Že budem rodiť za hranicami Slovenska, som sa rozhodla pomerne skoro po tom, ako som zistila, že čakám dieťa. Dlhodobo totiž sledujem praktiky v slovenských pôrodniciach a nechcela som sa spoliehať na to, že práve ja budem mať to šťastie a všetko prebehne v poriadku, bez traumatického zážitku, že práve ja “vyhrám v lotérii”. Pôrodnice ale aj celé nemocnice v našom okolí nemajú práve dobrú reputáciu. V presvedčení “rodiť vonku” ma veľmi rýchlo utvrdili aj všetky informácie o priebehu pôrodov, ktoré sa dostávali na svetlo sveta už počas prvej vlny pandémie. Mnohé z nich som považovala skôr za zneužitie situácie než za evidence-based medicine, veď boli dokonca v príkrom rozpore s odporúčaniami WHO (ako už mnohokrát pred pandémiou).
Pre pôrod som si vybrala Českú republiku
Výber z rôznych, aj osobných dôvodov padol na malú pôrodnicu v Českej republike. A nie, dôvodom určite neboli “krajšie kachličky”. Vopred sme si zistili, čo od nás bude pôrodnica potrebovať, v súvislosti s protiepidemickými opatreniami to nebolo v zásade nič navyše. Nevyžadovali od nás ani testy ani absolvovanie karantény. Nič takéto v tom čase nevyžadovala ani samotná Česká republika pri vstupe do krajiny od ľudí prichádzajúcich zo Slovenska. Na silnú sociálnu izoláciu a R-O-R sme už počas pandémie boli zvyknutí; v podstate skoro počas celého tehotenstva som pracovala na home office.
Čím viac sa blížil termín pôrodu, ktorý bol určený na 28. september, tým viac som bola z celej situácie, samozrejme, nervózna. Leto utieklo a ja som už len dúfala, že sa situácia neskomplikuje natoľko, že by sa zavreli štátne hranice ako na jar, nebodaj, že by opäť začali ľudí zatvárať do štátnej karantény – to by totiž pre mňa bola čiara, za ktorú by som už určite nešla a musela by som sa zmieriť aj s pôrodom na Slovensku.
V čase, keď sme odchádzali do Čiech, Slovensko už Českú republiku považovalo za červenú krajinu a pri návrate vyžadovalo registráciu na štátnom webe, karanténu a najskôr na 5. deň od príchodu PCR test. Oblasť, v ktorej sme sa pohybovali (pri čakaní na pôrod sme sa pohybovali po prírode a bol to teda krásny relax a hlavne spoločne strávený čas) však bola zamorená len minimálne a na Slovensku bolo už vtedy viacero oblastí s omnoho horšími číslami.
Ešte predtým, asi mesiac pred termínom sme pôrodnicu navštívili na individuálne dohodnutú prehliadku (a dokonca sme tam stretli ďalší slovenský pár) a v rúšku a bez manžela som absolvovala jednu poradňu, čo si pôrodnica vyžadovala. Tam sa aj spísala celá anamnéza, aby sme sa tým nezaťažovali počas pôrodu.
Vycestovali sme týždeň pred termínom pôrodu
Do Česka sme potom odchádzali presne týždeň pred pôrodom, keďže nebývame v dojazdovej vzdialenosti. V podstate sme si spravili malú dovolenku v príjemnom prostredí. Do pôrodnice sme sa presunuli počas kontrakcií, pri príchode personál s manželom spísal epidemiologickú anamnézu a na pôrodnej sále sme už mohli zložiť aj rúška. Píšem my, pretože manžel bol celý čas so mnou.
Dcéra sa narodila v nedeľu 27. septembra po celodennej maminej šichte cca 2 hodiny pred termínom. V príjemnom intímnom prostredí, za prítomnosti oboch rodičov a rešpektujúceho personálu pôrodnice a bez akýchkoľvek rutinných zásahov do priebehu pôrodu. Viac ako dve hodiny hneď po pôrode sme si užili spolu – len my traja. Potom prišlo na rad úvodné vyšetrenie dcéry za účasti manžela a následne sme sa všetci traja presunuli na oddelenie šestonedelia, kde s nami manžel mohol ostať nasledujúcich 24 hodín, čo bolo spolu so zákazom návštev jediné zásadnejšie protiepidemické opatrenie. Okrem toho boli často dezinfikované priestory aj izby, bol obmedzený kontakt s ďalšími pacientmi a pri prechode chodbou na vyšetrenie (mimo izby bolo len jedno) som musela mať rúško.
V podstate sme celý čas s dcérkou strávili samy na izbe a mohli sme sa spoznávať a zžívať. Žiaden diskomfort spôsobený pandémiou, okrem chýbajúceho manžela počas ďalších dvoch dní, sa nekonal. Samozrejme, personál nemocnice pri kontakte s nami dodržiaval všetky protipandemické opatrenia.
Návrat na Slovensko – karanténa
Počas nášho pobytu na oddelení šestonedelia dcéra stratila cca 9% svojej pôrodnej váhy – iné komplikácie neboli, ale naša ošetrujúca detská lekárka chcela dcéru sledovať ešte aspoň do štvrtku. Stvrtok však bolo už 1. októbra. A 1. októbra sa mali na Slovensku sprísňovať opatrenia. Nevedeli sme však, čo presne by to pre nás znamenalo, informácie boli štandardne dosť chaotické. Rozhodli sme sa preto pre odchod 30. septembra, pár hodín pred predpísaným časom pobytu v nemocnici, na reverz, so strachom.
Prvé vyšetrenie u našej pedatričky prebehlo aj napriek našej karanténe hneď v piatok, na záver ordinačných hodín, aby sme sa nestretli s inými pacientmi. Dcéra bola v poriadku a už veľkú časť stratenej váhy nabrala naspäť.
Karanténa bola nakoniec veľmi príjemná, mohli sme si užiť prvé spoločné chvíle do sýtosti. Na piaty děn sme sa boli dať otestovať, na druhý deň sme mali negatívny výsledok a na chvíľu nám karanténa skončila.
Poslednou kapitolou bola následná dosť bohatá byrokracia. Väčšinu vecí sa nám aj z (ďalšej) karantény podarilo vybaviť elektronicky. Jediný problém v tomto smere bol so súkromnou zdravotnou poisťovňou, ktorá si žiadala vlastnoručný podpis a originál dokladov. Ale to už bola maličkosť.
Na záver dodám, že som rada, že sme si vybrali práve túto pôrodnicu a rozhodla by som sa tak znova aj dnes.
Naďa
