Po roku som konečne zostala tehotná, a tak sme sa veľmi tešili. Bola som objednaná ku svojej gynekologičke na potvrdenie tehotenstva. Odmietla ma však vyšetriť, lebo v tom čase prebiehalo celoplošné testovanie na covid, a ja som sa ho nezúčastnila. Nakoniec som zmenila doktorku, s ktorou som si hneď dohodla termín a tehotenstvo sa potvrdilo.
Tešila som sa, ale nebolo to vôbec ľahké. Celý čas ma zo všetkého napínalo, veľa som vracala. Prešlo to až po štvrtom mesiaci. Stále mi však smrdela zubná pasta, pečivo, dym, všetko smotanové. Začali mi ešte aj praskať cievky po celom tele.
Poradne dopadli vždy dobre. Až do dňa, keď mi brali stery z krčka a zistili sa nejaké zmeny. Doktorka ale povedala, že sa to môže pôrodom upraviť, a tak aj neskôr bolo. No po tomto vyšetrení ma začalo akosi bolieť brucho a neskôr dosť tvrdnúť. Začala som brať magnézium. Bolesť doktorka pripisovala rozťahovaniu maternice.
Dlho sme nevedeli pohlavie bábätka. Začínala som pomaly tridsiaty týždeň, keď mi doktorka oznámila, že to bude chlapec. Veľmi sme sa tešili, no nie dlho. Keď sme prišli domov z poradne, na ktorej mi doktorka okrem sona skontrolovala aj krčok maternice, začala som strašne krvácať. Prežívala som hrozné chvíle.
Hospitalizácia v tehotenstve
Našťastie malý bol v poriadku, ale musela som zostať v nemocnici. Najskôr ma poslali na izbu, odtiaľ na sono, naspäť na izbu. Podarilo sa mi trochu upokojiť, ale potom prišiel šok. Sestrička mi pichla kortikoidy, aby sa bábätku dovyvinuli pľúca a poslala ma o poschodie nižšie. Vraj si mám ísť poobzerať pôrodnú sálu. Vtedy som si myslela, že asi odpadnem. Tam ma dali hneď na pásy a dávali mi rôzne infúzie. Medzitým som si vypočula asi dva pôrody a bolo mi ešte horšie. Na stene bola aj telka. Práve v nej bežal Dr. House. Zrovna tam bola žena, ktorá potratila. Nič lepšie vtedy v telke bežať nemohlo. Bolo mi otrasne. Nevedela som, čo sa bude ďalej diať.
Asi po dvoch hodinách prišiel primár. Skontroloval ma a povedal, že vôbec netuší, čo mohlo spôsobiť takéto náhle krvácanie. Skonštatoval, že krčok musel byť zrejme podráždený. Poslal ma naspäť na izbu a tam mi dávali znova lieky a infúzie s tým, že im mám oznámiť, ak začnem znova krvácať.
Doktorka na vizite ma skoro nikdy neskontrolovala. Sťažovala som sa na bolesti brucha a krížov pôrodnej asistentke, no nikto to neriešil. Keby som nepovedala, aby mi vymenili kanylu, asi by to nikto neurobil. Napuchla mi z toho žila a spravila sa mi modrina, ale jedna milá pôrodná asistentka mi priniesla na to obklad. Nemohla som dvíhať nič ťažké, no pre mňa bolo ťažké už len odniesť si tácku s obedármi z chodby na izbu. Nič som už nevládala, ledva som sa vliekla a brucho mi tvrdlo pri každom pohybe.
Na izbe som nemohla ani poriadne jesť, pretože tam nebol stôl ani stoličky a na ten malý stolík pri posteli sa to ani nezmestilo. Okrem toho, keď som si sadla na posteľ, to jedlo som nemala pred sebou, ale vedľa seba. Tak sa mi jedlo strašne ťažko. Keby som sa teda chcela najesť normálne, tak by som ten ťažký stolík musela presúvať.
Chýbala mi podpora a informácie
Bolo mi naozaj čoraz horšie fyzicky aj psychicky. Návštevy boli zakázané. Bolo to strašne náročné. Už mi bývalo tak zle, že som ledva došla na záchod a aj sprchovanie sa bolo nadľudský výkon. Keď som začala krvácať znova, išla som to oznámiť sestričkám. Po hodine prišla za mnou doktorka a vynadala mi, že sa mám správať ako matka a ako dospelá, že to je stará krv. Každý deň sa ma pýtala, či mi neodteká plodová voda. No ja som ani nevedela, lebo stále zo mňa čosi tieklo.
Brali mi krv a keď som sa slušne spýtala, že kedy asi budú výsledky, tak mi len nepríjemne oznámila, že keď budú, tak budú. Jeden doktor mi lieky nasadil, druhý vysadil a ďalší zase nasadil. Ďalší by ma už domov poslal. Potom mi brali stery, a že všetko fajn a na;koniec prišla za mnou doktorka, že mám infekciu – ureaplazmu.
Bolo mi už tak zle, že som nič nevládala. Telo som mala celé stuhnuté, celá som sa triasla. Znova som začala viac krvácať, tak hneď urobili monitor bábätka. Podotýkam, že pri otvorenom okne som ležala s holým bruchom aj štyridsať minút.
Povedali mi len, že mi dajú dve infúzie a potom sa uvidí. Dostala som strach, pretože som nevedela čo bude ďalej. Sestrička ma zahriakla, že mám byť ticho. Potom sa deň nedialo nič a na ďalší deň som znova krvácala. To mi už bolo na odpadnutie a sestrička, že ma poslala ľahnúť si, že zavolá doktorku. Doktorka prišla za hodinu s tým, že mám prejsť na ošetrovňu. Ale nevládala som a tak im to išla spolubývajúca povedať. Prišla pre mňa sestrička aj s vozíkom a čudovala sa, že tam neprejdem sama.
