Epiziotómiu prvýkrát písomne spomenul Sir Fielding Ould už v roku 1742 ako prostriedok na záchranu života dieťaťa. Ďalších asi 100 rokov zostávala táto operácia takmer neznáma a nezískala u lekárov výrazný ohlas, aj keď viacerí lekári v Európe s ňou experimentovali. Do roku 1857 táto operácia nemala ani meno. Medzi rokmi 1870 a druhou dekádou 20. storočia bola epiziotómia akceptovaná ako operácia „poslednej inštancie“.
V učebniciach pôrodnícke autority zdôrazňovali, že operácia sa má používať iba v abnormálnych a krajných prípadoch, keď sa zdá, že sa nedá inak zabrániť vážnemu natrhnutiu hrádze.
Zdôvodňovali to tak, že ak vyzeralo, že sa hrádza určite natrhne, nástrihom hrádze lekár mohol zvoliť miesto a hĺbku rany namiesto nekontrolovateľného natrhnutia a tým chrániť análny zvierač. Unikátny korešpondenčný prieskum u desiatich prominentných amerických pôrodníkov v r.1915 ukázal, že dvaja z nich nepoužívali epiziotómiu vôbec a okrem jedného všetci používali epiziotómiu v menej ako 5% všetkých pôrodov.
výber z knihy Epiziotómia: kritický pohľad na pôrodnícke praktiky – časť 2.
Minule: V predošlej časti ste sa mohli dočítať, prečo niekto napísal o nástrihu hrádze sociologickú knihu a aké existujú teórie o vzniku inovácií v zdravotníctve.
Epiziotómia v 19. storočí, pokus o jej rozšírenie a neúspech
Epiziotómiu prvýkrát písomne spomenul Sir Fielding Ould už v roku 1742 ako prostriedok na záchranu života dieťaťa. Ďalších asi 100 rokov zostávala táto operácia takmer neznáma a nezískala u lekárov výrazný ohlas, aj keď viacerí lekári v Európe s ňou experimentovali. Do roku 1857 táto operácia nemala ani meno. Medzi rokmi 1870 a druhou dekádou 20. storočia bola epiziotómia akceptovaná ako operácia „poslednej inštancie“. V učebniciach pôrodnícke autority zdôrazňovali, že operácia sa má používať iba v abnormálnych a krajných prípadoch, keď sa zdá, že sa nedá inak zabrániť vážnemu natrhnutiu hrádze. Zdôvodňovali to tak, že ak vyzeralo, že sa hrádza určite natrhne, nástrihom hrádze lekár mohol zvoliť miesto a hĺbku rany namiesto nekontrolovateľného natrhnutia a tým chrániť análny zvierač. Unikátny korešpondenčný prieskum u desiatich prominentných amerických pôrodníkov v r.1915 ukázal, že dvaja z nich nepoužívali epiziotómiu vôbec a okrem jedného všetci používali epiziotómiu v menej ako 5% všetkých pôrodov.
Avšak už koncom 19. storočia sa istá malá skupina poväčšine amerických pôrodníkov snažila rozšíriť indikácie na vykonanie epiziotómie a apelovali, aby sa epiziotómia používala oveľa častejšie. Verili, že epiziotómia skracuje pôrod a predchádza natrhnutiu hrádze, a že po zašití nástrihu je hrádza, na rozdiel od natrhnutia, obnovená do pôvodnej podoby a že nástrih zachraňuje život plodu. Nepodarilo sa im však presvedčiť lekársku verejnosť, napriek tomu, že poskytli na tú dobu sofistikovanú štatistickú evidenciu, ktorá mala podporiť ich tvrdenia. Čo im v tom zabránilo? Autor knihy našiel viacero dôvodov, prečo si táto zdravotnícka inovácia v tom čase nenašla cestu k širokému používaniu:
Pohľad na pôrod ako na fyziologický proces, ktorý nepotrebuje chirurgický zákrok
Asi najdôležitejší faktor, ktorý hovoril v neprospech epiziotómie, bol vtedy prevládajúci názor lekárov, že pôrod je normálny fyziologický proces a za normálnych okolností sa hrádza dostatočne natiahne, aby dovolila hlavičke dieťaťa prejsť, pričom ostane neporušená. Poprední pôrodníci tej doby hovorili:
„Keď človek vidí po prvýkrát mäkké tkanivá matky napínané naliehajúcou časťou dieťaťa tak, že sú až priesvitné a vyzerajú, že sa už-už roztrhnú, má takmer inštiktívne nutkanie položiť na toto vzdúvajúce sa miesto ruku. Avšak nemôžeme zabudnúť, že tieto tkanivá sú nielen elastické, ale živé a cítiace. A – čo je dôležitejšie – že proces pôrodu je plne fyziologický akt. Hrádza nebola určite (prírodou) vytvorená preto, aby sa roztrhla.“ (Goodell, 1871)
V normálnych podmienkach, ktoré, ako sa vtedy verilo, vládli pri väčšine pôrodov, jednoducho neexistovalo žiadne teoretické ospravedlnenie na vykonanie epiziotómie.
