Prirodzený pôrod KP po sekcii

Spätne si už ani neviem spomenúť, kde sa vzal ten impulz a ja som sa rozhodla, že svoje druhé dieťa privediem na svet inak ako prvé.

Prvorodená dcérka sa narodila v 38+4tt v decembri 2009 po plánovanej sekcii. Dôvodom sekcie bola poloha dieťatka koncom panvovým, predpokladaná vyššia váha (váha po narodení bola 2980g) a moja úzka panva. Zotavenie po sekcii bolo vynikajúce, ale negatívny zážitok mám hlavne z neinformovanosti mňa ako prvorodičky.

Netušila som, že treba bojovať, aby som dostala vlastné dieťa, a tak som sa dostala k nemu až po 50tich hodinách. Celý jeden deň som bola nadšená, ako sa viem postarať o svoje dieťa, ako mi ide kojenie a nakoniec vytriezvenie, že malá potrebuje malý zákrok na odstránenie blanky pod jazykom, ináč bude kojenie nemožné. A následne problém s bolestivými prsiami a rôzne rady od rôznych sestier. Bála som sa príchodu domov, ako to celé zvládnem sama. Prvé dva mesiace boli veľmi náročné, bola som úzkostlivá, nevyspatá, neverila som si. Počas druhého tehotenstva som sa už neobávala, ako zvládnem starostlivosť o novorodenca, ale skôr tu vyvstávala otázka, ako prebehne pôrod.

Hľadať informácie o prirodzenom pôrode som začala asi 2 mesiace pred pôrodom. Nebolo to však vždy jednoduché. Aby sa to celé podarilo, cítila som, že potrebujem pri sebe osobu, ktorá by stála pri mne a hlavne mi verila. Aj keď mám úžasného partnera, jeho strach z pôrodu bol príliš veľký na to, aby ma podporoval a ak by rozhodnutie stálo na ňom, bol by za opätovnú sekciu, veď to prvýkrát išlo tak hladko. Takže moje prvé kroky viedli na stretnutie s dulami, kde som si vypočula jednotlivé príbehy a bola som veľmi prekvapená iným pohľadom na pôrody a to ma povzbudilo hľadať ďalšie informácie. Našla som si dulu, čítala som literatúru o prirodzených pôrodoch, zúčastnila sa kurzu hypnopôrodu a tiež chodila na stretnutia s dulou Petrou, kde som sa pomaly ladila na pôrod a začala ináč vnímať svoje potreby a meniace sa telo.

Problém nastal v tom, keď som si mala nájsť pôrodníka, ktorý by bol pri pôrode môjho dieťatka. Pravdupovediac neskúsila som ich veľa, pretože ma zakaždým veľmi demotivovali a ja som začala váhať, či je moje rozhodnutie správne a či naozaj zbytočne neriskujem. Zastrašovali ma úmrtím dieťatka, vypočula som si rôzne prirovnania ako hazardujem so svojím zdravím aj so zdravím ešte nenarodeného bábätka. Aj druhá dcérka bola totižto celé tehotenstvo v polohe koncom panvovým. Ja po sekcii, čiže absolútne neprípustná situácia pre prirodzený pôrod podľa našich odborníkov.

Nakoniec som skúsila ešte stretnutie s rakúskym doktorom v Hainburgu, no ten tiež nebol veľmi naklonený spontánnemu pôrodu v mojom prípade. Pán doktor mi ale dohodol ešte stretnutie s pôrodníkom priamo v nemocnici, kde som pochodila rovnako a bola som odkázaná priamo na primára. Moje nádeje sa začali rozplývať, a tak som si dohodla ešte stretnutie s pôrodníčkou v bratislavskej nemocnici a dohodla som sa s ňou na sekcii, ale až po spustení prvých kontrakcií. Bola som za to vďačná, pretože nie všetci sú ochotní čakať na impulz od pripraveného bábätka, pretože podľa slov jedného pôrodníka sa im operuje lepšie, keď sú pripravení oni a nie o tretej nad ránom, keď to príde na tehotnú maminku.

Po príchode domov a oznámení manželovi a rodine svoje definitívne rozhodnutie pre plánovanú sekciu som s tým ale vnútorne vôbec nebola stotožnená, a tak som si sadla ešte za počítač a napísala mail pôrodnej asistentke Eve v Hainburgu a opísala svoju situáciu. Išlo o osobu, ktorej meno sa stále ku mne dostávalo na rôznych stretnutiach a bola som zvedavá na jej názor. Veľmi som bola druhý deň prekvapená odpoveďou, že si myslí, že to môže byť veľmi pekný pôrod a navrhovala stretnutie, ak by som mala záujem.

O tri dni sme už spolu sedeli v nemocničnej relaxačnej miestnosti pre mamičky a diskutovali o pôrode. Bola som prekvapená jej pozitívnym prístupom a tešila som sa, že som konečne stretla osobu, s ktorou by to mohlo výjsť. Ešte ma doprevádzala u primára, podpísala som pár papierov a oficiálne som začala chodiť na kontroly do Hainburgu. Na ďalšej kontrole bolo treba stanoviť čas, do kedy sa bude čakať na spontánny príchod bábätka. Doktor navrhoval naplánovať sekciu 2 dni po vypočítanom termíne pôrodu a PA by počkala aj týždeň. Pre vlastný pocit pohody a hlavne chcela som sa vyhnúť časovému stresu, súhlasila som s pôrodnou asistentkou a podarilo sa nám presvedčiť aj doktora.

