Náš malý Benjamín sa narodil na začiatku posledného júnového dňa. Nedeľniatko.
Domáci – nedomáci pôrod
Myslím však, že jeho pôrodný príbeh sa začal písať ešte keď som čakala našu prvú dcérku Lili.
Túžila som, aby sa Lili narodila doma. Veľa som o pôrodoch čítala, všetky „technické“ informácie som mala naštudované a bola som dohodnutá s pôrodnou babicou, že mi príde pri pôrode pomôcť.
Asi to tak ale nemalo byť, pretože keď mi odtiekla plodová voda a volala som babici, že pôrod sa začal, oznámila mi, že má teplotu, je chorá a nebude môcť prísť. Nasledoval teda klasický nemocničný pôrod, o každé moje želanie som musela bojovať, nedokázala som sa preladiť a ostať vo svojom tele, a tak pôrod trval dlho a bol veľmi bolestivý. Prvý pohľad na Lili všetky tieto pocity prevážil, no vrátili sa, keď otázka, kde budeme rodiť, začala byť aktuálna po druhý raz.
Mama mieni, dieťa mení
Môj partner Janko, ktorý ma pri prvom tehotenstve napriek svojim obavám podporoval v rozhodnutí rodiť doma, sa teraz postavil jednoznačne proti – aj na neho mal prvý pôrod svoj vplyv. Kompromis, ku ktorému sme dospeli, bol ambulantný pôrod v Hainburgu. Ako sa však ukázalo, obe moje deti ma začali učiť od momentu, keď sa rozhodli prísť na svet: pri Lili som nebola pripravená na pôrodnicu, pri Benjamínovi som nepočítala, že by pôrodnica mohla nevyjsť.
10 dní pred termínom, o tretej ráno som sa zobudila na intenzívnu bolesť v podbrušku. Túto bolesť som počas tehotenstva mávala často, a hoci táto bola výrazne silnejšia, vôbec nemala charakter kontrakcií, a tak som na pôrod v prvom momente vôbec nepomyslela. Vstala som, trochu sa prechádzala, Janka som poslala spať, keď sa prebudil a pýtal sa, čo sa deje, a po chvíli som si ľahla aj ja. O necelú hodinu som sa zobudila opäť, bolesť bola silnejšia, nedalo sa mi ležať.
Chvíľu som sa prechádzala a začali prichádzať prvé pochybnosti – sú to len poslíčky alebo budem rodiť? Mám sa začať baliť do pôrodnice? Čo mám robiť? Silnejúca bolesť (stále súvislá bolesť, nie kontrakcie) to nakoniec rozhodla, pustila som si teplú sprchu, aby mi trochu uľavila. Prosila som bábätko, aby mi dalo vedieť, čo potrebuje. Vo vode sa bolesť rozpulzovala, už sa dali rozlíšiť intenzívne kontrakcie. Na chvíľu som ešte skúsila protigravitačnú polohu, ukázalo sa, že už nič nespomalím ani nezastavím, že pôrod je tu.
Vrátila som sa do sprchy, voda mi pomáhala pracovať s bolesťou, spomenula som si ešte na Petrine „hlava, ramená, kolená, palce“ – zo spoločných predpôrodných stretnutí – že ústa majú byť otvorené a pomáhajú skôr hlboké tóny a postupne mi začínalo byť jasné, že z tej sprchy už von nevyjdem.
Pôrod
Janko pravidelne pribiehal a odbiehal, masíroval mi kríže a snažil sa argumentovať, že musíme ísť do pôrodnice, už nie do Hainburgu, ale hocikde tu v Bratislave, že zavolal kamarátku, aby prišla k Lili – skrátka zastupoval tú racionálnu časť nás dvoch, pretože ja už som bola plne ponorená v pôrodnom tranze. Hoci sa nevedel ani nemohol priblížiť tomu, čo sa dialo so mnou a hoci jeho obavy boli citeľné, cítila som jeho blízkosť a jeho snahu pomôcť mi čo najviac a toto vedomie mi celkom stačilo. Viac som nepotrebovala.
Striedavo som stála a čupela, rýchlymi pohybmi vodou masírovala bruško, po nejakom čase, ktorý som však vôbec nevnímala, som pocítila rukou v rozkroku hlavičku. Vtedy som poprosila bábätko, nech sa neponáhľa, nech ide pomaličky. Trošku som si vydýchla, nazbierala silu a s ďalšou vlnou Benjamín vyšiel von. Vypla som vodu a pritúlila si na hruď svoje dieťa. Bol to neuveriteľný pocit.
Ostala som sedieť vo vani, nevedela som, ako vstať a umyť sa a niekam sa presunúť tak, aby som ani na chvíľku nemusela pustiť Benjamína z objatia. Pomaly som si začala uvedomovať svet okolo, zabalila som seba aj synčeka do uterákov, pustila ohrievač, Janko stlmil svetlo (s úsmevom som si spomenula na aromatické oleje, hudbu a sviečky, ktoré ostali celkom zabudnuté).
Benjamín sa zatiaľ prisal a po troške cuckal mliečko. Ešte dojčím staršiu dcérku, takže mlieko som už mala. Hojdala som si ho v náručí, Janko nás objal a pobozkal, kamarátka k Lili prišla asi 10 minút pred narodením Benjamína.
A pohltil nás systém
Týmto sa tá harmonická časť príbehu končí. Vedela som, že naša pediatrička je na dovolenke, rovnako aj ďalší pediater, ktorého som pre istotu oslovila, či by bol ochotný prísť Benjamína pozrieť, keď sa vrátime z Hainburgu. Pôrodná asistentka, ktorá súhlasila prevziať ma do popôrodnej starostlivosti (podmienka toho, aby bol odsúhlasený ambulantný pôrod v Rakúsku), nebola v tom čase v Bratislave. Nevedela som o nikom ďalšom, koho zavolať, aby skontroloval bábätko aj mňa, a preto sme zavolali záchranku, aby nás odviezla do pôrodnice.
