Materská starostlivosť klokankovaním. Prečo je lepšia pre všetkých

Nedostatok inkubátorov a inšpirácia klokanmi priviedli kolumbijského doktora v snahe zachrániť život predčasne narodených detí k radikálnemu experimentu. Nepretržitému kontaktu koža na kožu s rodičmi. Nielen, že oproti konvenčnej, vysoko technologickej neonatologickej starostlivosti šetrí finančné zdroje – môže byť dokonca ešte lepší. Reportáž pripravila Lena Corner.

Predčasný pôrod dieťaťa je traumatizujúca udalosť

Carmela Torres prvýkrát otehotnela, keď mala osemnásť. Písal sa rok 1987 a s Pablom Hernandezom, dnes už jej manželom, boli mladý kolumbijský pár plný ilúzií. Obaja pochádzajú z pobrežného regiónu Montería, no v túžbe po lepšom a slobodnejšom živote sa presťahovali do Bogoty. Keď sa o tehotenstve dozvedel Carmelin otec, nedokázal sa vyrovnať so skutočnosťou, že jeho dcéra otehotnela mimo manželstva a tak sa rozzúril, že sa niekoľko rokov nerozprávali.
Carmelu to však nevyviedlo z miery. Mala bezproblémové tehotenstvo a zvykala si na nový život v Bogote. Všetko sa zmenilo v jedno decembrové popoludnie. Jej telo z ničoho nič zachvátili silné kontrakcie. Do normálneho termínu pôrodu zostávali ešte viac ako dva mesiace. Zavolala Pablovi a spoločne sa ponáhľali do pôrodnice Instituto Materno Infantil vo východnej časti Bogoty. Chvíľu po tom, ako dorazili, porodila syna, ktorý vážil iba 1650 gramov.

Chlapčeka odviezli na detskú jednotku intenzívnej starostlivosti skôr, aby mala Carmela možnosť vziať ho do rúk. Oznámili jej, že sa má obliecť a ísť domov. „Nemohla som sa ho ani len dotknúť,“ spomína. „Povedali mi, že mám prísť neskôr, ak ho chcem vidieť, no návštevné hodiny boli striktne vymedzené len na pár hodín denne. Počas návštevy som mala povolené iba pozerať sa, nesmela som sa ho dotýkať.“

Keď sa na tretí deň Carmela chystala na oddelenie, zazvonil telefón. „Volali z nemocnice. Oznámili mi, že moje bábätko zomrelo. Nepovedali mi ,čo bolo príčinou smrti ani akú mal diagnózu. Iba mi oznámili, že už nežije. Nestihla som mu ani len vybrať meno.“

Carmela Torres zostala traumatizovaná. Zvierali ju náhle pocity osamelosti a začala sa prepadať do depresie. Pochopila, že sa musí pozbierať. Prihlásila sa na štúdium pedagogiky a úplne sa ponorila do štúdia. „Bolo to niečo, na čo som sa mohla zamerať,“ vraví. „To ma zachránilo.“

Materská starostlivosť klokankovaním lieči traumu z predčasného pôrodu

Prešlo desať rokov, kým dokázala znova otehotnieť. Tentokrát to bolo iné. S Pablom už boli manželia a v Bogote sa im podarilo vytvoriť si zázemie. Dokonca aj otec sa s ňou začal rozprávať. Z blížiaceho sa pôrodu bola vo vytržení, a to až natoľko, že sa rozhodla usporiadať večierok. No práve v ten deň, keď sa konala párty, ju z činnosti vyrušila vlna kontrakcií. Poznala ten pocit, no rozhodla sa ďalej usmievať a nedať nič najavo. Snažila sa presvedčiť samú seba, že sa nič nedeje. Ale večer, keď hostia odišli, už ďalej nedokázala skrývať, čo sa deje. Povedala o tom Pablovi, ktorý ju hneď zaviezol opäť do tej istej nemocnice – Instituto Materno Infantil.

„Doktor sa rozčúlil, že sme neprišli skôr. Oznámil nám, že som tesne pred pôrodom,“ spomína Carmela. „Prepadlo ma zúfalstvo. Nechcela som zažiť ďalší predčasný pôrod. Bola som presne na tom istom oddelení, kde sa mi narodilo prvé dieťa, ktoré potom zomrelo. Začali sa mi živo vynárať všetky spomienky. Zažívala som obrovský stres.“ O jednej v noci porodila Carmela ďalšieho chlapca. Hneď ako sa narodil, mu dala meno Julian. Vážil takmer rovnako ako jej prvý syn a taktiež potreboval intenzívnu starostlivosť. Zdalo sa, že história sa opakuje.