V utorok 9.4.2013, v deň vypočítaného termínu pôrodu podľa PM, som prišla do nemocnice na monitor a ultrazvuk. Všetko bolo v poriadku a po vyšetrení mi PA povedala, že krčok je mäkší oproti minulému týždňu, ale vidí to skôr na sobotu, lebo vtedy majú v rodine krstiny a jej sa o tom už sníva, ale seba tam nevidí :). Tak som šla domov nastavená na sobotu.

O jedenástej som teda opustila nemocnicu a šli sme s manželom na obed, kde ma začalo pobolievať podbruško a nie veľmi som už mala chuť na jedlo. Po obede som bola doma a naozaj veľmi unavená som ani nepočkala, kým mi doperie pračka a ľahla som si. Bruško stále tvrdlo, občas sa ozvali i kríže, takže sa veľmi spať nedalo, ale aspoň som zadriemala a oddýchla si.

Z postele som sa presunula okolo tretej do vane s horúcou vodou a potom som teda ešte to prádlo povešala a zaľahla opäť do postele. Váhala som, či sa ozvať pôrodnej asistentke. O štvrtej popoludní som jej predsa len poslala SMS, že mám bolesti od príchodu domov a že píšem, len aby vedela. Ja som fakt netušila, že to už prišlo!! Našťastie mi o pol piatej zavolala a navrhla stretnutie na šiestu, že skontroluje dieťatko. Vďaka za to, že podľa dýchania a hlasu spoznala, že sa to blíži, pretože ja by som snáď ešte aj dnes bola doma :). To som sa ešte mojkala so svojou škôlkárkou v posteli, a teda neostávalo veľa času, keď sme ju ešte chceli odviezť k babke a predtým jej dať niečo zjesť. Keď som opustila posteľ, tak som pomaly nezvládala sa obliecť, pretože kontrakcie tu boli hádam každé 3 minúty a vtedy som TO pochopila. Snažila som sa využiť tie prestávky na oblečenie, nachystanie dokladov a pár ďalších vecí. O pol šiestej sme prechádzali hranice a ja som písala PA, že v pôrodnici budeme do 10 minút a bude to asi rýchle. Našťastie sme dorazili naraz. Keď ma po príchode do nemocnice vyšetrila, zistila, že som už na 6-7cm otvorená. Bol mi ponúknutý bazén na relaxáciu, ale stále som bola taká unavená, že som mala len chuť odpočívať na posteli. PA medzitým odišla robiť potrebnú administratívu. Mne snáď do desať minút odtiekla voda – to som už ale bola na posteli na štyroch. Manžel bol celý čas pri mne a masíroval mi kríže a chrbát. Zvládol to úžasne a mne pomohlo, že tam bol, aj keď plán bol iný :).

Pôrodná asistentka prišla hneď, ako mi odtiekla voda a mňa začalo pomaly nutkať na tlačenie, ale vravela som si, že je to stále len 7cm a to je málo. Chvíľu nato zahlásila PA, že ak potrebujem, tak môžem už tlačiť. Ešte pár minút som sa to snažila ovládať, ale už to bolo nemožné. Každopádne únava a chuť na spanie odišla rýchlo. Prvá vyšla ľavá nožička a bol to neopísateľný pocit, chytiť si dieťatko, ktoré prichádzalo na svet. Na hlavičku sme čakali asi tri minúty a úžasne bolo, že v miestnosti bol celý čas kľud, pokoj a nikto sa nič nesnažil urýchliť. PA zatiaľ zohrievala malú teplými zábalmi a trpezlivo čakala. Pôvodne sme plánovali nechať dotepať pupočník, počkať na porodenie placenty a až následne strihať pupočníkovú šnúru, ale dcérka po narodení hneď nedýchala a musela ísť pod kyslík. Do 10 minút som ju už mala na svojom tele a užívala si spolu s manželom jej prítomnosť. Narodila sa 18:58 čiže asi hodinu po príchode do nemocnice. Pred polnocou sa jej podarilo bez pomoci samej prisať a zhruba po dvoch hodinách som ju spiacu obliekla do pyžamka a spinkali sme vedľa seba až do rána.

Prístup v nemocnici bol úžasný, plný rešpektu a ani na okamih som neoľutovala rozhodnutie rodiť prirodzene práve na tomto mieste. V piatok poobede nás už pustili domov. Vikinka bola plne kojená a krásne spokojné bábo.

Prvého pôrodu som sa aj napriek plánovanej sekcii dosť obávala, ťažko sa mi zaspávalo a snívali sa mi nie vždy príjemné sny. Tentokrát som sa však toho nevedela dočkať. Bola som veľmi zvedavá, ako to dopadne a v úplnej pohode. Po narodení dcérky som bola teraz plná sily, hrdá, že som to zvládla a tešilo ma, že som malej zabezpečila bezpečný príchod na svet.

Som vďačná všetkým, ktorí skrížili moju cestu za posledné mesiace a pomohli mi utvrdiť ma v tom, že to pôjde. „Naše telo je také dokonalé, že dokáže udržať a vyživovať malú ľudskú dokonalú bytosť, že pôrod je už len ako taká bodka na záver, tak prečo by toto naše telo nemalo zvládnuť“ – toto bola myšlienka, ktorú som sebe aj ostatným často opakovala a verila jej. 🙂