Svojmu dieťatku som pred narodením dávala na výber z troch možností: Buď sa naroď 17., alebo 21., alebo 25. marca. To sú pekné dátumy. Vtedy by som ťa chcela porodiť. Šestnásteho večer sme s manželom vyberali mená, ktoré sa nám páčia. Chlapčenské sa nám obidvom pozdávalo len jedno, Boris, na dievčenských sme sa nevedeli dohodnúť.

Sedemnásteho v noci som sa zobudila o pol druhej s tým, že mi treba na malú. Do záchodu niečo čľuplo a na papieri som našla trochu krvi. „To bola asi hlienová zátka,“ pomyslela som si, ale keďže odchod hlienovej zátky ešte neznamená, že sa začína pôrod, vliezla som naspäť do postele (až v nemocnici som sa potom dozvedela, že to nebola zátka, ale plodová voda). Len čo som však ležala, bolo mi jasné, že túto noc už nezaspím. Že už je to tu. Kontrakcie som zatiaľ žiadne nepociťovala, bolo mi ale nepríjemné ležať, tak som zas prekročila muža a šla sa prechádzať do obývačky. Takto som sa prechádzala až do rána v našej miniatúrnej obývačke, pendlovala na záchod, popíjala čaj z malinového listu a pozorovala, ako sa za oknom brieždi. Pomaličky sa spúšťali kontrakcie, boli čoraz silnejšie a dlhšie, a ja čoraz nevyspanejšia a unavenejšia. Tešila som sa však na dieťatko a bola som zvedavá na pôrod, aké to asi bude. Nadránom mi už bola celkom zima (pred pár dňami vypli kúrenie). Napustila som si vaňu, aby som sa trochu zohriala. Predtým som však šla zobudiť muža, aby ma prípadne vytiahol von, ak nebudem vládať sama. V teplej vode som sa zohriala a načerpala nové sily, byť vo vani počas kontrakcií mi však nebolo dvakrát príjemné. Po chvíľke som bola už zas vonku a stepovala v obývačke. O pol jedenástej doobeda sme volali sanitku. Kontrakcie už boli poriadne silné a nešli predýchať. Dorazili za pár minút. Pôvodne som chcela rodiť na Antolskej, ale lekárka v sanitke sa spýtala, či tam mám zazmluvneného nejakého lekára, a keď dostala odmietavú odpoveď, zahlásila, že to potom nemá význam sa tam viezť cez pol Bratislavy a ideme do Ružinova. To bola tá posledná pôrodnica, kde som chcela rodiť, lenže v tej chvíli mi to bolo jedno. Odviezli ma rovno na pôrodnú sálu. Lekárka po vyšetrení skonštatovala, že som plne otvorená a že môžme ísť na to. Ani neviem ako a skončila som presne tak, ako som nechcela – na chrbte, s vyloženými nohami. Odrazu sa tam zbehlo kopec ľudí, asi osem, jedna sestra sa mi snažila zaviesť do ľavej ruky kanylu, ďalšie ma oblievali akousi hnedou tekutinou. Na otázku, čo sa mi chystajú dávať cez kanylu, som poriadnu odpoveď nedostala, len „To potom lekár rozhodne, čo bude treba.“ a ešte dve hlášky v tomto duchu. Hnedá tekutina bola dezinfekcia, že ma idú holiť. Povedala som, že nechcem. „Ale ako vás potom bude pán doktor strihať?“ V tej chvíli vošiel doktor, rovno som mu povedala, že si nástrih neželám. Presnejšie, zakričala uprostred kontrakcie. On mi zakričal naspäť, že či akceptujem, ak sa roztrhnem až po konečník. Áno, akceptujem. Ďalej sa už nástrih neriešil, po pôrode som mu podpísala reverz. Všetkých tých osem ľudí povzbudzovalo „Tlačte! Tlačte!„, adrenalínu kopec, napätie ako pri finále MS v hokeji. Tesne predtým, než vyšla hlavička, som pocítila veľmi bolestivé pnutie v oblasti hrádze. Spýtala som sa doktora, čo tam robí. Sestra po ľavici odvetila: „Pán doktor sa vám snaží chrániť hrádzu, keď ste teda nechcela nástrih.