„Tú hroznú noc som prežila v panike, že prídem o ďalšie dieťa,“ vraví. „Ale hneď ráno prišla doktorka a začala mi rozprávať o materskej starostlivosti klokankovaním. O tom, že moje telo môže slúžiť ako inkubátor pre dieťa, takže si Juliana budem môcť vziať so sebou domov. Pre mňa to bolo svetlo na konci tunela. Čokoľvek sa mi zdalo lepšie, než nechať dieťa znova v nemocnici.

Ešte v ten deň Carmele ukázali, ako má mať dieťa uložené na hrudi vo zvislej polohe, aby mohlo dýchať. Bola poučená, že medzi ňou a dieťaťom nemôže byť ani len najtenšia látka. Dieťa bude musieť byť v neustálom a priamom kontakte koža na kožu. Ukázali jej, ako má dojčiť, ako má spať na chrbte podoprená vankúšom. A tiež jej vysvetlili, že dieťa zatiaľ nemôže kúpať, pretože by ho to zbytočne vysiľovalo. A tak hneď na druhý deň poobede odchádzala Carmela z nemocnice s Julianom priviazaným na hrudi.

„Julian bol veľmi malý a krehký, ale ja som sa cítila oveľa spokojnejšia, že bude so mnou, ako keby som ho mala nechať tam, kde zomrelo moje prvé dieťa,“ vraví „Nebolo ľahké kŕmiť ho, ale všetci mi pomáhali. Zo začiatku som s ním chodila každý deň na kontroly. Dali mi telefónne číslo, na ktoré som mohla volať, kedykoľvek som potrebovala. Do nemocnice sme museli ísť pre infekciu na pupočníku a na fototerapiu pre novorodeneckú žltačku. Ale inak bol vždy na mne alebo na manželovi na hrudi – celý mesiac, 24 hodín denne, až kým nepribral na 2500 gramov. Hneď ako dosiahol túto hmotnosť, nebolo to už nutné a konečne sme ho mohli prvýkrát okúpať.“

Ako to celé vzniklo

Materská starostlivosť klokankovaním (KMC) je vynálezom kolumbijskeho pediatra Edgara Reya, ktorý s ňou začal práve v Instituto Materno Infantil v roku 1978. Bol to vynález, ktorý vznikol zo zúfalstva. Nemocnica slúžila pre chudobných. V tom čase to bolo najväčšie neonatologické oddelenie v Kolumbii, ktoré malo až 30 000 pôrodov ročne. Kapacitne na tom bolo oddelenie tak zle, že v jednom inkubátore boli neraz umiestnené aj tri bábätká súčasne. Miera infekcii bola vysoká a úmrtnosť stúpala. Matky opúšťali svoje deti. Žili pod hranicou chudoby a keď nedostali ani len možnosť dotknúť sa svojich detí, tak to mnohé z nich radšej vzdali.

Pri hľadaní riešenia na tieto problémy Edgar Rey natrafil na vedecký článok o fyziológii klokanov. Článok popisoval klokanie mláďatá, ktoré sú po pôrode veľmi nezrelé a veľké asi ako arašid. Pripomenulo mu to predčasne narodené deti. Vo vačku svojej matky má takéto, ešte neochlpené mláďa zabezpečenú termoreguláciu prostredníctvom priameho kontaktu koža na kožu. Prisaje sa na matkinu bradavku, a takto zostane do doby, kým nepriberie približne štvrtinu matkinej hmotnosti. Potom je pripravené z vačku vyliezť.

V doktorovi Reyovi táto myšlienka zarezonovala. Do inštitútu sa vrátil s odhodlaním otestovať to. Naučil matky nosiť svoje predčasne narodené deti tak, ako to robia kengury. S kolegom Hektorom Martinezom ich poučil o význame dojčenia a takto inštruované matky prepustil s deťmi domov hneď, ako to bolo možné. Výsledky boli pozoruhodné. Miera úmrtnosti a infekcií okamžite klesla. Vyťaženosť oddelenia tiež klesla, pretože pobyt na oddelení sa skrátil. Inkubátory sa uvoľnili a v nemocnici zostávalo menej opustených detí.

