Dnes som matkou sedemmesačného dievčatka. Viviánka sa narodila u nás doma za asistencie môjho partnera Miloša (26) a certifikovanej pôrodnej asistentky Petry. Od prvej doby pôrodnej ubehlo presne 21 hodín, kým naša dcérka vyšla na svetlo sveta. Bolo to najdlhších 21 hodín tvrdej práce, vďaka ktorým dnes nepoznám žiadnu prekážku, čo by som nebola schopná prekonať. Ako sa to všetko začalo?
Na našej prvej spoločnej letnej dovolenke v Chorvátsku sme zistili, že čakáme bábätko. Bol to pre nás veľký šok, pretože ani jeden z nás túto udalosť neplánoval. Po niekoľkodňovom omeškaní mojej menštruácie sa naše kroky vybrali do najbližšej lekárne kúpiť tehotenský test. Príchod do nášho príjemne vychladeného apartmánu sprevádzalo neznesiteľné ticho a napätie. Môj poklad odomkol, sadol si na balkón, zobral do rúk noviny a čakal. V kúpeľni ma prepadol obrovský strach. Úplne sa mi stiahol žalúdok a zovrelo hrdlo.
Niekde hlboko vo mne sa bila nekonečná túžba po bábätku s neistotou a krehkosťou môjho vzťahu s Milošom. Na teste sa po nekonečnom slede myšlienok v mojej hlave ukázali dva jasne ružovo sfarbené pásiky. Vnútorná intuícia, ktorá postupne vychádzala na povrch, sa potvrdila. Mlčky som odomkla dvere od kúpeľne, položila test na stôl, pri ktorom sedel môj najdrahší a odišla do izby. Moje telo sa oddane zvalilo na posteľ. Plakala som a nedalo sa to zastaviť. V hlave mi dunel zmätok. Miloš vošiel za mnou do izby a opatrne si ku mne ľahol. Pohladil ma po vlasoch a šepkal mi: „Všetko je tak, ako má byť.“ Silno ma objal a šepkal mi: „Milujem vás.“ Nežne ma pobozkal a šepkal mi: „Neplač.“ Napriek tomu ma stále dusil pocit, že to je priskoro. Že na rodičovstvo náš vzťah ešte nie je pripravený. Bola som zamilovaná, šialene zamilovaná, no ten strach, ten strach…
Vyrazili sme k moru. Košík s vecami som položila do tieňa na kamenistej pláži a bezhlavo sa vrhla do vody. Miloš plával so mnou po bóju. Moja schránka sa nechala unášať vlnami a stavom bez tiaže. S každým záberom zo mňa opadol kus toho nepríjemného strachu, až som pocítila úľavu. Zmierenie však nastalo až na druhý deň. Ako pár sme zdieľali nádhernú blízkosť a to ma uisťovalo a napĺňalo šťastím.
Po návrate z dovolenky sme absolvovali náročnú vysokohorskú turistiku, kde som prvý krát spoznala skutočne silnú zodpovednosť za život, ktorý mi rástol pod srdcom. Výstup na poľský vrch Závrat vo mne zanechal veľmi hlbokú stopu. Celé to bolo na hranici bezpečného príchodu domov.
Všade naokolo bola hmla. Celá skupina s krosnami na chrbte sa šplhala po klzkých skalách nahor. Ja som bola v strede. Vidieť bolo možno tak pol metra pred seba. Asi v polovičke výstupu sa mi začalo chvieť celé telo. Ovládla ma panika. Až vtedy som si uvedomila, ako veľmi to dieťatko chcem a ako strašne by ma bolela jeho strata. Rozplakala som sa. Toto poznanie mi paralyzovalo všetky končatiny. Nemohla som sa pohnúť z miesta. Mala som pocit, že akýkoľvek pohyb ohrozí to naše malulinké drobuliniatko. Po niekoľkých minútach som sa na naliehanie skupiny opäť prinútila pohnúť. Partnerova rozvážna prítomnosť tesne za mojím chrbtom mi dodávala odvahu. Bodkou za niekoľkodňovou chôdzou horami bolo to najkrajšie milovanie pod rúškom panenskej prírody s mojou najväčšou životnou láskou.
