Tento príbeh sa odohral už pred 10 rokmi a celé tie roky si uvedomujem, že samotný cisársky rez nebol problém. Problémom bolo (je) všetko ostatné, čo sa udialo okolo neho.

Nespochybňujem nutnosť cisárskeho rezu

Vôbec nespochybňujem nutnosť vykonať cisársky rez. V mojom prípade išlo o predčasne sa odlučujúcu placentu. Chápala som nevyhnutnosť cisárskeho rezu v záujme života a zdravia mňa aj bábätka. Spolupracovala som a riadila sa pokynmi personálu. Napriek tomu ma celá situácia traumatizovala a s odstupom času som si uvedomila, že to nebolo samotným cisárskym rezom.

(Ne)komunikácia

Komunikácia úplne zlyhala. Nikto mi neodpovedal na moje otázky. Pýtala som sa, aké lieky a z akého dôvodu mi podávajú. Pýtala som sa, čo sa deje. Odpoveď „nič sa nedeje“ ma neupokojila, keď som videla, ako sa lekárke trasú ruky. Nebol tam nikto, aby mi vysvetlil situáciu, upokojil ma, povzbudil. Aj po operácii by som uvítala rozhovor o tom, čo a prečo sa stalo, a tiež informácie, ako sa starať o jazvu, ako sa rozpohybovať.

Samota

Úplne najhoršie som znášala ukrutnú samotu po samotnom cisárskom reze. Ostala som sama s prázdnym bruchom, s prázdnou náručou… Spoločníčkou mi bola len pálivá bolesť. Niekoľko hodín som doslova žobrala o to, aby mi priniesli dcéru. Nakoniec mi dali niečo do infúzie na upokojenie a spanie. Nemala som pri sebe telefón, aby som mohla zavolať manželovi, rodine, kamarátom. Svoje prvorodené dieťa som nevidela takmer 9 hodín.

Kde je moja dôstojnosť?

V 21. storočí stále nemáme v pôrodniciach dôstojné sociálne zariadenia. Keď som sa postavila na nohy, šuchtala som sa aj s vreckom moču, ktoré mi viselo z intímnych partií po chodbe do sprchy. Dvere na chodbu ostali dokorán, rovno do ďalšej chodby, kde práve prebiehali návštevy, a v tomto mojom zúboženom stave ma tak videlo množstvo cudzích ľudí. Cítila som sa strašne. Mala som len nočnú košeľu zašpinenú nejakou operačnou dezinfekciou a medzi nohami hrubú popôrodnú vložku, a samozrejme to vrecko s močom.

Ste precitlivená

Ďalšou nepríjemnou skúsenosťou bolo zľahčovanie môjho prežívania. Sťažovala som sa na silné bolesti v oblasti jazvy. Takisto som sa sťažovala na ťažkosti so vstávaním z postele, s chôdzou. Ich odpoveď „to prejde, ste len veľmi precitlivená.“ mi nepomohla. Po 3 dňoch CRP testy ukázali silný zápal a nutnosť antibiotickej liečby. Podobne sa správali aj k ďalšej žene na izbe. Sťažovala sa na bolesť chrbta v oblasti vpichu spinálnej anestézy, bolesť hlavy aj nôh. Aj jej prežívanie a bolesti zľahčovali, že si to len namýšľa. Keď skolabovala, konečne išla na vyšetrenia.

Ťažkosti s dojčením

Dlhá separácia bábätka po pôrode, silné bolesti aj sťažené možnosti pohybu spôsobili problémy s dojčením. Samozrejme, znova mi nikto nepomohol. Zdravotné sestry mi dávali protichodné rady a odporúčania. Aj keď som sa na dojčenie pripravovala, realita ma prekvapila. Dojčenie som rozbehla až doma vďaka laktačnej poradkyni.

Niečo ako záver

Cisársky rez vnímam ako skvelý pokrok medicíny a som zaň veľmi vďačná. Len mi je ľúto, že sa môj pôrod zúžil len na „prežitie“ mňa a dcéry. Chýbali mi informácie, chýbala mi podpora, chýbala mi dcéra, chýbala mi blízka osoba, chýbala mi dôstojnosť, chýbalo mi rešpekt k môjmu prežívaniu… Toto ma trápilo (aj trápi) oveľa viac ako samotný cisársky rez.

Veronika

V Ženských kruhoch už viac ako 14 rokov poskytujeme podporu ženám a vytvárame pre ne bezpečný priestor na zdieľanie svojich skúseností. Pomôžte nám pomáhať aj naďalej.

The post Problém nebol cisársky rez… appeared first on Ženské kruhy.

Chcem sa podeliť o svoj pôrodný príbeh. Možno niekomu pomôže.
Porodila som cisárskym rezom, o ktorý som nakoniec sama prosila…

Tehotenstvo bolo bezproblémové

Začnem asi tak, že som veľmi túžila po spontánnom a prirodzenom pôrode. Tehotenstvo bolo bezproblémové a jednoduché. Na poslednej poradni ma hospitalizovali kvôli patologickému ctg. Večer mi povedali, že ma pustia do 24 hodín, pretože všetky ostatné CTG boli v poriadku.

Stal sa však opak

… a ocitla som sa v kruhu otázok. Nikto mi od presunu na izbu nepovedal, čo bude ďalej. Na moje otázky, že či ma teda pustia domov, nevedel nikto odpovedať niekoľko dní. Bola som presne v termíne pôrodu a nechápala som, prečo si ma tam nechávajú. Deň pred vyvolaním pôrodu som mala tvrdnutie brucha. Prvýkrát za celé tehotenstvo. Trvalo to celú noc, nemohla som kvôli tomu spať a ani by mi nenapadlo, že ma ráno čaká vyvolávanie, o ktorom som ako prvorodička nevedela, že to pôrod nenakopne, ale rovno ho celý skomplikuje. Dôverovala som lekárom, veď predsa vedia, čo robia.

Pôrod nepostupoval

Kontrakcie boli šialené a horko ťažko som sa dostala vôbec do polovice. Epidurál mi napichli zle, o čom som sa dozvedela až po sekcii. Vôbec neprišla úľava. Pôrod chceli najprv utlmiť tabletkou, keď videli, že to nejde. Povedali, že si oddýchnem, vyspím sa. Po tabletke to bolo ešte horšie. Nakoniec, úplne vyčerpaná a demotivovaná som žiadala o sekciu. Pred očami som mala len jediný scenár, že už nevládzem dýchať, keďže kontrakcie prichádzali od začiatku veľmi prudké a časté. Predstavila som si, ako dieťa nevytlačím, zasekne sa, nastane panika. Chcela som mať manžela pri pôrode. Najprv ho poslali preč a keď už som ho mohla zavolať, tak som nemala už ani silu rozmýšľať a povedať, že zavolajte mu. Len som mávla rukou, kedže poslednú informáciu mal o mne, že pôrod zastavia a idem spať.

Absolútne nič nebolo prirodzené

Sekcia bola úľava. Celý čas som počúvala, ako na ňu nie je dôvod, ale pôrod nepostupoval a ja som už nevládala. Nakoniec mi vyhoveli. Ale nezaobišlo sa to bez poznámok: vy sa vzdávate, to je pôrod, čo ste čakali.
Sekcia bola pre mňa úplne jednoduchá a mám na to, koniec koncov, dobré spomienky, kedže to dopadlo dobre. Zostal však vo mne pocit, neschopnosti a zbabelosti, že nie som schopná porodiť vlastné dieťa, keď nastali komplikácie.

