Keď sme sa s mojim mužom po 2,5 roku odhodlali na ďalšie dieťa, boli sme znovu plní nadšenia, radosti, krásnej čistej naivity. Áno, na mne traumatický pôrod zanechal stopy, takže keď mi tehotenský test po prvom pokuse o otehotnenie vyšiel pozitívny, v prvom momente ma to vydesilo. Ako dni plynuli, začalo mi čoraz viac dochádzať, aký je to zázrak, v našom veku, na prvý šup, že vo mne rastie nový život, to malé voňavé pokrčené bábätko, ktoré budem o pár mesiacov držať v náručí a zbožňovať ho.
Už prvá kontrola na gynekológii bola značne nepríjemná, keď mi pán doktor povedal, že: „Je tam maličké tehotenstvo, umiestnené správne, žĺtkový vak výrazný.. Ale moc sa na to tehotenstvo neupínajte, viete, že len 50% tehotenstiev končí pôrodom.“ Pýtala som sa ho, prečo mi to hovorí, či je niečo v neporiadku, vraj nie, všetko je v norme, uvidíme sa o týždeň. O týždeň? Prečo? Tak preto, lebo si chce byť pán doktor istý, že sa všetko vyvíja správne.
Neupínajte sa
Ok, týždeň prešiel. „Je tam 7 dňové oneskorenie vo vývine, už malo byť vidieť impulzy srdiečka a nie je ich vidno. Vravím, moc sa na to tehotenstvo neupínajte.“ Darmo doktora zahľadeného do tabuliek budete presviedčať, že viete presne, kedy k oplodneniu prišlo a že to s dátumom poslednej menštruácie naozaj nekorešponduje, že to očividne bola oneskorená ovulácia.
NE-U-Pí-NAJ-TE-SA!
Taká neupnutá, aj keď som práve naopak potrebovala bytostne sa na to tehotenstvo upnúť, hlavne emočne, som už nebola schopná vytesňovať negatívne myšlienky a katastrofické scenáre. Ďalšia kontrola ma čakala o týždeň znova, tri dni pred jej termínom som však skončila na pohotovosti so slabým krvácaním.
Nikdy som sa nestretla s tak úžasným prístupom gynekológa. Zostala som ako obarená, keď sa ma spýtal, či súhlasím s vaginálnym vyšetrením. Ja som mala na výber! Po tejto otázke som súhlasila so všetkým, dala by som mu z vďaky aj prístup k svojmu účtu. Krvácanie bolo pravdepodobne len z krčku maternice, v maternici bolo všetko v poriadku, srdiečko pulzovalo, plod sa hmýril.
Doktor so mnou konzultoval aj následnú liečbu, dal mi možnosti a slobodný výber. Dokonca mi dal fotku zo sona. O tri dni znova kontrola u môjho gynekológa. Plod životaschopný, slabé krvácanie stále prítomné, podľa tabuliek zaostávanie vo vývine stále 7 dní. Bola som hrdinka, impulzy srdiečka ma držali ďaleko od jeho negatívnych výrokov a mojich myšlienok plných strachu.
Smutný štedrý večer
O ďalší týždeň, presne na štedrý deň, sa krvácanie ráno zintenzívnilo. Trochu ma to vystrašilo, ale vravím si, veď sú Vianoce, ideme k starkým, budem len oddychovať, bude to fajn. U starkých som ešte so svokrou žartovala, že som chcela byť hrdinka, ale cítim, že sa musím na pár dní vzdať a nechať sa obskakovať. Vtom ma bodlo do brucha. Nutkanie na cikanie. Utekala som na záchod a zo záchoda sme utekali rovno na pohotovosť.
Krvácanie zosilnelo, už to nebolo špinenie, ale čistá krv a bolesti. Na príjme bola veľmi fajn doktorka. Nekonečne dlhé minúty pozerala na sono. Povedala som jej, že čím dlhšie mlčí, tým viac sa začínam báť. Nevravela nič. Pohľad na ňu mi stačil, aby som pochopila. Mala slzy v očiach. Nech sa snažila ako chcela, život v gestačnom vaku nevidela.
Rozobrali sme pokojne všetky možnosti. Bola trpezlivá, kým som plakala, utešovala ma vetami typu: „V Amerike a medicíne sa zázraky dejú.“ Nakoniec sme sa dohodli, že tomu dáme ešte čas. Že ak nemám veľké bolesti, môžem ísť domov a o tri dni v pondelok prísť nalačno naspäť na pôrodnícko-gynekologické oddelenie. Vzali mi krv, aby mohli o tri dni porovnať hladinu hcg, aby ani najmenšou náhodou nedošlo k omylu.
Vrátili sme sa ku starkým. Bol to veľmi smutný štedrý večer. Po pár hodinách od návratu z pohotovosti som začala krvácať masívnejšie. Už bolo jasné, že je koniec. V tom šoku som sa ešte nechala nahovoriť, že kým pôjdem naspäť do nemocnice, dáme si aspoň darčeky, nech sa deti tešia. Môj syn bol z toho zmätený. Cítil, že je pochmúrna atmosféra a do toho počúval výskoty, aké krásne hračky dostal. Bola to strašne absurdná situácia, ktorú som mu potom neskôr mala potrebu vysvetliť. Aby v budúcnosti nemal pocit, že keď bude jeho srdce krvácať, má sa nasilu tešiť.
