Príbehy

Nerušiť prosím – rodím!

Napísal/a

Ležíš mi tu na nahom bruchu skrútený ako taký chrústik a zo sna sa mimovoľne usmievaš. Vlasaté nedeľniatko s puberťáckymi pupáčikmi na nose, pusinkou po ockovi a tmavomodrými očkami, ktorými stále hľadáš známy obraz maminej tváre, ktorý si vpíjal do seba prvé minúty po pôrode, kým si zaslúžene nezaspal po namáhavom výkone. Po svojom narodení.

Podľa ultrazvuku som prenášala už 5 dní, ale od začiatku som vedela, že správnejší je ten kalendárny termín. Presne na „môj“ termín som šla na tehotenskú prehliadku do Hainburgu v Rakúsku, kde som plánovala rodiť, kde ma zazmluvnená pôrodná asistentka Eva pozrela, či už sa otváram a s úľavou skonštatovala, že som už na 2 prsty, takže telo sa na pôrod pripravuje. CTG ukážkové, môže ma s kľudom pustiť domov. Povedala som jej, že podľa mňa tak o 2-3 dni porodím. Vyzerala, že mi verí a objednala ma teda na ďalšiu kontrolu o 4 dni. To sme ešte nevedeli, že práve táto kontrola mi rozbehla pôrod, ktorý bol už na spadnutie. Po ceste domov hovorím mužovi a Gabike, ktorá mi šla za dulu a zhodou okolností šla so mnou ako doprovod aj na túto kontrolu: „no, len aby sme neotočili auto a nešli hneď naspäť“. Vyzeralo to, že pôrod sa naozaj rozbieha. Šli sme sa ešte najesť, reku počkáme, či je to naozaj ono a posilnení pôjdeme späť. Pri obede ma už všetko znervózňovalo a chcela som ísť naspäť čo najskôr, aby som sa už mohla „uhniezdiť“ na mieste, kde aj porodím a uvoľniť sa.

Eva ma privítala so slovami, ktoré sú balzam pre dušu každej rodiacej ženy: „Napustím vodu do vane?“ V toto som ani nedúfala: Po príchode som sa ihneď mohla naložiť do horúceho kúpeľa. Žiadne papierovačky, otázky, vyšetrovania (pravdepodobne preto, že iba pred hodinkou a pol som v rámci tehotenskej prehliadky všetko absolvovala). Vo vani som sa úplne uvoľnila, až som sa zľakla, že sa mi pôrod zastavil. Kontrakcie boli totiž oveľa menej citeľné, iba také bezbolestné sťahy a trochu poredšie. Predstavovala som si, ako o polhodinu smutne vyjdem z vane, že pôrod sa zastavil, planý poplach, ideme domov. Toto sa predsa stáva prvorodičkám, nie druhorodičkám! To bude hanba…

Našťastie, hneď ďalšie dve kontrakcie ma uistili, že tento scenár sa nekoná. Rozmýšľala som, ako sa čo najviac uvoľniť a nechať kontrakcie, nech si plnia svoju úlohu a otvárajú priechod dieťatku. Mala som už na sebe odskúšané, ako dobre uvoľnujú dokorán otvorené ústa a počas kontrakcie som si predstavovala, ako sa zhora pozerám na silný vír vody, ktorá padá do diery – ako ten vír nechávam s otvorenými ústami cez seba prúdiť – a čuduj sa svete, v mojich predstavách sa tá diera mimovoľne stále zväčšovala a vír silnel. Bola som úplne sama, ponorená vo vode, Gabika sedela tichúčko za rohom, Eva nebola v miestnosti, nechala nás osamote. Muž šiel staršieho syna odniesť na stráženie.

Prišla prvá kontrakcia, ktorú som mala potrebu predýchať aj so zvukom. Vypýtala som si klystýr, keďže som sa prirodzene nevyprádznila a cítila som, že som plná a neskôr mi to asi bude vadiť. Po klystýre som sa naložila späť do vane, ale to už boli kontrakcie v plnom prúde, silné a časté. Stíhala som iba dávať pokyny Gabike, kde a ako silno má pri masáži krížov zatlačiť :). Pomedzi to som si v duchu nadávala, ako som sa, pre pána Jána, mohla na pôrod tešiť? A ďalšie dieťa? Zabudnite! Žiaden ďalší pôrod už nikdy nebude!

