Hlavný odkaz Nilsa Bergmana: Nulová separácia

Môžete nám povedať, či je rozdiel medzi tým, ak je dieťa po narodení v nepretržitom kontakte koža na kožu so svojou matkou, alebo ak sú najprv vykonané rutinné úkony ako je váženie a meranie? V realite slovenských pôrodníc totiž stále pretrváva predstava, že po pôrode treba dieťa najprv odmerať, odvážiť a až potom môže ísť k matke.

Táto predstava je stará sto až dvesto rokov. Je staršia než akékoľvek vedecké dôkazy, ktorými disponujeme. Keď tieto presvedčenia otestujeme riadnymi vedeckými metódami prostredníctvom experimentu, jasne sa ukáže nielen to, že neboli k ničomu prospešné, ale že dokonca škodili. Takže mnoho vecí, ktoré vykonávame, sú v skutočnosti zastaralé a neprinášajú benefity. Naproti tomu je tu nový výskum, ktorý sa snažím sprostredkovať, a ktorý je založený na kontakte koža na kožu. Separácia je toho opakom.

Ak si odmyslíte mnoho vecí, ktoré rutinne robíme deťom pri pôrode – časť z nich je škodlivá – je to separácia sama o sebe, ktorá im spôsobuje stres. Určité veci môžeme urobiť aj po niekoľkých hodinách. Ale pri pôrode má byť dieťa v nerušenom kontakte koža na kožu s matkou. Vtedy sa ukľudní, jeho telesné funkcie sa ustália a pripútava sa k matke. Je to teda poškodzovanie, ktoré spôsobujeme iba tým, že dopustíme separáciu. Hlavný odkaz mojej neurovedy je “nulová separácia”.

Rozmiem tomu správne, že kontakt koža na kožu je fyziologická norma?

Áno. Kontakt koža na kožu je súčasťou biológie cicavcov. Pozrime sa na opice a primáty. Označenie “kangoroo mother care” (materská starostlivosť klokankovaním) predstavuje kontakt koža na kožu vo svojej najčistejšej podobe. Tesný kontakt koža na kožu je v skutočnosti pokračovaním vnútromaternicového vývoja. Vplýva na molekulárnu biológiu, epigenetiku a gény, ovplyvňuje taktiež mozog. K tomu, aby nám to dávalo zmysel, nám pomáhajú vedecké teórie skúmajúce život ľudí a cicavcov. Vo svetle tejto vedy sa rodí ľudský mozog veľmi nezrelý. Iba štvrtinu zo svojej normálnej veľkosti. Dieťa sa tak musí narodiť, pretože inak by neprešlo pôrodným kanálom. Tým pádom dieťa nemá ukončený vnútromaternicový vývoj. A kontakt koža na kožu je pokračovaním vnútromaternicového vývoja. Kontakt koža na kožu má špecifický efekt v prvom dni života dieťaťa.

Jeho úlohou je prepájať časti emocionálneho a sociálneho mozgu. Akonáhle sú prepojenia medzi emocionálnym a sociálnym mozgom utvorené, sociálny mozog spôsobuje, že dieťa chce pozerať matke do očí. Dieťa potrebuje byť naďalej nosené a potrebuje veľa možností k pohľadu z očí do očí.

Sú nejaké medicínske dôvody na oddelenie matky a dieťaťa po pôrode?

Matka môže byť veľmi chorá, môže mať život ohrozujúce krvácanie. Sú určité situácie na strane matky, kedy je jednoducho prioritou záchrana života. To isté platí pre novorodenca. Môže sa narodiť s vadou, môže sa narodiť veľmi chorý a podobne. Ale toto všetko sú patologické situácie. Tie potrebujú byť liečené ako patológia a to si môže vyžadovať určitú separáciu. Možno najvýraznejší takýto prípad je resuscitácia dieťaťa. Avšak aj v tomto prípade môžu byť prvé kroky vykonané na hrudi matky v kontakte koža na kožu.

Čo sa však snažím zdôrazniť je, že čokoľvek je potrebné urobiť, zoberieme dieťa, vykonáme resuscitáciu a dieťa prinesieme späť k matke. Dieťa, ktoré je veľmi choré, potrebuje starostlivosť určenú pre veľmi choré deti. No taktiež potrebuje kontakt koža na kožu.