“ Toto bol najbolestivejší vnem z celého pôrodu, to jeho chránenie hrádze, ako sa mi ju snažil rukou rozťahovať. Inak som bolesť nevnímala, len obrovský tlak každej kontrakcie. Asi po 15 minútach tlačenia sa naše dieťatko narodilo. Bolo pol dvanástej. Nestihla som požiadať o dotepanie pupočníka. Nepríjemná sestra po mojej ľavici práve do mňa hustila ďalšiu múdrosť z kategórie „Toto je štátna nemocnica, tu musíte robiť, čo vám my povieme“, keď som kútikom oka zazrela, že doktor berie do rúk nožnice. Aj som otvorila ústa, ale pupočník už bol prerezaný a zasvorkovaný a dieťa mi podávali na brucho. Od tohto momentu zo mňa opadol všetok adrenalín aj moja bojachtivosť. Vypliešťala som oči na to malé vlasaté čudo na svojich prsiach a postupne prestávala vnímať ľudí naokolo. Podišla ku mne doktorka, ktorá robila vstupné vyšetrenie. „Budete mať ešte nejaké neštandardné požiadavky?“ Pomyslela som si, že je smutné, keď prirodzený, nemedikovaný pôrod takmer bez lekárskych zásahov považuje za neštandardný. Nahlas som povedala len: „Chcem mať dieťa stále pri sebe.“ „No to závisí od toho, či bude v poriadku,“ zahlásila, ale nesnažila sa mi ho zobrať. Potom sa spýtala, kedy ho môžu odvážiť a odmerať. „Po pôrode placenty.“ [fusion_builder_container hundred_percent=“yes“ overflow=“visible“][fusion_builder_row][fusion_builder_column type=“1_1″ background_position=“left top“ background_color=““ border_size=““ border_color=““ border_style=“solid“ spacing=“yes“ background_image=““ background_repeat=“no-repeat“ padding=““ margin_top=“0px“ margin_bottom=“0px“ class=““ id=““ animation_type=““ animation_speed=“0.3″ animation_direction=“left“ hide_on_mobile=“no“ center_content=“no“ min_height=“none“] Placentu som porodila rýchlo, hneď s ďalšou kontrakciou, čo prišla asi o desať minút. Manžel šiel s nimi na meranie a váženie, po pol minúte som mala dieťa naspäť na prsiach, tento krát už zabalené v plienkach. Medzitým ma doktor zašíval, mala som ruptúru prvého stupňa. Prišla tiež akási sestra s papierom, do ktorého vyplňovala naše údaje. Spýtala sa, ako sa bude dieťa volať. Až vtedy som si uvedomila, že vlastne stále neviem, či mám chlapčeka alebo dievčatko. Nikto mi to nepovedal a mne vôbec nenapadlo sa o to zaujímať. „Boris,“ odpovedal miesto mňa manžel, a tak som sa dozvedela, že máme syna. Pred pôrodom som sa najviac bála lekárov, toho, že budú arogantní, že nebudú ochotní počúvať moje predstavy o pôrode, že im nebudem vládať odporovať a že si to potom budem vyčítať. Veľmi som chcela prirodzený pôrod, bez liekov a bez zbytočných zásahov. S odstupom však musím priznať, že od chvíle, ako som odmietla nástrih hrádze, sa prítomní lekári začali ku mne správať s väčším rešpektom. Nemali zo mňa radosť a boli dosť odmeraní, ale pred každým zásahom sa ma opýtali, či s ním súhlasím, a moje rozhodnutia rešpektovali. Som im vďačná za profesionalitu a za to, že moje priania nekomentovali, ani sa ich nesnažili bagatelizovať. Hneď po pôrode sa všetci rozpŕchli na obed a po zašití odišiel aj doktor s asistentkou. Zostali sme na sále sami s mužom, synčekom a jednou milou sestričkou, ktorá v polhodinových intervaloch kontrolovala drobcov zdravotný stav a snažila sa mu pomôcť s prisatím. Na novorodeneckom oddelení som strávila dva dni. Okrem vizít si ma nevšímali, čo mi len vyhovovalo, mohla som sa plne venovať Boriskovi. Ak vynechám niekoľko nepríjemných poznámok z úst