Missed abortion

Išlo o moje plánované a vytúžené druhé tehotenstvo. Naproti prvému tehotenstvu, v ktorom ma ani nenapadlo, že by mohlo skončiť predčasne, pri tomto som mala akýsi zvláštny pocit od samého začiatku. V šiestom týždni som dostala nepríjemnú črevnú virózu, ktorá sa prejavila najskôr vysokou horúčkou trvajúcou pár hodín. Keď sa mi o tri dni potom snívalo, že sa „niečo“ stalo a ako zakopávam truhličku na svojom obľúbenom mieste, išla som na kontrolu k svojmu lekárovi.

Missed abortion – čo by matka mohla (mala?) vedieť

… alebo je možné sa so svojim nenarodeným bábätkom dôstojne rozlúčiť a prijať smrť ako súčasť života

Tento príbeh je veľmi intímny. Je pre mňa dôležité, aby ostala moja identita utajená z dôvodu intimity, ale aj z iných dôvodov. Chcem preto poprosiť tých z Vás, ktorí ma v tomto príbehu spoznali, aby rešpektovali toto moje prianie. Vopred ďakujem.

Išlo o moje plánované a vytúžené druhé tehotenstvo. Naproti prvému tehotenstvu, v ktorom ma ani nenapadlo, že by mohlo skončiť predčasne, pri tomto som mala akýsi zvláštny pocit od samého začiatku. V šiestom týždni som dostala nepríjemnú črevnú virózu, ktorá sa prejavila najskôr vysokou horúčkou trvajúcou pár hodín. Keď sa mi o tri dni potom snívalo, že sa „niečo“ stalo a ako zakopávam truhličku na svojom obľúbenom mieste, išla som na kontrolu k svojmu lekárovi. Bábätku však bilo srdiečko a vyzeralo dobre. To ma trochu upokojilo a začala som sa sústrediť na to, že svoje pocity a predtuchy nemám brať vážne.

Možno aj preto som nepripisovala význam tomu, že v nasledujúcom týždni môj starší, dojčený takmer 4-ročný synček začal v noci nepochopiteľne tak tuho spať, že sa začal pocikávať, že ho následne prestalo preháňať 4-5-krát za deň (čo začalo ako reakcia počas asi piateho týždňa tehotenstva, kedy sa moje mlieko zmenilo na kolostrum, ktoré má preháňavé účinky), v ďalších dňoch som si odmietala všímať, že mi už večer nebýva ani trochu zle (hoci ani pri prvom tehotenstve mi obzvlášť zle nebývalo), že som neobvykle smädná a že mi býva tak zvláštne zima.

Naplánovaná kontrola v 9. týždni tehotenstva však ukázala, že bábätku nebije srdiečko a že narástlo len o kúsok a zastavilo sa vo vývoji v 7. týždni tehotenstva. Moje dieťatko bolo mŕtve.

Predtuchy sa naplnili, šok sa dostavil napriek tomu. Dokázala som sa lekára spýtať len na to, čo teraz. Povedal mi, že ma pošle na kyretáž – chirurgické vyčistenie maternice. Na moju otázku, či je to jediná možnosť, ktorú mám, mi povedal, že nám snáď ide o to, aby som nedostala infekciu alebo nezomrela na vykrvácanie. Nemala som schopnosť rozmýšľať, ani sa pýtať ďalej… išla som teda do ambulancie lekára, ktorého mi odporučil, objednať sa na zákrok. Lekár bol veľmi prívetivý a venoval mi pomerne veľa svojho času na zodpovedanie mojich otázok. Dozvedela som sa od neho približne to isté, čo od svojho gynekológa – iná možnosť nie je, navyše toto je pomerne bezpečný zákrok, v podstate bez rizík, vysvetlil mi presne, ako prebieha a keďže bol piatok, objednal ma na pondelok budúci týždeň.

Mám na výber?

Doma som okrem smútku z toho, čo sa stalo, čoraz viac rozmýšľala nad tým, čo ma čaká. Bála som sa narkózy, bála som sa zákroku a moja maternica reagovala nepríjemnými kŕčmi a bolesťami. Bola som pri tej neobvyklej bolesti presvedčená, že do rána potratím sama (a čo teraz – vykrvácam, umriem?). Predstava, že ma niekto uspí a ja nebudem vedieť, čo so mnou robia, predstava, že sa mi niekto bude vŕtať v maternici a v krčku a že sa s telíčkom nášho vytuženého bábätka bude zaobchádzať ako s hmotou, ktorá sa najskôr odsaje a potom dá niekde vyšetriť a potom – potom sa asi vyhodí spolu s iným materiálom do spaľovne.

