Stojím s ľavou rukou položenou na hrudi, moje oči sa dívajú na usmiatu, šťastím žiariacu ženu, ktorá sa pár sekúnd po pôrode prihovára svojmu synčekovi, tichučko ležiacemu na jej hrudi. Obraz sa mi rozmazáva, po lícach mi prúdmi steká slaná tekutina. Ale iba chvíľu, pretože hneď vychádzam na chodbu a privádzam otecka. Mamička ukazuje oteckovi dieťatko, ktoré je stále pokojné, neplače. Iba keď ho osloví menom a povie: „Už je dobre….. už si tu … a si náš,“ slabučko zamrnčí. Už pár hodín som svedkom scény, akú som doteraz videla iba vo filmoch. Prežiť to na vlastnej koži, stáť prvýkrát po boku ženy, ktorá práve prirodzene porodila, je pre mňa jeden z najkrajších narodeninových darčekov. Áno, aj ja mám dnes narodeniny.
Keď ma Zuzka požiadala, či by som ju sprevádzala pri jej druhom pôrode, ktorý si naplánovala v Hainburgu, potešila som sa. Už som počula veľa chvály na tamojšiu pôrodnú asistentku Evu Bauer. V sobotu 18. mája sme chystali seminár s pôrodnými asistentkami v Bratislave a v nedeľu mala Zuzka naplánovanú kontrolu v Hainburgu. Na seminár som pozvala aj Evu Bauer, ale nechcela prísť. Navrhla som Zuzke, že po seminári zostanem v Bratislave a ráno pôjdem s ňou do Hainburgu. Chcela som vidieť nemocnicu, zistiť ako sa tam budem cítiť, poznať Evu a skúsiť ju pozvať na nejakú ďalšiu besedu osobne. Sobotný večer sme strávili so Zuzkou spolu a ráno sme šli do Hainburgu. Pôrodnica bola útulná, celá poradňa sa niesla v pokojnom duchu, rozprávali sme sa všetky tri, Zuzka tlmočila. Moje jazykové znalosti angličtiny sú totiž na úrovni začiatočníka a z nemčiny na úrovni človeka, ktorý naposledy po nemecky rozprával v škole pred 30 rokmi 😀 Eva prisľúbila účasť na besede u nás.
Po poradni som plánovala ísť prvým vlakom domov. Cestou z Hainburgu do Bratislavy však Zuzka pocítila prvé sťahy. No nebola si istá, prijala som preto pozvanie na obed. Ak sa to naozaj rozbieha, príde vhod naobedovať sa, pretože jej predchádzajúci pôrod trval veľa hodín. Pri obede v bratislavskej pizzerii už bola Zuzka nesvoja a na tvári jej bolo vidno, že je to tu. Po ceste do pôrodnice som jej povedala, že ju počas pôrodu nebudem rušiť, nebudem ju oslovovať, rozprávať a budem robiť iba to, čo mi ona povie. Do Hainburgu sme prišli krátko po jednej. Žiadny príjem, na ktorý som zvykutá zo Slovenska, sa nekonal. Eva sa pýtala Zuzky, či chce klystír, čo Zuzka s úsmevom odmietla a Eva s úsmevom akceptovala. Ja som tiež nemusela vypĺňať formuláre, ani sa prezliekať, obliekať si sterilný plášť, či sa prezúvať, ani platiť za prítomnosť pri pôrode. Prišli sme do pôrodnej izby. V kúte za dverami stála veľká vaňa, pod oknom nízka široká posteľ, stolík s dvoma kreslami a zo stropu visela šatka v dúhových farbách. Zuzka vyprevadila manžela a ľahla si do vane. Eva mi ukázala, ako zmením teplotu vody, kde je šnúrka na jej privolanie, prípadne kde ju nájdem, keby bolo treba. Potom som si sadla do kresla a zobrala do ruky nemecký časopis.
Zuzka sa spoza rohu spýtala: „Čo robíš?“
Ja: „Čítam časopis“.