Centrum Materskej starostlivosti klokankovaním v Bogote

Je osem hodín ráno a nové centrum KMC v Univerzitnej nemocnici San Ignacio v Bogote je preplnené. Tlačia sa tu zástupy žien a prekvapivo veľa mužov. More farebných pletených čiapok a hrubých kabátov, ktoré majú chrániť obyvateľov mesta pred nepredvídateľným počasím. Posedávajú na tvrdých laviciach v strede miestnosti a drobné detské hlavičky im vykúkajú na hrudi. Je tu teplo, rušno a atmosféra je na míle vzdialená od klasickej neonatologickej jednotky intenzívnej starostlivosti..

Zdá sa, že mnohí sa tu udomácnili – jedna žena si priniesla pletenie, ďalšia trávi čas s veľkou rodinou. Päť pediatrov stojí vedľa seba pri vysokej lavici a vyšetrujú jedno dieťatko za druhým. Testujú ich reakcie, rôznymi smermi ohýbajú ich končatiny. Počas bežného dňa takto vyšetria viac ako sto detí. Na to, že miestnosť je plná novorodencov, je tu pokoj. Žiadne z detí neplače.

„Klasické JIS sú uzavreté a majú veľmi obmedzené návštevné hodiny,“ hovorí doktorka Nathalie Charpak, impozantná francúzska pediatrička, ktorá oddeleniu šéfuje a býva neďaleko. „Dôležitým prvkom KMC je to, že oddelenie je otvorené a rodičia sem majú prístup, aby tu mohli so svojimi bábätkami tráviť čas, navzájom sa spoznávať a získať sebadôveru vďaka tomu, že vidia ostatných rodičov s veľmi malými deťmi v tej istej situácii. Prax ukazuje, že keď sú jednotky otvorené, miera infekcií je nižšia. Je to aj preto, že rodičia kontrolujú, či si zdravotnícki personál umýva ruky.“

V rohu miestnosti prebieha intenzívna pomoc pri dojčení. Eleanore Rodrigez, 26-ročnej žene s havraními vlasmi zo severnej časti Bogoty, nečakane odtiekla plodová voda, práve keď sa vrátila z prechádzky v parku. V 32. týždni tehotenstva porodila dvojičky Henryho (1700 gramov) a Joaquima (1450 gramov). Obletuje ich jej mierne nervózny manžel, ktorý sa snaží napĺňať ich každú, aj nevyslovenú potrebu. Dnes sa Eleanora učí, ako správne masírovať hlavičky svojich detí. Čelo, hornú peru a bradu treba masírovať prekvapivo silno, aby sa stimulovali ich sacie pohyby. Joaquim stále zaspáva.

„Je to naozaj ťažké,“ hovorí Eleanora a snaží sa rozmotať kyslíkové hadičky svojich detí. „Kŕmia sa každé dve hodiny. Každý deň musia pribrať 15 gramov na kilogram, čo predstavuje rovnaké tempo rastu, aké by mali v maternici. Ak priberajú, tak vieme, že je všetko v poriadku. Už sa neviem dočkať, kým dosiahnu magickú hranicu 2500 gramov.“

Vo vedľajšej miestnosti prebieha stretnutie klinického psychológa s malou skupinou poväčšine nervózne vyzerajúcich matiek, mladších ako dvadsať rokov. Jedna z nich, v umazaných sivých teplákoch a vo futbalovom drese, zrejme požičanom od priateľa, je sotva teenagerkou. Jej dieťa je také drobné, že by ste sa ho báli čo i len dotknúť. No ona sa s ním prechádza a pridŕža ho len jednou rukou s ľahkosťou typickou pre jej vek. Všetky deti, ktoré tu sú, sa narodili skôr ako v 37. týždni alebo mali hmotnosť nižšiu ako 2 500 gramov. Včera sem prišla štebotavá jedenásťročná dievčina so svojou matkou. Ona sama bola klokankované dieťa, narodila sa v 29. týždni a vážila iba 500 gramov.

Výsledky Materskej starostlivosti klokankovaním ohromia

Doktorka Charpak sa presťahovala z Francúzska do Bogoty v roku 1986 potom, čo sa zamilovala do profesora na kolumbijskej univerzite. Skončila v nemocnici Instituto Materno Infantil, kde pracovala s doktorom Reyom a doktorom Martinezom. Nemohla uveriť výsledkom, ktoré videla. Okamžite si uvedomila potrebu prísnych vedeckých štúdií, ktoré by dokázali svetu, že sú na stope niečoho mimoriadneho. V roku 1989 vykonala štúdiu na vzorke detí z dvoch najchudobnejších nemocníc v meste. Vedecky dokázala, že KMC je bezpečná – prežívali dokonca aj tie najmenšie predčasne narodené deti, keď ich vybrali z inkubátora.