Cítila som sa hrozne. Túžila som spracovať to všetko, prijať to, zmieriť sa a akosi sa rozlúčiť a najmä – sústrediť sa na to, čo sa mi/našej rodine vlastne stalo. Namiesto toho som potrebovala riešiť aj to, či skutočne musím ísť na zákrok. Kontaktovala som niektoré svoje známe a kamarátky, ktoré mali skúsenosť s potratmi a riešila som s nimi ako ich prežívali, ako to prebiehalo, čo bolo potom… všetky riešili túto situáciu kyretážou… Potom som sa pokúsila nájsť nejaké články na internete o tejto problematike.

Po krátkej chvíli som našla vedecké články z hodnoverne vyzerajúcich zdrojov a neskôr dokonca oficiálne odporúčanie Svetovej zdravotníckej organizácie a s úžasom som zistila, že chirurgické riešenie nie je jedinou možnosťou a už vôbec nemusí znamenať najlepšiu voľbu. Žena v mojej situácii si môže zvoliť vyvolanie potratu pomocou liekov alebo dokonca nemusí urobiť vôbec nič a jednoducho môže čakať, kým jej telo nespracuje informáciu, že tehotenstvo nedopadlo úspešne a neporadí si s tým samo spontánnym potratom (tzv. vyčkávací prístup).

Takže prišiel druhý šok. Mám možnosť sa rozhodnúť aj inak a neviem, podľa čoho sa mám rozhodnúť. Štúdie ponúkali jasné možnosti – kyretáž, lieky na vyvolanie potratu alebo čakať. WHO uvádzala vo svojom stanovisku, že rozhodnúť by sa mala žena sama, prikláňajú sa však k tomu, aby riešením prvej voľby bol vyčkávací prístup. Chirurgické riešenie by sa malo ponúknuť ženám, ktoré majú po spontánnom potrate komplikácie. Vyjadrili sa aj k jednotlivým výhodám a nevýhodám všetkých troch možností.

Najrizikovejšie sa zdalo vyvolanie potratu tabletkami a túto možnosť som aj ja sama hneď zavrhla. Nepáčilo sa mi na nej, že najskôr svoje telo donútim nejakými chemikáliami urobiť niečo, na čo ešte nie je pripravené a potom budem od neho očakávať perfektný výkon bez chybičky. Aj v štúdiách, ktoré som čítala, mala táto možnosť asi najviac rizík.

Kyretáž ponúkala možnosť vyčistenia s takmer 100-percentnou úspešnosťou. Len asi 2 % žien potrebovali opakovanú kyretáž, pretože pri tej prvej sa niečo v maternici ponechalo. Na druhej strane sa s touto možnosťou spája vyššie riziko vzniku infekcie maternice oproti vyčkávaciemu prístupu. Toto ma dosť prekvapilo, pretože mi pripadalo logické, čo mi hovoril lekár, že ak budem čakať, hrozí mi infekcia a prípadne až otrava krvi z mŕtvych rozkladajúcich sa tkanív vo vnútri a tomu sa kyretážou snažíme predísť. S touto hrozbou som sa počas štúdia stretla aj vo viacerých poradniach a článkoch na rôznych slovenských a českých portáloch.

Na druhej strane, v prípade, že išlo o rovnakú situáciu pri mamičke s tehotenstvom s dvojičkami – že jedno z bábätiek počas tehotenstva umrelo, táto situácia sa neriešila nijako, jednoducho sa tam tie tkanivá ponechali do pôrodu, a to aj ak išlo o väčšie bábätko. Tam to teda nevadí? Notabene v situácii, že vedľa rastie ďalšie živé dieťa? Ako to teda je, ak vo vedeckých štúdiách čítam, že riziko infekcie je naopak vyššie pri kyretáži?