Od začiatku druhého až do konca štvrtého mesiaca môjho tehotenstva mi bývalo často zle od žalúdka. Len čo som zacítila paradajky, naplo ma na vracanie. Tiež som bola dosť unavená, ale nijako to nenarúšalo môj denný režim. V tom čase som chodievala opatrovať známej 1,5- ročného syna Mateja, s ktorým som si vždy pri nejakej knižke oddýchla.
Naše malé „tajomstvo“ sme mienili s Milošom oznámiť okoliu až po presťahovaní sa do domčeka, ktorý ako holostavba stál na pozemku jeho rodičov. „Tajomstvo“ ale dlho tajomstvom neostalo… Moja mama ma odhalila skôr, ako mi začal plynúť tretí mesiac. Všetci túto novinu prijali veľmi pozitívne, aj keď spočiatku boli v šoku. Horšie to však bolo s mojím rozhodnutím v prípade bezproblémového tehotenstva rodiť doma.
Moja mama sa narodila koncom panvovým (nožičkami vpred). Myslím, že nebola ešte pripravená na tento veľký dobrodružný svet, no tí v bielych plášťoch sa rozhodli inak. O pár mesiacov veľmi ochorela a musela ísť do nemocnice. Myslím, že nemala jednoduchý štart. A nezažila ani jednoduché pôrody. Moja staršia sestra Lenka sa narodila po nekonečných hodinách trápenia. Do náručia svojej mamy sa dostala až o dvanásť hodín. Túto statočnú ženu vytrápili pri šití hrádze dvaja doktori. Samotné šitie trvalo hodinu, pretože jeden z doktorov to robil podľa rozprávania mojej maminky asi po prvý krát. Kojenie bolo po tomto stresujúcom zážitku absolútne vylúčené. Okrem straty mlieka stratila aj ľudskú dôstojnosť. Je mi smutno, keď o tom píšem. Ja som sa narodila ľahšie ako Lenka, no o nejakom pozitívnom zážitku sa asi hovoriť nedá. Taktiež som nebola kojená. Brat Michal sa narodil ako posledný. Vážil 4,5 kila. Mliečko sa nedostalo ani jemu. Zážitky mojej mamy z pôrodov boli desivé a bolestivé, či už fyzicky, alebo duševne. Obdivujem ju za jej statočnosť… Dnes sa už len skromne pousmeje a hrdo povie: „Väčší zážitok som mala, keď som videla rodiť kravu … bolo to tak silné…“ Myslím, že ženy, čo porodili v nemocnici, si zaslúžia obrovskú poklonu.
S mamou sme mali skvelý vzťah. Milovala som, keď sme sa túlili. No akoby sme sedeli v rýchliku, každá v inom vozni a smeli sa objať len vtedy, keď rušeň zastaví. Ani som sa nestihla nabažiť toho slastného pocitu, nadýchnuť sa z vône jej vlasov, jej jemnej pokožky, jej hrejivého tepla a vlak sa znovu rozbehol.
Táto emócia ma prinútila rozmýšľať a niečo zmeniť. Vtedy som sa rozhodla, že ja chcem dať môjmu dieťaťu to, čo mne moja mama dať nevedela alebo skôr za daných okolností nemohla. Čas len a len pre mňa. Čas a pozornosť sústredenú len na moju maličkosť.
Traumatizujúce zážitky z pôrodov mojich starých mám, tiet, priateliek, spolužiačok, kolegýň a žien z môjho okolia ma utvrdili v tom, že akýkoľvek zásah do intimity zrodu života prináša len slzy a bolesť.