Vďaka finančným prostriedkom zo švajčiarskej mimovládnej organizácie urobila v roku 1994 oveľa väčšiu randomizovanú štúdiu. Presvedčivo dokázala nielen to, že zomieralo menej detí, ale zvýšila sa aj miera dojčenia, nemocničné pobyty sa skrátili a miera infekcií klesla. Jej zistenia boli publikované v časopise Pediatrics v roku 1997.

Doktorka Charpak teraz žije so svojím manželom a dvomi synmi (tretí študuje v Petrohrade) v priestrannom byte na najvyššom poschodí budovy postavenej z červenýc tehál na Siedmej ulici. Je to široký bulvár, ktorý prechádza celým mestom. Z balkóna má výhľad na úžasné oranžovo sfarbené západy slnka nad mestom na jednej strane a na bujnú vegetáciu vrchu Monserrate z druhej strany. Je to šesťdesiatnička, ostatných tridsať rokov žije v Bogote. Každý deň meria krátku cestu cez kľukaté uličky, neslávne známe svojou nebezpečnou premávkou, na neonatologické oddelenie v San Ignacio. Jej otec Georges Charpak získal v roku 1992 Nobelovu cenu za fyziku za vynález a vývoj detektorov častíc. Pre Nathalie Charpak sa životným poslaním stala KMC.

Popri svojej klinickej praxi pôsobí ako riaditeľka mimovládnej organizácie Fundación Canguro, ktorá skúma a propaguje KMC.V nadácii s ňou spolupracuje jej elegantná a bystrá asistentka Julieta Villegas. Zjavne sa pripravuje na prevzatie vedenia KMC, keď sa jedného dňa doktorka Charpak rozhodne vzdať svojej pozície, čo, ako sa zdá, tak skoro nebude. „Som Nathaliina náhradníčka,“ sebavedomo sa predstavuje Julieta Villegas. Z dvojice cítiť energiu, ktorú čerpajú z neochvejnej viery v KMC. Je ťažké nezdieľať ich nadšenie.

KMC je oveľa viac ako len záchranou života dieťaťa

V súčasnosti existuje viac ako 1600 štúdií, ktoré ukazujú, že KMC dokáže oveľa viac, ako len pomôcť k rýchlejšiemu priberaniu detí na váhe. Výskum napríklad ukazuje, že klokankované dieťa má na svojich rodičov silnejšiu väzbu ako predčasne narodené deti v konvenčnej starostlivosti. Jeho dýchanie a tepová frekvencia sú stabilnejšie. Má výhodu lepšej samoregulácie, pokojnejší a kvalitnejší spánok. Matky, ktorým dáva KMC pocit užitočnosti, po všetkých tých pocitoch viny, ktoré sa zvyčajne po predčasnom pôrode dostavia, trpia menej popôrodnými depresiami. Čo je najpozoruhodnejšie, testy vykonané na klokankovaných predčasne narodených deťoch vo veku 12 mesiacov ukazujú, že majú vyššie IQ a ich poznávacie schopnosti sú viac rozvinuté ako u detí, ktorým bola poskytnutá konvenčná starostlivosť.

„Je jasné, že KMC je oveľa viac ako len záchrana života dieťaťa,“ hovorí doktorka Charpak. „Ide o to, umožniť dieťaťu najlepšiu možnú kvalitu života. Celý život som bojovala, aby som ukázala, že KMC nemá nič spoločné s komfortom, masážou alebo podobnými vecami. Celý proces je náročný a každé dieťa chodí na kontroly každých šesť týždňov počas prvého roku života, ale výsledky sú mimoriadne.“

Za to, že KCM má dnes oporu v kolumbijských zákonoch, z veľkej časti možno vďačiť práve vytrvalosti doktorky Charpak pri presadzovaní celého výskumu pod dohľadom ministerstva zdravotníctva. Všetky ženy s predčasne narodenými deťmi alebo s deťmi s nízkou pôrodnou hmotnosťou sa automaticky posielajú do najbližšieho KMC centra. Vyrážame do mesta Tunja vo východných Andách. Dnešná prietrž premenila cesty na rieky šedého bahna a nebezpečne pôsobiace túlavé psy sa ponevierajú sem a tam. Je to oveľa chudobnejšia oblasť. Všadeprítomné zúfalstvo je hmatateľné. Väčšina miestnych obyvateľov sú poľnohospodári, ktorí sa živia pestovaním zemiakov a kukurice.

