Tretie tehotenstvo sme mali s manželom naplánované. Na jednej strane konečne plánované tehotenstvo, na druhej strane…. ako sa to robí? Mať dieťa plánovane. Ten strach ísť dobrovoľne do niečoho síce tak krásneho, ale zároveň tak náročného.
Keď sa po troch mesiacoch objavili na teste 2 čiarky, naplnilo ma nevýslovné šťastie. Najčistejšie šťastie. Dnes má Livinka cez 3 týždne a tento pocit je vo mne silne vrytý, akoby bol ten deň včera.
Tehotenstvo bolo najľahšie, najpohodovejšie, prirodzené… Na poradne som chodila raz za mesiac, spočiatku ešte zriedkavejšie. Vždy sme sa porozprávali, 3x som absolvovala krátke sono, vaginálne ma nevyšetrila ani raz za celé tehotenstvo, odbery som zredukovala na minimum, skríning vývojových chýb som vôbec neriešila. Rada som na poradne chodila, porozprávať sa, a moja gynekologička ma už ani nelákala ísť rodiť do Levíc, mali sme všetko nacvičené od Janíčka. Takto pohodovo som si prežila celé tehotenstvo spolu s našimi deťmi, trojročnou Natálkou a jeden a pol ročným Janíčkom. Ku koncu sme ešte robili krátke sono, kvôli umiestneniu placenty, zdala sa jej nízko, ale aj to bolo v poriadku.
Rovnako ako pri Janíčkovi sme si naplánovali predpôrodnú dovolenku vo Vrchlabí 3 týždne pred termínom. Ubytovali sme sa v rovnakom penzióne a hneď sme mali pocit, že sme sa vrátili do známeho, pre nás milého kraja.
V noci asi o jednej hodine, týždeň pred vypočítaným termínom, som šla na WC, kde ma prehnalo a začala som zľahka krvácať. O chvíľu na to som začala pociťovať slabé kontrakcie, pri ktorých sa mi dalo ležať v posteli, ale nie spať. Vyľakala som sa. Vyzeralo to, že idem rodiť. Myslela som si, že mi odchádza zátka a rozbiehajú sa kontrakcie. Zobudila som vystrašená manžela, že čo, ak je to už tu a my tu nemáme starých rodičov, s ktorými by mohli zostať Natálka a Janíčko. Manžel ma ukľudňoval, že to zvládneme a zajtra sú starí rodičia tu, tak ako sme mali dohodnutý ich príchod. Upokojila som sa. Kontrakcie mi postupne ustali, ale mierne krvácanie s malým množstvom hlienu, trochu vodnaté, pokračovalo do rána. Nadránom som si pospala asi 2 hodinky.
Zobudila som sa pokojná, kontrakcie som nemala, len mi stále postupne odchádzala hlienová zátka. Zdala sa mi oproti predchádzajúcim pôrodom nejaká tekutá. Zavolali sme starým rodičom, že pôrod sa asi blíži. Predpokladali, že prídu za nami popoludní.
Natálka a Janíčko sa šli hrať do záhrady s manželom a ja som zostala doma. Okolo jedenástej pred obedom som opäť šla na WC a vtedy mi to došlo! To čo od noci odchádza nie je hlienová zátka, ale pravdepodobne plodová voda. Veď je to tekuté a je toho viac ako hlienovej zátky. Zavolala som do pôrodnice, kde mi PA radila počkať a na látkovej vložke sledovať, či je to hlienové alebo vodnaté. Podľa toho prísť. Počkali sme až kým o pol piatej prišli manželovi rodičia a keďže bolo zhruba jasné, že mi pomaličky odteká voda, zvítali sme sa a zároveň so všetkými rozlúčili a o piatej sme šli do pôrodnice.
Tam ma už čakali 2 milé pôrodné asistentky a jeden pohľad im stačil, aby potvrdili, že mi naozaj odteká voda. Fíha! Mysleli sme si, že keď budem rodiť tretíkrát, budeme vedieť, kedy pôrod začína. Znova nás to prekvapilo. Bolo to úplne odlišné od prvých dvoch, ktoré začínali kontrakciami.
Kontrakcie som nemala. Pôrodná asistentka mi posediačky natočila CTG, spísala príjem. Vlastne si len overili informácie spred 2 rokov, keď som u nich rodila syna. Na záver príjmu ma vyšetril primár vaginálne, bola som otvorená na špičku prsta a krčok nebol spotrebovaný.