Moja cesta hľadania k prirodzenému, nenásilnému a úctivému narodeniu dieťatka ma priviedla k jednej úžasnej žene. Pôrodná asistentka Petra pochádza zo susedných Čiech. Našla som ju vďaka pani, ktorá má zverejnený svoj príbeh v jednej knižke o prirodzených pôrodoch. Prvý krát sme sa stretli v mieste bydliska pôrodnej asistentky. Obávala som sa toho, že Petra nebude ochotná vycestovať za nami na Slovensko. No predbežne sme sa dohodli a ja som s ňou rátala. O niekoľko mesiacov sme konzultovali moje a partnerove predstavy o pôrode v malej čajovni s príjemnou obsluhou. Pamätám si, že pred týmto stretnutím som mala trému. Chcela som spraviť dojem. Chcela som, aby sme s Milošom pôsobili tak, že vieme, čo robíme. Chcela som, aby mi Petra verila, že to dokážem. Potrebovala som, aby mi niekto uveril a podporil ma v mojom rozhodnutí. Všetci okolo mňa sa pri tejto téme tvárili nešťastne a neznesiteľne páchli strachom. Napriek mojej snahe ignorovať negatívne názory vonkajšieho sveta na mňa kus svojej nervozity preniesli.
Snažila som sa sústrediť na dieťatko. Jeho prvé pohyby som pocítila niekedy medzi štvrtým a piatym mesiacom tehotenstva. V noci ma prebudilo príjemné šteklenie z vnútornej strany brucha. Bolo to také smiešne. Až som sa nahlas zasmiala. Akoby sa mi v maternici naháňali motýle. Akoby sa ma nežne dotýkali ich krehké krídla. Bolo to naše bábätko. Hneď ráno som tento objav hodila na plátno. Odvtedy sa naše dieťatko ozývalo čoraz častejšie. Bola to tá najkrajšia inšpirácia pre život. Občas ma prepadli rôzne smútky, či už partnerského, rodinného, alebo pracovného charakteru.
Až na poslednej gynekologickej prehliadke sa ukázalo, že čakáme dcérku. Miloš bol do poslednej chvíle presvedčený, že to je chlapček. Sníval o tom, ako s ním bude stavať bunker, chytať ryby, ako ho bude učiť bojovať a strieľať zo vzduchovky, ako mu kúpi prvý nožík. Mali sme dokonca aj vybraté meno. Z Huga sa vykľula Viviánka.
Začiatkom marca sa nám s partnerom konečne podarilo presťahovať. Už som pomaly prestávala dúfať, že to stihneme, no vyšlo to. Moje veci doma boli zbalené od nedočkavosti už dva mesiace vopred. Naše hniezdočko lásky bolo pripravené. Miloš podal bravúrny výkon.
Obaja sme sa narobili, a stálo to za to. Ten pocit, že sme vytvorili niečo spolu. Aj keď samozrejme musím vyzdvihnúť Milošove kvality a pochváliť ho za jeho šikovnosť a zručnosť úplne vo všetkom.
Konečne sa mohlo začať vybaľovať. Všetko som starostlivo vyumývala. Každej veci som dôkladne premyslela miesto. Chcela som, aby sa pred pôrodom stihli zabývať aj moje baktérie, aby malo mimi čo najprirodzenejšie prostredie. Nakúpila som červené uteráky k pôrodu. Vecičky, oblečenie, vaničku, postieľku a iné sme podostávali od kamarátov a známych. Látkové plienky nám uhradila moja mamina. „Šesťdesiat kusov by snáď malo stačiť.“ Vrchné nohavičky zas platila tá Milošova. Už chýbal len nafukovací bazén k domácemu pôrodu.
Až do konca marca som bola v neustálom švungu. Pranie, žehlenie a láskyplné ukladanie bielizne nášho drobčeka ma nesmierne bavilo. Všetko som roztriedila podľa veľkosti a typu. Tak som sa tešila, kedy mimčo už konečne uvidím. Celé dni sme sa s bábätkom rozprávali a maznali, prechádzali a spievali si. Veľmi rada na tieto chvíle spomínam. Pre istotu som mala už napísaný aj pôrodný plán, keby bolo nutné ísť do pôrodnice, aj keď túto možnosť som si vôbec nepripúšťala.
Čakali sme dôležitú návštevu. Mala prísť pôrodná asistentka Petra, aby si pozrela miesto, kde budem rodiť. Naše skromné bývanie malo pre pôrod jednu nevýhodu. Strmé schodisko do spálne. Pôvodne som chcela rodiť tam, no keďže kúpeľňu máme dole, zvážila som to a dohodli sme sa, že rozložíme sedačku v obývačke. Nepriepustnými plachtami a podložkami sme boli zásobení, pretože Milošova mama je zdravotná sestra. Veľmi ma mrzelo, že sa nám nepodarilo do nášho bývania zakomponovať vaňu.