Materská starostlivosť klokankovaním šetrí finančné zdroje, no nie je zadarmo

Centrum KMC v nemocnici San Rafael vedie miestna pediatrička Jenny Lizarazo Medina. Hovorí, že až okolo 40 percent detí sa tu rodí s nízkou pôrodnou hmotnosťou. Nie preto, že by sa narodili predčasne, ale jednoducho preto, že ich matky v tehotenstve hladovali. Dvadsaťštyriročná Maria je jednou z nich. Dcéru Natáliu porodila v termíne, ale dieťa vážilo len 2170 g. Maria má oblečené tyrkysové tepláky, v očiach jej vidno únavu. Prišla na každodennú kontrolu a za sebou ťahá objemný kovový kyslíkový zásobník, ako keby to bol nákupný vozík. Tunja leží 3000 metrov nad morom. Je to jedno z najvyššie položených miest v Kolumbii, takže mnoho detí, ktoré sem chodia, potrebujú dodatočný kyslík.

Nemocnica je ťažko prístupná a veľké vzdialenosti sú tiež problém. Maria sa dočasne presťahovala ku svojmu strýkovi, ktorý žije neďaleko. Jej manžel zatiaľ zostal v ich spoločnom dome v Cómbite, ďalej na severe, pracuje v továrni na recykláciu. Pre Mariu to znamená, že je na všetko sama. Aj na každodennú cestu do strmého kopca s dieťaťom a kyslíkovovou nádržou, keď sa vracia do svojho dočasného obydlia. Prvé dni sa Natália nevedela prisať na prsník, takže Maria presedela celé hodiny a vo dne, v noci ju kŕmila odstriekaným materským mliekom z malého pohárika. „Moje dieťa sa mení každým dňom a teraz je už všetko na dobrej ceste,“ hovorí Maria. „Každý deň, keď sem prídem, počujem o Natálii samé dobré správy. Upokojuje ma to.“

Nálepka “riešenie pre rozvojové krajiny”

Jednou z prvých krajín, ktoré sa začali zaujímať o to, čo sa deje v Bogote, bola Venezuela. V roku 1994 sa na výsledky KMC prišiel pozrieť malý tím z podobnej nemocnice ako Instituto Materno Infantil. Potom sa začali zaujímať aj ďalšie, najmä rozvojové krajiny. Brazília v roku 1995, Etiópia v roku 1996, krátko na to Madagaskar, India, Kamerun a mnoho ďalších. Doktorka Charpak ich počas pätnásťdňového intenzívneho tréningu najskôr ubytovávala vo vlastnom dome. Dnes bývajú v sídle nadácie Kangaroo v Bogote. Po návrate domov spúšťajú svoje vlastné programy KMC. Mnohé z týchto programov sú veľmi úspešné.

V Malawi, krajine s najvyššou mierou predčasných pôrodov na svete (181 detí z 1000), je v každom okrese centrum KMC. Počas desiatich rokov do roku 2015 klesol počet dojčenskej úmrtnosti (do jedného roka dieťaťa) zo 72 na1000 živonarodených detí na 43 na 1000 detí. „Zaznamenali sme výrazný pokles úmrtnosti,“ hovorí Indira, pôrodná asistentka v centrálnej nemocnici Zomba v južnom Malawi. „Tiež to pomohlo znížiť preťaženosť oddelení, pretože deti môžu byť v domácej starostlivosti. Znížili sa tiež finančné náklady, napríklad na elektrickú energiu. Matka je výborným zdrojom tepla pre svoje dieťa.“

V Kamerune, ktorý doktorka Charpak opakovane navštívila, klesla úmrtnosť predčasne narodených detí približne o 30 percent. Podľa metaanalýzy z roku 2016 databázy Cochrane, ktorá združuje výskumníkov z celého sveta, štúdie dokazujú, že KMC znižuje mieru úmrtnosti u predčasne narodených detí o 33 percent. Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že KMC má potenciál zachrániť až 450 000 životov ročne.

Voči týmto faktom sú však odolní na miestach, kde by sme to najmenej očakávali. Doktorka Charpak mi povedala, že niektorí zdravotnícki pracovníci, zdravotné sestry a dokonca aj pediatri len ťažko pripúšťajú možnosť, že starostlivosť poskytovaná matkami je lepšia ako to, čo môžu ponúknuť oni. A to najmä v prípadoch, ak ich stálo mnoho úsilia zabezpečiť pre svoje nemocnice drahé inkubátory. Taktiež prevláda názor, že v západných krajinách sa robia veci lepšie.