niektorých členov personálu, celkovo nám tam nebolo zle. S dojčením mi však nepomohli. Keď som prosila sestry o pomoc s tým, že sa malý neprisáva, prípadne, že sa prisáva, ale zrejme nepije, prišli, pozreli sa, skonštatovali, že to robím dobre a že mám pokračovať. Nuž, keby som to bola robila dobre, asi by som nebola musela neskôr riešiť bolesť, ragády, modriny na dvorcoch a naliate prsia tvrdé ako kameň. Tým sme sa už prehrýzali doma. Našťastie sa Borisko prisávať chcel, len nevedel ako a museli sme sa to naučiť. Veľmi mi tam však chýbal manžel. Náhle som mala pocit, že mi roztrhli rodinu. Veď počas tehotenstva sme sa na pôrod pripravovali spolu, aj počas pôrodu stál vždy pri mne, a potom zrazu, keď už sa naše dieťatko narodilo a mali by sme sa z neho tešiť, tak si ho nemohol ani len vziať na ruky a pritúliť, lebo nás oddeľovala sklenená stena. V skoršom odchode domov ma definitívne utvrdila novorodenecká sestra, ktorá mala službu druhú noc môjho pobytu v pôrodnici. Boris prejavoval aktívny záujem o prsník, ale nevedel sa prisať, takže podvečer už bol poriadne frustrovaný a hladný. Trochu pomáhalo, keď som ho nosila na rukách a spievala mu. Za to som dostala vynadané, vraj nesmiem takto nosiť dieťa na rukách, lebo by mi mohlo vypadnúť. Ďalej dotyčná sestra zisťovala, prečo dieťa plače, a keď som jej stručne zhrnula naše problémy s prisávaním, dostala som nasledovné poučenie: prsník je len potrava, nezvykajte dieťa na to, že sa s ním môže hocikedy hrať; samozrejme, že je hladný, veď vy ešte nemáte mlieko; hladné dieťa matky bez mlieka je treba dokŕmiť; aby tak veľmi neplakal, dajte mu cumeľ, veď sa predsa chcete vyspať a berte ohľad aj na svoju spolubývajúcu; a úplne najlepšie bude, ak nám ho odnesiete na novorodenecké, aj vy sa vyspíte, aj dieťa upokojíme. Všetko úplne naopak než ako odporúčajú laktačné poradkyne. Po mojich chabých protestoch proti dokrmovaniu ma upozornila, že ak nechám dieťa o hlade, bude mať silnú žltačku a hypoglykémiu, a že teda domov tak skoro nepôjdeme. Citové vydieranie. Po jej slovách som sa cítila ako posledná chudera, neschopná postarať sa o vlastné dieťa a navyše sebecká, lebo neberiem ohľad na spánok ostatných matiek. Užialené a uplakané oči hladného syna mi na sebavedomí tiež nepridávali. Nakoniec som sa nechala nalomiť a dovolila som jej dokŕmiť ho materským mliekom cez striekačku. Na druhý deň som podpísala reverz a na obed sme šli domov. S dojčením mi nakoniec najviac pomohla pediatrička, ktorá nás prepúšťala – MUDr. Adriana Šitinová. Ukázala, ako si dieťa správne chytiť, priložiť, ako skontrolovať, či naozaj pije a ubezpečila ma, že všetko robím správne a že to zvládneme. Proste podpora, ako má byť. Aj vďaka nej sme to potom so synom zvládli a úspešne dojčím. Som za svoju pôrodnú skúsenosť veľmi vďačná, presvedčila som sa, že keď človek dôveruje svojmu telu a dovolí mu podriadiť sa prirodzeným procesom, pôrod nie je neznesiteľne bolestivý, ani nezanecháva nezahojiteľné rany. Všetko, čo sa má udiať, sa udeje v správny čas. Jediná citeľná spomienka na pôrod, čo mi ostala, bolo natrhnutie hrádze. Zahojilo sa v priebehu dvoch týždňov. Predovšetkým som sa ale presvedčila, že keď je človek odhodlaný stáť si za sebou a za svojou rodinou, tak sa dá porodiť prirodzene aj v slovenskej pôrodnici.[/fusion_builder_column][/fusion_builder_row][/fusion_builder_container]