Stretnutie bolo príjemné, aj keď ma trochu trápilo, že Petru tak málo poznám. Počas tehotenstva sme sa stretli len trikrát a to bolo príliš málo na to, aby som ju dokázala prijať ako súčasť celku… Pri jej odchode som mala nutkanie ju objať, aby sa tá bariéra zlomila. Neviem, prečo som to nakoniec neurobila.
V sobotu 31. marca sme oslavovali sedemdesiate narodeniny starej mamy a moje dvadsiate piate. Cítila som sa veľmi dobre a sviežo. Každý ma chválil, ako úžasne vyzerám a ako som počas tehotenstva opeknela. S Milošom sme sa veľa smiali, mali sme takú bláznivú náladu. Bolo to také vzrušujúce. Viviánka mi šepkala, že už je pripravená… Obed som nevládala dojesť, mala som pocit, že ešte jedno sústo a prasknem. Sestra starej mamy s istotou tvrdila, že mám ešte čas, je totiž sestrička na gynekológii a už to vie odhadnúť, vraj podľa plnosti pier. Ja som si bola istá, že dcérka sa už čoskoro vypýta na svet.
Večer sme sa s Milošom túlili, hladkali a nežne maznali v posteli. Milovanie s takým okrúhlim bruchom už teda nie je žiadna sranda, no v ten večer som cítila s mojou láskou obzvlášť nádherné spriaznenie. Ležali sme vedľa seba a Miloš pomaly upadol do hlbokého spánku. Mne sa v maternici rozhojdali jemné sťahy. Tento pocit som už raz mala, bolo to ešte v rodičovskom dome, a tak som si bola istá, že poslíčkovia to nie sú. V teplej sprche som uvažovala, čo mám robiť a snažila sa dýchať. Jemným hláskom som sa prihovárala k dieťatku a nežne ho hladila cez stenu môjho bruška. V nedeľu 1. apríla o 1:19 som napísala Petre smsku: „ Peti, neviem, či to na mňa už nejde. S Milošom sme sa milovali a teraz mám také silné sťahy. Skúsila som teplú sprchu, a keď som vyšla von, niečo zo mňa vytieklo, možno to bol zvyšok semena s vodou, ako som sa sprchovala zospodu, no nie som si istá. Bolo to dvakrát za sebou pri sťahoch, zdalo sa mi, že je toho dosť veľa. Keď som sa utrela do uteráka, zbadala som na ňom takú zvláštnu bielu hmotu vo veľkosti jedného článku z malíčka. Intenzívne sťahy mám cca každých 5 minút asi pol hodinu a pri každom sa zo mňa uvoľní trochu tekutiny.“ (Dnes viem, že to biele „čosi“ bola hlienová zátka.) Čakala som, kým sa mi Petra ozve a išla som si ľahnúť späť k Milošovi do postele. Návaly stále silneli. Potichu som sa pritúlila k mojej polovičke a zhlboka dýchala. Keď už sa to nedalo, musela som ho zobudiť. Potom mám chvíľu hluché miesto. Viem, že mi došlo hrozne zle od žalúdka. Viackrát som bola v kúpeľni vracať a prehnalo ma aj zospodu. Bála som sa. Vôbec som nevedela, čo sa so mnou deje. Snažila som sa spojiť s bábätkom, no nešlo mi to. Tie sťahy boli také silné, že som sa nevedela sústrediť vôbec na nič. Len som stonala. Kým som sa vrátila z kúpeľne, sedačka už bola roztiahnutá. Ľahla som si. Sviečky horeli a v celom dome bolo prítmie. To ma upokojovalo. Miloš si ku mne ľahol a hladkal ma po vlasoch. Onedlho zaspal. Ja som sa snažila tiež oddychovať, kým nepríde Petra. Mala som strach, že porodím skôr, ako stihne doraziť. Trochu mi vadilo, že Miloš spí a nezdieľa všetko so mnou. Myslím, že by mi vtedy pomohlo, keby sa so mnou niekto blízky rozprával. Tiež mi ale prekážalo, keď ma počas návalov hladil, mala som veľmi citlivú pokožku a nebolo mi to príjemné.