KMC sa skutočne zrodila z núdze, no doktorky Charpak a Villegas sa neprestajne úsilujú presvedčiť svet, že KMC nemá byť iba voľbou pre chudobné ženy. „Toto nie je o lacnej alternatíve. Nie je to niečo, čo je iba pre chudobné krajiny,“ hovorí Nathalie Charpak. „KMC nie je ‘lacná alternatíva‘. Je to riadna neonatálna starostlivosť s klinicky preukázanými výhodami.“ Nepochybne však šetrí finančné zdroje. Odhadovaná cena neonatálnej starostlivosti o predčasne narodené deti v Spojených štátoch je 3000 až 5000 dolárov denne. Naproti tomu, v krajinách s nízkymi príjmami môže program KMC stáť len okolo 4,60 dolára na deň.

KMC nie je iba pre rozvojové krajiny

Jedným z prvých návštevníkov strediska v bogote bola Susan Ludington z univerzity Case Western Reserve v Clevelande v Ohiu. Po zhliadnutí krátkeho videa o KMC z Bogoty sa v roku 1988 rozhodla vyhľadať doktorku Charpak. „Prišla som aj s výskumným tímom. Presťahovali sme sa do Instituto Materno Infantil a to, čo sme videli, nás úplne dostalo,“ hovorí doktorka Ludington. „Bábätká boli neskutočne tiché a pokojné. Spali hlbokým spánkom a zobúdzali sa plné energie. Predčasne narodené deti, na ktoré sme boli zvyknutí z nášho oddelenia, nemali pokojný spánok a boli neustále rozrušené. Všetky boli v inkubátoroch. Matky síce chodili na návštevu, ale určite si ich nemohli pestovať. Zapôsobilo to na mňa. Mala som veľmi veľa otázok.“

Po návrate domov sa Susan Ludington snažila vzbudiť záujem o výskum KMC v USA. „Navštívila som osemnásť rôznych nemocníc v Los Angeles. Všade ma odmietli. Tvrdili, že by som KMC mala najskôr otestovať na primátoch, a čudovali sa, prečo by sme vôbec mali dávať predčasne narodené deti na upotené, páchnuce prsia matky? Alebo že sa dieťa podchladí a rodičia ich potom zažalujú.“

Treba si uvedomiť, že ešte v sedemdesiatych rokoch mali matky v Spojených štátoch zakázaný vstup na jednotku intenzívnej starostlivosti. Bolo bežné, že svoje predčasne narodené dieťa prvýkrát videli až po 21. dni života. V roku 1988, keď som prišla s návrhom zaviesť kontakt koža na kožu, bol matkám povolený vstup na JIS, bolo im umožnené dotknúť sa dieťaťa v inkubátore, ale mali zakázané ich vyberať von.“ Doktorke Ludington sa nakoniec podarilo získať podporu od vedúceho neonatologického oddelenia Hollywoodskej presbyteriálnskej nemocnice. Súhlasil, že jej povolí výskum materskej starostlivosti klokankovaním – prvýkrát v USA.

„Snažili sme sa najskôr zistiť, či je to bezpečné. Výsledky potvrdili, že je to bezpečné – viac než len to,“ hovorí doktorka Ludington. „Teraz vieme, že ak je dieťa osídlené baktériami matky, je to najlepšia ochrana pred infekciou. Tiež vieme, že mozog dieťaťa je v kontakte koža na kožu viac stimulovaný. Je to tiež najlepší spôsob, ako udržať stabilnú hladinu cukru v krvi, aby nedošlo k hypoglykémii. To, čo sme ešte v roku 1988 nevedeli je, že na hrudi dieťaťa a matky sa nachádza sieť nervových zakončení. Tá sa stimuluje len v kontakte koža na kožu. Prostredníctvom tejto stimulácie telo posiela mozgu oxytocínové signály.“

Keď sa hľadajú výhovorky prečo sa to nedá

Na mape, ktorá visí na stene kancelárie centra Nadácie pre klokankovanie v Bogote, je vyznačených takmer 70 KMC centier po celom svete vrátane Austrálie, Španielska či Francúzka. Tento jednoduchý, no geniálny nápad, zrodený v podmienkach nedostatku, sa šíri do najbohatších kútov sveta. V niektorých častiach Škandinávie sa z materskej starostlivosti klokankovaním stala prvá voľba pri starostlivosti o predčasne narodené deti. Univerzitná detská nemocnica v Uppsale vo Švédsku je v tomto lídrom a momentálne volia KMC u detí, ktoré sa narodili už v 25. týždni tehotenstva.