Vcelku ma to vystrašilo, začínala ma opantávať myšlienka, či sa mi pôrod prirodzene rozbehne. Pôrodná asistentka ma upokojovali, že máme dosť času a že noc je dlhá, nech sa neobávam, určite to príde a pôjde. Keď som sa upokojila a zahnala miernu paniku, ktorá ma pri pomyslení na nerozbehnutie pôrodu chytila, uvedomila som si ako hlboko je vo mne zakorenená predstava patológie pri pôrode. Manžel šiel vziať do penziónu nejaké veci pre seba a niečo na večeru. Ja som sa pozerajúc z okna našej nemocničnej izby na krásu Krkonôš a Vrchlabí snažila spracovať nečakaný začiatok nášho pôrodu a uvoľniť telo aj myseľ, aby sa všetko spustilo, ako telo a naše dieťatko zamýšľalo.
Manžel priniesol na večeru vynikajúce čerešňové guličky a keď sme si na nich pochutnávali, pozvoľna mi začínali kontrakcie, najskôr každých 20, potom 15 a nakoniec pravidelne každých 5 minút. Mohlo byť okolo siedmej večer. Bol 30. jún 2013. Rozmýšľali sme, že aj toto bude iné, ako pri predchádzajúcich dvoch deťoch, tie sa narodili cez deň, toto tretie sa možno narodí v noci. A narodí sa v júni, alebo v júli? Toľko otázok, toľko prekvapení nás čaká. Uvoľnila som sa úplne a začali sme si kontrakcie užívať.
Pripravovala som sa na pôrod už tretíkrát rovnako, pomocou hypnopôrodu. Tentokrát som mala najsilnejší pocit, že si kontrakcie užívam a viem s nimi pracovať. Spracovávala som ich dlhým nádychom a dlhým výdychom a so zavretými očami som sa nechala unášať na ich vlnách. Nemôžem potvrdiť, že by som ich pociťovala ako nebolestivé. Bolelo to, ale bolelo to tak ako malo, tak ako bolo dobré pre moje dieťatko a mňa. Prijímala som každú kontrakciu takú, aká bola, a tešila som sa z nej.
O siedmej večer sa vymenili pôrodné asistentky. Keď mi začali kontrakcie, chodila ma ručným dopplerom kontrolovať PA Denisa, na naše prekvapenie Slovenka. Medzi kontrakciami sme prebrali môj pôrodný plán, ktorý už mala dopredu prečítaný. Dospeli sme k zhode bez akýchkoľvek problémov. Ešte sme zašli na novorodenecké, kde sme so sestrou dohodli, že po pôrode nebudú kvapkať do očí Ophtalmo-Septonex ani nebudú podávať injekčne Kanavit, nechá sa dotepať pupočník a prvé váženie bude až 2 hodiny po pôrode a že bábätka sa nebude dotýkať nikto iný okrem mňa a manžela a pri nevyhnutnom prenose prenesie nášho novorodenčeka tatinko. Novorodenecká sestra so všetkým súhlasila. Pred dvoma rokmi pri pôrode Janíčka mi ho na krátko zobrali na odvážene a keďže to bol jediný moment, ktorý mi prekážal, chcela som to tentoraz inak.
PA Denisa občas prišla dopplerom skontrolovať bábätko a pýtala sa, či si želáme ďalej zostať v našej izbe, aby si vedela pripraviť miestnosť na pôrod. Vravela, že ženy rodia všade, ako si vyberieme. Kontrakcie som už pociťovala dosť a častejšie, asi každé 3-4 minúty. Chcela som ísť do vane a plánovala som prípadne rodiť do vody, ako pred 2 rokmi syna.
Presunuli sme sa do miestnosti s vaňou. Kým ju napúšťala, spýtala sa, či mi môže spraviť kardiotokogram (CTG) a že mi „pásy“ priložia v stoji, keďže som kontrakcie zvládala postojačky s pohupovaním sa. Mala som zároveň aj krížové bolesti a potrebovala som, aby mi manžel silným tlakom prikladal svoje dlane na kríže (tiež pre mňa novinka, pri predchádzajúcich pôrodoch som nič také nepociťovala). Súhlasila som, keďže ma točenie CTG v ničom neobmedzovalo. A potom som sa ponorila do teplej, upokojujúcej vody. Bolo tam tak dobre, tak príjemne. PA nás nechali, nech si užívame pôrod v trojici.