Pôrodná asistentka k nám dorazila ráno, niekedy okolo šiestej. Medzi dobou, kedy to celé začalo, až kým prišla, sme si vymenili ešte pár telefonátov. Už som začínala byť nervózna, až priam vnútorne rozčúlená, kde je tak dlho. Asi som sa skôr hnevala na seba, pretože som bola bezradná. Hrozne som sa bála. Nevedela som, či všetko prebieha tak, ako má. Bála som sa o dieťatko, pretože som sa s ním nevedela spojiť. Necítila som ho. Nehýbalo sa. Keď prišla Petra, bola som vo veľmi zlom psychickom rozpoložení. Sťahy sa vôbec nedali predýchať tak, ako to písali v múdrych knihách. Dalo sa mi len tlačiť. No už som bola príliš unavená. Skúšala som rôzne polohy tak, aby mi bolo čo najpohodlnejšie. Ležala som na boku a hornú nohu som si držala vo vzduchu a následne podopierala o poličku knižnice, opierala som sa o lakte a hlavu som mala položenú na vankúši, do ktorého som si počas sťahov zaborila celú tvár, na chrbte sa mi vôbec neležalo dobre. Tiež som si skúšala čupnúť a Miloš ma podopieral, no v tejto polohe som mala pocit, že mi ten tlak a gravitácia roztrhne celý „podvozok“. Petra mi dávala nejaké homeopatiká, neskôr aj rozpustené do pošvy, no nemala som pocit, že by mi nejako pomáhali. Tiež mi ponúkla hroznový cukor, ktorý mi dodal kúsok chýbajúcej energie. Viackrát ma nabádala, aby som sa najedla. Miloš mi aj niečo pod zub priniesol, no vôbec mi to nešlo dolu krkom. Skúšala som vypiť aj deci červeného vína pre dokonalejšie uvoľnenie. Najlepšie mi bolo v sprche. Teplá voda mi pomáhala uvoľniť sa z kŕča a napätia. Asi niekedy poobede partnera prepadol hlad, a tak sa ma opatrne spýtal, či by sa mohol ísť najesť do jeho rodičovského domu. Nechcela som, aby ma opustil čo i len na sekundu. Náhle ma pohltila neistota. No potichu som len odvetila: „Nebuď dlho, prosím…“
Ani neviem ako rýchlo to ubehlo, no už sa pomaly stmievalo a ja som sa cítila neschopne. Miloš sa snažil zohnať nafukovací bazénik. Zúfalo som sa túžila naložiť do vane a splynúť s teplou vodou, relaxovať aj s bábätkom. Cítila som, že mimi je v strese a ja som bola tiež. Slnko zapadalo a s ním aj moja nádej, že sa nám to podarí. Keď mi Petra položila otázku, či jej nechcem niečo povedať, znervóznela som. Mala som totiž pocit, že so všetkým som skutočne zmierená a ozaj som sa snažila sústrediť celú moju energiu na dieťa. Skúšali sme nájsť príčiny, prečo to nejde. Boli očividne psychického charakteru. Pôrodná asistentka mi napustila aspoň malú detskú vaničku, do ktorej som si sadla. Návaly boli čoraz slabšie a ja som vedela, že to je zle. Hovorila som to Peti a ona podotkla, že stále je tu možnosť ísť do pôrodnice. Rozplakala som sa. Chcela som porodiť prirodzene bez toho, aby ma niekto cudzí tam dolu vyholil, bez toho aby mi spravili epiziotómiu (nástrih), chcela som to zvládnuť úplne sama bez umelého oxytocínu či epidurálu. Nechcela som, aby mi niekto diktoval, kedy mám tlačiť a aby ma niekto potom zašíval. Nechcela som, aby mi niekto po pôrode odnášal bábätko preč, kúpal ho a bohvie čo ešte. Chcela som, aby to bol posvätný zážitok. Navrhla mi teda, že si mám ísť ľahnúť hore do postele a skúsiť si trochu pospať. Tak som išla. Viečka mi pomaly klesli. Spala som asi 15 minút. Aspoň myslím, že to dlhšie nebolo.