Až neskôr som pochopila, že to takto byť nemuselo

Stále si predstavujem, aké by to bolo kebyže sa pôrod spustí sám. Podľa mňa by sa aj spustil, že by som to zvládla. Verila som si.
Až neskôr som pochopila, že to takto byť nemuselo. Že vyvolávanie pôrodov je nejaká rutina a nie indikácia. Mal to byť môj jediný pôrodný zážitok, ktorý som chcela prežiť spontánne alebo aspoň s rešpektom, že keď to nejde tak personál navrhne sekciu sám. A nie, že si vypočujem, že som vlastne slaboch a iné ženy to zvládli. Doteraz po roku sa snažím prijať svoje rozhodnutie a zmieriť sa s tým, že to inak už nezažijem. Motivovať sa tým, že podstatné je zdravie. Aj tak to však zanechalo stopu. Pocit, že mi vzali šancu, prežiť to inak. Bezdôvodne zasahovať do pôrodu a využiť nevedomosť mladej prvorodičky.

Ivana

V Ženských kruhoch už viac ako 14 rokov poskytujeme podporu ženám a vytvárame pre ne bezpečný priestor na zdieľanie svojich skúseností. Pomôžte nám pomáhať aj naďalej.

The post Zostal vo mne pocit neschopnosti appeared first on Ženské kruhy.

Rozmýšľala som, rozmýšľala, a predsa som sa rozhodla podeliť sa aj ja so svojou traumou z tehotenstva, pôrodu a popôrodných stavov. Možno sa mi trochu uľaví, ak si prečítam slová podpory, pochopenia a virtuálneho pohladenia. Doma mi najbližší poskytujú podporu, no aj tak mám pocit, že nechápu, prečo sa s tým neviem vyrovnať ani po rokoch. Preto ich s tým už radšej nezaťažujem, ale vo svojom vnútri tú bolesť stále nosím.

Celý život som túžila stať sa mamou. Už ako malé dievča, keď som dostala prvú bábiku, som vedela, že raz budem MAMA. Trvalo to dlho (32 rokov), ale na toho pravého som si proste musela počkať.

Celé tehotenstvo som preplakala

Prvú obrovskú ranu a traumu som zažila už hodinu po pozitívnom tehotenskom teste. Lekárka mi povedala vetu: „Musím vás poslať na onkológiu…“ V tom opojení šťastia som ju vôbec nechcela počuť. V tej sekunde sa moja radosť z tehotenstva úplne rozplynula. Pred očami sa mi zahmlilo a hoci lekárka hovorila veľa informácií, takmer nič som si nezapamätala.

V hlave mi rezonovali len útržky: „Treba to poslať na biopsiu… možno bude nutná operácia v tehotenstve… alebo počkáme až po tehotenstve.“ To boli jediné možnosti, ktoré mi lekári ponúkli. Celé tehotenstvo som preplakala – od začiatku až do konca. Žiadny deň sa nezaobišiel bez sĺz. Neprestávala som sa pýtať, prečo musím práve ja, keď som konečne zistila, že čakám svoje prvé dieťa, bojovať ten najťažší boj. V celej rodine sa rakovina nikdy nevyskytla. Prečo ja? … a práve teraz? PREČO?! Tieto otázky ma trápili každý deň.

Po biopsii prišli zlé správy. Výsledky potvrdili rakovinu štítnej žľazy. Pandémia COVID-u nás uväznila doma, nebolo kam vyjsť a negatívne myšlienky mi neustále zaplavovali hlavu. Pritom sa vo mne vyvíjal nový, vytúžený život. Keď si dnes spomeniem na to obdobie, prejde mi mráz po chrbte. Aj keď to znie hrozne, z toho času si nepamätám nič pozitívne, len zlé spomienky.

Nemohla byť pri prvých chvíľach života dcéry

Mala som zazmluvneného lekára, no aj tak ma nechal trpieť v ukrutných kontrakciách počas 18 hodín. Každé 2-3 minúty prichádzali silné bolesti, no môj stav sa vôbec nemenil. Pôrod nepostupoval – lekári zistili, že som otvorená len na jeden prst. Lekár ma nechal v starostlivosti pôrodnej asistentky a odišiel domov oddýchnuť si. Kvôli vyčerpaniu som ich prosila o vykonanie sekcie. O 3 ráno ma vyšetril iný lekár a povedal, že možno porodím až na obed. Po všetkých tých hodinách kontrakcií odo mňa očakávali, že vydržím ešte dlhšie, aby som nakoniec úplne vyčerpaná tlačila a porodila…

Opakujem, bol to čas covidu. Na čakacej izbe som čakala úplne sama – bez svojho muža. Nikto mi nepodal vodu, nezavolal pomoc, nešiel so mnou do sprchy, nehladil ma ani ma nepovzbudzoval. Musela som všetko zvládnuť sama. Na túto osamelosť nikdy nezabudnem.
O 6 ráno som už nedokázala odpovedať na otázky lekárov ani spolupracovať. Iný lekár ma vyšetril a rozhodol, že musia vykonať sekciu. Kvôli celkovej narkóze som nemohla byť pri prvých chvíľach života mojej dcéry – nepočula som jej prvý plač ani ju nevidela hneď po narodení.

Každý nádych ma pálil a bolel

Preberanie z narkózy bolo pre mňa katastrofou… no v porovnaní so všetkým ostatným to už považujem za najmenej podstatné. Po približne 8 hodinách mi zdravotnícky personál priniesol dcéru, ale necítila som NIČ. Mala som pocit, akoby to bolo dieťa niekoho iného. Moje telo bolo v hroznom stave, no psychicky som na tom bola ešte horšie.

Nekonečné hodiny kontrakcií mi spôsobili neskutočnú svalovicu a bolestivé spazmy na rebrách. Každý nádych ma pálil a bolel… Dojčenie mi vôbec nešlo a nikto mi neukázal, ako na to. Keby ma doma nepodporovali môj manžel a moja mama, na 1000 % by som dojčenie vzdala. Napriek všetkému som však dcéru plne dojčila až do jej siedmich mesiacov.

Znova sama

Keď mala moja dcéra 7 mesiacov, musela som ísť na operáciu a riešiť svoju rakovinu. Prebehla operácia, a po 6 týždňoch špeciálnej diéty som na 3 týždne musela opustiť svoje 8-mesačné dieťa a ísť na rádioliečbu. Nevidela som ju, keď začala štvornožkovať, keď sa prvý raz postavila… Zostala som opäť sama – 3 dlhé týždne.

Dodnes NECHÁPEM, čo sa udialo v mojom živote. Aj keď už prešli približne 4 roky (s tehotenstvom 5), stále je vo mne niečo, čo kričí: „TO NIE JE FÉR!“ Neviem, ako sa vyrovnať s takou traumou a faktom, že tehotenstvo, pôrod, začiatky rodičovstva a celý prvý rok života dieťaťa boli tak ťažké. Budem veľmi vďačná, ak mi niekto pomôže, alebo ma nasmeruje na niekoho, kto mi dokáže pomôcť to vyriešiť.
Opatrujte sa a ďakujem, že som mala možnosť vyjadriť svoje pocity písaním…

Michaela

V Ženských kruhoch už viac ako 13 rokov poskytujeme podporu ženám a vytvárame pre ne bezpečný priestor na zdieľanie svojich skúseností. Pomôžte nám pomáhať aj naďalej.

