Keď som išla prvý raz do pôrodnice, mala som doma zmontovanú nádhernú postieľku, prichystaný nový kočík i perinky a mnoho iných nevyhnutných vecí pre malé bábätko. Myslela som si, že ich budem bezpodmienečne potrebovať. Fľašku som si vopred nekúpila, chcela som toho veľkého strašiaka mnohých mamičiek – dojčenie – vyzvať na súboj a aspoň to skúsiť.
Dojčenie som vnímala ako systém kŕmenia dieťatka – proste dieťa nedostáva mlieko z fľaše ale z prsníka a nie umelé, ale to lepšie, materské. Nič iné som v podstate za dojčením nevidela, len som mala hmlistú predstavu, že takto sa maznať s bábätkom môže byť veľmi príjemné.
O tom čo všetko dojčenie poskytuje matke aj dieťaťu, ako pomáha vo vytváraní ich vzájomnej väzby, ako podporuje dieťatko vo vývoji a že sa jedná o úžasnú investíciu do budúcnosti som možno aj kdesi čítala, je to však úplne iné zažiť na vlastnej koži.
Začiatky s dojčením neboli jednoduché, prsia sa mi nepríjemne prepĺňali, rana po sekcii bolela, sotva som sa hýbala a nájsť si vhodnú polohu na dojčenie bolo prvé týždne náročné. Želala som si hlavne, aby synček v pokoji spal v postieľke, nech aj ja môžem odpočívať. Na počudovanie som si nedokázala takto vôbec oddýchnuť, či už cez deň alebo v noci. Neustále napätie či už konečne tvrdo zaspal a či sa už náhodou znova nebudí ma ničilo. A potom to uspávanie keď už prišiel čas, aby konečne po hodinke dvoch bdenia odpočíval! Celodenný a celonočný kolotoč nás s mužom veľmi rýchlo vyčerpal.
Nešlo mi do hlavy ako to príroda vymyslela, že sme z jedného malého dieťaťa takí zničení. Čo robíme nesprávne? Dojčenie sa mi páčilo, bolo úžasné vidieť to spokojné dieťatko v mojom náručí – nevedela som však ako pretaviť všetky chvíle so synom do pohody akú sme prežívali keď bol na prsníku. Začala som premýšľať ako si všetku starostlivosť spríjemniť a zjednodušiť, konečne som začala hľadať alternatívy.
Prestala som sa pozerať na hodinky a počítať koľkokrát denne (či za noc) som dojčila a spravila som tú najlepšiu vec – začala som so synom spávať v posteli. Pekne pritisnutí jeden k druhému sme pokojne prespali hneď prvú noc. Žiadny plač od hladu, žiadne bežanie k postieľke, jednoducho a pohodlne som ho nadojčila v polospánku, privinula k hrudi a už sme spokojne spali.
Netrvalo dlho a začala som sa zaujímať o nosenie detičiek a odborné informácie o dojčení. Spokojnosť mňa, syna i celej rodiny sa mi stala prioritou. Rozhodla som sa neobmedzovať sa v tom, kedy a koľko dojčím, potreby dieťaťa nepodliehajú spoločenským konvenciám a keď treba, dojčím v čakárni u lekára, na úrade či na rodičovskom združení.
Dnes dojčím už vyše troch rokov, prvého syna i druhú dcérku. Oboch na požiadanie, často tandemovo, hlavne vtedy keď robím poradenstvo dojčenia. A preto beriem dojčenie ako svoj životný štýl a snažím sa sama na sebe mamičkám ukazovať, že život s dojčeným dieťatkom je omnoho jednoduchší než tušili a že dojčenie môže byť pôžitkom pre matku i dieťa, a že by sa v ňom nemali nechať obmedzovať.
Andrea Kvintová, certifikovaná poradkyňa dojčenia
