Večer pred veľkým dňom „D“ sme sa milovali s manželom. Následne mi do šiestich hodín začalo odtekať čosi hnedé…bola to hlienová zátka. Ráno o 4:00 ma zobudili mierne bolesti. Nevadí. Pustila som si hypnopôrod meditáciu a pokračovala v spánku, pričom som sa budila každých 30 minút na divné sťahy do konečníka. Ráno okolo 10tej ma začali tlačiť tie kontrakcie naozaj na WC, kde som bola snáď 100krát, a tak som volala svojej dule, ako tá hlienová zátka vyzerá a či to môže byť ono. Ona: „Áno, to je ono, aké máš sťahy – sú pravidelné?“ Zatiaľ však neboli…
Postupne sa to všelijako stupňovalo s rôznymi intervalmi a až na obed o 12:00 mi naozaj začali pravidelné sťahy. V jeden moment mi doslova akoby vyšla na povrch nárazovo bublina vody, samovoľný únik moču to nebol, aj keď som mala taký zmiešaný pocit. Všetko sa stupňovalo. Veľa krát som sa vyprázdnila na WC a aj povracala. Až každých 10 minút začali byť sťahy pravidelné. Bolo by treba kontaktovať dulu v Brne… Sadla som si k internetu a hneď prvý mail bol od nej, že od dnešného dňa najbližšie 4 dni je odcestovaná s rodinou na návšteve brata kvôli oslave novorodeniatka. Tak fasa, dula pri pôrode nebude… Ako dobre, že si môj manžel urobil rýchlokurz pôrodného asistenta.
Išla som sa uvoľniť do vane, kde som sa v teplej vode opäť pri meditácii hypnopôrodu uvoľňovala. Zazvonil telefón, volala mi dula. Povedala som jej, čo sa deje, a ona, že chce hovoriť s mojím manželom. Povedala mu: “Ja ťa nechcem stresovať, ale vy choďte už do pôrodnice!” Mala som pocit, že to má čas, tak manžel navaril obed, zbalil si veci do pôrodnice a dokončil, čo treba. Vyrazili sme na cestu, pričom sme ešte išli meniť české peniaze do zmenárne a urobili malý nákup. Cestou som kontrakcie predýchavala a volala do pôrodnice, či majú voľnú izbu k pôrodu do vody. Izba bola voľná: „Paráda, do hodinky som u vás!” dodala som.
V pôrodnici
Do pôrodnice sme prišli o 16:00 a to už som mala kontrakcie každé 3 minúty. Asi mi dopomohla drnkajúca diaľnica. Úplne v pohode sa to dalo zvládnuť. Sťah každý krát hlásim svojmu manželovi a pomaličky dýcham, nastáva uvoľnenie a tak to ide dookola. Sestrička v ambulancii sa ma pýta, či mám vložku, aby skontrolovala, či ide o plodovú vodu. Nastriekala mi na vložku nejaký sprej, tekutina ihneď zmodrala, čo bolo potvrdenie, že ide o plodovú vodu. Bola som už oblečená do krátkej košieľky a županu, rovno pripravená k pôrodu. Ešte ma pozreli na gynekologickej koze a skonštatovali, že som už otvorená na 8 cm a vraj pokojne aj do 2 hodín budem mať dieťa na svete. „ČO? Tak rýchlo?“ nechcelo sa mi veriť, veď kde sú tie neznesiteľné bolesti?
Dala som im pôrodný plán a narýchlo som vysvetlila, že si neprajem žiadne medikamenty a že potrebujem svoj čas. Manžel im medzičasom diktoval všetky údaje o mne, o dieťati, a ja som rovno išla do vane s vodou. Ani mi len nerobili klystír, skonštatovali, že je na to už neskoro. Sestričke som dodala, nech sa nebojí, lebo ja som dnes už tých 100krát na záchode prírodný klystír dávno dostala.
Boli sme s manželom na izbe sami a pôrodná asistentka chodila merať ozvy bábätka a dala nám priestor. Manžel stlmil všetky svetlá, pustil mi meditáciu hypnopôrodu, zapálil sviečku v aromalampe s mojou obľúbenou mandarínkovou vôňou. Takto som si tam pekne meditovala so sťahmi, ktoré už išli po minúte, nasledujúce 3 hodiny vkuse. Siahala som si medzi nohy a skúšala nahmatať hlavičku, ale stále som nejako necítila hlavu či vlasy… Sestrička Katka sa mi ponúkla, že mi povie, na koľko centimetrov som otvorená. Vraj už mi len pol centimetra chýba k pôrodu… „Ale ako to viete?” pýtam sa.. „Veď ja hmatám, hmatám, ale nič tam necítim.“ „Dajte tam prst”, a pritlačila mi ho na zadnú časť smerom ku konečníku, kde bolo cítiť vnútro kože a pod ňou tvrdý hrbol. „Áno??” nechápajúc som naznačila… „No to je ono, to je hlavička dieťatka.” „Vážne?” Tak to som ani len netušila, tak to je naozaj už len na pol centimetra, to znamená, že pôrod môže nastať každú chvíľku….
