Večer o 22:30 ma začalo pobolievať brucho, ako pri menštruácii. Bolo to deň po vypočítanom termíne pôrodu. Bolesti boli slabé a málo časté. Šla som do vane, poležať si, či viac menej posedieť pri mojom objeme a veľkosti. :-)Potom sme šli spať. Nedalo sa mi, bolesti silneli, neviem, aké boli časté, manželovi som povedala, nech si pospí. Veľmi často som chodila na WC a niekedy vtedy mi odišla aj hlienová zátka s minimálnym množstvom krvi. Manžel spal, bolesti sa stupňovali a keď som už nevládala, zobudila som ho, asi o pol piatej. Začal pozerať na hodinky, kontrakcie boli pravidelné každé 4 minúty. Kázal mi sadnúť si na fit loptu, čo bol vynikajúci nápad, keď prišla bolesť, začala som hlboko dýchať, zavrela som oči a skákala som na lopte a tak boli bolesti super zvládnuteľné.

Narodenie našej Natálky

O 6:30 sme prišli na gynekologický príjem do pôrodnice v Leviciach. Zapísali ma, odviedli na pôrodnicu, manžela samozrejme chceli poslať preč, nedali sme sa, zostali sme spolu po celý čas.

Na papierovačky ohľadne príjmu si vôbec nespomínam, ak boli, vôbec ma nevyrušovali. Odložila som si tašky do uzamknuteľnej skrinky, kázali mi zobrať si len toaletný papier, niečo na osprchovanie, uterák a nič viac. Mala som sa prezliecť do bielej erárnej košele a ísť si dať natočiť CTG. Nechcela som sa prezliecť, kým ma nevyšetrí lekár, pretože som vtedy (napriek kontrakciám á 4 min.) veľmi neverila, že toto je pôrod. Bolesti boli úplne v pohode a podľa toho, čo mi všetci vraveli, bolesti budú také veľké, že to spoznáš, že ideš rodiť.

Najskôr mi natočili CTG, cca 20 min. som ležala na chrbte, tiež mi to vôbec nevadilo, bolo mi fajn. Sestrička bola spokojná, boli tam normálne pravidelné kontrakcie 🙂 Mala pravdu, idem rodiť! Potom ma doktor vyšetril, bola som otvorená na voľný prst. Prezliekla som sa do ich erárnej košele a snažila som sa uvedomiť si, že sa o chvíľku stretneme s našou dcérou.

Potom som absolvovala klasický klystír, ktorý podávajú tou umelou oranžovou hadicou. Dávajú mydlovú vodu asi liter alebo viac do konečníka. Podávanie bolo samozrejme nepríjemné, ale celkovo následné vyprázdnenie, ak sa odhliadne od absurdity tejto procedúry, mi nejako zvlášť nepríjemné nebolo. Potom som sa osprchovala a už ma naháňali, že mám ísť na pôrodnú sálu.

Tam čakal doktor. Rozhodovalo sa o najdôležitejšom. V tých chvíľach som si to ale neuvedomovala, bola som v stave „rodiacom“, ale nič iné ako prirodzený pôrod som podvedome aj vedome nepripúšťala. Lekárov najväčší „problém“ bol, že podľa sona mala dcérka vážiť cez 5kg a on chcel pôrod cisárskym rezom. Ja nie. Nenásilne, ale jednoznačne, som trvala na svojom.

Šlo to ťažko, ale nakoniec súhlasil, že „to teda skúsime normálne“.

Chcel ma vyšetriť, práve keď som mala kontrakciu. Povedala som, že na stôl vyjdem, až keď nebudem mať bolesti. Evidentne sa to ani jemu ani sestričkám nepáčilo, ale museli počkať. Vyšetril ma, otvorená na 3 prsty a bral do ruky hák na prepichnutie plodovej vody. V tej chvíli vo mne bojovali protichodné pocity. Byť ticho a byť poslušná a strpieť, čo chcel urobiť, s tým, že ma to po zákroku bude viac bolieť, s pocitom ozvať sa, nech to nerobí, veď je to môj pôrod a už sa to nebude dať vziať späť. Ozvala som sa! „Idete mi pustiť vodu? A nedá sa to odložiť?“ Súhlasil s hodinou. V tvári trocha napätý odišiel. Medzitým zavolali vrchnú gynekológie, ktorá mala operačnú príslužbu, premerala mi panvu, aby si boli fakt istí, že dokážem porodiť prirodzene.