Zuzka: „Rozumieš tomu?“
Ja: „Nerozumiem.“
Zuzka: „Zavolám mužovi, nech ti prinesie slovenskú knihu.“
Ja: „To je v poriadku, nestaraj sa o mňa, pozerám si obrázky. Sústreď sa na seba.“
Moje „čítanie“ bolo v pravidelných intervaloch prerušované sústredeným tichým predýchavaním kontrakcií. Iba raz som nazrela na Zuzku, ktorá ležala so zatvorenými očami, úplne pokojne, ružolíca, ponorená do seba a do vody vo vani. Prítok vody príjemne, jednotvárne šumel. Pokoj a mier. Nebolo ma treba, vrátila som sa čítať.
Neskôr si Zuzka rozmyslela, že klystír predsa len chce. Šla som pohľadať Evu a tlmočila jej Zuzkino prianie.
Keď Zuzka bola na WC, ktoré sa nachádzalo na chodbe oproti izby, stála som na chodbe a prezerala si obrázky na stene. Prišla za mnou Eva a pýtala sa, ako sa má Zuzka. Povedala som, že dobre, že ešte netlačí. Používala som pritom takú zlátaninu anglických a nemeckých slovíčok. Na to mi Eva odpovedala, že vie, že keď jej dávala klystír, hlavička bola ešte vysoko. Neviem, akou rečou to povedala, ale rozumela som jej. Ponúkla ma kávou, ktorú som s chuťou vypila. Neskôr som počula Zuzkine vzdychy už nie spoza dverí, šla som teda pozrieť, čo sa deje. Sprchovala sa v sprche, ktorá bola pri WC. Požiadala ma, aby som jej potlačila rukami na chrbát. Držala sprchu tak, že osprchovala aj mňa, mala som dlhé šaty a keď sme sa vracali na izbu, musela som si ich vyžmýkať 😀 .
Zuzka sa vrátila späť do vane. Už neležala. Kľačala vo vode, počas kontrakcií mi dávala pokyny: „Potlač! Nižšie! Vyššie! Celými dlaňami! Hore! Dole!“ Medzi kontrakciami tichučko oddychovala, prevesená cez okraj vane. Neskôr prišla Eva, ktorá sa so Zuzkou rozprávala po anglicky. Evin hlas bol počas celého pôrodu veľmi pokojný a tichý, z tváre jej nemizol úsmev. Bolo zaujímavé, že s Evou sme sa vôbec nemuseli rozprávať slovami, stačili gestá a pohľady. Eva Zuzku vyšetrila, nie však na koze, tá tam vlastne ani nebola, vyšetrila ju v kľaku vo vode. O chvíľu sa Zuzke z hrdla vydral zvuk tlačenia. V knihách o prirodzených pôrodoch a z prednášok zahraničných pôrodných asistentiek som vedela, ako tlačí a aké polohy zaujíma žena pri pôrode v jednotlivých fázach II. doby pôrodnej. Tu som to prvýkrát videla na vlastné oči, naozaj ako z knižky. Rodičky v našich pôrodniciach sú v tej chvíli už na pôrodnom lôžku a nemajú možnosť slobody pohybu, rodia pomocou riadeného tlačenia a je im rutinne aplikovaný syntetický oxytocín. Zuzka postupne prechádzala z predklonu do vzpriamenej polohy. Pri každej kontrakcii tlačila, pomedzi kontrakcie oddychovala. Po jednej kontrakcii som začula z jej úst také hmmmm… také, aké vydávame vtedy, keď sa bez slov pýtame: „Prečooo??? Prečo práve jaaa…?“ Chcela som ju povzbudiť, ale po prvých dvoch slovách mojej vety prišiel povel: „Ticho!“ Na chvíľu ma zamrzelo, že som nedodržala sľub, že nebudem rozprávať, vzápätí bol vo mne len veľký obdiv k žene, ktorá pri pôrode vie, čo potrebuje a vie si to vypýtať.
