Po prvom nastrihnutí som kričala, aby prestala

Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Reprodukčné práva žien a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá.

Môj zážitok z pôrodu je pomerne čerstvý. Ku koncu tehotenstva som celú noc mala kontrakcie. Na druhý deň som navštívila poradňu. Kontrakcie ráno prestali a na poradni mi povedali, že vraj nerodím a na 2 cm môžem byť otvorená aj niekoľko dní, kým to začne. Bolesti sú vraj normálne. Takto ma poslali domov, kde som v bolestiach a vyčerpaná z kontrakcií podľa inštrukcií čakala na „zhoršenie“. To prišlo skokovo, po polnoci. Viem to len podľa toho, že už netiekla teplá voda v paneláku. Po druhej noci bez spánku už som bola mimo.

Kontrakcie zrazu nastúpili každé 2-3 minúty, nevedela som sa ani obliecť. Manžel volal sanitku, pretože nemáme auto. Na dispečingu mu však oznámili, že k pôrodom sanitky neposielajú, nech si zavolá taxík. Po príchode na pohotovosť ma museli na pôrodnícke oddelenie odviezť, nevládala som bez kontrakcie prejsť ani pol chodby.

Na oddelení sa mi najprv miesto starostlivosti dostalo byrokracie a monitoru na brucho, pri ktorom som bola nútená ležať na chrbte. Až potom, čo som sa začala sťažovať, že potrebujem tlačiť, nie predýchavať, sa ma pôrodná asistentka (či sestra, ťažko to rozoznať, pretože sa nepredstavila) rozhodla vyšetriť.

Vyliezť a zliezť z kozy bolo ako zdolať K2. Nevedela som, čo sa deje. Po pôrodnej asistentke ma ešte niekoľkokrát za sebou palpačne vyšetrila nejaká žena, ktorá sa vôbec nepredstavila. Mala dlhé nechty, ktorými má škrabala a pohlavné orgány mi dezinfikovala takým spôsobom, že som mala chuť vyskočiť (vyliala na mňa fľašku ľadovej vody a štuchala do mňa tampónom tak, že ma ešte niekoľko týždňov bolel klitoris).

Potom mi oznámili, že rodím a mám prejsť na pôrodný box. Odmietli mi epidurál, lebo vraj som otvorená na 8 cm a to už je priveľa. Neviem, či mi dali niečo od bolesti. Tvrdili, že áno, necítila som však rozdiel. Na pôrodný box som sa došuchtala sama. Dostala som kontrakciu a lekárka ma tam nechala.

To, čo ma zlomilo, však prišlo až na pôrodnom boxe

Potrebovala som čupieť a nechať dieťa pomaly prísť na svet. Namiesto toho ma však donútili takmer ležať na chrbte a s nohami nepohodlne a neprirodzene až vo výške nad hlavou tlačiť nasilu. Podľa nich mi to nešlo.

Nikto sa neobťažoval zastrieť záves, takže moje obnažené pohlavné orgány svietili smerom do chodby. Nemohla som sa ani pohnúť, nie ešte tlačiť, ako mi hovorili. Cítila som sa ponížená, bezmocná a sama aj napriek manželovej prítomnosti. Bála som sa.

Prítomné boli dve lekárky. Druhá sa predstavila, prvá bola tá s nechtami, ktorá má vyšetrovala. Z ničoho nič začali vyťahovať nejaké nástroje a išli s nimi smerom ku mne. Začala som sa zo strachu pýtať, nech mi povedia, čo chcú ísť robiť. Vraj iba rutina – idú vycievkovať moč a pretrhnúť vak blán, lebo takto vraj neporodím. Bolo to veľmi nepríjemné.

O niečo neskôr mi sestrička / pôrodná asistentka oznámila, že si trochu dusím dieťa (prišla veľmi silná kontrakcia). Zároveň mi doktorka povedala, že sa možno roztrhnem, či súhlasím s nástrihom. Bála som sa a nemala som pocit, že mi dávajú možnosť odmietnuť.

Ešte som ani neodpovedala áno, a lekárka s dlhými nechtami do mňa začala strihať. Nie raz, ale rovno trikrát. Strihala medzi kontrakciami. Po prvom nastrihnutí som kričala, aby prestala. Strihala však hlbšie a hlbšie. Je to bolesť z pôrodu, ktorú si najviac pamätám. To bol moment, ktorý ma zlomil.

Neviem, kedy sa mi narodilo dieťa, pretože od toho momentu som už necítila nič. Masáž hrádze, ktorú mi začali robiť po nástrihu som si všimla, až keď mi sestrička povedala, čo robí lekárka. Synčeka mi po narodení hodili na 5 sekúnd na brucho, a potom ho odniesli preč. V tom čase už moje pohlavné orgány očumoval celý personál pôrodnice. Keďže som bola jediná, ktorá vtedy rodila, všetci boli nastúpení lekárke za chrbtom. Zašili ma síce s umŕtvením, ale krivo. Neviem či správne, kontrolou bol letmý pohľad gynekológa na vizite a neskôr mojej obvodnej gynekologičky.

Bez dieťaťa

Sestra, ktorá odniesla moje dieťa, sa vrátila s tým, že nemá ani dve kilá a ide do inkubátora, sotva ho manžel odfotil. Odviezli ho na iné oddelenie než mňa, takže som s ním mohla byť iba cez deň, keď ma pustili zo šestonedelia na návštevu. V noci som za ním chodiť nemohla a do rúk a na dojčenie som ho dostala (kvôli infúzii s glukózou!) až po troch dňoch pýtania sa.

Bol to najhorší zážitok môjho života. Mrzí ma to o to viac, že počas 10-dňovej hospitalizácie môjho syna som dookola musela počúvať, že má príliš malú hlavu a vôbec, že celý je malý, no aj napriek tomu som ja musela podstúpiť takéto mučenie. „Hlavne, že je dieťa zdravé“ mi v tom rozpoložení znelo ako výsmech. Výsledkom tohto zaobchádzania bolo asi 6 mesiacov prebdených nocí alebo zlých snov, bolesť v jazve ktorá sa pri fyzickej námahe intenzívne vracia a zničený sexuálny život.

Manžela už nebaví môj negativizmus, nervozita a zmeny správania zapríčinené následkami pôrodu na mojom tele a neschopnosťou dosiahnuť vaginálny orgazmus, pretože ho necítim. Neviem ani, či je to aj fyzického alebo len psychického pôvodu, pretože moja lekárka ma nevyšetrila, vykonala len rutinnú preventívnu prehliadku. Bojím sa, že manžel nikdy nepochopí, čo sa vo mne zmenilo a prečo sa s tým neviem vyrovnať. No rozumiem, že je ťažké vcítiť sa do toho, aké je to byť znásilnený v tom najzraniteľnejšom momente a vidieť a cítiť na sebe doživotný dôkaz v podobe jazvy.

Monika