Predpokladaný odpor pacientky
V tých dobách väčšinu pôrodov viedli pôrodné asistentky, ktoré epiziotómiu nevykonávali. Lekári možno nechceli tým ženám, ktoré si predsa len vybrali pri pôrode asistenciu lekára, vytvárať nepríjemnú skúsenosť s nechcenou epiziotómiou.
„Často sa odporúča epiziotómia, ale je to iba nahradenie istoty nástrihu hrádze za neistotu prirodzeného natrhutia. Pacientka, ak je pri zmysloch, by namietala proti nastrihnutiu.“ (Whery, 1903)
Nepredvídateľnosť prirodzeného natrhnutia hrádze
Fakt, že natrhnutie hrádze sa nedalo s istotou predpovedať, znamená, že lekár nikdy nemohol vedieť, kedy je epiziotómia naozaj nevyhnutná.
V americkej učebnici pôrodníctva sa v tej dobe písalo: „Doktor McClintock vyhlásil, že veľmi často bol svedkom toho, ako hrádza ostala neporušená, aj keď to vyzeralo tak, že sa určite natrhne. Preto pochybuje, že je možné rozoznať prípady, kde je nástrih absolútne nevyhnutný.“ (Parvin, 1882)
Riziká spojené s operáciou
Do roku 1900 prebiehalo 95% pôrodov doma. Lekári teda pracovali v rôznych podmienkach. Často pri nedostatočnom osvetlení, pomáhali im iba príbuzní rodičky, anestéza nebola dostupná. V týchto podmienkach sa väčšine lekárov vykonanie epiziotómie a vytvorenie otvorenej rany, ktorá by inak možno nevznikla, zdalo príliš veľkým hazardom.
Ďalším problémom boli limitované metódy a materiály pri zašívaní. V tej dobe bolo totiž normálne namiesto šitia zviazať žene na niekoľko týždňov nohy spolu, kým sa jej prirodzené natrhnutie nezahojilo. Nadôvažok, v čase pred začiatkom používania aseptických metód (napr. sterilizácia nástrojov) existovali opodstatnené obavy, že sa do rany dostane infekcia.
Zástancovia epiziotómie neboli dostatočne prominentní pôrodníci
Autor tvrdí, že zástancovia epiziotómie neboli dostatočne známi a vážení vo svojom odbore a stáli proti uznávaným autoritám, ktoré podporovali pohľad na pôrod ako prirodzený proces.
Ako Samuel Gross, zakladateľ Americkej chirurgickej asociácie poznamenal:
„Ako profesia sme príliš náchylní nechať sa ovplyvniť predsudkami, najmä vtedy, keď sú podporované veľkými autoritami.“ (Gross, 1884)
Ako sa ukáže, aj tento fakt viedol neskôr k tomu, že sa epiziotómia začala celoplošne rutinne používať bez relevantných dôkazov o jej prospešnosti.
Nabudúce: V ďalšej časti napíšeme, ako sa v USA epiziotómia postupne stala rutinnou operáciou.