The post To nie je fér… appeared first on Ženské kruhy.

Dnes sú to presne dva týždne, čo som sa vrátila domov z nemocnice – späť k mojej rodine, k mojej dcérke a synčekovi.

Píšem tento text so stiahnutým hrdlom. Nie je ľahké vracať sa k tomu, čo sa stalo, ale cítim, že o tom potrebujem hovoriť.

Pre seba.

Pre iné ženy, ktoré si tým možno prechádzajú potichu.

Aby vedeli, že nie sú samy.

Ako zlý sen

Po pôrode môjho druhého dieťaťa som mala tri týždne, ktoré boli síce bez spánku, ale cítila som lásku, radosť, silu.

Nosila som svojho synčeka, dojčila ho, starala sa o neho, verila som, že to zvládnem.

A potom… akoby sa niečo zlomilo.

Začal sa zlý sen.

Tras v tele. Neustály stres. Tlak, napätie, podráždenie. Plač bez dôvodu. Strach. A potom už len tma.

Netešilo ma nič. Bola som v pyžame, bez sily, neosprchovaná, odpojená od života.

Len telo, ktoré prežívalo z dňa na deň.

Bez duše.

A hoci som bola pripravená, vedomá, s oporou… nestačilo to.

Ani po druhom pôrode som sa tomu nevyhla – a tentoraz to prišlo v ešte ťažšej forme.

Pamätám si ten moment presne.

Po dojčení Julinka… som sa zrazu ocitla v úplne inom stave vedomia.

Smiala som sa nepríčetne, vykrúcali sa mi ruky, rozprávala som tenkým, piskľavým hlasom.

Bolo mi… veselo, smiešne. Ako keby som bola malé dieťa.

Môj muž sa zľakol. Bál sa, že mám laktačnú psychózu.

A ja… som sa len pozerala, ako sa mi moje „ja“ rozpadáva a vracia späť… do niečoho veľmi starého.

Ako by sa odpojila dospelá Dominika a zostal len fragment.

Záchranka ma odviezla, lebo moje telo a myseľ sa úplne vypli.

Môj mozog prešiel do regresu z emocionálneho, fyzického a psychického vyčerpania.

Sama v nemocnici

V nemocnici mi zastavili hormóny, mlieko, laktáciu.

Bola som úplne oddelená od synčeka.

Manžel ostal sám so 7-týždňovým bábätkom a 5-ročnou dcérkou – v priebehu hodiny.

Boli to tie najdlhšie a najbolestivejšie dva týždne môjho života.

A hoci som to prežila, viem, že mnoho žien to možno neprežije – a ani o tom nikdy neprehovoria.

Hanbia sa, že nie sú šťastné. Že sú unavené. Že nevládzu.

Nevedia, že to, čo cítia, je v poriadku. Že nie sú pokazené.

Len vyčerpané.

Posolstvo pre ostatné ženy

Tento článok píšem preto, aby si vedela, že aj keď sa pripravíš, môže to prísť.

A nie je to tvoja vina.

Aj keď svoje dieťa miluješ, môžeš padnúť.

Aj ty máš právo na pomoc.

Ak sa cítiš zle – povedz to nahlas.

Popros o pomoc.

Nie si zlá mama.

Si len človek, ktorý prešiel niečím veľkým.

A niekto ťa v tom určite podrží – ak sa ozveš.

Dominika

The post Namiesto radosti z bábätka som musela bojovať o prežitie appeared first on Ženské kruhy.

Prinášame svedectvo Jarky, s ktorou sme urobili rozhovor. Z jej rozprávania sme vyskladali nasledujúci príbeh, ktorý je poprepletaný Jarkinými vyjadreniami, tým ako prežívala a vnímala to, čo sa dialo v nemocnici. Pôrod bol vyvolávaný. O vyvolávaní mala Jarka podľa vlastných slov naivné predstavy. Myslela si, že príde, v rovnaký deň porodí a bude s bábätkom. Bolo to spôsobené aj tým, že nedostala žiadne informácie o tom, ako bude vyvolávanie prebiehať, ani ako dlho môže trvať. Pôrod nakoniec trval dlhých päť dní, od pondelka do piatka.

Nekonečný pôrod

Prvý deň dostala v nemocnici Prostin ale nič sa nedialo. Druhý deň hneď ráno ju vyšetril primár. Vyšetrenie bolo omnoho bolestivejšie ako zvyčajne, primár sa pravdepodobne pokúšal bez dovolenia urobiť Hamiltonov hmat. Bolesť Jarku zaskočila, no nemala možnosť sa brániť ani ohradiť, keďže vopred ju primár neupozornil ani jej nevysvetlil aké vyšetrenie jej presne robí. Znova dostala prostínové tablety. Tento krát sa v priebehu dňa spustili aj nepravidelné kontrakcie.

Napriek kontrakciám sa druhý deň opäť nič zásadné nedialo, no v noci už Jarka nedokázala spať. Na tretí deň ráno nasledovalo znova veľmi bolestivé a dlhé vyšetrenie. Jarka odhaduje, že mohlo trvať tak dve až tri minúty a bolesť sa vystupňovala natoľko, že sa snažila chrániť rukou. 

Niečo sa tam snažil spraviť. To nebolo také klasické gynekologické vyšetrenie ako keď vás doktorka pozrie odspodu. On tam doslova tú ruku vrazil. Bolo to veľmi bolestivé. Človek sa nemá ako brániť. Bola tam aj sestrička a tá mi povedala, že aby som dala tú ruku preč, že nech nechám pána doktora robiť jeho robotu a nech som kľudná. Snažila som sa predýchať tú bolesť. Primár mi ešte tak povedal, že on za to nemôže, že ja neviem porodiť. Nič mi nepovedali. On to jednoducho spravil ako nejakú rutinu, že prišla ďalšia, proste vylezie, zlezie, ďalšia príde, že vylezie, zlezie…

Prešla ďalšia noc, počas ktorej Jarka nedokázala kvôli kontrakciám zaspať. Cez deň znova dostala tabletky na vyvolanie pôrodu. Kontrakcie boli už také silné, že kvôli bolesti nevládala ani dýchať a k tomu všetkému ešte aj zvracala. V takomto stave bola po dvoch prebdených nociach veľmi vyčerpaná. Zástupca primára jej po vyšetrení oznámil, že po štyroch dňoch vyvolávania pôrodu sa otvorila o centimeter. Keď to Jarka počula, pocítila zúfalstvo. Pôvodne si želala rodiť vaginálne, no v stave, v akom sa nachádzala už ďalej nevládala. Službukonajúci personál jej povedal, že počkajú do ďalšieho rána ako sa bude situácia vyvíjať ďalej.

Už som mala kontrakcie aj každých päť minút a menej. Ja som tie kontrakcie mala aj intenzívne, aj silné, aj často ale neotvárala som sa. Proste tam dole sa nič nedialo. Ešte jedna sestrička bola na mňa na začiatku trošku taká oprsknutá, ale potom aj ona zbadala, že už nie je dobre. Tak potom ona bola pri mne a starala sa o mňa. A ona mi ešte tak hovorí, že viete, keď vám nie je dobre, uvidíte čo vám ráno povie doktor. Nepite už ani vodu, ani nič, že ak by to naozaj skončilo tou sekciou, aby som sa na to pripravila.