Po celý čas až na asi 4 vaginálne vyšetrenia sme boli na sále sami (nik iný vtedy nerodil), hopsala som si na lopte, manžel tam bol pre mňa, bol so mnou, úplne mi jeho tichá prítomnosť vyhovovala. Užívali sme si to. Pomedzi kontrakcie sme sa smiali, stále som bola hladná, túžila som po steaku, alebo sa aspoň napiť vody. Nič som nemohla, kvôli „hrozbe“ sekcie.

Sestry tam sedeli a nezasahovali. Raz ale zaperlili, keď som hovorila, aké super zvládnuteľné sú zatiaľ kontrakcie, ozvali sa: „Veď vy nás ešte budete prosiť o niečo proti bolesti.“

Občas som zašla na WC a vtedy mi potajme dal manžel napiť sa z jeho minerálky, ale len trošku. Ani som si neuvedomovala, ako ide čas. Asi o 10 – 10:30 prišiel doktor, znova ma vyšetril, otvorená na 6cm. Super!!! A zasa mi chcel pustiť vodu. Bála som sa ako „čert kríža“ každého ich zásahu, snažila som sa ho „ukecať“. Teraz už viem, nemala som milo vyjednávať, mala som milo a rázne nástojiť na svojich požiadavkách, veď všetko šlo, ako malo. Mne bolo dobre, pomaly som rodila, bolesť sa zintenzívňovala pomaly a tak to malo ostať. Lenže ….

Teraz viem, že to bola manipulácia, vtedy som mu dôverovala. Tvrdil, že mi potrebuje pustiť vodu, aby vedel, či malá zostúpi do pôrodných ciest a či bude vôbec možný vaginálny pôrod.

Takto, keďže ma ovplyvnil, som súhlasila bez vážnejšieho zamýšľania sa, bola som v mierne inom stave, rodila som.

Tak asi cca o 11:00 mi spravil amniotómiu a potom bolesti začali byť naozaj silné. Už nepomáhalo ani skákať na lopte ani nič iné, bola to jedna kontrakcia za druhou. Poslali ma ešte na WC a viem, že som si len dookola opakovala, vydrž, dá sa to vydržať, prežiješ to, vydrž…

Bolesť neprestala, nezmiernila sa, iba sa stupňovala. Nebola som na to pripravená, bolo to hups, rýchlo, zo zvládnuteľných bolestí do veľkých bolestí. Neviem, ako ubiehal čas, ale keď ma o nejakú asi ¾ hodinu, to mohlo byť cca 11:45 hod., znova vyšetril, povedal super, ste na 10 cm, bránka zašla, predýchajte si zopár kontrakcií na fit lopte a môžeme ísť tlačiť.

Neverila som. Už? Už mám porodiť našu dcéru, neverím, veď to všetko šlo strašne rýchlo. Chýbal mi ten čas, chýbala mi gradácia.

Sestry sa ma pýtali, či mám tlaky na konečník. Mierne som mala, ale určite vám to poviem, zasa niečo vymyslíte!!! A potom to šlo strašne rýchlo, aspoň také sú moje spomienky. Vyšla som na gynekologický stôl, ten klasický, nohy mi vyložili hore, napriek predsavzatiu, že si vypýtam, aby mi zdvihli lôžko pod hornou časťou tela, zabudla som na to. Bola to jedna veľká sila, snažila som sa sústrediť na seba, ich som veľmi nevnímala. Stále dookola mi hovorili ako tlačiť. Úplná klasika, keď bude kontrakcia nadýchnite sa, skloňte bradu k hrudníku, zavrite oči a zatlačte, potom znova nádych a opakovať počas jednej kontrakcie 3x. Snažila som sa nech to vyzerá, že robím to, čo mi kážu, a pritom som chcela dieťatko nechať vykĺznuť von samé, „vydýchať ho“. Samozrejme, že to neprešlo, hneď mi zopakovali ako to robiť. Tak som to tak robila na polovicu. Aspoň som mala taký pocit. Bol to rodiaci uragán, telo aj tak robilo samé, čo chcelo. Zrazu doktor povedal: „Je 12:10, ak poriadne zatlačíte, do štvrť na jednu máte malú na svete.“ Vyrušovalo ma toto naháňanie. Keď prišla ďalšia kontrakcia, zatlačila som tak polovičate a zrazu som videla, ako spomedzi mojich nôh zdvihol dieťatko. Vôbec si nepamätám nijaký pocit, žiadny fyzický vnem, že by šlo dieťa zo mňa von.