Keď som sa prebudila, prosila som vyššie sily o pomoc. Prihovárala som sa dcérke a hovorila jej o tom, ako sa na ňu s tatinkom veľmi tešíme a ako ju nesmierne milujeme. Obe sme sa rozhodli, že to proste zvládneme tu doma a pustili sa do práce. Zavolala som Miloša so slovami: „Už to pôjde, poď sem, prosím, láska.“ Ľahol si ku mne a ja som ho začala vášnivo bozkať. Vedela som, že to pomôže môjmu organizmu zvýšiť produkciu oxytocínu, ktorý spôsobuje kontrakcie. Čím silnejšie návaly prichádzali, tým väčšie odhodlanie a radosť vo mne rástli. Niekde medzi tým prišla potichu hore aj Petra. Bábätko už bolo na ceste. Zrazu som pocítila neskutočne silné pálenie v pôrodných cestách. Kľačala som na štyroch a mručala ako veľká medvedica. Akoby ma niekto obaril zvnútra. Cítila som obrovský nával energie. Bolo to úžasné. Temeno hlavičky už bolo vonku. Siahla som si medzi nohy a pohladila zlepené vlásky mojej prenádhernej dcérky. „Vau, moje dieťatko.“ Smiala som sa. Znovu prišiel silný sťah, počas ktorého sa mi podarilo vytlačiť hlavičku. Viviánka tak nádherne zamraučala. Snažila som sa očami odfotiť každý jeden moment z tohto mocného okamžiku. Modlila som sa za ďalší silný sťah, pretože som mala obavy, že sa dieťatko môže udusiť. Prívaly energie prichádzali v pravidelných intervaloch, akoby som bola súčasťou vĺn rozbúreného mora. Bolesť som ďalej vôbec nevnímala. Bola to radosť. Obrovské šťastie. Na ďalšie zatlačenie vykĺzlo bábätko celé von a s ním aj množstvo krvi a plodovej vody. Na tento moment nikdy nezabudnem. Vychutnávala som si každú jednu sekundu z tohto prenádherného aktu. Zasiahla ma nekonečná a bezpodmienečná láska, až som musela lapať po dychu. Bola to extáza neopísateľného šťastia. Miloš s údivom sledoval celý pôrod a myslím, že keď sa Viviánka narodila, usmial sa a nežne ju pohladil ukazovákom. Petra spravila malej Apgar skóre. Od vyčerpania som si ľahla do polosedu, oprela sa o vankúše a vychutnávala si krehulinké bábätko splývajúce s mojím telom. Viviánka po pár sekundách začala nádherne otvárať pusinku ako malá rybička a noštekom hľadala zdroj prežitia. Pôrodná asistentka pomohla dcérke prisať sa. Opatrne mi natiahla bradavku tak, aby sa jej ľahšie uchopila do tých malulinkých ústočiek. Kolostrum sa mi začalo tvoriť už v ôsmom mesiaci tehotenstva, takže z dojčenia som nemala obavy. Viviánka mala takú jemnučkú teplulinkú pokožku a úžasne voňala. Mala som chuť ju neustále bozkávať a hladkať. Ten pocit, že cítim biť jej srdiečko… Každý kúsok nervov čerstvo obnaženej kože nášho bábätka dychtil po očakávanom objatí, celé jeho bytie, podstata toho, čím je, túžilo po náručí a ja som bola šťastná, že môžem byť súčasťou a poskytnúť mu dokonalé uspokojenie jeho potrieb.