Kontrakcie sa vo vode zmiernili, upokojili, až som si o chvíľu uvedomila, akoby prestávali. Po nejakom čase vo vani, asi 3 hodiny od začiatku kontrakcií, mi PA prvýkrát navrhla vaginálne vyšetrenie. Tešila som sa, že určite budem otvorená minimálne na 8 cm a o chvíľu príde k nám bábätko. Prekvapilo ma, keď mi oznámila, že po 3 hodinách silných a častých kontrakcií som otvorená na 2 prsty a dcérka hlavičkou tlačí na oblasť močového mechúra (čo som aj cítila a musela som každú chvíľu chodiť na WC) a krčok maternice mám veľmi vzadu, skoro ho nevedela nahmatať.
Cítila som a pochopila som, že malej treba pomôcť, vhodne sa napolohovať a uľahčiť jej cestu k nám a bolo mi jasné, že vo vani to nebude. Vyšla som von a skúšala si nájsť polohu na štyroch, potom v kľaku opretá o posteľ, ktorá bola v miestnosti, potom v predklone rukami opretá o vaňu. Nevedela som si nájsť miesto. PA mi navrhla polohu na boku poležiačky buď vo vani alebo na veľkej manželskej posteli, ktorá bola v miestnosti. Tak som si vyskúšala ľahnúť na pravý bok na posteľ. PA si sadla k mojim nohám, ľavú nohu som jej vyložila na rameno a manžel mi masíroval pri každej kontrakcii kríže. Bolo to náročné a aj viac bolestivé, ale stále som s mojím telom spolupracovala a cítila som, že takto je to dobré.
Keď je pri pôrode kompetentná pôrodná asistentka
Vtedy prišiel do miestnosti primár, že si pozrel moje CTG a že podľa záznamu sa dieťatko nemá dobre a že ma potrebuje vyšetriť. Vyšetril ma a ja som zajasala, keď mi povedal, že som na 6 cm otvorená. Cítila som, že už to dlho nebude trvať. On však začal rozprávať, že bábätku sa nedarí dobre a budeme to musieť ukončiť sekciou. Keď to povedal, ležala som na posteli na boku a oddychovala po kontrakcii. Viem, vyzerala som akoby som pospávala a mohol mať dojem, že som ho nepočula. „Počuli ste ma?“ Oslovil ma. Povedala som mu, že cítim, že malá je v poriadku a že pravdepodobne oddychuje, alebo spí, veď je to pre ňu náročné narodiť sa a že už som na 6 prstov otvorená, že to ide ako má. Požiadal ma o ďalšie CTG. Súhlasila som.
Pôrodné asistentky mi ho naložili v mojej polohe naboku, ani som necítila a nevnímala, že niečo na sebe mám. Primár pozorne pozeral a vyhodnocoval záznam a ja som cítila, ako sa malá v brušku dala do pohybu a niekoľkokrát kopla. Vedela som, že to bude v poriadku. Z pôrodná asistentka som rovnako cítila pokoj a istotu, že všetko ide dobre. Ešte raz sa primár ozval: „Škoda že nám ten stroj nezaznamenáva aj kontrakcie.“ To som sa musela zasmiať a odvetila som mu: „Veď sa stačí pozrieť na mňa.“
CTG vyhodnotil tak, že bábätko je v poriadku a že zmena polohy mu umožnila získať viac kyslíka a odišiel. Videla som ho až na druhý deň ráno a vôbec mi to neprekážalo.
Predýchala som niekoľko kontrakcií na pravom boku, keď mi pôrodná asistentka navrhla, či sa nechcem skúsiť pretočiť na druhý, ľavý bok. Pretočila som sa a zatiaľ druhá pôrodná asistentka chystala nepremokavú plachtu na zem a zároveň jednu dala aj podo mňa na posteľ.