Na pohotovosť som prišla o siedmej večer. Doktorka, ktorá ma vyšetrovala na obed, sa ma ujala znova. Spravila mi kontrolné sono, plod už nežil. Bolo pre mňa veľmi dôležité mať úplnú istotu, ukázala mi obrazovku, všetko okolo plodu sa hemžilo životom, plod ani neblikol, úplné temno. Chápala som, cítila som to. Zavolala aj tak ešte jedného doktora, aby bola skonzultovaná diagnostika dvojnásobne, za čo som jej vďačná, aj keď… Prišiel mladý doktor, ktorý sa silou mocou snažil tváriť, ako je nad vecou a berie tragédie s ľahkosťou. Zdôraznila mu, že sa jedná o želané tehotenstvo a že veľmi túžim vidieť tam aspoň záblesk života.
„To je síce pekné, že pani chce vidieť život, ale tam už nič neuvidí. Pripravte ju na kyret.“
Jeho bezcitnosť mi vyrazila dych.
Prešla som na jisku, kde som sa mala vyzliecť a pripraviť sa na ekg vyšetrenie. Prišla som nalačno a krvný obraz mi robili na obed, takže sa predoperačné vyšetrenie skrátilo na vyplnenie dotazníka a zavedenie kanyly. Prišli za mnou dve sestričky. Ako dobrý a zlý policajt. Jedna mi citlivo zavádzala kanylu a prihovárala sa mi takým až pietnym tónom. Druhá sa ma pýtala na všetky otázky ohľadom môjho zdravotného stavu. Po asi 20 otázkach stíchla. Milá sestrička sa jej pýta, čo sa deje. „Tehotná, tehotná… Čo tam mám napísať? Veď už nie je tehotná!“
Tieto momenty mi navždy zostanú zabodnuté v hrudi ako hrdzavý klinec
Pred operačnou sálou som zbadala mladého doktora v operačnom obleku. Zhrozila som sa. Za mnou stála doktorka, ktorá ma vyšetrovala. Okamžite som ju s hrôzou v hlase prosila, aby ma operovala ona. Pochopila. Vyhovela mi.
Po zobudení na jiske mi bolo hrozne. Volala som manželovi, aby vedel, že som „v poriadku“. Nedokázala som potom zaspať. Asi o hodinu na jisku priviezli ženu po sekcii. A každú chvíľu jej nosili bábätko na prisatie. Všetky sestričky jej srdečne gratulovali k najkrajšiemu vianočnému darčeku. Ja som skrytá pod paplónom zúfalo plakala. Neviditeľná. Moja bolesť nemala nikoho obťažovať. Do rána som len plakala a počúvala plačúce dieťatko a gratulácie. Nespala som ani sekundu.
Ráno ma čakalo ďalšie prekvapenie. Na vizitu prišiel sám primár, ktorý mi pred 2,5 rokmi spôsobil pri pôrode neodpustiteľnú traumu svojim sadizmom. Keď som ho zahliadla v sesterni, nevyvolalo to vo mne žiadne búrlivé emócie, asi som bola v danej situácii úplne emočne vyžmýkaná. Ale aj tak som ešte pred koncom 24 hodinovej zmeny požiadala doktorku, ktorá ma vyšetrovala aj operovala, aby ma pred prepustením vyšetrila ona. Znova mi vyhovela. Povedala mi, že napíše prepúšťaciu správu sama a primár ju už len podpíše.
Kým som na správu čakala, prišla sa ma prvýkrát od zákroku jedna sestrička spýtať úprimne a srdečne, ako sa cítim, ako to zvládam a vyjadrila mi sústrasť. Dali sme sa do reči a bol to príjemný rozhovor plný úprimnosti a súcitu. Trochu zastrel tie bolestné momenty, ktoré však vo mne rezonujú aj niekoľko týždňov od môjho missed abortion. Pre mnohých som tam bola len číslom v štatistike, len takým kusom na obtiaž. Precitlivelou hysterkou, ktorá si želala, aby jej tehotenstvo skončilo pôrodom. Pre nich rutina. Pre mňa bolestná definitívna strata.
V minulosti som sa domnievala, že ak sa mi niečo také stane, tak jednoznačne zvolím vyčkávací prístup, že sa so svojim nenarodeným dieťatkom rozlúčim v tichosti doma, zmierená, pokojná. Keď to zrazu nebola len hypotetická predstava, ale skutočnosť, nedokázala som čakať, nedokázala som si predstaviť, že by ma niekto nútil čakať deň, dva alebo dokonca štyri. Nevedela som existovať s neživým plodom vo svojom živom tele, nemala som na to silu. Chcela som to mať čo najskôr za sebou, bez bolesti, bez vedomia. Silné rozhodnutie slabej ženy.
Eva