Skoro až nechápavo, že sa dcérka už narodila, hľadela som na ňu. Blahosklonne mi ju hneď nahú položili na brucho (aspoň tu sa snažili vyhovieť). Chvíľku sme sa hladkali, potom ju zobrali na prvé ošetrenie a vrátili mi ju až oblečenú, zabalenú v perinke. Aspoň že ju nechali celé 2 hodiny s nami a nesmelo sme sa spoznávali. O priloženie k prsníku sme sa snažili (od nich pomoc neprišla), ale malá sa neprisala.

Po pôrode som sa doktora spýtala: „Však ste ma nenastrihli?“ Och, koľká naivita v tej otázke… „Samozrejme, že áno, veď to malo byť veľké dieťa.“ Po pôrode placenty ma šil pol hodinu, bolo to veľmi bolestivé a nepríjemné. Do toho chceli, aby som sa vycikala a keď to nešlo, vycievkovali ma. Po zašití ma vyšetril ešte cez konečník. Ďalšie ponižujúce procedúry, absurdné preventívne nástrihy. Veď dopredu vedel, že nástrih nechcem! Miery malej neboli obávaných 5 kg, ale 3800 g a 51 cm!!!

Po 2 hodinách na pôrodnej sále ma ležiacu previezli na izbu, ledva som prešla na posteľ, malá bola našťastie so mnou. Na izbe sa s pomocou mimonemocničnej laktačnej poradkyne pekne prisala a začali sme sa dojčiť. Prvú noc som od bolesti rany po nástrihu oka nezažmúrila a plakala do vankúša. Týždeň po pôrode sa zistilo, že ma to tak príšerne bolí pravdepodobne preto, že mi do rany nešťastne zašil nerv. Ukrutné bolesti (denne som zjedla asi 15 tabletiek od bolesti) som mala asi týždeň, dennodenné bolesti asi 10 mesiacov. Občasné bolesti trvalo. To, že mám dcérku, hoci som sa z nej tešila a ľúbila ju od začiatku, som začala pocitovo vnímať až po nejakej dobe, špecifikovať ju neviem. Myslím, že od pol roka som si materstvo začala užívať. Nedokázala som však prestať riešiť môj pôrod, obzvlášť epiziotómiu.

Postupne vo mne začalo dozrievať rozhodnutie, že druhé dieťatko, keď príde, porodím inde (že som chcela rodiť inak, v tom som mala jasno), ale kde?

Hľadanie ukazovalo na dve možnosti – pôrod doma, alebo pôrodnica, v ktorej umožňujú naozaj prirodzený pôrod. Na pôrod doma sme sa ani ja, ani manžel necítili a mojim požiadavkám vyhovovala jedine česká pôrodnica vo Vrchlabí. Boli sme sa tam všetci 3 pozrieť asi 8 mesiacov po pôrode. Cítila som sa tam ako doma. Nič som nemusela hovoriť. Pôrodná asistentka sama rozprávala, ako u nich prebiehajú pôrody, vyslovovala moje požiadavky, moje potreby. Mala som chuť objať ju. Dva týždne nato som otehotnela.

Druhé tehotenstvo prebiehalo úplne bezproblémovo, možno aj preto, že dcérka bola ešte veľmi maličká a všetok čas som venovala jej. Vychádzal mi rozdiel medzi deťmi 17 mesiacov. Na druhý pôrod som sa pripravovala úplne normálne, očakávala som ho bez strachu, vedela som, do čoho idem, vedela som, že teraz to pôjde inak. Tešila som sa a bola som zvedavá, ako to vlastne pôjde. 4 týždne pred pôrodom som začala cvičiť pomocou balónika na posilnenie hrádze a svalov panvového dna, aby som urobila naozaj maximum proti pôrodnému poraneniu.

Prišiel medzi nás Janíčko

Tri týždne pred termínom pôrodu sme sa ubytovali v  peknom rodinnom penzióne na kraji Vrchlabí, ktorý bol na hranici krkonošského národného parku. Užívali sme si nádhernú letnú dovolenku, ktorá rozhodnutím nášho očakávaného syna trvala skoro mesiac.