Pupočná šnúra ma onedlho začala chladiť na bruchu. Asi po hodine dotepala. Petra sa ma spýtala, či sa zvládnem postaviť. Nebola som si istá. Dcérku som držala v náručí a s parterom mi obaja pomohli vstať. Pôrodná asistentka mi povedala, že mám skúsiť zatlačiť, aby placenta vyšla von sama. Nešlo mi to. Vôbec som nebola schopná ovládať brušné svalstvo. Peťa jemne potiahla za pupočník tesne pri pošve a placenta zo mňa vypadla ako nič. Myslím, že som trochu zastonala. Zacítila som hrádzu. Opäť mi pomohli ľahnúť si. Skontrolovali sme, či je placenta celá. Vyzerala ako taký veľký červený koláč. Peťa sa spýtala novopečeného ocinka, či nechce prestrihnúť pupočník. Miloš prenechal túto úlohu na ňu. Vydezinfikovanými nožnicami prestrihla šnúru, čo spájala naše dieťatko a placentu. Miloš priniesol misku a neskôr placentu zakopal u nás v záhrade, kde sme o pár dní zasadili ginko. Pôrodná asistentka ošetrila Viviánkin pupček a následne dcérku odvážila. Nádherných 3 250 gramov a 51 centimetrov.
Túto intímnu udalosť sme si ešte chvíľu vychutnávali ako hrdí rodičia. Miloš urobil pár fotiek. (Škoda, že som mu nevysvetlila, ako sa používa požičaný fotoaparát od mojej mamy… J ) Po chvíli rozjímania som sa chcela ísť trochu opláchnuť od krvi a Viviánkinej smolky. Dcérku som podala Milošovi a Petra mi pomohla vstať. Veľmi ťažko sa mi išlo. Musela som zhlboka dýchať, mala som pocit, že odpadnem. O vzpriamenej chôdzi ťažko hovoriť, skôr som to odkrivkala v plnom predklone. Pri cikaní ma štípala celá vagína. V sprche som to ledva ustála, no Petra mi pomáhala. Smolka išla dolu veľmi ťažko. V obývačke sme ešte medzi štyrmi očami zhodnotili pôrod. Vyjadrila som moje pocity asi v tom zmysle, že preto to asi trvalo tak dlho, lebo som si málo verila a nebola som schopná prejsť cez určitú hranicu bolesti. Petra povedala, že v dnešnej dobe považuje prirodzený pôrod za obrovský zázrak. Po návrate do postele ma skontrolovala, ešte si niečo zapisovala a neskôr ju Miloš vyprevadil k autu.
Dnes viem, že som sa s tlačením možno nemusela až tak ponáhľať. Epiziotómiu (nástrih hrádze) sme s Petrou vylúčili ešte na prvom stretnutí v čajovni. Dúfala som, že poloha v ktorej som dieťatko tlačila von, ochráni moju hrádzu. Natrhla som sa. Aj keď Peťa vravela, že to nie je veľa, o pár dní, keď som sa odhodlala pozrieť so zrkadielkom do môjho rozkroku, zdalo sa mi, že trhlina má aspoň dva centimetre.
Na tretí deň sme išli Viviánku zahlásiť na obecný úrad, kde nám mali vydať rodný list. To však odmietli bez správy z nemocnice. Čakalo nás ešte vyšetrenie u pediatričky a skríning na Kramároch. Ten sme museli absolvovať dvakrát, pretože vrchná sestra sa pomýlila. Takže na štvrtý deň znovu Kramáre, matrika a môj gynekológ. Celú dobu som mala dcérku v šatke. Na túto pasáž nerada spomínam, pretože získať rodný list a vybavovať sa s neochotnými a opovrhujúcimi zdravotníkmi bolo omnoho náročnejšie ako porodiť dieťa. Taktiež z návštevy u gynekológa som mala veľmi negatívne pocity. Potrebovala som totiž od neho potvrdenie, že môj stav zodpovedá popôrodnému… Presviedčal ma, aby som išla do ružinovskej nemocnice na zašitie. Museli by mi celú ranu obstrihať, pretože sa už začala granulovať. Tiež splietal niečo o kvalite sexuálneho života… že tam bude viacej miesta a že partner z toho nebude mať taký pôžitok… Vtedy som sa nešťastne otočila