hnevala som sa aj na seba, že som sa nechala „opiť rožkom“ a zasa tak dostali len to, čo oni chceli.
Chcem mať svoje dieťa pri sebe
V ten podvečer prišiel za mnou manžel so staršou dcérou. Posilnená ich prítomnosťou som zopakovala stretnutie s pani primárkou. Nie náhodou nám vošla na chodbe do cesty. Odišli sme na kraj chodby a ja som rozhodne oznámila, že mením názor a požadujem dcéru k sebe už na druhý deň ráno. A ak tak neurobia, žiadam predložiť jej celú zdravotnú dokumentáciu. Rozhorčene na mňa spustila, že je to z mojej strany nekorektné. Boli sme dohodnuté, ona spravila ústupok a aj tak sa mi máli. Zodpovedá za moje dieťa, nech jej poviem, čo má potom urobiť, keď mojou vinou skončí opäť na JISke.
Ubezpečila som ju, že k tomu určite nedôjde. Som matka, mám vieru v seba a dôverujem i môjmu dieťaťu. Stále dookola opakovala, že dieťa potrebuje po vybratí z inkubátora dostatočný adaptačný čas na lôžku vo vyhriatej miestnosti . Posledná otázka, ktorá zaznela z mojich úst bola v takomto znení: „Vy si myslíte, že vyhriate lôžko znamená pre dieťa viac ako vlastná matka?“ Na otázku som odpoveď nedostala, len sa pani primárka porúčala a odchádzajúc po schodoch mi vravela, že mám šťastie, že sa v nasledujúci deň uvoľňuje viacero miest na oddelení šestonedelia.
Večernú návštevu som absolvovala s mojím drahým mužom. Natálka už nebola v inkubátore, držali sme ju v náručí a vychutnávali slastný moment.
Nevedela som sa dočkať rána, komplet zbalená som posúvala hodiny očami. O šiestej som išla dojčiť, žiadna pol hodina, bola som s ňou až do raňajok. Dostávala som otázky typu či mám pre ňu také a onaké dupačky. To netušili, že si vystačíme s minimom oblečenia. Výhoda klokankovania. Mala som pocit, že stále ma niekto kontroluje a čaká na moju chybu. Bolo mi to však úplne jedno. Na komentáre typu: „nie je zvykom, že takéto malinké deti idú predčasne na oddelenie šestonedelia, ale keď som sa tak rozhodla, tak čo už“, som len s úsmevom dodala, že si verím a všetko spolu zvládneme.
Prax je v skutku iná. Detičky predčasne narodené či hypotrofické alebo s ťažkosťami, ktoré si vyžadujú neodkladnú zdravotnú starostlivosť, zotrvávajú na oddelení JIS niekoľko týždňov až mesiacov. V závislosti od diagnózy.
Užialeným rodičom ponúknu fantastické riešenie, odchod domov, samozrejme, ak budú chcieť. Vieme všetci, ako je na tom každá slovenská pôrodnica, kapacitne nestačia lôžka ani na jednom oddelení. A tak častokrát rodičia poďakujú personálu, ako vzorne sa o ich deti starajú a odídu domov, aby sa znova o pár hodín videli s deťmi na polhodinovej návšteve.
Podaril sa nám zázrak
Rozumiem tomu, že je náročné zariadiť všetkým predčasniatkam materskú starostlivosť klokankovaním. Kde je viera a snaha, ide všetko. Bohužiaľ, na tomto konkrétnom oddelení nebolo ani jedno z toho. Počas prvej návštevnej hodiny nám povedali, že odhadujú pobyt na JISke cca. na dva až tri týždne. Nám sa podaril zázrak. Natálka sa narodila vo štvrtok večer a v pondelok sme už boli v kontakte koža na kožu.
Od tohto momentu som ju nepustila z rúk, všetky vyšetrenia boli vykonávané na mne alebo v miestnosti spolu so mnou, krásne sa rozbehlo dojčenie, vyrážky na pokožke jej zmizli do dvadsiatich štyroch hodín. Natálka doslova ožila, dojčila sa na požiadanie. Predpovedaná vyčerpanosť zavinená mojím prsníkom neprichádzala. Dostala presne to, čo potrebovala, matku.
Liečivý kontakt koža na kožu
Kontak koža na kožu po pôrode patril medzi moje prvé prianie. V skutku mu nemožno uprieť obrovský význam pri tvorbe vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom. No emócia, ktorú vo mne vyvoláva náš intenzívny kontakt koža na kožu počas pobytu na šestonedelí, zostane vo mne do konca života.
Spočiatku sme spôsobovali na tvárach personálu oddelenia šestonedelia a novorodeneckého oddelenia výrazy šoku, udivenia a aj záujmu. Bolo to nákazlivé. Pani Simonka, ktorá so mnou strávila deň a pol na izbe, skúsila kontakt koža na kožu tiež a skonštatovala, že aj pri šiestom dieťati sa niečo nové naučí. Jej chlapček sa upokojil, napojila sa naňho, na jeho pocity a potreby.
Pred pôrodom som si nevedela predstaviť, ako by mohol nepretržitý kontakt koža na kožu vyzerať. Samozrejme, že som Natálku občas obliekla, keď som sa potrebovala osprchovať, keď za mnou prišla rodina na nadštandardnú izbu alebo som sa išla najesť do jedálne. Ale okrem týchto momentov sme boli výlučne spolu, takmer celé dni a noci. Ani som neuvažovala nad tým, či ju privalím alebo mi spadne. Obmotali sme sa elastickou šatkou od Gabiky a užívali si svoju blízkosť. Žiadne nočné plače sa nekonali, jesť dostala zakaždým, ako sa zobudila.
A ako sa odzrkadlil kontakt koža na kožu v Natálkinom zdravotnom stave? Z JIS novorodeneckého oddelenia Natálka odchádzala s váhou 1860 g, za týždeň pribrala 400g, čo predstavovalo 1/5 jej hmotnosti. Už počas prvých šiestich hodín sme sa dojčili viac, ako nám umožnili za 90 hodín. Z utlmeného dieťaťa sa stal môj malý živel, ktorý nám robí svojou aktívnosťou krajší a veselší každý deň.
Po týždni som mala česť stretnúť pani primárku. Sedeli sme s Natálkou vo vyšetrovni, dojčili sme sa, trošku si pospala a čakali sme spolu na posledné odbery. Pani primárka prešla okolo nás a s úsmevom vravela: „Tak ste to dali.“ Ten pocit zadosťučinenia bol neopísateľný. Odpovedala som iba jedným slovom „ÁNO“.
Veľmi by som si priala, aby ženy vedeli, na čo majú nárok, a najmä na čo majú právo ich deti. Právo na matku.
S láskou Ivana