Pocit osamotenia

Jarka mala pocit, že je ponechaná napospas nepostupujúcemu pôrodu, že jej nikto nie je ochotný pomôcť. Počas vyšetrenia lekára prosila, aby jej spravili sekciu, no dostalo sa jej výsmechu, že je „pohodlná porodiť“. Bez opýtania jej lekár praskol plodovú vodu a povedal sestričke, aby jej dali infúzie.

Bola som na koze, tak mi na silu praskol vodu. Vytiahol taký predmet, ktorý pripomínal polovicu z nožníc, také ostré a to do mňa pichol. Ešte tak som si dala ruky, že som sa bránila, ale to sa nedá. Môj muž tam vtedy so mnou nebol. On bol vonku, ku mne ho nepustili. Takže mi nasilu praskol vodu, tá bola v poriadku. A potom ako som zliezla taká slabá dole, doktor hovorí ešte sestričkám, že „Dajte ju na infúziu“. A to som už proste vedela, že mi idú dať oxytocín. Ale mne nič nepovedal, ani názov, ani nič. Rozprával sa iba so sestričkou. Tam sa proste nikto s nikým normálne nerozprával. Nikto nikomu nič normálne nepovedal. Ja osobne som sa tam cítila, ako nejaký dobytok. Proste, že nejako ju odrodiť a nech ide preč, nech ide ďalšia.

Jarka zažívala také bolesti, že si už pýtala aj epidurálku, len aby si na chvíľu mohla oddýchnuť. Tú jej ale odmietli tiež. Ponúkli jej rajský plyn, no ten jej vôbec nepomáhal. Poprosila teda sestričku, nech jej aspoň nachvíľu vypne oxytocínovú infúziu, pretože už nevládze a veľmi si potrebuje oddýchnuť. Od bolesti a únavy už strácala vedomie.

Kontrakcie som už mala také silné, že mi praskol kĺb v pravej nohe a sestrička sa zľakla, že sa niečo stalo a privolali inú lekárku. Tá ma vyšetrila a zistila, že hoci sa neotváram, malý sa už tak veľmi tlačí von, že mu vznikal pôrodný nádor na hlavičke. Po pôrode aj bolo vidno otlačené prsty lekárky na hlavičke po vyšetrení

Prítomná lekárka vyhodnotila situáciu ako kritickú a rozhodla, že je potrebný akútny cisársky rez. Jarka pocítila úľavu, že jej konečne pomôžu ukončiť to trápenie.

Bola som na tom vozíku, ktorým ma odvážali na sálu. Zástupca primára si nás počkal a povedal mi: „Tak už ste spokojná? Už ste dosiahli čo ste chceli?“, A ja taká oblbnutá mu hovorím, že áno ďakujem, že mi konečne pomôžete. Ešte som mu teda poďakovala. Lebo ja som vôbec nechápala, mne to všetko až dodatočne došlo, že aký on bol vlastne ku mne hnusný.

Narodenie

Jarkin synček sa narodil v poriadku, no počas cisárskeho rezu sa vyskytli komplikácie a trvalo pomerne dlho, kým sa podarilo zastaviť krvácanie z maternice. Synčeka teda videla iba na chvíľku, na pôrodnej sále. Keď ho niesla sestra ukázať Jarke, tak sa zamotala do káblov a skoro s ním spadla. Jarka sa vtedy veľmi preľakla že jej syn sestre vypadne z rúk. Našťastie to ustála. Po pôrode, keď ležala na JISke, tak sa pri nej zastavil ešte zástupca primára a namiesto toho, aby Jarku informoval o jej zdravotnom stave, prípadne o problémoch, ktoré počas pôrodu nastali, jej začal robiť výčitky.

Prišiel  za mnou zástupca primára a začal mi rozprávať, že on potom neskôr ešte príde za mnou a on mi vysvetlí, ako som ja svojim konaním ohrozila nemocnicu, ich ako doktorov. Pretože on sa mi pred tou operáciou ešte vyhrážal, že ak sa mi niečo stane, tak ich môj muž zažaluje a že oni nechcú mať s tým problémy. Ja som tam ležala po tej sekcii, ešte som ani poriadne nevnímala a on tam už na mňa takto išiel. V tej pôrodnici to bolo veľmi ťažké.

Jarka spomína na pôrod s plačom. Cítila sa tak, že nikto jej nepomohol, nikto sa nezaujímal o to, ako sa skutočne cíti keď personálu hovorila, že už nevládze. Pôvodne veľmi chcela rodiť vaginálne, no nie za cenu úplného vyčerpania. Na štvrtý deň už premýšľala aj nad tým, že podpíše reverz a odíde do inej nemocnice, kde jej konečne pomôžu, no bála sa, že by mohli po ceste nastať nejaké komplikácie a ohrozila by tým svoje dieťa alebo seba. V nemocnici sa teda cítila ako v pasci, hoci to bolo miesto, kam išla pôvodne s pocitom, že môže dôverovať zdravotníckemu personálu. Po tomto zážitku zostala však jej dôvera veľmi naštrbená. Následky pociťuje na svojom psychickom rozpoložení dodnes.

Toto sa dialo v pôrodnici. Ale to si nikto nevie predstaviť, že čo je to potom doma. Viete, keď tí ľudia zostanú potom sami. Lebo aj na tom dieťati sa to nejako podpíše, aj na tej žene, aj na tom mužovi a všetko dokopy. To nikto nevie, čo je potom proste doma, že aké je to doma strašne ťažké. Keď niekto niečo takéto prežije, aké je náročné vytvoriť si nejaký vzťah k tomu dieťaťu a starať sa oň, lebo… Tí doktori si to možno nejako odfajknú, že dobre, porodili sme ju, už nejako porodila a teda dostanem za to peniaze, je to moja robota, dostanem za to výplatu, tak malý žije, ona žije, tak sme vlastne všetko spravili dobre. Ale čo je ďalej, to už nikto nevidí, to sú potom strašne nešťastné životy. A to chcem ešte povedať, že tá tehotná žena si proste nepomôže. Vy si nepomôžete keď sa už bojíte o seba, bojíte sa o dieťa. Chcete konečne porodiť, nech sa dieťa proste narodí zdravé, nech sa niečo nestane… A vám niekto v takom stave povie, že nie, že vy ste pohodlná porodiť, proste my vám nepomôžeme. Tak to bolo pre mňa strašné.

Aby to nemuseli zažívať iné ženy

Počas toho, ako Jarka rozpráva svoj príbeh je cítiť, že najviac ju mrzí, čo musia zažívať ženy po takomto pôrode, keď sa necítia psychicky dobre. Sama už ďalšie deti neplánuje, hoci pôvodne si želala mať dve deti. Predstava, že by bola znova vystavená situácii, v ktorej jej nikto nepomôže a ktorú nebude mať pod kontrolou, je pre ňu desivá.

Ja to už v živote nechcem zažiť. Už nechcem mať druhé dieťa, ja som to povedala rovno aj v nemocnici, že už nehrozí proste mať druhé dieťa. Po tomto, čo som zažila, proste nie. Viete, čo je strašné? Že som tehotná, mám dieťa, veď vďaka tomu sme všetci tu. A niekto ide za toto ubližovať ženám za to, že proste dokážu ten život dať? Potom som si aj hovorila, že čo sú to aj za doktori, ako sa môžu takto správať? Veď oni tiež majú matky a ich matky tiež museli porodiť. A je mi to veľmi ľúto, keď si pomyslím na tie ženy, ktoré zažili niečo podobné alebo aj na tie rodiny, v ktorých sú tie ženy na tom psychicky zle. Veď aj to bábätko potrebuje starostlivosť. Ja som v podstate bola týždeň v bolestiach, nakoniec som skončila aj tak s dorezaným bruchom, s veľkou ranou. To nepochopí nikto, kým to nezažije.

