Láska

Láska moja. Dlho som rozmýšľala, či všetko to, čo sme prežili počas tých krásnych deviatich mesiacov, mám dať na papier, alebo nie. Pripadá mi to ako odhalenie toho, čo sme si prežili len my dve, čo patrí len nám dvom, Tebe a mne. Nakoniec som sa predsa len odhodlala, aby som mohla ja a neskôr možno aj Ty načerpať z týchto riadkov silu a radosť. Tak nech sú tieto riadky oslavou života, nech sú povzbudením a nech naplnia naše srdcia láskou a naše duše pohladením….

Začalo to Tvojou staršou sestrou, jej príchod na svet bol pre mňa krásnym zážitkom a na ten deň spomínam s radosťou a láskou. Až moje dieťatko ma naučilo veriť mojej intuícií, veriť sebe a sile, ktorá je v každej matke a ktorá dokáže meniť svet.

Volanie druhého dieťatka prišlo o dva roky. Prišlo potichúčky a tak potichúčky aj odišlo. Aká bolesť v mojej duši a srdci nastala…nechcela som ísť do nemocnice na kyretáž, tak veľmi nie. Pýtala som sa lekárov, ako a čo to vlastne chcú s mojím telom urobiť, bez kúska citu, bez inej možnosti, bez nádeje na krajší odchod tejto malej dušičky, Tvojho súrodenca. Nevedela som si predstaviť, kde ho to vlastne dajú, kde uložia. Chcela som si ho zobrať so sebou, takého maličkého a bezbranného. Ale ultrazvuk potvrdil, že už so mnou nie je, a tak som súhlasila. Aj preto, že som o inej možnosti nevedela… ach, kedy to tí ľudia v nemocnici pochopia? Že možností je viac a mali by o nich vedieť všetky mamičky?

A potom si prišla Ty, v poradí tretia počatá… tak náhle a nečakane. Hneď ako som sa to dozvedela, chcela som Ťa chrániť pred týmto svetom, pred všetkými tými prístrojmi a ľuďmi, ktorí by Ťa chceli napchať do nejakých tabuliek a grafov. Bola si len moja. Nevidela som zmysel v ultrazvukoch a v rôznych testoch a tak to celé začalo. Hľadanie seba, mojej cesty lásky k Tebe. Začala som hľadať nemocnicu alebo lekára, ktorý by mi vedel vyjsť v ústrety v mojich túžbach a požiadavkách, či už pri lekárskych prehliadkach alebo neskôr pri pôrode. Učila som sa počúvať samu seba a spolu s rastúcim bruškom rástla aj moja túžba po čo najprirodzenejšej ceste k Tvojmu príchodu na svet. Ani neviem ako, jedného dňa som sa ocitla na stoličke pred pôrodnou asistentkou, ktorá by bola ochotná prísť k nám domov a pomohla by mi priviesť Ťa na tento svet v tom najlepšom prostredí pre Teba a pre mňa. Pamätám si na ten deň, určite bol na mňa zaujímavý pohľad, pretože ja som dovtedy o domácom pôrode ani len neuvažovala. Ach, aká to prozreteľnosť všetko zariadila tak, aby bolo všetko najlepšie… Odchádzala som s ťažkou dilemou a nasledujúce štyri noci som nespala. Bola som nervózna a v snoch som sa videla rodiť vo všetkých miestnostiach nášho bytu. 🙂 Rozmýšľala som, čo robiť. To naozaj mám možnosť Ťa priviesť na tento svet doma, tak, ako to chcem ja a tak, ako verím, že je najlepšie pre Teba a pre mňa? To naozaj bude so mnou niekto ochotný podstúpiť? Niekto, komu verím? Vždy som si myslela, že to môžu všetci ostatní, len nie ja, myslela som si, že k tomu je potrebná veľká sila ženy. Prešla som všetkými strachmi, o seba, o Teba, čo povedia ostatní, rodina a čo Tvoj tatino, ktorý, keď to počul, tak zbledol a stratil schopnosť rozprávať na celé minúty. A potom prišlo to rozhodnutie, to vykročenie k pocitu istoty a bezpečia. Pochopila som, že len ja Ťa môžem priviesť na tento svet a že rada by som to skúsila doma a je úplne jedno, čo na to hovoria ostatní. Že je to moje rozhodnutie, moja zodpovednosť. A tak začalo obdobie príprav. Pôrodná asistentka sa odvtedy o nás starala. Vôbec som si nepripúšťala nejaké negatívne pocity, snažila som sa byť pozitívne naladená a aj možný pôrod v nemocnici som brala ako len druhú možnosť, vôbec nie ako niečo zlé. Tašku som mala zbalenú a veci pripravené. Netúžila som však niekomu prezrádzať moje plány a začala som veriť tomu, že všetko, čo robím, je správne a tak to má byť. Že všetko, čo príde, bude fajn a že to zvládneme.