Prišla Eva, spravila mi sladkú malinovú vodu a napájala ma pomedzi kontrakcie, keď som bezvládne ležala prevesená cez okraj vane. Mala som chuť Gabike aj Eve vysvetliť, aké strašne ťažké to mám a aký je tento svet nespravodlivý. Prečo ma vlastne vôbec neľutujú? Ale nestíhala som, ďalšia kontrakcia už klopala na dvere, predošlá ani nestihla poriadne za sebou zavrieť… V jednej chvíli som oznámila: „Budem vracať“. Počas ďalšej kontrakcie ma raz naplo a moja predpoveď sa splnila. Podľa múdrych kníh to znamená, že sa naplno otvára krčok a ja som sa tešila, že pôrod je už blízko, lebo tie konktrakcie ma fakt už príliš nebavili. Počas kontrakcie som cítila obrovské tlaky do podbruška, ako keby sa mal synček narodiť cez pupček, ako s obľubou vravieval jeho starší brat :). V hlave mi behalo: „No to snáď nie, ja mám predsa cítiť tlaky na konečník a namiesto toho mi ide vyvaliť brucho!“ Keby som mala kedy, hneď poviem Gabi, nech sa presunie od krížov k bruchu a tlačí mi radšej naň.

Potom, už neviem v akom poradí:Eva mi vraví:„O chvíľku skontrolujeme malému ozvy… je 15:20, tak môžeme počkať do štvrtej.“Ja som na to s úplnou istotou vykríkla: „Nie! Ja do štvrtej porodím!“ Nevedela som si predstaviť, že by som mala tieto intenzívne kontrakcie prežívať ešte ďalších 40 minút, toto sa musí skončiť skôr! Eva ako keby mi úplne verila, len odpovedala: „Do štvrtej porodíš? Dobre“. Dala mi na brucho CTG pás na ozvy malého, ale bezdrôtový a ponorný, takže som sa naďalej mohla úplne slobodne hýbať vo vode a vôbec som ho nevnímala. Eva ma vyšetrila zdola (ostala som vo vode v polohe počupiačky ako predtým) a vraví: už je to skoro 9 prstov. „Čože? Iba? Veď už musím byť aspoň na 11!“ Našťastie, pôrod sa na prsty nepočíta a hneď pri ďalšej kontrakcii som pocítila mierne tlaky na konečník a s radosťou som sa k nim pridala svojím tlačením. O toľko menej bolesti pri tlačení :). Eva mi s dobrým úmyslom vraví: „Netlač vkuse, iba keď máš kontrakciu.“ „Ale ja chcem tlačiť! Mne je pri tom dobre!“ odpovedám jej. (Konečne to tak nebolí!). Ona na to odovzdane: „Dobre“. Potom som počas každej tlačiacej kontrakcie menila polohy ako také divé zvieratko, hľadala som tú, kde to bolí najmenej… postavila som sa a oprela o kraj vane… Eva sa ma pýta, či si radšej nechcem čupnúť do vody. „Nie, ja chcem stáť.“ „Dobre, tak stoj.“ Hneď pri ďalšej kontrakcii som si však čupla, v tej chvíli mi to prišlo lepšie :). Počas tlačenia sa vo mne stretli najmenej tri divé zvery, súdiac podľa zvukov, ktoré som vydávala. V tej chvíli by mi prišiel strašne smiešny ľubovoľný príkaz, že nemám kričať, lepšie povedané revať :). To sa predsa nedá prestať a tak dobre to pri tom tlačení padne! Gabika ma na konci chcela povzbudiť a chcela, aby som si chytila vlásky, keď už trošku trčali von. Veľa žien hovorí, že ich to veľmi povzbudí. Mňa ani náhodou. Načo mi je vedieť, že tam sú vlásky, keď tú hlavičku aj tak ešte musím celú vytlačiť? Neskôr Gabi hovorí: „Už vidím hlavičku!“ A ja: „Hej? Už je vonku?“ Ona „Nie, iba pol hlavičky vykúka.“ „Iba pol hlavičky? Ja chcem už celú!“ No bola som celkom odolná voči pokusom povzbudiť ma :).