Jarka

The post To nepochopí nikto, kým to nezažije appeared first on Ženské kruhy.

Po roku som konečne zostala tehotná, a tak sme sa veľmi tešili. Bola som objednaná ku svojej gynekologičke na potvrdenie tehotenstva. Odmietla ma však vyšetriť, lebo v tom čase prebiehalo celoplošné testovanie na covid, a ja som sa ho nezúčastnila. Nakoniec som zmenila doktorku, s ktorou som si hneď dohodla termín a tehotenstvo sa potvrdilo.

Tešila som sa, ale nebolo to vôbec ľahké. Celý čas ma zo všetkého napínalo, veľa som vracala. Prešlo to až po štvrtom mesiaci. Stále mi však smrdela zubná pasta, pečivo, dym, všetko smotanové. Začali mi ešte aj praskať cievky po celom tele.

Poradne dopadli vždy dobre. Až do dňa, keď mi brali stery z krčka a zistili sa nejaké zmeny. Doktorka ale povedala, že sa to môže pôrodom upraviť, a tak aj neskôr bolo. No po tomto vyšetrení ma začalo akosi bolieť brucho a neskôr dosť tvrdnúť. Začala som brať magnézium. Bolesť doktorka pripisovala rozťahovaniu maternice.

Dlho sme nevedeli pohlavie bábätka. Začínala som pomaly tridsiaty týždeň, keď mi doktorka oznámila, že to bude chlapec. Veľmi sme sa tešili, no nie dlho. Keď sme prišli domov z poradne, na ktorej mi doktorka okrem sona skontrolovala aj krčok maternice, začala som strašne krvácať. Prežívala som hrozné chvíle.

Hospitalizácia v tehotenstve

Našťastie malý bol v poriadku, ale musela som zostať v nemocnici. Najskôr ma poslali na izbu, odtiaľ na sono, naspäť na izbu. Podarilo sa mi trochu upokojiť, ale potom prišiel šok.  Sestrička mi pichla kortikoidy, aby sa bábätku dovyvinuli pľúca a poslala ma o poschodie nižšie. Vraj si mám ísť poobzerať pôrodnú sálu. Vtedy som si myslela, že asi odpadnem. Tam ma dali hneď na pásy a dávali mi rôzne infúzie. Medzitým som si vypočula asi dva pôrody a bolo mi ešte horšie. Na stene bola aj telka. Práve v nej bežal Dr. House. Zrovna tam bola žena, ktorá potratila. Nič lepšie vtedy v telke bežať nemohlo. Bolo mi otrasne. Nevedela som, čo sa bude ďalej diať.

Asi po dvoch hodinách prišiel primár. Skontroloval ma a povedal, že vôbec netuší, čo mohlo spôsobiť takéto náhle krvácanie. Skonštatoval, že krčok musel byť zrejme podráždený. Poslal ma naspäť na izbu a tam mi dávali znova lieky a infúzie s tým, že im mám oznámiť, ak začnem znova krvácať.

Doktorka na vizite ma skoro nikdy neskontrolovala. Sťažovala som sa na bolesti brucha a krížov pôrodnej asistentke, no nikto to neriešil. Keby som nepovedala, aby mi vymenili kanylu, asi by to nikto neurobil. Napuchla mi z toho žila a spravila sa mi modrina, ale jedna milá pôrodná asistentka mi priniesla na to obklad. Nemohla som dvíhať nič ťažké, no pre mňa bolo ťažké už len odniesť si tácku s obedármi z chodby na izbu. Nič som už nevládala, ledva som sa vliekla a brucho mi tvrdlo pri každom pohybe.

Na izbe som nemohla ani poriadne jesť, pretože tam nebol stôl ani stoličky a na ten malý stolík pri posteli sa to ani nezmestilo. Okrem toho, keď som si sadla na posteľ, to jedlo som nemala pred sebou, ale vedľa seba. Tak sa mi jedlo strašne ťažko. Keby som sa teda chcela najesť normálne, tak by som ten ťažký stolík musela presúvať.

Chýbala mi podpora a informácie

Bolo mi naozaj čoraz horšie fyzicky aj psychicky. Návštevy boli zakázané. Bolo to strašne náročné. Už mi bývalo tak zle, že som ledva došla na záchod a aj sprchovanie sa bolo nadľudský výkon. Keď som začala krvácať znova, išla som to oznámiť sestričkám. Po hodine prišla za mnou doktorka a vynadala mi, že sa mám správať ako matka a ako dospelá, že to je stará krv. Každý deň sa ma pýtala, či mi neodteká plodová voda. No ja som ani nevedela, lebo stále zo mňa čosi tieklo.

Brali mi krv a keď som sa slušne spýtala, že kedy asi budú výsledky, tak mi len nepríjemne oznámila, že keď budú, tak budú. Jeden doktor mi lieky nasadil, druhý vysadil a ďalší zase nasadil. Ďalší by ma už domov poslal. Potom mi brali stery, a že všetko fajn a na;koniec prišla za mnou doktorka, že mám infekciu – ureaplazmu.

Bolo mi už tak zle, že som nič nevládala. Telo som mala celé stuhnuté, celá som sa triasla. Znova som začala viac krvácať, tak hneď urobili monitor bábätka. Podotýkam, že pri otvorenom okne som ležala s holým bruchom aj štyridsať minút.

Povedali mi len, že mi dajú dve infúzie a potom sa uvidí. Dostala som strach, pretože som nevedela čo bude ďalej.  Sestrička ma zahriakla, že mám byť ticho. Potom sa deň nedialo nič a na ďalší deň som znova krvácala. To mi už bolo na odpadnutie a sestrička, že ma poslala ľahnúť si, že zavolá doktorku. Doktorka prišla za hodinu s tým, že mám prejsť na ošetrovňu. Ale nevládala som a tak im to išla spolubývajúca povedať. Prišla pre mňa sestrička aj s vozíkom a čudovala sa, že tam neprejdem sama.

Synčeka som porodila predčasne cisárskym rezom

Dali mi infúziu a nejaký liek na spanie, po ktorom som už malého necítila vôbec. Primár už len ráno skonštatoval, že malý musí ísť von. Iba som sa spýtala, že akým spôsobom, no on ma nepočul a tak sa spýtal, že „prosím?“ A tá nepríjemná doktorka sa len tak uštipačne zasmiala a hovorí mu, že akým spôsobom. Tak povedal, že cisárskym. Neskôr som sa dozvedela, že aj plodová voda už bola zakalená.

Počas cisárskeho som ešte mala silnú reakciu na dezinfekciu, o čom som sa dozvedela až keď som sa prebudila z celkovej narkózy. Keď ma previezli na JIS, skontrolovala som chytro náramok na ruke a napísala mužovi. Povedal mi, že bol malého pozrieť. Zabudol mi ale spraviť fotku, takže som synčeka videla až na ďalší deň. O tom, či je syn v poriadku, som sa dozvedela viac až poobede, keď mi o ňom prišla porozprávať doktorka. Prežívala som také momenty, že som bola na jednej strane šťastná, že už to mám za sebou, ale zároveň som sa strašne bála o synčeka.