Záchranka prišla pomerne neskoro, zle totiž rozumeli názov ulice a šli najprv na inú adresu. Dvaja záchrankári a pani doktorka vyzerali dosť dezorientovane, asi to bol ich prvý domáci pôrod. Požiadali ma, aby som sa presunula do izby – kráčalo sa mi ľahko, necítila som únavu ani bolesti. Doktorka Benjamínovi zasvorkovala pupočník, ktorý medzičasom celkom dotepal a prestrihla ho (tie nožničky potom u nás zabudli, takže máme „suvenír“). Potom zabalili Benjamína do termofólie, bolo mi z toho dosť smutno, keď som videla jeho jemnučké telíčko v niečom takom umelom. Nastúpila som do sanitky a s veľkou parádou, aj so sirénou, sme sa presunuli do pôrodnice.
V sanitke sa začala etapa mojich „nie“ odpovedí – chceli mi napichnúť žilu a dať infúziu s výživou, keby som bola dehydrovaná. Na pôrodnej sále chceli Benjamína dať zohriať do inkubátora, trvala som na priložení na telo. Navrhli mi injekciu na lepšie zavinovanie maternice, nesúhlasila som. Odmietla som K vitamín injekčne, súhlasila som s kvapkami. Neviem, aký by bol postoj lekárov a sestier, keby som bola poslušnejšia rodička, ale zjavne už samotný fakt, že som rodila doma, ma zaradil do kategórie krajne nezodpovedných matiek. Situáciu nezlepšil ani fakt, že záhadne zmizla moja slovenská tehotenská knižka (záchranári ju vytratili v sanitke) a na rakúskej, hoci v nej boli prepísané všetky údaje zo slovenskej, nebolo vypísané moje meno. Trvalo 4 hodiny, kým boli záchranári schopní tehotenskú knižku doniesť, dovtedy mi vzali krv, aby zistili moju krvnú skupinu a ktovie, koľko vyšetrení urobili nanovo…
Na pôrodnej sále som porodila placentu (doktorka ju dosť necitlivo začala ťahať, ale požiadala som ju, aby počkala, kým ju vytlačím), absolvovala 2 stehy (aj keď jedným zašili roztrhnuté miesto z prvého pôrodu, ktoré sa nezrástlo – aj vtedy aj teraz som sa natrhla nie na hrádzi, ale vnútri) a presunuli nás na oddelenie šestonedelia.
Vyšetrenia
Trvala som na tom, že s Benjamínom absolvujem všetky vyšetrenia a že bezo mňa nebude ani chvíľu a postupne som začala rad radom každého informovať, že na druhý deň chcem ísť domov. Štandardná odpoveď bola, že je to protizákonné (okrem okamžitej straty úsmevu – ak vôbec bol predtým nejaký prítomný). Snažila som sa ostať taká pozitívna, ako to len šlo, a vždy som naspäť odvetila, že viem, že môžem odísť. Že ja predsa neodmietam potrebné vyšetrenia, že na ne rada prídem z domu (to už nejde, lebo by sme im tam priniesli baktérie zvonku. Ako to tie sestričky robia, že ony žiadne baktérie neprinesú…) alebo si ich zabezpečím prostredníctvom svojho pediatra. A že ma doma čaká dcérka, ktorá ešte bezo mňa nebola a ja nechcem byť bez nej. Nezaberalo. Hľadeli na mňa, akoby som bola zločinec, farbisto mi vykresľovali, čo najhoršie sa môže bábätku prihodiť, ak tam neostane.
Napriek tomu som si nenechala pokaziť krásny pocit z toho, čo sme s Benjamínom dokázali. Akurát mi bolo smutno za Lili a mojim milým, ktorí nemohli prísť na oddelenie za mnou a Benjamína mohli vidieť len cez sklo. Deň a noc mi trvali ako večnosť, ale s Benjamínom ležiacim na mojom tele sa to dalo zvládnuť. Túlili sme sa k sebe, sledovala som jeho prejavy, dokonca sa nám párkrát podarilo vycikať sa do nočníčka („bezplienkovala“ som aj s Lili, ale musím povedať, že s dievčatkom to bolo jednoduchšie…).
Komu sa ale podarilo dohnať ma takmer k slzám, bola sociálna sestra, ktorá prišla na druhý deň na obed, keď som už konečne podpísala tri reverzy a dostala tri prepúšťacie správy. Vyšetrovala ma ako tú najnezodpovednejšiu matku, že či si myslím, že sa zvládnem postarať o dve deti, či ku nám chodí kurátor, kde a s kým je teraz dcéra, prečo nebývame na adrese trvalého pobytu, ale inde, či malému nie je zima (mala som ho nahého v šatke, na mojej nahej hrudi)… Keď so slovami „no neviem, čo s vami urobíme“ odišla, ostalo mi veľmi smutno.
Na chodbe ma už čakal Janko s vecami na prezlečenie na cestu. Odišla som však v pyžame, nechcela som tam ostať ani o sekundu dlhšie, než bolo nutné.
Ale doma, keď som si vyobjímala Lili a keď sa obe deti naraz prisali, bolo mi jasné, že to všetko stálo za to.
Reakcie mojej rodiny a okolia na domáci pôrod boli napospol pozitívne, blahoželali nám, že sme zvládli niečo výnimočné. Na jednej strane áno; na druhej strane bol tento pôrod tým najprirodzenejším, čo sa mohlo stať.