na Miloša a hľadala v jeho očiach odpoveď. Nebola som si istá, čo mám robiť. Len som tak strašne nechcela opustiť moju dcérku. Nechcela som, aby sa to celé krásne zrodenie života zakončilo jednou neúctivou, nedôstojnou a bolestivou potupou. Viem, že sexuálny život mojich rodičov dohnal k rozvodu. Milovanie s mojou láskou bolo vždy nádherné a uspokojovalo všetky moje a myslím, že aj jeho túžby. Miloš mi povedal, že toto je čisto moja vec a že ma podporí, nech už sa rozhodnem akokoľvek. Z jeho hlasu som však cítila obavy a sklamanie. Akoby malému chlapcovi niekto vzal jeho obľúbenú hračku. Môj konečný verdikt bol odmietavý. Zmohla som sa len na jednu jedinú vetu: „Radšej to nechám na prírodu…“
Miloš nás vysadil doma a rýchlo išiel zháňať Regu (injekciu, čo som mala dostať kvôli tomu, že Viviánka zdedila Rh faktor po svojom otcovi.) Prišiel až neskoro večer. Takto som si to teda vôbec nepredstavovala. Regu mi pichla Milošova mama. Bolo mi smutno. Moje ženstvo a celá krásna aura, ktorá sa povznášala okolo nášho domu, bola fuč. Úrady a zdravotníctvo zničili toto posvätné čaro jediným šmahom. O pár dní nato sa mi zapálila ľavá bradavka a dostala som 40-stupňové horúčky. Každé prisatie znamenalo neznesiteľne bodavú bolesť. Cítila som to až za lopatkou. Písala som si s Petrou. Odporúčala mi zakúpiť tinktúru z echinacey a rakytníkový sirup. Každý večer som sedávala vo Viviánkinej vaničke a liečila si hrádzu v zázračných bylinkách. Miloš mi natieral prsia tvarohom, aby sa stiahol zápal.
Niekde medzi láskyplnou starostlivosťou o našu dcérku a moje zdravie som vítala nedočkavých hostí, prijímala kytice kvetov a dary pre Viviánku. Najviac ma mrzelo asi to, že najbližšia rodina stála akoby na druhej strane brehu. Bolo mi vytknuté, že sa smeli na bábätko pozrieť len za pološera, respektíve, že nemohlo byť zasvietené… Bolo mi vytknuté, že som bábätko chcela mať stále pri sebe aspoň prvých šesť týždňov… Bolo mi vytknuté, že nie som prívržencom metódy „odlož a kočíkuj“.
Keď sa ma ľudia pýtajú, či by som aj druhý krát chcela rodiť doma, obvykle sú zaskočení mojou pozitívnou odpoveďou. Vravia, že som odvážna. Ja zas tvrdím, že sú odvážne tie, čo neveria prírode a samy sebe a svoju dôstojnosť, ženskosť a svoje deti ponechávajú v rukách odborníkov, modernej techniky či medicíny.
Pri druhom dieťati si však už určite nezabudnem zaobstarať veľký bazén. Tiež pripravím celú rodinu na to, že dieťatko uvidia až po ukončení šestonedelia a určím si jasné hranice, za ktoré ich nepustím.
Myslím, že sme dnes s Milošom pre Vivi obaja silní a aktívni rodičia, ktorí jej venujú maximálnu a bezpodmienečnú lásku, no zároveň sa snažia neprestávať žiť svoj vlastný zmysluplný život. Snažíme sa s našou dcérou spolupracovať, nechávame sa unášať jej prirodzenosťou, čo nám pomáha v prebúdzaní našich inštinktov. Dnes naša úžasná dcéra nosí plienku len ako poistku a ja verím, že je to jedna z odpovedí na náš vnímavý prístup. Okrem toho, že ju stále plne kojím a spí s nami v posteli, ju väčšinu dňa nosím v šatke. Tak môže byť súčasťou rodiny, kde dospelí žijú svoj dospelý život.
Byť matkou je to najkrajšie poslanie, aké mohla kedy žena dostať. Pani Liedloffová píše: „To, čo novorodenec cíti ešte predtým, než je schopný myslieť, rozhodne o tom, čo si bude myslieť, až bude myslenia schopný…“ Kto vie, čo si bude myslieť Viviána…