Potešila som sa. Manžel mi vždy s láskavosťou nakvapkal do úst zopár kvapiek vody, dostávala som sa do akéhosi delíria. Už som prestávala vnímať, čo sa deje okolo mňa – taký stav zúženého vnímania, a vtedy sa vymenila zmena v pôrodnici. Škoda, lebo nová pôrodná asistentka, pani Eva, a doktorka na mňa začali dosť naliehať, aby som zadržala dych a tlačila pri každej kontrakcii, čo sme sa učili na hypnopôrode, že to netreba robiť, pretože dieťa z Vás prirodzene vyjde aj bez tlačenia! Musím povedať, že presne tak som to cítila a našťastie môj manžel ich po nejakom čase, čo na mňa tlačili, s pokojom spacifikoval.
„Pani doktorka,” povedal, „je dieťa v ohrození života?” Doktorka odpovedala, že nie. A on: „je moja žena v ohrození života?” Doktorka odpovedala, že nie. „Tak jej, prosím, dajte jej prirodzený čas a nevnášajte sem nervozitu…” Ešteže bol na predpôrodných kurzoch, presne vedel, čo povedať, a bol pripravený. Doktorka tú silu nezvládla a radšej odišla. Z polohy, do ktorej ma tlačili, čo bol ľah vo vani, ma doslova vystreľovalo od bolesti z vody von. Zopár krát som si zakričala: „ne, ne, ne, to nejde, toto nechcem, to bolí!“ Vzdali to a nechali ma ísť do mojej najobľúbenejšej polohy – do drepu.
Pokúsila som sa dva krát zatlačiť, ale naozaj len veľmi mierne, pretože to išlo naozaj samo. Malinkého vytláčalo zo mňa veľkou silou, akoby ho ťahali neviditeľnou pumpou von. Poprosila som pôrodnú asistentku, pani Evu, aby mi povedala, keď bude hlavička vonku. Vtom mi pichla prst a doslova oblúkom spravila hmat okolo hlavičky bábätka. Ten hmat prstom okolo celého otvoru pošvy tak štípal, akoby mi kyselinu nasypali na jazyk! Zrazu som opäť dostala čas na vydýchnutie, pričom pôrodná asistentka s ďalším nátlakom nabádala, aby som tlačila. Hovorím jej, nechajme mu čas, veď sa musí otočiť. Ona, že netreba, on už je otočený. No neviem, možno som mala veľmi zúžené vedomie, ale zdalo sa mi to akosi prirýchle. Prišla ďalšia kontrakcia, tá posledná, a telíčko zo mňa doslova vypadlo von. Pôrodná asistentka mi ho podala na hrudník, je to nádherný pocit. Myslela som si, že budem plakať, ale miesto toho som vítala malého Lea na svete…
Leo
Zvládli sme to, si silný, prebojoval si sa na svet, Leo. A tak som mala za sebou prirodzený pôrod do vody. Po chvíli pôrodná asistentka s privolanou doktorkou prestrihovali už dotepanú pupočnú šnúru. Všetci z izby odišli, ostali sme sami s manželom. Izba zrazu stíchla, malinký mi ležal na hrudníku a trvalo mu dobrých 35 minút, kým zo seba vydal prvý zvuk, na ktorý nezabudnem, pretože to je vždy prvé, keď sa prebudí…jeho typické „E“.
Celé telíčko mal akoby natreté hrubou vrstvou bieleho antiseptického krému značky Sudocrem. Podľa rady duly sme dieťatko zabalili do jemu nedráždivej farby, červenej osušky, a jemne ho poutierali. Po hodine prišla opäť pôrodná asistentka, medzičasom porodila vo vedľajšej izbe ďalšia žena. Malinkého sme dali telo na telo manželovi a pozreli sme sa, čo sa deje s vypudením placenty. Bolo to veľmi zvláštne, ja som totiž vôbec nič necítila. Žiadne sťahy, proste nič, akoby už zo mňa nič nemalo ísť von. To nie je dobré, ešte nejaký čas počkáme, pokúste sa ju podobne ako pri pôrode zo seba vytlačiť. Čakali sme celé 2,5 hodiny. Toto nie je dobré, obávam sa, že placenta je zrastená so stenou, už sa vedľa v sále zbieha tím.
O 01:00 v noci som musela ísť na kyretáž kvôli komplikácii – takzvanému „samovoľnému neodlúčeniu placenty“, kedy mi museli manuálne odlúčiť placentu v celkovej anestézii. Taká škoda, všetko to vyzeralo úplne dokonale, až na ten záver. V čase, keď mne robili kyretáž, manžel bol s Leom na vážení, meraní a Leo dostal aj kvapky vitamínu „K“, nič iné s dieťatkom v pôrodnici v Brne nerobili, ihneď ho dali oteckovi.
Bola už hlboká noc, ja po kyretáži. Všetci traja ako novopečená rodinka sme prespávali na nadštandardnej izbe. Veľmi dobre som sa tu cítila. 🙂 Malinký Leo stále viac opakoval svoje „E“, a preto som zavolala sestričku, či si ho môžem dať na prsník. Po kyretáži som musela čakať 3 hodiny. Tak som ho po celý čas hladkala po tváričke, aby vydržal. Keď som si ho prikladala na prsník, boli to veľmi hlboké pocity lásky k malinkému. Pomaličky sme sa ako rodinka učili spoločne prebaľovať, mojkať sa s malinkým, nájsť si čas na spánok a spoločne strávené chvíle.
Technika hypnopôrodu mi celkovo vyšla, dodnes sa teším z nádherného zážitku pôrodu nášho maličkého.