Je mnoho vecí, ktoré môžeme vykonať v kontakte koža na kožu. Dokonca intubácia môže byť vykonaná v kontakte koža na kožu. Vyžaduje si to určité skúsenosti a kompetentnosť. Krátka doba separácie na vykonanie nevyhnutných úkonov nie je problémom sama o sebe. Tým je dlhotrvajúca a skorá rutinná separácia. Určite by sme nemali váhať v tom, aby sme sa uistili, že sme zvážili riziká a benefity určitého zásahu. To je však štandardná medicínska axióma.

A toto isté platí pre predčasne narodené deti? Ako dlho má trvať kontakt koža na kožu?

Predčasne narodené dieťa potrebuje kontakt koža na kožu do doby, kým nebude v termíne. Ale často sa stáva, že dieťa sa dovyvinie o niečo rýchlejšie. Vtedy sa môže stať, že dá matke najavo, že mu kontaktu koža na kožu stačilo.

Často dostávam otázku: “Ako dlho má byť dieťa v kontakte koža na kožu?” A odpoveď znie: “Tak dlho, ako to potrebuje.” Dieťa v kontakte koža na kožu je schopné dať najavo “Tak a teraz mi už stačilo.” Takže neexistuje jeden časový údaj. Odpoveď je, že akonáhle sa emocionálny a sociálny mozog vzájomne prepoja, dieťa to dá najavo a potreba kontaktu koža na kožu je naplnená.

Aký dôsledok má stres na vývoj mozgu?

Stres má krátkodobý a dlhodobý efekt na vývoj mozgu. Na počiatku sa rodí dieťa veľmi stresované. A to iba z toho dôvodu, že muselo prejsť pôrodným kanálom. A tento stres je pozitívny, je žiaduci. Stimuluje mozog, stimuluje pľúca. Aktivuje celé telo. Ale potom sa potrebuje dieťa upokojiť. Ak k upokojeniu nedôjde, nastávajú určité zmeny, ktoré organizmus poškodzujú. Poškodenie spočíva v tom, že mozog dieťaťa sa učí, že svet, do ktorého sa narodilo, je nebezpečný svet. Tým pádom musí byť neustále pripravený na nebezpečenstvo. Tým pádom sa v mozgu zvýši množstvo receptorov pre kortizol. Kortizol je neustále prítomný v systéme a organizmus je neustále pripravený čeliť nebezpečenstvu.

A to všetko namiesto pocitov bezpečia a schopnosti dôverovať. K tomu totiž potrebujeme viac receptorov, ktoré by odstraňovali kortizol. To má za následok, že organizmus je potom schopnejší spracovávať stres, pretože aj keď sa kortizol zvýši, dokáže jeho hladinu úspešne regulovať. A to je lepšie pre celkové zdravie organizmu. Tomuto sa hovorí odolnosť: kapacita organizmu zdolávať záťažové stresové situácie.

Je to teda krátko trvajúca zmena v mozgu, ktorá však so sebou prináša dlhodobé dôsledky pre jeho vývoj. Hovoríme o prediktívno-adaptívnej odpovedi. To, čo som sa naučil pri narodení predurčuje, aký budem po celý zvyšok života. Odteraz budem vždy reagovať týmto konkrétnym spôsobom, pretože tak som sa to pri narodení naučil.

Vo svojej prezentácii ste povedali, že dojčenie nie je iba o kŕmení dieťaťa, ale taktiež o napĺňaní rôznych iných potrieb, ktoré dieťa pre svoj zdravý vývoj má.

Materské mlieko zohráva špecifickú úlohu pri tvorbe myelínu. To spôsobuje, že mozog je rýchlejší a výkonnejší. Ale čo je to, čo ho robí rýchlejším a výkonnejším? Sú to prepojenia v mozgu, ktoré nie sú vytvárané materským mliekom, ale podnetmi, ktoré dieťa od matky nasáva spolu s mliekom. Pri dojčení dieťa cíti chute a vône, cíti dotyky a kontakt s matkou, cíti teplo a pokoj. Každý takýto podnet vytvára prepojenia v mozgu. A materské mlieko tieto prepojenia robí rýchlejšími.