Nakoniec som porodila teda počupiačky do vody a synček vyšiel von dopredu pomedzi moje nohy, myslím, že vykĺzol na jeden šup hlavička aj telíčko, sama som si ho chytila do rúk a zdvihla na seba. Bol taký krásny! A taký náš! Tmavé husté vlásky, snedý, tmavomodré oči, čistučký, ako vyšiel z tej vody, nebol ani namodralý, ani šišatú hlavu nemal :). A nie je to spomienkový optimizmus, aj Gabi mi to potvrdila! Sadla som si s ním do vody, otvoril očká a skúmavo sa na mňa pozeral, mrnkal iba chvíľku. Vyzeral, ako keby bol ten pôrod preňho malina a pritom som bola naňho taká hrdá, že sme to spolu zvládli. Prihovárala som sa mu, že už to máme za sebou, že už je dobre, už je u mamky. A že je krásny. No lebo samozrejme, že je najkrajší na svete :). Bolo 15:41. Stihla som to do štvrtej! Do pôrodnice sme prišli o jednej. Vcelku rýchly pôrod :). Gabika zavolala manžela, ktorý iba pred pár minútami došiel. Nasledujúce dve hodinky sme strávili nerušene spolu, synčekovi bolo pri mne tak dobre, pozeral na nás a skúmal nás, krútil sa a skúšal sa prisať, nakoniec na prsníku krásne zaspal. Placenta mi vyšla takmer hneď, ešte vo vani, potom som sa presunula na posteľ. Keď ma šla Eva pozerať, či som sa potrhala, hovorím jej, že mám pocit, že som potrhaná všade, spredu aj zozadu, pretože pri prerezávaní hlavičky to riadne štípalo. Na moje veľké prekvapenie som bola úplne v poriadku, len malé natrhnutie vo vnútri, ktoré nebolo treba šiť. A pritom synček mal obvod hlavy 37 cm, teda žiaden drobúšik to nebol (priemer je 34 cm). Sila prírody :). Eva mi potom na moju žiadosť ukázala placentu, bola pekná tmavočervená, žiadne infarkty, krásna vcelku.

Celý pôrod bol taký – normálny. Mala som pocit, že áno, presne takto to má byť – žena príde a bez veľkých rečí si zakričí a porodí, nikto jej do toho nemusí nič hovoriť, ide to samé a ide to, ako to má ísť. Po tomto pôrode úplne verím, že moje telo je na pôrody stvorené a presne vie, čo má robiť. Až postupne si uvedomujem, aké veľké šťastie ma postretlo v podobe Evy, ktorá bola schopná asistovať mi pri pôrode tak, aby bol bezpečný, ale pritom sa úplne vzdala svojich predstáv o ňom a plne vnímala moje potreby a prispôsobovala sa mi, ako pôrod šiel. Keď niečo navrhla a ja som povedala „nie“ (čo som robila teda celkom často, hovorí sa, že pri pôrode žena prejaví svoju pravú povahu :), tak to plne rešpektovala. Jedinýkrát, keď trvala na svojom, bolo, keď synček vychádzal von, aby som bola celá ponorená vo vode, a teda aby vyšiel kontinuálne z vody do vody, aby nehrozilo, že sa na vzduchu nadýchne a potom začne vdychovať vodu…

Môj druhý pôrod bol v úplnom kontraste s prvým pôrodom, kde prvá fáza trvala desiatky hodín, na konci, napriek tomu, že som bola plne otvorená, tlačiace kontrakcie nie a nie prísť, takže nakoniec som prvého syna vytlačila doslova silou vôle. Pritom pri prvom pôrode tiež neboli takmer žiadne zásahy, tiež voľnosť pohybu, výberu pôrodnej polohy (rodila som tiež v zahraničí) atď. To isté telo a dva také odlišné zážitky. Myslím, že hlavný rozdiel bol v tom, že pri druhom pôrode sa mi podarilo „vypnúť“ hlavu a naladiť sa iba na svoje telo, pri prvom som ju mala zapnutú celý čas. Pamätám si, ako sme pri prvom pôrode s pôrodnou asistentkou pomedzi moje celkom silné kontrakcie konverzovali o tom, koľko má detí atď. (aby reč nestála:)), ako som celý čas rozmýšľala nad tým, že chudák manžel má o mňa určite strach, ako ma vidí v bolestiach, takže sa musím aj kvôli nemu tváriť, že to v pohode zvládam. A je pravda, že na konci ma pôrodná asistentka trochu štylizovala do polôh a úkonov, ktoré ona považovala za prospešné, ale sama by som si ich určite nevybrala. Mala o tom jednoducho svoju predstavu a jemne ma do nej dotlačila…

Teraz to nehrozilo, od začiatku som sa plne sústredila iba na seba a na konci sa správala úplne inštinktívne. Vadilo mi už aj to, že sa ma pôrodná asistentka spýtala, či mi spraví malinovku, alebo že mi oznamuje, že ide malému počúvať ozvy. Hovorila som si, prečo ma vyrušuje takými blbosťami? V jednej chvíli mi chcela Gabi niečo povedať a ja jej na to: „Tichoooo!“. Tak Gabi stíchla a už sa nesnažila :).

Som veľmi vďačná Eve, Gabike, blízkym ľuďom a priaznivým okolnostiam, že som mohla takýto autentický a krásny pôrod so synčekom zažiť. Takže určite choďte nabudúce rodiť do Hainburgu s Evou a pribaľte si dulu Gabiku! 🙂

>> ako to videla dula Gabika v Narodeniny alebo ako som bola v dulom nebi

O autorke