Na stránkach, ktoré popisovali priebeh kyretáže, som sa navyše dozvedela, že kyretáž sa robí de facto naslepo. Lekár postupuje podľa „charakteristického škrabavého zvuku“ a že rizikom môže byť aj to, že sa kyretou zoškrabe príliš veľa zo sliznice maternice (s následkami pre ďalšie tehotenstvá), prípadne, že sa až poškodí stena maternice – dôjde k perforácii maternice. Rizikom je takisto rýchle a násilné otvorenie krčka maternice, ktoré kyretáži predchádza. Nie je šetrné a prináša ďalšie riziká najmä pre následné tehotenstvá. Keď som sa potom ešte snažila nájsť, aké riziká prináša so sebou celková anestéza, v ktorej by mi tento zákrok robili, bola som si takmer istá, že toto riešenie skutočne podstúpiť nechcem.

Rozhodla som sa vyčkať

Vyčkávací prístup naproti tomu podľa štúdií bol pre mnohé ženy psychicky neúnosný. Bežná dĺžka čakania na potrat bola odhadovaná na 2-6 týždňov od úmrtia bábätka. Preto asi 11 % žien, ktoré si zvolili čakať, sa nakoniec niekedy počas tejto doby aj tak dostavilo na kyretáž, keď už bolo čakanie pre ne príliš dlhé. Dokázala som to pochopiť – vedieť, že moje telo obsahuje iné mŕtve ľudské telo bolo minimálne zvláštne.

Na druhej strane – ja osobne som necítila odpor, ani nechuť, dá sa povedať, že mne osobne toto nejako zvlášť nevadilo. Bol to čudný pocit, ale stále to bolo moje milované dieťatko, nie nejaká múmia, či strašidlo, len preto, že je mŕtve. Zo skupiny žien, ktoré vyčkali na potrat, až kým naozaj neprišiel, potrebovalo dočistenie kyretážou 10 %. Riziko infekcie panvy bolo pri vyčkávacom prístupe nižšie. Vyčkávací prístup so sebou prinášal riziko toho, že žena bude krvácať približne o dva dni dlhšie, ako po kyretáži.

Vyčkávací prístup okrem toho ponúka možnosť prežitia deťom, ktoré v maternici žijú ďalej a diagnóza zamĺknutého potratu bola jednoducho nesprávna, napr. kvôli chybnému zobrazeniu na ultrazvuku. Bola som prekvapená, keď som zistila, že toto sa týka asi jedného bábätka z dvadsiatich takýchto diagnóz. Hoci v mojom prípade som si bola takmer úplne istá, že naše bábätko je mŕtve, myslím, že ponúknuť matke tento prístup je dôležité aj kvôli tejto možnosti.

Babo raď

Dva dni som presedela za počítačom a hľadala odpovede. Dva dôležité dni, počas ktorých moje srdce krvácalo a potrebovalo urýchlenú liečbu duševnej stránky mojej bytosti a ja namiesto toho som musela zháňať informácie… Pondelok sa blížil, potrebovala som sa rozhodnúť.

Cítila som sa ako chorý s chrípkou a vysokou teplotou, ktorého poslali rýľovať záhradu… Ostal však našťastie aj nejaký čas aj na smútenie, rozhovory s manželom, rozoberanie všetkého možného – všetko toto mi veľmi pomáhalo sa zmieriť s tým, že naša nádej sa rozplynula a zregenerovať svoje psychické sily. Cítila som, že možnosť spontánneho potratu sa mi v tejto situácii zdá najlepšia. Psychicky mi chirurgické riešenie pripadalo byť hrubým zásahom do toho všetkého, čo som prežívala. Necítila som sa vôbec pripravená sa zmieriť a vyrovnať s touto stratou, potrebovala som viac času.

Stále som si však nebola dosť istá, či neurobím chybu, ak kyretáž odmietnem. Prečo mi lekár neponúkol túto možnosť, ak existuje a ak, ako sa zdá, je pomerne bezpečná a mám pri nej najväčšiu šancu, že komplikácie nenastanú? V štúdiách, ktoré som pozerala, sa navyše nevyjadrovali k porovnaniu týchto metód z hľadiska priebehu ďalších tehotenstiev, ale čisto logicky sa mi zdala táto možnosť najlepšia aj z tohto hľadiska. Spomenula som si na všetky tie riziká, ktorými strašili ženy plánujúce ukončenie nežiadúceho tehotenstva vo filmoch či z prednášky o umelom prerušení tehotenstva – ako už nebudú môcť mať deti atď. – nebol toto ten istý zákrok? Prečo bol zrazu „pomerne bezpečný“? Na druhej strane – ak sa rozhodnem pre spontánny potrat, vzhľadom na okolnosti pravdepodobne nemôžem počítať s podporou svojho lekára.