Ubytovaná som bola na nadštandarde. Iba prvý krát išla so mnou sestrička na záchod a potom som už robila všetko sama. Keďže som bola na izbe sama bez bábätka, nikto za mnou nechodil tak ako do iných izieb. Jedna sestrička mi hovorila, ako si mám odstriekať mlieko pre malého, no nebola tam k dispozícii ani odsávačka, ani žiadna nádoba, nikoho to nezaujímalo. Nevedela som, do čoho by som to mlieko vôbec dala. Až muž mi doniesol odsávačku.

Prežívala som strach o syna

Po troch dňoch ma odtiaľ pustili domov. Zažívala som protichodné pocity. Na jednej strane som sa tešila, že idem domov, no zároveň som bola smutná, že bez malého. Ledva som prešla do auta, taká som bola zoslabnutá. Fyzická bolesť bola ale nič oproti tej psychickej. Bolo hrozné vedieť, že syn tam ostáva, zatiaľ čo ja pôjdem domov. Hospitalizácia s ním mi nebola umožnená. Mohla som ho ísť pozrieť len dva krát za deň.

Návštevy prebiehali tak, že sestrička mi dala podpísať čestné vyhlásenie o covide a povedala, že môžem ísť do vnútra v návlekoch alebo bosá. A ja som návleky nemala a nevedela som, že na chodbe v skrini majú také, ktoré si môžem požičať. Tak som bola bosá. Sestrička na mňa ešte naziapala, že kde mám pre malého mlieko a čo som s ním spravila. Ale nikto mi v nemocnici nepomohol s odsávaním ani mi nevysvetlili, ako mám podporiť tvorbu mliečka. Dochádzali sme za malým každý deň a každý deň sme sa museli dať testovať. Muž ho nemohol dva týždne ani vidieť, až potom, keď sa uvoľnili opatrenia. Veľakrát sa stalo, že mi neprišla do jedenástej z testovania SMS a nechceli ma potom pustiť dnu. Musela som teda čakať na chodbe.

Najskôr nám hovorili, že je malý v poriadku, no po troch týždňoch, že má v mozgu tekutinu a že sa mu začne zväčšovať hlava. Bolo to hrozné. Našťastie sa to začalo vstrebávať a hlavička sa nezväčšovala. Nakoniec sa zistilo, že mal zakrvácanie do mozgu a rozšírené mozgové komory. Ale nikdy sa už nedozviem, ako to bolo naozaj, pretože tam to zistili až po troch týždňoch. Dovtedy bolo všetko v poriadku a tvrdili, že sa to muselo stať až po pôrode. No primárka na novorodeneckom mi zase tvrdila, že to musel mať ešte kým bol v brušku. Ako je teda možné, že sa na to v nemocnici neprišlo? Takže si asi môžem vybrať ako to bolo.

Okrem toho všetkého, napriek tomu, že som dostala všetky dávky kortikoidov pred pôrodom, malý musel byť na pľúcnej ventilácii. Dostal aj otravu krvi. Zavolali ma k nemu, až keď dosiahol váhu dva kilogramy. Malý strávil v nemocnici mesiac a pol a potom som s ním bola v nemocnici ešte dva týždne, kým mu spravili všetky potrebné vyšetrenia.

Síce som sa veľmi bála prirodzeného pôrodu, ale to, čím som si prešla, sa nedá s ničím porovnať. Toto bol najväčší strach, aký som doteraz poznala. Veľmi som si začala vážiť život. Až vtedy som si uvedomila, aký je krehký. Som veľmi vďačná, že je malý tu, a že je v poriadku, že sa o neho postarali. Veľmi mi však chýbal prejav súcitu a empatie v situácii, ktorou som si prechádzala. Je nesmierne ťažké pozerať sa na ostatné mamičky, ako kŕmia svoje deti, zatiaľ čo to vaše je bez vás na JIS a vy neviete čo s ním je a či bude v poriadku. Rovnako aj to, že tak dlhý čas sa musíte pozerať na prázdnu postieľku. Doteraz mám z toho všetkého takú traumu, že sa mi o tom ešte aj sníva. Človeka to navždy poznačí.

Michaela

Prečítajte si odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie pre predčasné pôrody.
Viac k téme predčasného pôrodu.

The post Nečakaný pôrod appeared first on Ženské kruhy.

Popôrodná psychóza je psychické ochorenie postihujúce matky a je pomerne vzácne, pretože ním trpí len jedna z tisícky rodičiek. Líši sa od popôrodnej depresie, prejavuje sa rôznymi psychickými symptómami, halucináciami, úzkostnou poruchou, problémami s náladou a so správaním matky. Môj mozog prešiel sériou elektrošokov. Veľa vecí si nepamätám a vybavujem si ich len vďaka konverzáciám na facebooku, v esemeskách alebo vďaka ľuďom okolo mňa.

Narodenie

Naša dcérka sa narodila začiatkom roka 2019 a pri pôrode bol aj jej ocko. Dnes viem, ako málo sme vtedy vedeli o tom, čo znamená byť rodičmi a ako nám to zmení život. S istotou sme však vedeli, že sa ľúbime a že to spolu zvládneme. 

Dni v nemocnici po pôrode plynuli rýchlo. Pamätám si, ako s láskou držím uzlíček v perinke, cítim krehkosť maličkého telíčka a rešpekt. V mysli sa pripravujem na to, čo bude doma. Ako malú zvládnem kúpať po tom, čo to skúsená sestrička zvládla za minútku. Moje dotyky boli bojazlivé a každý pohyb som vykonávala opatrne. V mysli som si nacvičovala choreografie pohybu po detskej izbe a po dome. Ako budem dcérku držať, kde ju budem prebaľovať. Snažila som sa zapamätať si všetko, čo mi hovorili, aby sme to doma zvládli – aby som vedela manželovi ukázať, ako na dcérku, a ako sa postarať aj o seba (po nástrihu starostlivosť o stehy, plodová voda bola zle sfarbená, maličkej sa mal ošetrovať pupok a očká). Prišiel stres. Nevinná myšlienka. Doma asi nemáme všetko, čo potrebujem. 

Mala som nadštandardnú izbu a naozaj poskytovala komfort pri starostlivosti nielen o malú, ale aj o mňa. Pôvodný plán bol, že tam budem ešte dva dni, ale prišla za mnou sestrička a oznámila mi, že pôjdem domov skôr. Prepustenie z pôrodnice – moment, na ktorý sa mamičky tešia – bolo pre mňa v tej chvíli desom. Perinka z nemocnice bola zrazu neporovnateľne lepšia ako tá mnou kúpená, ktorá čakala v kufri, lebo manipuláciu s ňou mi nik neukázal. „To zvládneme,“ upokojoval ma manžel, ale aj tak som sa zúfalo a neúspešne pokúsila jednu z nemocnice odkúpiť. 