Šesť dní po vypočítanom termíne som šla na ďalšiu kontrolu do vrchlabskej pôrodnice. Cítila som sa tam ako doma. Všetci boli veľmi milí. Zakaždým som tam videla nové maminky a oteckov s novými bábätkami. Už som aj ja tak veľmi túžila po našom malom.

Pri tejto kontrole som chcela aj vaginálne vyšetrenie, keďže mi pred 3 dňami postupne odišla hlienová zátka a mávala som už aj rôzne pocity v bruchu, aj keď kontrakcie to ešte neboli. Bola som otvorená na 3 prsty a krčok bol spotrebovaný. Sláva, už to bude, tešila som sa. S primárom sme sa dohodli, že keďže nemám bolesti (aj keď vlastne už rodím a najradšej by si ma tam už nechali), pôjdeme sa celá rodinka ešte naobedovať do mesta do reštaurácie a keď sa budem na to cítiť, prídem.

Veľmi som sa tešila. Dali sme si obed v obľúbenej reštaurácii a presne o dvanástej mi začali kontrakcie. Boli to silné vlny, pocity sily a tlaku… Šli sme s manželom do blízkeho mestského parku, bolesti sa zosilňovali, neboli pravidelné, niekedy boli prestávky 10 min., inokedy boli po dvoch minútach. Nevedela som sa rozhodnúť, či už ísť do pôrodnice. Také krátke intervaly by svedčali o skorom pôrode, ale veď nemám nijaké extra bolesti a keď som rodila dcérku, takéto časté kontrakcie boli už poriadne silné. Šli sme do penziónu, v ktorom sme bývali, po veci do pôrodnice a keďže sa kontrakcie ustálili na minúte a pol až dvoch minútach, rozhodla som sa ísť do pôrodnice. Rozlúčila som sa s dcérkou (bola so starými rodičmi) a s manželom sme prišli o tretej hodine do pôrodnice.

Privítala ma milá pôrodná asistentka (PA) z rannej kontroly a keď počula, ako často mám kontrakcie, chytila ma pod pazuchu: „myslela som si, že sa vrátite a v mojej službe porodíte. Poďte, poďte, nebudeme predsa rodiť na chodbe.“ Usadili ma a natočili mi kardiotokograf (CTG) posediačky. Pritom sme sa rozprávali (počas rozhovoru spísali sestry príjem), čas ubiehal rýchlo a mne bolo veľmi fajn. Kontrakcie počas točenia CTG boli pravidelné dvojminútové, ale pociťovala som ich oveľa slabšie, keďže rozhovor odpútal moju pozornosť. Potom ma jediný raz počas pôrodu vyšetril lekár vaginálne. Otvorená na 4 prsty, krčok spotrebovaný. Plodová voda mi zatiaľ neodtiekla.

Pôrodná asistentka ma zaviedla do samostatnej izby, kde som sa ubytovala a prezliekla som sa do svojej košele. Ešte sa za mnou zastavila novorodenecká lekárka ohľadne mojich želaní. Dohodli sme sa na všetkom. So sebou k pôrodu som si mohla vziať čo som potrebovala, aj tekutiny na pitie, ešte ma PA „skontrolovala“ či mám aspoň nejakú čokoládu, ak by som bola hladná. Druhá pôrodná asistentka mi medzitým napustila vaňu ako úľavovú techniku, s ktorou majú dobré skúsenosti. Skúšala som aj hopsať na fit lopte, s čím som mala dobré skúsenosti z prvého pôrodu, ale nevyhovovalo mi to. Synova hlavička bola už tak nízko v pôrodných cestách, že som ju pri každom pohybe cítila. Od podávania klystíru už dávno upustili ako od neopodstatneného úkonu.

Vybrala som si teda vodu. Asi o trištvrte na štyri som vošla do vane, to už boli kontrakcie poriadne citeľné a časté. Voda bola príjemná, teplá. Najviac mi vyhovovalo počas kontrakcie zhlboka dýchať a krúživými pohybmi panvou zvládať bolesti. Pri našom pôrode boli dve pôrodné asistentky, ktoré nás po napustení vane nechali s manželom osamote, nech si vychutnávame tieto chvíľky. Sedeli pred miestnosťou a keby sme ich potrebovali, stačilo zakričať. Asi 3x skontrolovali malého ozvy pomocou prenosného prístroja a mňa vaginálne, bola som otvorená na 7 a potom na 10 prstov. Plodová voda mi stále neodtiekla, ale keďže mi ju nikto nechcel nasilu púšťať, vôbec som si to neuvedomovala. Kontrakcie boli už silné a jedna za druhou. Už dávali poriadne zabrať.