Ako taký potrat prebieha? Na čo sa mám pripraviť? Kamarátky ani známe túto skúsenosť nemali.

Bolo mi jasné, že ak sa rozhodnem pre túto možnosť, preberám za všetko plnú zodpovednosť ja. Ísť na zákrok by oproti tomuto bolo pohodlnejšie – človek sa zverí do rúk lekárov a je. Časom som si ale uvedomila, že aj pri chirurgickom riešení v konečnom dôsledku preberám za všetko zodpovednosť iba ja. Ak sa zákrok nepodarí a budú po ňom komplikácie – budem ich musieť znášať ja. Ak v dôsledku zákroku naozaj bude ovplyvnená úspešnosť ďalších tehotenstiev, budem musieť dôsledky znášať zase len ja. Toto vedomie mi veľmi pomohlo. V pondelok som čo najskôr ráno zavolala do centra, kde mali urobiť kyretáž, že neprídem.

Moje telo zareagovalo okamžite po rozhodnutí nikam neísť – maternica sa upokojila a prestala bolieť. Ja som sa upokojila a konečne som mohla všetku svoju energiu sústrediť na smútenie a spracovanie celej situácie. Bolo to úžasné. Konečne len plakať a plakať a nič iné nerobiť. Cítila som, ako sa moje srdce začína liečiť. Spoločné prežívanie týchto pocitov s manželom a jeho nesmierna podpora mi dodali veľa sily a ja som sa postupne dokázala rozlúčiť s našim bábätkom, s našou nádejou, s našim snom, so svojimi predstavami, ako to všetko bude.

Prešli dva týždne, počas ktorých som postupne čoraz viac a viac vyzrievala, lúčila sa a v mojej duši bolo čoraz viac pokoja a pokory k tomu, čo prišlo a čo má prísť. Nebola som však stále schopná hľadieť do budúcnosti, žila som len pre ten jeden deň.

Počas tých dvoch týždňov som sa skontaktovala ešte s jedným gynekológom z Viedne, ktorý ma podporil vo vyčkávacom prístupe. Vraj sa u nich táto možnosť bežne matkám ponúka. Považoval ju za bezpečnú a má s ňou dobré skúsenosti a so slovenským gynekológom, ktorý pracoval na pracovisku, kde jeho kolega robil atestačnú prácu z tejto problematiky. Aj tento lekár ma podporil a ozrejmil mi, čo približne môžem pri takomto potrate očakávať. Upozorňoval ma najmä na to, že potrat môžu sprevádzať menštruačné bolesti a krvácanie môže byť silnejšie ako pri menštruácii a že keby sa mi zdalo, že je príliš silné, mala by som ísť do nemocnice.

Snažila som sa nebyť počas tých dvoch týždňov ani chvíľu sama, keby náhodou zrazu na mňa prišli bolesti a bolo mi veľmi zle alebo niečo iné. Bola som unavená, stále mi bývalo dosť zima a bola som často smädná. Dostala som výsledky testov, ktoré objednal môj gynekológ ešte pred kyretážou, ktoré mohli odhaliť prípadný problém so zrážanlivosťou krvi. Dopadli výborne. Aj hemoglobínu som mala asi najviac, ako mi v živote namerali. Pravidelne som si merala teplotu, či sa náhodou nerozbieha nejaký zápal. Pila som bylinkové čaje podporujúce činnosť maternice a čaj z kapsičky pastierskej, ktorý dokáže ovplyvniť silu menštručného krvácania. Veľa som spala, bola som dosť unavená.

Ku koncu druhého týždňa začal môj syn na blížiaci sa potrat reagovať tým, že nepotreboval spať. V noci sa veľmi-veľmi často precital a bolo ho treba uspať dojčením, ráno sa budil skoro, cez deň zrazu nechcel spať poobede a večer ho nebolo možné nahnať do postele. Až do soboty, kedy sa sám uložil skoro večer do postele a našla som ho v nej spať a prespal celú noc. Zato ja som tú noc spala veľmi ľahko a bola som aspoň dve hodiny hore. Počas tých dvoch hodín som pocítila pocit ako pri začínajúcej menštruácii a bolo mi jasné, že to už príde.