Prečo teda nevymenia inkubátory za materskú starostlivosť klokankovaním vo všetkých nemocniciach? „Nie je to také jednoduché,“ hovorí Angela Huertas, neonatologička z Univerzitnej nemocnice v Londýne. „V Uppsale je matka prijatá do nemocnice spolu s dieťaťom. Materská tam trvá dva roky a otcovská dovolenka rok. Dokonca aj ak by sme v našej nemocnici veľmi chcel robiť KMC, nemôžeme. Nemáme vybudované potrebné vybavenie pre matky, ani ošetrovateľský personál. Rodiny sú tu iné ako v Kolumbii alebo Škandinávii.

Ľudia musia pracovať a kto sa bude starať o ich ďalšie deti? Nie je to len o želaní rodiča alebo o potrebách dieťaťa. Urobiť zmeny si vyžaduje politickú vôľu.“ Doktorka Huertas verí, že sú prípady, keď sa deťom darí v inkubátoroch skutočne lepšie. „Veľmi predčasne narodené deti majú takú tenkú pokožku, že je takmer priehľadná – vidíte ich žily,“ hovorí. „Týmto deťom je určite lepšie v inkubátore, pretože potrebujú vlhké prostredie, kým ich pokožka nezhrubne.“

Myslí si, že treba nájsť rovnováhu. „V Londýne je veľa neonatologických oddelení, ktoré rodičom neumožňujú vstup na viac ako jednu hodinu denne,“ hovorí. „Vyhovárajú sa, že deti potrebujú pokoj a ticho a posielajú rodičov preč, aby sa o deti mohli starať radšej sestry. Je ešte veľa vecí, na ktorých treba popracovať.”

Naša poznámka:

“Tieto tri odseky presne ilustrujú myslenie, pohľad a námietky mnohých „európskych“ zdravotníkov týkajúce sa využívania kontaktu koža na kožu pri materskej starostlivosti klokankovaním. Sú príkladom typických reakcií zdravotníkov pracujúcich v nemocniciach, kde nemajú praktické skúsenosti s kontaktom koža na kožu. Napriek tomu, že existujú celosvetové dôkazy, príklady dobrej praxe ako aj štúdie, tieto medicínske vedecké dôkazy sú prijímané len ako „teoretické“ či „zaujímavé“ „výnimky“. V praxi existuje predstava, že „pokrok“, „dobré výsledky“ a „moderná technika“ sa spájajú tak či tak s inkubátormi. Že bezpečnosť a zdravie detí sa odvíjajú od umiestenia detí do inkubátorov a od separácie od matiek. Inkubátory sú ešte stále vnímané ako „bezpečná istota“ a kontakt koža na kožu ako neistý experiment. A to napriek tomu, že inkubátory sa začali používať bez toho, aby sa urobila čo i len jediná štúdia.

Hlavným argumentom býva, že „kontakt koža na kožu je dobrý pre tie krajiny, ktoré nie sú také vyspelé ako naša“. Príklady dobrej praxe ako aj štúdie o KMC pochádzajú aj zo škandinávskych a iných vyspelých krajín. To, že voči kontaktu koža na kožu v Západných krajinách neexistuje dôvera, sa prejavuje na výhovorkách, prečo kontakt koža na kožu vraj nemožno realizovať („nie je miesto“, „nemáme, kde dať matky“, „nie sme na to zariadení“, „matky by v nemocnici nezostali, majú predsa aj iné deti doma“, „matky prijímame do nemocnice až na konci pobytu dieťaťa, ale nie predtým“, „máme odborný personál, ktorý sa o deti stará“).

Vždy, keď nie je vôľa prijať nové vedecké poznatky, objavujú sa pseudoargumenty ako napríklad „predčasne narodené deti majú tenkú kožu a potrebujú vlhkosť v inkubátore“. Tie dokážu spôsobiť dostatočné prekvapenie na to, aby snahy o kontakt koža na kožu umlčali. Životné funkcie dieťaťa ako aj jeho šance na prežitie sa práve pri extrémne predčasne narodených deťoch s „tenkou kožou“ zvyšujú vtedy, ak je v kontakte koža na kožu. Život zachraňujúci kontakt koža na kožu s matkou nebýva týmto deťom dopriaty, hoci na ich tenkú kožu nikto neváha nalepiť leukoplast, zaviesť a prilepiť kanylu či každodenne robiť rozličné bolestivé úkony.)