Pri ďalšej kontrakcii som pocítila zmenu. Nemôžem to nazvať tlak na konečník, nič také som necítila. Pociťovala som dole výrazný pocit plnosti. Ja už rodím? Pôrodná asistentka potvrdila môj pocit, že už vidno hlavičku. Ako mi po pôrode pôrodná asistentka povedala, pôvodne sa ma chceli spýtať, či plánujem porodiť v ľahu na boku na posteli alebo sa zošuchnúť na zem do kľaku. Naše bábätko, tak ako pred dvoma rokmi, si polohu vybralo samé. Narodilo sa na posteli, ja som pri tom ležala na ľavom boku. Po pôrode sme si s manželom spomenuli, ako som doma hovorila, že ja len prídem do pôrodnice, ľahnem si na bok, zdvihnem nohu a malá k nám príde.
Pri ďalšej kontrakcii to už nebol pocit plnosti, ale pocit, že sa mi pôrodné cesty a všetko dole vyvráti naruby. Cítila som ako pomaly ide von hlavička, myslím, že celá vyšla von na dve kontrakcie. Počas kontrakcie som kričala „pomóóc“ a medzi nimi som sa pýtala manžela: „Už je hlava vonku?“ Neodpovedal, bola som ešte nástojčivejšia: „Už je hlava vonku?“ Zase neodpovedal. Ja som dobre vedela, že ešte nie je, ale bolo to všetko tak silné, také živelné, že som túžila počuť, že sme to už zvládli… Potom prišla druhá kontrakcia a hlavička vyšla von. Vôbec som netlačila, telo dokonale pracovalo samé, len som sa pôrodnému procesu poddala. „Už je hlavička vonku!“ Oznámil mi manžel to, čo som vedela.
Prišla chvíľa pokoja, očakávala som, že pri ďalšej kontrakcii hladko vykĺzne von telíčko malej a budem ju mať v náručí. Aj toto bolo iné. Prišla ďalšia kontrakcia a znova bez môjho aktívneho tlačenia šlo von telíčko. Aj to bolo náročné, cítila som ako sa von pomaličky posúva, znova som kričala, tuším dlhé áááááááá a ako doznieval môj výkrik a moje telo sa po náročnom výkone upokojovalo, naša Livinka bola celá vonku.
Vitaj Livinka
Pôrodná asistentka mi ju hneď podala do náručia, manžel mi vypodložil vankúšmi hlavu a vychutnávala som si tú slastnú chvíľu. Mokré, vlhké a klzké telíčko Livinky sa jemne mrvilo na mojich prsiach, vôbec neplakala, bola spokojná. Objímala som ju a šepkala jej: „Ty si to zvládla, výborne si to zvládla.“ Bola som spokojná a pokojná, všetko bolo ako malo byť. Bolo pol jednej v noci, 1.7.2013. Vitaj Livinka! Vitaj v našej veľkej rodine!
Po chvíli som si začala všímať aj to, čo sa deje okolo. Pôrodná asistentka držala v ruke pupočník a čakala kým dotepe. Tentokrát si manžel vyskúšal prestrihnutie. Po ďalšej chvíli, časovo to mohlo byť do pol hodiny, som porodila placentu. Počas celého pôrodu, ani na pôrod placenty, som nedostala žiadne lieky. Potom som si po svojich prešla do druhej miestnosti na „kozu“, skontrolovať prípadné poranenia. Líviu zatiaľ odniesol manžel a hneď mi ju nahú vrátil späť. Prikryli sme ju perinkou a na hlavu dostala čiapočku.
Pôrodná asistentka ma skontrolovala a našla drobnú trhlinku kože a podkožia asi na štyri stehy. Vravela, že malá si dala ručičku k ramienku a tým ma na kúsočku natrhla. Zašila ma a odišli sme na izbu. Tam sme si 2 hodinky poležali a Livinka sa prisala. Potom som sa s pomocou Pôrodnej asistentky šla osprchovať, skontrolovala, či nemám problém s močením a pozrela intenzitu krvácania. Všetko bolo v poriadku. Zatiaľ šiel manžel s Livinkou na váženie, slečna mala 3720g, a vtedy dostala 2 kvapky vitamínu K do pusinky.
A to bolo všetko… do rána sme sa už len dojčili a pospinkávali a ráno za nami prišli ostatné naše deti a naše šťastie bolo dokonalé. Uvedomili sme si, že nás je naozaj veľa a že sú všetci ešte malinkí. Že to bude náročné, ale že sme to takto chceli a chceme a je to tak, ako to má byť. A za to všetko sme nesmierne vďační.