Lúčenie sa s dieťatkom

Na druhý deň, v nedeľu, som začala mierne špiniť hnedou krvou. Zbalila som si tašku do nemocnice, keby bolo treba. Krvácanie sa postupne, pomaličky rozbiehalo až do večera, kedy začala byť krv jasne červená, ale stále jej bolo pomerne málo. Čakala som do 11tej večer a keď stále nič neprišlo, manžel si zahlásil v práci dovolenku na pondelok a išli sme spať. Syn už zase ležal v posteli a spal (dovtedy nikdy večer sám nezaspával). Keď som si ľahla do postele, cítila som, ako keby som mala okolo maternice a krčka maternice prsty, ktoré mi pomaly krčok rozťahujú.

Skutočnosť, že už „to“ prišlo, ma vystrašila. V zápätí som ale pocítila, že som skutočne pripravená, psychicky, aj fyzicky, na rozlúčku s našim dieťatkom. Cítila som absolútne odovzdanie, počas ktorého som zaspala. Zobudila som sa ráno o piatej na kontrakcie. Trochu mi trvalo, kým som pochopila, že to nie sú menštruačné kŕče, ale normálne kontrakcie a kým som pochopila, že ma teda v skutočnosti čaká normálny pôrod.

Asi po dvoch hodinách začali byť kontrakcie veľmi nepríjemné a časté – každých 5 minút po jednej minúte. Krvácanie bolo stále minimálne, čo ma dosť upokojilo. Keď sa zobudil synček a chcel sa, ako vždy ráno, dojčiť, kontrakcie sa znásobili tak neskutočne, že som ho poprosila, či by sme to nenechali na inokedy, pretože ma to veľmi bolí. Bez problémov to akceptoval. Dohodli sme sa, že pôjde k mojim rodičom, aby sme mohli prežívať potrat spolu s manželom sami. Bolesti boli skutočne nepríjemné. Pri pôrode syna som kontrakcie v žiadnom bode pôrodu nedokázala pomenovať ako bolestivé a neznesiteľné. Tieto kontrakcie také ale skutočne boli. Dalo sa s nimi pracovať zmenou polohy a ťahavým „áááá“, ale napriek tomu som mala dosť. Dala som si jeden Paralen – na radu farmaceuta, ktorý mi ho poradil ako liek proti bolesti, ktorý súčasne nezvyšuje krvácavosť, ako na to napr. robí ibuprofen.

Za 20 minút zabral a mne bolo omnoho lepšie. Kontrakcie sa zmiernili a boli menej časté, chcelo sa mi pri nich ležať, takže som sa krútila a stonala v posteli. Po dvoch hodinách Paralen prestával účinkovať. Kontrakcie ma nútili znova sa postaviť a chodiť, meniť polohy, hojdať sa na fitlopte. So všetkým som spolupracovala a cítila pri tom úžasnú silu svojho tela, ako presne vie, čo robí (veľmi podobne som vnímala svoj pôrod). Každou kontrakciou som túto silu cítila a naplno prežívala. A každé prežívanie tejto sily mi liečilo srdce zranené stratou bábätka.

Ťažko sa to definuje, ale každá kontrakcia, akokoľvek nepríjemná bola, bola súčasne pohladením po duši so slovami „ide ti to skvele, tvoje telo je dokonalé, pracuje presne ako má, to, že tvoje bábätko umrelo, nebola tvoja chyba“. V tomto zmysle bol tento spôsob potratu pre mňa liečivý. Medzitým okolo mňa obskakoval manžel, nosil mi čaj, kŕmil ma čokoládou, akékoľvek jeho aktívne dotyky mi rovnako ako pri pôrode syna zvyšovali hladinu oxytocínu natoľko, že sa okamžite dostavila kontrakcia a bolesť bola neúnosná, takže mi len držal čelo a obtočil sa celým svojim telom okolo môjho. Cítila som jeho obrovskú podporu a lásku, podobne ako to robil pri pôrode nášho prvého dieťaťa. Veľmi nás to zblížilo.

Znova som skončila v posteli. Medzitým, asi po 5. hodinách bolestivých kontrakcií a 24. hodinách od prvých kvapiek krvi, sa môj krčok úplne otvoril. Cítila som, ako kontrakcie a tým aj všetky bolesti prestali a cítila som, že krčok je pripravený. Ja som sa tak však necítila. Bola som veľmi unavená a hladná. Poslala som manžela ohriať mi jedlo. Nakŕmil ma a ja som na pár minút zaspala. Zobudila som sa pripravená. Posadila som sa na pripravené vydezinfikované vedro a vypadol najskôr pupočník a hneď za ním plodové vajce, úplne hladučké, nepriehľadné, plné krvi a veľké asi 5 cm. Po asi piatich minútach som cítila, ako sa mi zavinuje maternica a pochopila som, že je koniec. Vzala som naše bábätko, schované v plodovom vajci do rúk, pohladkala som ho a vložila ho do pripravenej truhličky, o ktorej sa mi pred 6. týždňami snívalo.