K tomu sa pridávajú slová o potrebe „nájsť rovnováhu“, čím sa nepriamo naznačuje, že predsa len pri kontakte kontakt koža na kožu ide o určitý druh extrémizmu. Kontakt koža na kožu nie je vnímaný ako štandardná, vedecky overená prax. Ak by existovalo presvedčenie, že kontakt koža na kožu zachraňuje životy, má trvalý význam pre zdravie predčasne narodeného dieťaťa a že je rozhodujúci pre kvalitu jeho života, tak potom by sa peniaze investované do inkubátorov dali investovať do oveľa lacnejších postelí pre matky, otcov či dobrovoľníkov, ktorí by kontakt koža na kožu poskytovali.”

KMC mení kvalitu života predčasne narodeným deťom a ich rodinám

Minulý rok v novembri sa v talianskom Terste stretla pracovná skupina vrátane Nathalie Charpak, Juliety Villegas a Susan Ludington. Bolo to významné, jubilejné 20. výročie prvého celosvetového stretnutia KMC – teraz už v oveľa širšom zoskupení a so silnejúcim ohlasom.

Doktorky Charpak a Villegas predstavili výsledky doteraz najambicióznejšie štúdie KMC. Pokúsili sa vyhľadať 716 rodín, ktoré sa zúčastnili pôvodnej štúdie ešte z roku 1994. Chceli zistiť, či nejaké z účinkov KMC pretrvávajú aj po 20 rokoch. Spustili teda celonárodné pátranie po týchto rodinách, dali reklamu do rozhlasu, televízie a tlači, aby našli matky, ktoré sa o svoje predčasne narodené deti starali prostredníctvom KMC. Ozvalo sa 441 z nich. Jednou z prvých dobrovoľníčok, ktoré sa prihlásili, bola Carmela Torres. Sedem rokov po narodení Juliana mala ešte tretie, znovu predčasne narodené dieťa, ktorému dala meno Pablo. Pablo sa sa narodil sa v 33 týžni tehotenstva a vážil dokonca menej ako jeho dvaja bratia – 1600 gramov.

Carmela Torres si dobre pamätala doktorku Charpak od Julianovho narodenia. „Vnímala som ju ako rodinu. Keď sme sa s Julianom museli vrátiť do nemocnice pre infekciu popočníka, prichádzala som do nemocnice skoro ráno a odchádzala neskoro večer, aby som mohla klokankovať čo najdlhšie. Keď som občas prišla ráno neskôr, zistila som, že doktorka Charpak si zobrala Juliana a sama sa o neho starala v kontakte koža na kožu. Robiť KMC s druhým dieťaťom bolo pre mňa úplne iné. Cítila som istotu. Vedela som presne, čo robím. Pablo priberal na váhe oveľa rýchlejšie ako Julian.“

Dnes 22-ročný Julian podstúpil spolu s ostatnými predčasne narodenými klokankovanými deťmi sériu podrobných vyšetrení. Vrátane magnetickej rezonancie, neuroskenov, krvných testov, psychosociálnych testov a telesných prehliadok. U každého sa hodnotila sebaúcta, prítomnosť depresie, hyperaktivita, agresivita a ďalšie. Rovnako sa hodnotili aj dospelé deti z pôvodnej kontrolnej skupiny, ktoré dostali konvenčnú starostlivosť v inkubátore. Výsledky vyšli v odbornom časopise Pediatrics koncom minulého roka. „Výsledky sú prelomové,“ hovorí Julieta Villegas. „Zistili sme, že klokanované deti boli menej hyperaktívne, mali lepšie sociálne schopnosti, a dokonca zarábali viac ako deti z kontrolnej skupiny.

To je obzvlášť dôležité, pretože to boli deti, ktoré pochádzali z nižšieho sociálno-ekonomického prostredia, a preto boli ešte viac zraniteľné. Zistili sme tiež, že ak pomáhal dieťa nosiť aj otec, vytvorila sa medzi ním a dieťaťom silnejšia rodinná väzba, ktorá pretrváva aj o dvadsať rokov. Výsledky ukazujú, že ak podporíte matku v starostlivosti o predčasne narodené dieťa, bez ohľadu na jej ekonomické zázemie sa dieťa dostane na rovnakú štartovaciu pozíciu, ako keby sa narodilo do lepšej ekonomickej situácie. Je to spôsob, ako stierať rozdiely medzi jednotlivými sociálnymi vrstvami a vzdelaním. Preto hovoríme, že s KMC starostlivosťou bojujeme proti sociálnym nerovnostiam. Nielen že životy zachraňujeme, ale ich aj meníme.“

Článok bol v anglickom jazyku uverejnený na MosaicScience. Do slovenského jazyka bol preložený na základe Creative commons licencie.

Autorka: Lena Corner