Akým spôsobom svet zaobchádza s dieťaťom, a to už aj s prenatálnym, takým spôsobom bude dieťa zaobchádzať so svetom.
Pravdepodobne nezvykle začnem o knihe Rodičovstvo od počatia citátom z nej: „Akým spôsobom svet zaobchádza s dieťaťom, a to už aj s prenatálnym, takým spôsobom bude dieťa zaobchádzať so svetom.“ Tento citát ma sprevádzal celou knihou, hlavne vtedy, keď z tejto knihy na mňa doslova sršal des. Desilo ma a stále desí, čo sme to za ľudia, keď sme dokázali a stále dokážeme ubližovať nenarodeným, alebo práve narodeným deťom. Ako im ubližujeme? Donedávna a mnohí ešte stále považujú nenarodené alebo práve narodené deti za nič necítiace a nevediace bytosti a podľa toho sa k nim aj správajú. Za všetky desy len jeden z nich: operácie práve narodených detí bez anestetík (podľa lekárov dieťa nič necíti a nič ho nemôže bolieť… ).
Oplatí sa teda knihu prečítať? Napriek možno hororovému úvodu áno. Vernyho kniha (vyšla v slovenskom preklade v roku 2013, z anglického originálu z roku 2002 a 2008) je voľným pokračovaním jeho knihy Tajomný život dieťaťa pred narodením (SPN, 1993). Tí, čo ju čítali vravia, že to, čo v prvej knihe predpokladal na základe pocitov rodičov, to v tejto druhej dokazuje na základe výskumov. A výskumov, na ktoré sa Verny odkazuje, je úctyhodných 19 strán (na každej je zhruba 25 publikácii :)). Tieto výskumy sú zamerané na neurológiu a vývojovú psychológiu. Odhaľujú, že každá skúsenosť už od chvíle počatia ovplyvňuje stavbu a vývoj mozgu. A tieto skúsenosti vplývajú na to, ako sa dieťa bude správať vo svojom živote. Geneticky prichádzame na svet s určitou výbavou, ale rodíme sa ešte s nevyvinutým mozgom, čo je naša evolučná výhoda, pretože sa dokážeme prispôsobiť prostrediu, do ktorého sa rodíme. Závisí teda na prostredí, ľudia okolo nás ovplyvňujú, akým smerom sa naše správanie bude uberať, tak aj hovoria naše príslovia: „Jablko nepadá ďaleko od stromu“ alebo „Aká matka, taká Katka“.
Kniha je rozdelená do 14 kapitol s nezvyčajným, ale zaujímavým dodatkom vo forme dotazníka – Korene osobnosti človeka. Prvá kapitola začína samozrejme počatím a teda vplyvmi okolností počatia na osobnosť človeka a postupne v ďalších pokračuje cez tehotenstvo, pôrod, šestonedelie až do veku zhruba troch rokov. V období tehotenstva sa venuje stimulácii nenarodeného dieťatka, čo všetko si dieťatko „pamätá“ z obdobia počas pobytu v maternici. Popisuje rôzne stresové faktory ako je depresia, verbálne a emocionálne zanedbávanie vrátane násilia a jeho vplyv na dieťatko.
Okolnosti pôrodu, podľa zistení v neurológii, hrajú fundamentálnu úlohu v tvarovaní infraštruktúry nášho mozgu, vo vytváraní základu pre naše podvedomie a vo sformovaní jednotlivých zložiek našej osobnosti. Naše narodenie má trvalý dopad na našu psychiku, pretože je podpísané na každej bunke nášho tela, na tom, ako je zvrásnený náš mozog a ako je schopný adaptovať sa na stres a bolesť a ovplyvňuje našu schopnosť vytvárať si vzťahové väzby a milovať. Novorodenci vstupujú do sveta so všetkými, hoci rôzne rozvinutými zmyslovými a intelektuálnymi schopnosťami. Všetky zdravé deti sú od narodenia schopné vidieť, cítiť, vnímať chuť i dotyky aj počuť.
Zvláštnu kapitolu venuje adoptívnym rodičom, ktorým vysvetľuje niektoré dôvody správania sa adoptovaných detí. Zaujímavú časť tvorí vplyv centier celodennej starostlivosti na batoľatá, vplyv televízie a násilia v nej vysielaného na deti. Pre mňa boli ohromujúce čísla, ktoré udávajú, že bežne už šesťmesačné nemluvňa sleduje televíziu 1,5 hod. denne, teda kým dosiahne 5 rokov, bude mať za sebou 6 000 hodín sledovania televízie. Do skončenia strednej školy bude dieťa vystavené 18 000 televíznych vraždám a 800 samovraždám. Typické americké dieťa za rok vidí 12 000 násilných scén, 14 000 sexuálnych scén a 1 000 znásilnení. Násilie sa stáva pre deti bežnou súčasťou života.
Záverečné kapitoly sú venované kultivovaniu základov dobroty – empatii, súciteniu a altruizmu a niekoľko základných bodov pre uvedomelé rodičovstvo.
Kniha je napísaná napriek mnohým odborným názvom zrozumiteľne a to vďaka opisom štúdií a osobných príbehov, ktoré ju robia ľudskou.
A čo dodať na záver? Naše deti potrebujú predovšetkým cítiť veľa lásky, aby sme im dali pocit bezpečia a istoty na tomto svete a až potom je niekde stimulácia resp. učenie nenarodeného alebo narodeného dieťatka, nech už z neho chceme mať čokoľvek, hoc aj nového Mozarta.