Držiac v rukách naše dieťa sme s manželom plakali a lúčili sa. Asi po hodine sa maternica zavinula a išli sme naše dieťa pochovať. Našli sme nádherný javor v lesoparku a manžel do jeho kôry potom vysekal maličké srdiečko. Dovtedy som nemala pocit, že smúti za konkrétnym bábätkom. Bol nešťastný, že sa nevydarili naše predstavy a túžby, ale tehotný nebol, konkrétnu bytosť za tým podľa mňa nevidel. Fyzické prežitie tejto situácie myslím pomohlo aj jemu a keď sekal do kôry stromu, pod ktorým ležalo naše dieťatko, najskôr som si myslela, že to bude krížik… keď som pochopila, že to bude srdiečko, cítila som, že môj smútok prežíva rovnako hlboko aj môj najbližší človek a veľmi mi to pomohlo. Nebola som v tom sama. Toto jeho gesto mi dovolilo pustiť von všetky zvyšky smútku a vyplakať sa plačom, aký som dovtedy nikdy nezažila. Bola to posledná dávka lieku pre moje srdce.

Krvácanie bolo stále slabé, omnoho slabšie ako pri menštruácii. Znova ma to upokojilo. Na druhý deň som po 30. hodinách od potratu dostala nové ale slabučké kontrakcie a vyšla zo mňa ešte placenta. V ďalších dňoch som ešte mierne krvácala, postupne sa krvácanie zmenilo na špinenie, ktoré po pomerne dlhej dobe, nakoniec tiež ustalo. A rovnako ustal môj smútok. Všetko sa vyliečilo – telo aj duša. Ostal pocit lásky a šťastia, že sme toto bábätko počali a mohli s ním byť aspoň tých pár týždňov. Že jeho cesta na tomto svete bola krátka a boli sme vyvolení a požehnaní možnosťou, prežiť tento krátky život s ním a súčasne ho od začiatku až do konca nadovšetko milovať. Že bude vždy s nami v našich myšlienkach a že naňho vždy budeme radi a s láskou spomínať. Snáď mu bolo s nami a so mnou dobre aspoň v tom čase, ktorý sme spolu mali.

Pochopila som, že ak verím v nejaký posmrtný život, musí mi byť jasné, že naše bábätko sa má momentálne dobre aj naďalej. A tak vlastne nemám prečo smútiť. A že ten môj smútok bol v podstate najmä smútkom zo sklamania a toho, že sa nenaplnilo niečo, čo som si vysnívala a po čom sme spoločne ako rodina túžili už mnoho mesiacov. Že jednoducho nepríde to, čo sme chceli a príde niečo iné.

Možno by som to podobne prežívala aj po kyretáži. No osobne si myslím, že to, že samotný potrat prišiel až mesiac po úmrtí bábätka a dva týždne po tom, čo som definitívne vedela, že je koniec, mi dalo potrebný čas na spracovanie toho všetkého. Aby som sa psychicky spamätala a potom, keď to už prišlo, aby som sa mohla dôstojne sa rozlúčiť s našim bábätkom. Prežiť jeho smrť ako niečo, čo sa nám jednoducho malo stať, čo pravdepodobne malo svoj zmysel a dôvod. Fyzická rozlúčka s dieťatkom mi otvorila dvere na ceste za skutočným uvedomením si toho, čo sa stalo a konečným prijatím tejto situácie.

Slovo na záver

Čakanie na potrat po diagnostikovaní zamĺknutého potratu nie je možnosťou, ktorá je univerzálne vhodná pre každá ženu. Nie je však pravda ani to, že univerzálne každá žena musí podstúpiť v tejto situácii chirurgický zákrok. Mali by sme mať možnosť sa rozhodnúť a na to potrebujeme správne a presné informácie. Bola by som rada, keby môj príbeh, moja osobná skúsenosť, mohli byť akousi šípkou, ktorá môže iné matky v mojej situácii naviesť na to, že majú viac možností, aby si mohli vybrať samé, podľa toho, čo im osobne vyhovuje.