Pôrodné asistentky sa ma pýtali, v akej polohe si želám porodiť. Chcela som v drepe. Už som vstávala z vane, keď prišla ďalšia silná kontrakcia, ktorá ma prinútila posadiť sa naspäť do vody. Vôbec som netlačila, len som sa tej sile poddala a cítila som, ako ide na tento svet hlavička nášho syna, plynule, pokojne a s ľahkosťou. Trvalo to len chvíľku. Potom sa všetko ukľudnilo a po chvíľke prišla ďalšia kontrakcia, miernejšia, ktorou som ľahko porodila telíčko. PA mi malého hneď podala do náručia. Bol to krásny okamih, nezabudnuteľný. Syn bol prekrásny, bol potichúčky, neplakal, len sa tak túlil na mojich prsiach. Mala som pocit, že som očakávala presne toto dieťa, mala som pocit, že som ho už dávno poznala, že k nám patril odjakživa. Boli sme dokonale šťastní. Bolo pol piatej.

Až na druhý deň po pôrode som sa pýtala „mojej“ pôrodnej asistentky, kedy mi odtiekla plodová voda. Vravela, že tesne pred pôrodom hlavičky, že videla ako sa zvírila voda a potom som porodila.

Po nejakej chvíli, keď pupočník dotepal, ho pôrodná asistentka prestrihla. Manžel zobral syna do náručia a spolu sme prešli do druhej miestnosti, kde sme v sede čakali na placentu. Malého naozaj rýchlo odvážili a nahého mi ho vrátili späť. Bolo úžasné, ako hľadal prsník, ako sa k nemu posúval, ako mu to išlo.

Asi po 20 minútach, bez akéhokoľvek zásahu a liekov, vyšla celá placenta. Vtedy ma lekár skontroloval, potvrdil môj pocit, že nemám žiadne poranenia a sama som prešla so svojou rodinkou do našej izby.

Po dvoch hodinách, čo som si na izbe so synom a manželom poležala, prišla pôrodná asistentka a šla som sa osprchovať. Bola pri mne, aby skontrolovala silu krvácania a zistila, či nemám ťažkosti s močením. Všetko bolo v poriadku. Odvtedy som mohla sedieť a chodiť, ako som len chcela. Bol to ďalší úžasný pocit. Môcť a vedieť 2 hodinky po pôrode bez bolesti sedieť, mať silu sa prechádzať. Cítila som sa iba unavená ako po náročnejšej práci, ale nie ubolená, nie zničená. S malým sme sa dojčili, tešili sme sa zo seba. O chvíľu prišli za nami aj starí rodičia s našou dcérkou. Počas celého 4 – dňového pobytu v pôrodnici bol syn celý čas so mnou, sprevádzala som ho aj na vyšetrenia a dcérka mohla za nami prísť kedykoľvek.

Som veľmi rada, že druhý pôrod vyšiel a prebiehal podľa mojich predstáv. Požiadavky som mala spísané v pôrodnom pláne, s ktorým som pôrodnicu vo Vrchlabí oboznámila dopredu. Pôrodný plán odo mňa ako od rodičky očakávali a ochotne so mnou preberali moje želania. Pôrody oboch mojich detí boli zážitkom, na ktorý nikdy nezabudnem. Tento druhý pôrod, ktorý prebiehal bez najmenšieho zásahu zvonku, je prirodzenou súčasťou nielen mňa, ale celej našej štvorčlennej rodiny a zanechal v nás veľkú radosť a pocit, že všetko prebehlo tak, ako malo a úplné stotožnenie sa s príchodom druhého dieťaťa medzi nás. Takisto som nikdy nerozmýšľala nad pocitom lásky k druhému dieťaťu. Bol tu odjakživa.

Skúsenosťou na „vlastnej koži“ som si potvrdila to, po čom som prahla už počas prvého tehotenstva – že viem porodiť nenásilne a radostne a bez bolestivých následkov na tele aj duši.

Želám všetkým ženám, aby zažili pôrod podľa svojich predstáv…