Zrútil sa mi malý svet

Príchod domov bol šok – ostatní doma ochoreli (chrípka alebo prechladnutie), a aby nás chránili pred nakazením, presunuli nám s malou veci do priestoru, ktorý bol podľa nich bezpečnejší. V podstate maličkosť, nič nám nechýbalo, mne sa však zrútil malý svet. Nič z toho, čo som si v hlave pripravila, nebolo tam, kde malo byť. Všetky veci boli premiestnené. Moja energia sa mala sústrediť na malú a namiesto toho som v prvý deň riešila hľadanie vecí, presúvanie nábytku do podoby, aby mi to aspoň trochu vyhovovalo, a stresovala ohľadne dojčenia. Priznám sa – nešlo mi to. Predpôrodná príprava ma pripravila na zvládnutie jedného dňa, teda pôrodu, ale dojčeniu som dovtedy, dokým som nezačala, neprikladala až takú veľkú váhu. Nebola som pripravená na to, že mi to nepôjde. Myšlienka, že by mi to mohlo nejsť, bola veľmi cudzia – schopnosť matky nadojčiť dieťa som brala ako niečo automatické. Mala som pocit, že malá pije máličko. Mala som aj klobúčik na dojčenie a nervózne som kontrolovala, koľko tekutiny som zo seba dostala, určite som tým malej nevytvorila pohodu a tá, pochopiteľne, plakala.

Napriek tomu, že už v nemocnici som spala málo a plytko, únava bola mojej mysli akási vzdialená. Počas prvých dní som spávala pri malej, teda skôr som len driemala a čakala, kedy zaplače. Rodinní príslušníci sa mi snažili s malou pomáhať, ale aj keď ma poslali do vedľajšej miestnosti, aby som sa poriadne vyspala, nemohla som zavrieť oči. Dívala som sa do stropu, písala poznámky, volala som kamarátkam, ktoré mali pôrod blízko, a snažila sa ich podporiť. Začala som si písať zoznam ľudí, ktorým musím poďakovať – poslala som aj nejaké hlasové správy a je z nich cítiť únava, moje zmeny nálad boli extrémne rýchle, ale stále som sa cítila relatívne v poriadku a plná energie. Volala a písala som mame o tom, aká som nesmierne vďačná za to, čím si prešla, lebo som pochopila, čo všetko zahŕňa starostlivosť o novú bytôstku. Nával vďačnosti aj za maličkosti neustával a spánok neprichádzal. Ležala som v posteli a počúvala zvuky domu. Kroky, sem-tam mrnkanie dcérky za zatvorenými dverami. Neviem, koľko času prešlo, ale naši sa o mňa báli a ja som sa začala báť tiež. Neviem zaspať. Pokusy zavrieť oči a spať boli neúspešné. Mala som pocit, že môžem ísť behať, nie že mám oddychovať. 

Prehadzovala som sa v posteli, prechádzala po izbe, skúšala vydržať pod prikrývkou a potom som o svojej neschopnosti zaspať povedala manželovi. Dohodli sme sa a zavolali sanitku. (Tieto momenty sú v mojej mysli skreslené, zjednodušené a môj pocit z toho, čo sa dialo, je možno diametrálne odlišný od manželovej skúsenosti, od toho, ako moje správanie vnímal on.) 

Moja myseľ unikala rôznymi smermi

S príchodom sanitky sa pre moju myseľ dostavil stres. Z toho, čo mi behalo hlavou, si pamätám, že som čakala, že ma len vezmú do sanitky, dajú niečo na spanie a pôjdem späť k malej. Nemala som so sebou žiadne veci, len kabát a mobil (ak mi aj príbuzní dali nejaké veci, nevnímala som to). Začala som byť paranoidná. Písala som manželovi, čo sa v sanitke deje, lebo som mala pocit, že ma uniesli a chcú ma zbaviť svojprávnosti. Keď mi povedali, že ma vezmú do iného mesta, spanikárila som ešte viac. V tom meste som nikdy nebola,  chcela som sa vrátiť na popôrodné oddelenie alebo aspoň do mesta, kde som porodila. Moja myseľ nevypínala. Aj keď som sa na odporúčanielekárky v sanitke upokojila a ľahla si na lôžko, počas jazdy som neprestala písať esemesky manželovi. Snažila som sa dívať, kam ideme. Spánok v nedohľadne. Myseľ začala unikať rôznymi smermi, mobil ostal jedinou vecou, ktorú som poznala, a lipla som na ňom čoraz viac. 

Miesto, kde som sa ocitla, si pamätám presne – bolo plné neznámych ľudí, zobrali mi telefón a na vyšetrenie lekárom som mala počkať, lebo sa tam vtedy žiadny nenachádzal. (Netuším, koľko bolo hodín, slúžili vtedy dvaja sanitári – muž a žena.) 

Bola som prijatá na zmiešané oddelenie, kde boli aj mužskí pacienti, a personál mi nevedel zabezpečiť súkromie na vykonávanie bežných hygienických činností (keďže som mala komplikovanejší pôrod a ako čerstvá mamička aj špecifické potreby, čo sa týka príjmu tekutín, a s tým spojené návštevy toalety). Cítila som sa ohrozená – už len očný kontakt od cudzích mužských pacientov mi bol nepríjemný, navyše sa tam nachádzal aj pacient, ktorý mal potrebu sa ma dotknúť, keď som prechádzala po chodbe na toalety okolo neho. Čerstvo začaté krehké obdobie šestonedelia a ja som bola na oddelení psychiatrie. 

Spánok stále neprichádzal. Bála som sa a zároveň som bola nahnevaná. Zobrali mi mobilný telefón, a tak som si vybojovala papier a ceruzku a veľmi dlho som písala sťažnosť (bola smerovaná na podmienky oddelenia, spomínaného pacienta, že mi nechceli dať ani ten papier a pero, že chcem ísť aspoň na ženské oddelenie…). Chcela som, aby mi poskytli pocit bezpečia, až som si sama vyžiadala, aby ma na izbe zamkli (spomínaný pacient totiž viackrát otvoril dvere mojej izby). Izba však mala okrem sledovania kamerou okno do vedľajšej miestnosti, kde boli na pozorovaní takisto mužskí pacienti, a len tým, že ma mohli vidieť, sa môj nepokoj ešte viac stupňoval. Spánok stále nikde, čas zmizol. Neviem, koľko času prešlo. Odovzdala som svoju sťažnosť a spanikárila. Vypla som „mód mama“ a prešla na sebazáchovu. Akoby som úplne zabudla, že mám dieťa. Začala som sa báť, že sa odtiaľ nedostanem, že ak si pohnevám sanitárov, som stratená. Zúfalo som si vypýtala svoju sťažnosť späť, ospravedlnila sa sanitárke, roztrhala som obojstranne plne zapísaný A4 papier na maličké kúsky. Vydýchla som si a potom som sa zľakla, že som to nemala robiť. Znova panika, prechádzanie po miestnosti – na ďalšie dohadovanie sa som vtedy už nemala sily, zároveň som nechcela znova obťažovať personál. Ľahla som si do postele a prišiel milosrdný spánok. Tma. 

Dva mesiace v nemocnici

Dlho som o sebe vôbec nevedela. Obrazy, ktoré si pamätám, sú naplnené strachom z vecí, ktoré sa diali medzi realitou a podvedomím (pamätám si veľa obrazov, pocitov a situácií, keď som si sama uvedomovala, že nemôžu byť reálne, ale napriek tomu som s nimi nedokázala bojovať). 

V nemocnici som strávila celkovo dva mesiace. Bez dcéry. V úplne inom svete. Myseľ ma vodila po veľmi zamotaných zákutiach, halucinovala som, nespoznáva ľudí a v ošetrovateľoch som zasa videla známych, ktorí by sa tam naozaj nemali ako dostať. Informácie z televízie aj rozhovory všetkých okolo sa záhadne týkali mňa. Nedokázala som myslieť na dcérku či manžela, nieto ešte na širšiu rodinu. 