Zuzka tlačila vystretá v kľaku, potom v stoji, potom zase v kľaku, raz zadok nižšie, raz vyššie. Polohy často menila. Netlačila tak, ako som bola zvyknutá u nás, nikto jej nekázal, kedy a ako sa má nadýchnuť a silno a dlho tlačiť. Tlačila krátkymi zatlačeniami, ktorých bolo viac za jednu kontrakciu a boli sprevádzané silným divokým, akoby zvieracím revom. Eva i ja sme tichučko čupeli pri vani. Cítila som absolútny pokoj a dôveru. Všetko bolo tak, ako má byť. Eva Zuzke pripevnila na brucho bezdrôtové CTG, iba spodný pruh, ktorý zaznamenáva činnosť srdiečka bábätka. Podchvíľou sa pozerala na monitor, ktorý bol pustený bez zvuku. V jednej chvíli oznámila Zuzke, že ona i bábätko sú v poriadku. Zuzku iba raz upozornila, aby si ponorila zadok do vody, keď ho zdvihla nad hladinu. Nezahriakla ju, že nemá kričať, že sa tým oberá o energiu, nechala ju, nech si robí čo chce. Len sa vždy presúvala dokola vane tam, kde mala Zuzka chrbát, aby videla na „miesto činu“ a sem tam ticho povedala: „Greaaaat!“ Dokonca priniesla džbán s malinovkou, z ktorej Zuzka pomedzi tlačenie vypila na jeden dúšok tri poháre. Čas od času Eva rukou skontrolovala situáciu, pretože očami sa nedalo ničvidieť, keďže Zuzka kľačala vo vode so vzpriameným trupom. Eva zozadu popod Zuzkin rozkrok vystrčila ruku dopredu oslovila ju, chytila jej ruku a položila na miesto, kde sa prerezávala hlavička. Zuzka si však prudkým pohybom ruku vrátila späť, akoby chcela povedať: „Nechcem!“ Eva sa po chvíli pozrela na mňa a posunkom mi naznačila, aby som jej podala ruku. Tú viedla dolu pod Zuzku a ja som pocítila, že temeno hlavičky je už vonku.
Povedala som Zuzke: „Zuzi, už je hlavička tu.“
Zuzka: „Celá hlava???“
Ja: „Nie, polovica hlavy je vonku.“
Zuzka vydala zo seba zvuk a urobila posunok, akože „pch“, daj pokoj s takými správami. Neskôr mi povedala, že chcela počuť, že je vonku celá hlavička. Eva jej povedala, že pri ďalšej kontrakcii už bude bábätko tu, čo sa aj stalo. Maličký zrazu prudko vyplával von z maminho tela, Zuzka ho hneď vytiahla a…a…a ja som stála pri vani..a… a už viete čo bolo potom.
Zuzka s manželom vítali svoje dieťatko, ktoré Eva zohrievala uterákom namočeným do teplej vody z vane, pupočník až po dotepaní prestrihol otecko (v Rakúsku už 5 rokov patrí dotepanie pupočníka k rutinnému nemocničnému postupu). Placenta vyšla krátko nato, ešte keď bola Zuzka vo vani. Eva zobrala bábätko, podala ho zabalené iba v plienočke oteckovi. Až vtedy sa rozplakalo. Otecko ho kolísal a chlácholivo vravel: „Ja viem, ja nie som mama… ja nie som mama…“ Zuzka si medzitým ľahla na pripravneú posteľ a otecko jej položil nahého synčeka do náručia. Urobila som im pár fotiek, z ktorých dýcha nádherná, radostná atmosféra.
Pred očami som mala niečo, čo by som nazvala svätou rodinou. Šťastná Zuzka úplne žiarila, otecko sa s láskou díval na ňu a na syna, držal Zuzku za ruku a bozkával ju. Bábätko sa tichučko a sústredene dívalo Zuzke do očí. Eva pokojne odišla, nebála sa, že by im dieťa nebodaj spadlo, nechcela ho brať preč. Ani ja som nemala potrebu tam zostávať. Tieto chvíle patrili im. Ich novej rodine. Zobrala som si fľašu vody, mobil a šla sa prejsť von s tým, že sa vrátim, keby ma potrebovali, alebo až potom, keď pôjdeme domov.