Takže je to dojčenie ako interakcia medzi matkou a dieťaťom, ktoré vytvára okruhy a prepojenia v mozgu, navzájom ich prepája. Súhrn tohoto všetkého nazývame IQ. Ale nie je to iba IQ – je to emocionálna, sociálna a mnohé iné formy inteligencie. V skutočnosti je to o tom, ako sa mozog prepája, čo ho podnecuje k rastu. Dojčenie je dlhodobý, dva roky trvajúci proces prepájania jednotlivých častí mozgu. Vytváranie emocionálnej a sociálnej inteligencie. Ak sa potom pozrieme na výkonnosť mozgu počas života, aj najnovšia dostupná štúdia hovorí, že deti dojčené do dvanástich mesiacov zarábali v dospelosti o 50 % viac ako ich rovesníci dojčení iba jeden mesiac. A to vo veku tridsiatich rokov. Vidíme tu teda permanentný vplyv na celý život.

Akým spôsobom je možné podporiť zdravotníkov v tom, aby zmenili spôsob starostlivosti o matku a dieťa tak, aby nedochádzalo k separácii?

Myslím si, že mnohé praktiky zaužívané v našich nemocniciach sú v skutočnosti iba starými a nesprávnymi návykmi. V takom prípade je zmena systému veľmi ťažkopádna. Zdravotníci sú súčasťou systému.

Napríklad budova nemocnice môže byť postavená tak, že sa nerátalo s tým, že matky a deti budú spolu. Zdravotníci to potom používajú ako dôvod, prečo matke s dieťaťom neumožnia pobyt na jednej izbe. Ja však verím, že s informáciami o škodlivom strese a o doživotnom zhubnom dopade tohoto stresu na mozog, je zmena spôsobu starostlivosti nutná. Naliehavosť tejto zmeny narastá, neustále sa zväčšuje na celom svete. Možno miesta, ktoré sú izolované od zvyšku sveta, môžu byť také, kde ku zmene príde až nakoniec. Avšak zmena je nevyhnutná.

Zaujímalo by ma, či ste vždy takto zmýšľali, alebo bol vo vašej praxi nejaký bod zlomu, kedy ste si uvedomili dôležitosť kontaktu koža na kožu? Nejaký popud, kedy ste sa rozhodli, že budete robiť veci inak, než ste boli naučený a zvyknutý?

Prvý krát som sa s tým stretol v roku 1988, čo je už 28 rokov. Čiastočne sa to stalo náhodou, čiastočne okolnosťami. Pracoval som v Afrike, v misijnej nemocnici bez inkubátorov. Ako neonatológ  som mal prax na jednotke intenzívnej starostlivosti. Dokázal som zaviesť pľúcnu ventiláciu, intubovať, avšak nemal som k dispozícii vybavenie. Takže som dal deti hneď po narodení do kontaktu koža na kožu s matkou. A tieto deti sa nesprávali tak, ako sa dočítate v učebniciach medicíny. Darilo sa im oveľa, oveľa lepšie. Reagovali veľmi odlišne.

Takže v začiatkoch to bolo iba pozorovanie, ktoré bolo výsledkom pragmatizmu v stave nedostatku, neprítomnosti vybavenia. To, o čo sa teraz snažím, je odstrániť tento obraz “klokankovania” ako riešenia z núdze. Snažím sa vytvoriť vedecky podložené, biologické zdôvodnenie. Máme dôvod povedať: “Toto je tá najlepšia možná prax. Toto je veda.” Takže tento spôsob starostlivosti musí byť založený na vedeckých dôkazoch.

Dobrou správou je, že po viac ako dvadsiatich rokoch sa nám konečne podarilo získať finančnú podporu pre výskum z nadácie Gatesovcov. Budeme spolupracovať spoločne so Svetovou zdravotníckou organizáciou na výskume 4000 novorodencov, aby sme definitívne dokázali, že kontakt koža na kožu zachraňuje životy. A tento kontakt sa začína ihneď po pôrode. Tak isto budeme mať príležitosť popísať mechanizmus, akým sa to deje. Takže to nie je riešenie pre krajiny tretieho sveta. Vyspelé krajiny to musia spraviť, aby to mohli naučiť tretí svet. Časť výskumu, ktorá sa bude týkať predčasne narodených detí, prebehne vo Švédsku. Švédsko je teda súčasťou tohoto projektu. Spravíme záznam zo Švédska a potom to isté urobíme v afrických krajinách. Kontakt koža na kožu nie je iba pre rozvojové krajiny. Je pre každé jedno dieťa na svete.

Rozhovor pripravila a jazykovo upravila Miroslava Rašmanová
Fotografia: Mária Martiniaková
Jazyková korektúra: Nina Onufráková