Oni si prechádzali niečím, čo som nevnímala, a doteraz neviem, ako to všetko zvládli – niekoľkodňové dieťa a jeho matku na psychiatrii. Manžel ale zvládol prácu, starostlivosť o malú za pomoci blízkych a návštevy nemocnice v meste vzdialenom hodinu spojmi. Ja som pomaly, veľmi pomaly preplávala dňami na oddelení. Čas sa stal nepriateľom a plynul nekonečne spomalene. Svetlými momentmi dňa boli návštevy manžela, návštevy blízkych či neskôr prechádzky počas vyhradených hodín. 

Fotky malej, ktoré mi manžel nosil vytlačené, mi pripomínali, že mám dieťa, ale ja som tie obrázky musela spracovávať a dlho sama sebe vravieť, čo je realita za stenami oddelenia. Pomaly som sa zotavovala a dcéru som prvý raz opäť držala po mesiaci a pol (presne si už vážne nepamätám, ale viem, že mi manžel vravel, že sa boja, aby som jej náhodou neublížila). 

Manžel veľa komunikoval s lekármi a tí usúdili, že by som mala podstúpiť elektrošoky. Napriek tomu, že boli veľkou neznámou, zlepšili môj stav a umožnili mi návrat k dcére a domácu medikamentóznu liečbu. Samotné elektrošoky boli procedúrou, ktorá prebiehala bezbolestne, odborne, bez komplikácií. Po ukončení série šokov som mala neúplné spomienky na obdobie pred nimi – nepamätám si napríklad, ako som sa ich veľmi bála (viem to od manžela – on mi vysvetlil, čo sa bude diať, upokojil ma). Po absolvovaní celej série som šoky brala ako bežný úkon, so samotnými šokmi dnes okrem predsudkov z televízie nemám žiadnu zlú asociáciu. 

Návrat domov

Dojčiť som po návrate domov už nemohla, liekmi mi bola zastavená laktácia a po návrate k dcérke som sa učila fungovať s malou od svokry, mojej mamy, manžela a švagrinej. Postup, ako sa robí sušené mlieko, ako malá spí, čo kedy potrebuje, čo ju teší, baví… To, ako spolu fungovať, sa ešte stále učím a to, že robím chyby, je len dôkazom, že byť mama je proces – nielen zaručený status. 

S malou si budujeme vzťah a ja sa učím veľa vecí spracovávať, narábať s emóciami a byť dobrou mamou – sú tu výčitky, porovnávanie, nervozita… s tým sa ale môže stretnúť každá mama. 

Mám úžasného manžela, s ktorým sa o všetkom rozprávame, trávi s malou čas, vždy keď len môže, jeho mama nám neskutočne pomáha a aj ujovia a tety sú skvelí. Dlho som však mala pocit, že potrebujem komusi dokazovať, že malú zvládnem aj sama. Dnes, keď sa blížia jej druhé narodeniny a ja sledujem, koľko úzkostí prešlo mojím telom, zastavujem sa a bojím sa vôbec pomýšľať na to, že by som dala život ďalšiemu stvoreniu. 

Náš život sa vrátil do normálu, v rodine sa mnohí tvárili, akoby som nebola na psychiatrii, ale len niekam na chvíľu „odbehla“, pre mňa to preto obrazne ostalo visieť vo vzduchu ešte dlho po prepustení. 

Som na seba ale hrdá, lebo boj so svojimi myšlienkami už neodkladám do tajnej skrinky vo svojej hlave, kde by mohli naberať na sile, ale konfrontujem ich so svetom. Veľa zo strachu, z úzkosti a cyklenia sa doznieva krátko po vyslovení a spracovaní. Vraciam sa však k slovám psychiatra, ktorý ma upozornil, že sa to pravdepodobne môže opakovať. Ak by som porodila ďalšie dieťa, už preventívne mi napríklad odporučil zastavenie laktácie. To, že by sa náhodou mohli opakovať tie nekonečné dni na psychiatrii, ma desí – o to viac, že v momentálnej pandemickej situácii sú zakázané návštevy. 

Predstava ľudí na oddelení bez kontaktu s vonkajším svetom mi spôsobuje úzkosť. Ja by som to sama nezvládla, a to napriek tomu, že viem, že mám najúžasnejšieho manžela, skvelé dieťa, milujúcich rodičov a rodinu – bez návštev na psychiatrii to musí byť v tomto období pre pacientov, ale aj pre personál neskutočne ťažké, nech už bojujú s hocijakou diagnózou. 

Aj psychika potrebuje svoj čas na uzdravenie

Medikamentóznu liečbu som riadne ukončila so schválením psychiatra, ktorého som po prepustení pravidelne každý mesiac navštevovala ambulantne. No až po roku a kontaktovaní psychiatričky špecializujúcej sa na popôrodnú depresiu som našla naozajstné odpovede aj na otázky, o ktorých som ani nevedela, že sa ich mám pýtať. Potvrdila mi, že psychóza odoznieva určitý čas a aj psychika potrebuje svoj čas na uzdravenie. Je otázne, nakoľko som bola v nemocnici schopná vnímať prípadnú inštruktáž týkajúcu sa diagnózy, či mi niekto vysvetľoval, čo to je, ako vzniká, čo môžem sama ovplyvniť a čo je vec biológie, lebo ja si nič také nepamätám. O svojom stave som vedela vďaka manželovi, ktorý komunikoval s lekármi aj za mňa, ja som sa na oddelení cítila stratená, nevedela som, na koho sa môžem obrátiť, a v bežnom chode oddelenia sa zdalo, že na také veci ani nebol čas. Návštevné hodiny boli pre mňa časom, keď som so svojím stavom pracovala najviac. Na oddelení som vnímala „len“ lieky, sem-tam prechod lekára po chodbe. Mala som pocit, že lekári nemajú odkiaľ o mojom stave vedieť, komunikácia na vizite bola obmedzená a tempo vyšetrení rýchle.

Psychiatrička, s ktorou som komunikovala o popôrodnej psychóze, mi odporučila, že by bolo terapeutické, keby som mohla nájsť miesto, kde budem môcť o zážitku z nemocnice, z pôrodu a odlúčenia od dieťaťa rozprávať a prerozprávať svoj príbeh opakovane, aby som mohla nájsť pohľad, ktorý ma nebude natoľko znepokojovať – získať tzv. emočne korektívnu skúsenosť. 

Učím sa pracovať s tým, čo sa stalo, aj s diagnózou prekonanej popôrodnej psychózy. Nejde o dedičnú chorobu, obvykle sa však psychóza vracia aj pri ďalších prípadných pôrodoch. V niektorých prípadoch ale nemusí – k tomu prispieva práve aj spracovanie skúsenosti, spolupráca gynekológa so psychiatrom, psychoterapia atď. 

(Ak môžem, tak ďakujem pani E. Hornyakovej za jej vzácny čas. Veľmi mi pomohla ujasniť si, čo ďalej s liečbou traumy, a bola jedna z tých, čo ma inšpirovali k zdieľaniu touto formou. V čase, keď som ju kontaktovala, pracovala na atestácii a viac sa venovala popôrodnej depresii, napriek tomu sa snažila maximálne mi pomôcť, čo veľmi oceňujem.)

Janka

The post <strong>Byť matkou neznamená porodiť. Diagnóza: popôrodná psychóza</strong> appeared first on Ženské kruhy.