Sedela som na lavičke a premýšľala o tom, čo som zažila. A dokola som si kládla otázku: „Prečo to u nás nejde? Prečo?“. Asi po hodine ma otecko volal, či by som prišla pomôcť s prisatím. Vrátila som sa k nim. Maličký bral do úst bradavku, ale neprisával sa. Povedala som Zuzke, že ho necháme tak, že aj toto, rovnako ako pôrod, musí byť jeho víťazstvo, netreba mu nijako pomáhať. Tak aj bolo, o chvíľku sa sám prisal. Eva prišla po dvoch hodinách po pôrode, predvstupom do izby zaklopkala na dvere. Šla maličkého v sprievode otecka odvážiť a odmerať. Ten sa o chviľu vrátil s otázkou od Evy, či smie dať bábätku kvapky do očí. Zuzka kvapky do očí nechcela, odkázala, že iba vitamín K mu majú dať. V Rakúsku sa vitamín K podáva orálne (u nás sa zvyčajne pichá injekciou). O pár minút bol malý späť. Po chvíli prišla Eva s placentou v igelitke, vysvetľovala a ukazovala ju Zuzke, pýtala sa, či si ju chcú zobrať domov. Priniesla aj kartu, na ktorej boli maličkého iniciály, jeho fotka a odtlačok nožičky. Jednu fotku, ktorú urobili pri meraní, darovala aj mne. Otecko obliekol bábätko, Eva skontrolovala, ako sa Zuzke zavíja maternica. Zuzka si nedržala na bruchu žiadnu misku, ako je to zvykom v našich pôrodniciach, držala celý čas iba bábätko. Eva odprevadila Zuzku na WC a potom už usmiata Zuzka odišla po svojich na izbu oddelenia šestonedelia, bábätko niesol za nimi otecko. Na izbe maličkého prehliadol lekár. Zuzke sme dali do postele večeru a po uložení jej tašiek sme sa rozlúčili a šli späť do Bratislavy.
Ďakujem Zuzke za to, že som ju mohla sprevádzať. Ďakujem Eve za jej prístup, prvýkrát v živote som videla pôrodnú asistentku, ktorá absolútne rešpektuje prianie ženy porodiť prirodzene. Napriek tomu, že som nebola pri pôrode prvýkrát, zažila a videla som prvýkrát pôrod bez zákazu jedenia a pitia, bez liekov a injekcií, bez vyšetrovania na koze, bez prepichnutia plodových obalov, bez zavedenia kanyly, bez vyhrážok, čo všetko hrozí, ak si nedá nedá pichnúť oxytocín a jeho následnej rutinnej aplikácie, bez nástrihu hrádze, riadeného tlačenia, využitia polohy na pôrodnom kresle, zahriakavania kriku pri tlačení, okamžitého prerušenia pupočníka a bez únosu zdravého dieťaťa, s profesionálnou, no tichou a rešpektujúcou podporou usmiatej pôrodnej asistentky v jednom. Prvýkrát som videla, akú obrovskú silu má v sebe žena, ktorú pri pôrode absolútne a bez výhrad rešpektujú a dovolia tej božskej sile v nej, aby sa bez prekážok prejavila. Rodiaca žena potrebuje intimitu a pocit bezpečia, láskavú materinskú podporu. A tu bolo všetko tak, ako má byť. Slovami je to ťažké popísať, to sa musí zažiť. Ženy to dokážu. A pôrodné asistentky to tiež dokážu. Len im to u nás zatiaľ nie je umožnené.
Veľmi sa teším na čas, kedy budú takéto príbehy súčasťou bežného života v slovenských pôrodniciach…
>> k pôrodnému príbehu Nerušiť, prosím – rodím