Synčeka som porodila predčasne cisárskym rezom
Dali mi infúziu a nejaký liek na spanie, po ktorom som už malého necítila vôbec. Primár už len ráno skonštatoval, že malý musí ísť von. Iba som sa spýtala, že akým spôsobom, no on ma nepočul a tak sa spýtal, že „prosím?“ A tá nepríjemná doktorka sa len tak uštipačne zasmiala a hovorí mu, že akým spôsobom. Tak povedal, že cisárskym. Neskôr som sa dozvedela, že aj plodová voda už bola zakalená.
Počas cisárskeho som ešte mala silnú reakciu na dezinfekciu, o čom som sa dozvedela až keď som sa prebudila z celkovej narkózy. Keď ma previezli na JIS, skontrolovala som chytro náramok na ruke a napísala mužovi. Povedal mi, že bol malého pozrieť. Zabudol mi ale spraviť fotku, takže som synčeka videla až na ďalší deň. O tom, či je syn v poriadku, som sa dozvedela viac až poobede, keď mi o ňom prišla porozprávať doktorka. Prežívala som také momenty, že som bola na jednej strane šťastná, že už to mám za sebou, ale zároveň som sa strašne bála o synčeka.
Ubytovaná som bola na nadštandarde. Iba prvý krát išla so mnou sestrička na záchod a potom som už robila všetko sama. Keďže som bola na izbe sama bez bábätka, nikto za mnou nechodil tak ako do iných izieb. Jedna sestrička mi hovorila, ako si mám odstriekať mlieko pre malého, no nebola tam k dispozícii ani odsávačka, ani žiadna nádoba, nikoho to nezaujímalo. Nevedela som, do čoho by som to mlieko vôbec dala. Až muž mi doniesol odsávačku.
Prežívala som strach o syna
Po troch dňoch ma odtiaľ pustili domov. Zažívala som protichodné pocity. Na jednej strane som sa tešila, že idem domov, no zároveň som bola smutná, že bez malého. Ledva som prešla do auta, taká som bola zoslabnutá. Fyzická bolesť bola ale nič oproti tej psychickej. Bolo hrozné vedieť, že syn tam ostáva, zatiaľ čo ja pôjdem domov. Hospitalizácia s ním mi nebola umožnená. Mohla som ho ísť pozrieť len dva krát za deň.
Návštevy prebiehali tak, že sestrička mi dala podpísať čestné vyhlásenie o covide a povedala, že môžem ísť do vnútra v návlekoch alebo bosá. A ja som návleky nemala a nevedela som, že na chodbe v skrini majú také, ktoré si môžem požičať. Tak som bola bosá. Sestrička na mňa ešte naziapala, že kde mám pre malého mlieko a čo som s ním spravila. Ale nikto mi v nemocnici nepomohol s odsávaním ani mi nevysvetlili, ako mám podporiť tvorbu mliečka. Dochádzali sme za malým každý deň a každý deň sme sa museli dať testovať. Muž ho nemohol dva týždne ani vidieť, až potom, keď sa uvoľnili opatrenia. Veľakrát sa stalo, že mi neprišla do jedenástej z testovania SMS a nechceli ma potom pustiť dnu. Musela som teda čakať na chodbe.
Najskôr nám hovorili, že je malý v poriadku, no po troch týždňoch, že má v mozgu tekutinu a že sa mu začne zväčšovať hlava. Bolo to hrozné. Našťastie sa to začalo vstrebávať a hlavička sa nezväčšovala. Nakoniec sa zistilo, že mal zakrvácanie do mozgu a rozšírené mozgové komory. Ale nikdy sa už nedozviem, ako to bolo naozaj, pretože tam to zistili až po troch týždňoch. Dovtedy bolo všetko v poriadku a tvrdili, že sa to muselo stať až po pôrode. No primárka na novorodeneckom mi zase tvrdila, že to musel mať ešte kým bol v brušku. Ako je teda možné, že sa na to v nemocnici neprišlo? Takže si asi môžem vybrať ako to bolo.
Okrem toho všetkého, napriek tomu, že som dostala všetky dávky kortikoidov pred pôrodom, malý musel byť na pľúcnej ventilácii. Dostal aj otravu krvi. Zavolali ma k nemu, až keď dosiahol váhu dva kilogramy. Malý strávil v nemocnici mesiac a pol a potom som s ním bola v nemocnici ešte dva týždne, kým mu spravili všetky potrebné vyšetrenia.
Síce som sa veľmi bála prirodzeného pôrodu, ale to, čím som si prešla, sa nedá s ničím porovnať. Toto bol najväčší strach, aký som doteraz poznala. Veľmi som si začala vážiť život. Až vtedy som si uvedomila, aký je krehký. Som veľmi vďačná, že je malý tu, a že je v poriadku, že sa o neho postarali. Veľmi mi však chýbal prejav súcitu a empatie v situácii, ktorou som si prechádzala. Je nesmierne ťažké pozerať sa na ostatné mamičky, ako kŕmia svoje deti, zatiaľ čo to vaše je bez vás na JIS a vy neviete čo s ním je a či bude v poriadku. Rovnako aj to, že tak dlhý čas sa musíte pozerať na prázdnu postieľku. Doteraz mám z toho všetkého takú traumu, že sa mi o tom ešte aj sníva. Človeka to navždy poznačí.
Michaela
Prečítajte si odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie pre predčasné pôrody.
Viac k téme predčasného pôrodu.