Pripadalo mi to tak prirodzené, nechcela som, aby mi niekto hovoril do toho, ako to mám urobiť, proste ma len nechajte urobiť to, čo viem – porodiť Ťa a keď si sa pár týždňov pred pôrodom otočila dolu hlavičkou, pochopila som, že aj Ty vieš, čo máš robiť a tak sa navzájom podporíme. Veď je to také jednoduché. Môj zdravotný stav bol dobrý, všetko bolo v poriadku, a tak som čakala na ten deň. Chodila som na prechádzky s Tvojou staršou sestrou a snažila si predstavovať, aké to asi bude. Bude deň alebo noc, víkend? S Tvojim tatinom sme sa dohodli, že pri pôrode nebude, že dá zatiaľ pozor na Tvoju sestru a hoci by bol najradšej, keby sme išli do nemocnice, pre neho to bolo najviac bezpečné, dal mi tú možnosť a šancu naplniť moje sny…♥

Až prišiel ten deň. Bola prekrásna slnečná májová nedeľa. Zobudila som sa, bolo skoré ráno a všetci v byte ešte spali. Pritúlila som sa k Tvojmu tatinovi, nechcelo sa mi spať, a tak som išla do kúpeľne a dala si horúcu sprchu. Medzitým vstala Tvoja sestra, a tak sme spolu chvíľu pozerali rozprávky, urobila som jej raňajky, keď vstal už aj tatino. Kontrakcie prichádzali pomaly, ale keďže som ich cítila aj večer predtým a prestali, tak som len čakala, či sa to rozbehne, alebo nie. Chystala som obed v kuchyni, pri kontrakciách som sa opierala o kuchynskú linku a dýchala a dýchala… 🙂 Tatina som poslala do obchodu po zeleninu, aby som uvarila nedeľnú slepačiu polievku. Usmievala som sa, lebo presne takto som si to predstavovala, bolo to neskutočné a magické zároveň. Slnečné lúče vyhrievali kuchyňu a vtáci spievali. Deň ako stvorený na Tvoj príchod. Kým prišiel tatino, asi trikrát som bola na WC na veľkej, telo sa chystalo. Bolo neskutočné pozorovať, ako vedelo, čo má robiť. Verila som mu, verila som Tebe a sebe. Zavolala som pôrodnej asistentke, že sa to asi teda rozbehlo, kontrakcie každých 5-6 minút, ale nie silnej intenzity, krásne sa dali predýchať. A tak som predýchavala a čistila zeleninu. Tatina so sestrou som poslala na vychádzku a čakala na príchod pôrodnej asistentky. Bola som doma sama asi 1-2 hodinky, sústredila som sa na seba, okná v byte pootvárané, slnko, vtáci… nádhera. Ale už som sa tešila na pôrodnú asistentku. Keď prišli (pôrodná asistentka vzala so sebou ešte jednu spriaznenú dušu, o ktorej som dopredu vedela, volajme ju Katka), bola som neskutočne rada. Sama seba som sa pýtala, tak už je to naozaj tu? Pôrodná asistentka sa ma opýtala, kde chcem rodiť a začala si pripravovať potrebné veci na stôl. Bolo to neskutočné, pomaličky mi začalo dochádzať, čo sa to vlastne deje , že ja naozaj idem rodiť doma, paráááda. Pôrodná asistentka ma vyšetrila, bola som na 6 cm, za 4 hodiny od začiatku kontrakcií, tak to nebolo vôbec zlé, povzbudilo ma to, až tak veľa som nečakala. Polievka sa nám varila a pôrodná asistentka mi navrhla vaňu, s čím som súhlasila. Kontrakcie sa ako keby utlmili, ale opak bol pravdou. Pôrodná asistentka ma sprchovala a vaňa sa pomaličky napĺňala, do vody mi pridala zopár kvapiek škoricového oleja. Cítila som sa ako taká kráľovná, o všetko sa starali pôrodná asistentka s Katkou, ja som len hovorila, čo kde je a čo potrebujem. Kým som bola vo vani, tak mi pripravili izbu na pôrod, pripravili si veci, namiešali si olej, s ktorým mi neskôr masírovali kríže, vyvarili nožnice a šnúrku na podviazanie pupočníka, všetko v pokojnej a veselej atmosfére. Pôrodná asistentka ma usmerňovala, ako mám dýchať, kontrolovala Tvoje ozvy, cítila som maximálny záujem o mňa a Teba. Bolo to úžasné. Kontrakcie boli pravidelné, každé 3-4 minúty. Keď som vyšla z vane, len som sa presunula do izby. Pôrodná asistentka ma vyšetrila, ale už si nepamätám, či mi povedala ako to vyzerá, začala som sa sústreďovať len na seba a teba. Cítila som pokoj. Bolo mi teplo, a tak som len nahá, na kolenách opretá o posteľ, predýchavala kontrakcie. Bolo 13.30, len necelé dve hodinky od príchodu pôrodnej asistentky, keď som počula, ako pôrodná asistentka hovorí Katke, že do hodinky tu už budeš medzi nami. Nechcelo sa mi veriť, že tak skoro. Bola som nadšená, všetko krásne postupovalo. Všetky tie rozhovory som vnímala akoby z diaľky a vôbec som na ne nereagovala, vnímala som len seba, keď zrazu sa kontrakcie začali meniť. Veľmi pomaličky a jemne prichádzal pocit na tlačenie. Bolo to nádherné mať možnosť zažiť túto zmenu, po tom som celé tehotenstvo veľmi túžila, pretože pri prvom pôrode k tomu nedošlo. Čas ubiehal a kontrakcie sa stupňovali a čo ma veľmi zarazilo, že sa menili. Raz boli bez a raz s pocitom tlačenia. Menila som polohy, raz som kľačala na štyroch, potom som bola opretá o posteľ. Bolo mi veľmi teplo a nejako sa mi nedarilo potlačiť ťa nižšie do pôrodných ciest, cítila som ťa, vedela som, že si pripravená, že teraz je rad na mne, aby som ti pomohla, ale nejako to nešlo. Možno som sa nevedela celkom uvoľniť a pustiť Ťa nižšie, pôrodná asistentka to videla na stiahnutom konečníku a stále ma povzbudzovala. Skúsila som polohu na chrbte na posteli tak, že som nohy mala na dlážke a Katka ma podopierala zozadu, trochu sa to pohlo, ale opäť si sa vrátila hore…pár krát som sa medzi kontrakciami poprechádzala po byte, pila som vodu a veľmi mi pomohlo, že nikto na mňa netlačil, mala som voľnosť pohybu a pôrodná asistentka ma veľmi láskavo a jemne povzbudzovala. Celý ten čas mi masírovala hrádzu a kríže, bolo to upokojujúce a veľmi mi to pomáhalo uvoľniť sa. Zrazu sa kontrakcie vystupňovali, začala som sa im brániť, dokonca som povedala, že „tak toto asi nedám“. Na štyroch som celá spotená kričala do postele a kŕčovite zvierala vankúše. Zrazu som cítila, že sa povraciam, nestihla som ani nič povedať, všetko išlo zo mňa von, do toho kontrakcie, keď mi odišla plodová voda a Ty si zostúpila do pôrodných ciest.

