Pred takmer dvoma rokmi som mala možnosť pozrieť si český dokument režisérky Dagmar Smržovej s názvom „Nejtěžší volba.“ Priznám sa, že dokument na mňa zapôsobil takou silou, že odvtedy neprešiel ani jeden deň, v ktorom by som si naň nespomenula. Skladám poklonu, akým citlivým spôsobom film zachytáva tému tak bolestnú.
Tému, ktorej sa dotkla asi každá tehotná žena : „Čo budem robiť, keď mi povedia, že moje dieťa je ťažko postihnuté?“ Napriek silnému dojatiu som cítila úprimnú vďaku ženám, ktoré prehovorili a zároveň vďaku, že som sa mohla dotknúť ich posolstva. Niečoho jemného, bolestného, ale zároveň neuveriteľne pokojného a plného lásky. Protagonistky filmu chcú pomôcť ďalším matkám v tom, aby boli slobodnejšie pri rozhodovaní, keď ich stretne niečo podobné. Keď budú postavené pred najťažšiu voľbu svojho života.
V súčasnosti v slovenských gynekologických ambulanciách a na genetických oddeleniach čaká čím ďalej viac zúfalých, neistých žien na výsledky prenatálnych vyšetrení svojich bábätiek. Natíska sa otázka: Je naozaj správne, keď sú ženy zneisťované podmieneným materstvom, ktoré sa stane „naozajstným“ až podľa toho, ako dopadnú vyšetrenia? Dieťatko v brušku často vítame s pocitom, že jeho život bude mať cenu až vtedy, keď výsledky testov dopadnú dobre. A testov ruka v ruke s vyspelejšou úrovňou medicíny stále pribúda. Spomínaný dokument mi ukázal, že žena sa môže rozhodnúť aj inak, ako podstúpiť potrat. Nemusí, ale môže.
„To rozhodnutie, že pôjdem touto cestou, tou prirodzenou, že to vlastne nechám, ako to dopadne a že budem ten život ctiť a budem sa o neho starať, proste pokým bude možnosť, aby ona vo mne žila, tak myslím, že to mi dalo tú silu prekonať všetko, čo sa stalo.“[3. Citáty žien z dokumentu]
Rozhovor s Martinou Dbalou (jednou z mamičiek z dokumentu ) v relácii Kafemlýnek rádia Proglas ešte doplnil to, čo v dokumente vypovedané nebolo. Príbeh slovenskej mamičky Lucie nám ukázal, že schopnosť a voľba prijať dieťa aj s jeho osudom, nenachádza podporu a pochopenie u zdravotného personálu, ani u širšieho, či blízkeho okolia rodičov, ktorí čelia tomuto rozhodnutiu.
Čakanie na pôrod ťažko poškodeného dieťatka isto nie je univerzálna voľba pre všetky ženy. Tieto ženy nám ukázali, že nie je pravda ani to, že univerzálne každá žena musí podstúpiť prerušenie tehotenstva . Súdy nad „správnou voľbou“ mi neprináležia a nie sú ani cieľom tejto úvahy. Myslím si, že rešpekt k rozhodnutiu rodičov a ich podpora je to najmenej a zároveň to jediné, čo rodičom môžeme poskytnúť, nech už je ich rozhodnutie akékoľvek. Ženy by ale mali vedieť, že majú možnosť voľby. A na to potrebujú pravdivé informácie.