Cítila som každý jeden centimeter, ako si sa tlačila a vychádzala von. Úplne spontánne a prirodzene som natiahla ruku k Tvojej hlávke, bola teplá a vlhká. To bola ďalšia vec, ktorú som chcela zažiť, ale spomenula som si na ňu až po pôrode, keď sa pôrodná asistentka smiala, že ťa už držala, keď „tam“ zrazu zacítila nejakú ďalšiu ruku a jej to nebola. Vykĺzla si na jedno zatlačenie. Bolo 15:35. Pozrela som sa pod seba a Ty si tam ležala, také malé nádherné klbko. Otočila som sa a pôrodná asistentka mi pomohla dať si ťa na hruď. Bola si teplučká, vôbec si neplakala, len si sa obzerala okolo seba a tichúčko si pomrnkávala. Rýchlo ma prikryli, lebo mi začala byť zima a ja som sa len na Teba pozerala a pozerala. Mliečko si pila, akoby si to robila už tisíckrát, nádherne si sa prisala, ochutnala a potom si zaspala. Pôrodná asistentka po dotepaní prestrihla a ošetrila pupočník a skontrolovala natrhnutie. Mala som len malé poranenie, bez nutnosti šitia, ktoré sa zahojilo samé. Cítila som sa plná energie, lásky a neskutočného šťastia. Uvedomila som si, aké úžasné je, keď ľudia okolo plnia bez problémov moje priania. Priznám sa, že neviem, či by som vedela byť v nemocnici taká ostražitá a v tom návale emócií ešte sledovať, aby sa dodržali všetky moje priania pôrodného plánu. Placenta vyšla asi po pol hodine po pôrode, úplne bez problémov a spolu s pôrodnou asistentkou sme si ju prezreli. Potom sme už len oddychovali a zoznamovali sa. Asi po 1,5 hodine som sa osprchovala. Pamätám sa, ako mi pri prvom pôrode pomáhala sestrička v nemocnici do sprchy a ako som tam ledva došla a že všetko ma bolelo a teraz som mala pocit, že to zvládnem aj sama, cítila som sa veľmi silná. Zatiaľ Katka upratala izbu a neskôr pri polievke sme sa spolu s pôrodnou asistentkou bavili a vstrebávali všetky tie nádherné pocity a zážitky, čo sa práve odohrali. O chvíľu prišiel tatinko s Tvojou staršou sestrou. Bola to úžasná chvíľa, ako sme sa mohli tešiť zo vzájomnej blízkosti doma, v súkromí domova, bez rušenia, všetci spolu. Noooo, a mohlo začať finále v ľadovom hokeji Slovensko-Rusko…

V ten večer sme išli všetci spať veľmi neskoro, mala som pri sebe obe moje hviezdičky a v srdci neskutočnú lásku a radosť z takého nádherného dňa…