Prečo pôrod doma? Ešte kým som otehotnela a bábätko len v nedohľadne čakalo na obláčiku, začala som sa o pôrody zaujímať. Na konferencii o pôrodoch som videla film “Orgazmický pôrod” a to bol asi začiatok, ktorý ma viedol k prirodzenému pôrodu a nakoniec aj k pôrodu doma. Pred zhliadnutím filmu som si totiž nevedela predstaviť seba ako rodím v pôrodnici. Nikdy som v nemocnici ako pacient nebola. Po zhliadnutí filmu som si to nevedela predstaviť už vôbec. Začala som akurát potichu závidieť ženám z filmu, ktoré krásne rodili doma, v príjemnom intímnom prostredí, s príjemnými ľuďmi – partnerom, rodinou, pôrodnou asistentkou. Myslela som si, že u nás sa to nedá. Neskôr sa začali na Slovensku objavovať duly, čo prišlo ako akési povzbudenie, že predsa to len v tej pôrodnici bude lepšie, keď budem mať so sebou dulu. Aj mi čoskoro jedna dula prišla do cesty. 🙂 Tak som si povedala, “Ok, tak už k nám nová dušička z obláčika môže prísť, ak chce.” 🙂 Ďalej som sa zaujímala o pôrody a ocitla som sa na krste knihy Rodili sme doma. Príbehy som priam zhltla a potešilo ma najmä to, že nielen v Amerike, ale aj u nás je to možné a dá sa to, a ešte k tomu tak krásne.
To som ešte nevedela, že už na tom krste som mala novú dušičku v sebe. Čoskoro som sa túto úžasnú správu dozvedela a pomaly som začala premýšľať o pôrode. Keďže som čakala svoje prvé dieťatko, sama som si rodiť netrúfla. A tak ako dovtedy, chodili ku mne tie správne informácie v správny čas. Dostala som kontakt na pôrodnú asistentku z Rakúska, ktorá chodieva k pôrodom na Slovensko. Sklamalo ma totiž, že naše slovenské pôrodné asistentky takéto služby neposkytujú.
Naša pôrodná asistentka je veľmi príjemná žena s dvadsaťročnou skúsenosťou s pôrodmi doma, sama matka troch detí, z toho dvoch narodených doma. Stretávali sme sa od 4. mesiaca pravidelne každý mesiac, najprv u nej a posledné mesiace u nás doma. Postupne sme sa vzájomne spoznávali. Vždy sa zaujímala nielen o moje dieťatko a môj zdravotný stav, ale aj o to, ako sa cítim, čo prežívam, nad čím rozmýšľam. Toho sa mi v gynekologickej ambulancii pri pravidelných prehliadkach nedostávalo. Skôr som odtiaľ vždy chodila vystrašená – čo sa vraj všetko môže stať, ak si nedám urobiť také a také vyšetrenie. Pôrodná asistentka bola vždy tá, čo ma upokojila a rozptýlila obavy, prípadne pomohla dobrou radou či prírodným liekom. Rozmýšľala som, či sa mám spojiť aj s nejakou dulou, ale nakoniec som bola len v občasnom telefonickom kontakte s mojou kamarátkou dulou. Býva od nás ďalej a nebolo isté, či by mohla v deň pôrodu prísť k nám. Neskôr som ale stále viac a viac nadobúdala pocit, že ak budem rodiť doma, tam ju veľmi nepotrebujem, lebo mám skvelú asistentku, a ak by som rodila v pôrodnici, tam by som asi vzala manžela. Bohužiaľ, do väčšiny slovenských pôrodníc sa dá vziať iba jedna sprevádzajúca osoba.
Pripravovali sme sa teda na pôrod doma, najmä psychicky – nepripúšťať si negatívne myšlienky a odolávať otázkam okolia. Povedali sme o tom iba tým, o ktorých sme vedeli, že nás podporia. V podstate až skoro do poslednej chvíle sme brali do úvahy aj možnosť rodiť v pôrodnici – ak by sa dieťatko neotočilo, ak by sa rozhodlo prísť veľmi skoro alebo neskoro, či ak by nastalo niečo iné, čo by indikovalo odchod do pôrodnice. Modlili sme sa za to, aby bol pôrod krásny, bezbolestný a pohodový pre mňa aj pre dieťatko a verili sme tomu, že sa deje a bude diať tak, ako sa najlepšie dá.
Náš pôrodný príbeh sa začal na naše 11. výročie spoločného života s mojím, teraz už 4 roky, manželom. Bola sobota. Boli sme pozvaní ku svokre na večeru. Máme to kúsok pešo, tak sme sa prešli. Prišli sme domov asi o deviatej večer. Ešte som skočila po niečo k našim na dvanáste (my bývame na deviatom poschodí v tom istom dome) asi o pol desiatej. Doma sme si ľahli do postele, manžel mi prečítal jednu z indiánskych rozprávok, čo mi začal čítať, keď sme zistili, že sme tehotní. O jedenástej sme vypli svetlo, on hneď “zalomil” a ja som po chvíli išla ešte na záchod. Zdalo sa mi, že som trochu mokrá. Na záchode rozmýšľam, či to je plodová voda, prihováram sa dieťatku, že by ešte mohlo počkať, ale ak je toto už ten jeho čas, tak nech príde, kedy chce. Bola totižto sobota, kúpili sme farby a v nedeľu sme chceli ešte maľovať balkón. 🙂
Keď som prišla zo záchoda, vody sa zo mňa vylialo akosi veľa, tak som hneď budila manžela, že asi už je to tu. To bolo pol dvanástej. Chudák, ani si nepospal… 🙂 Bol trochu v strese – “a čo teraz?”, upokojovala som ho, že pohoda, však sme len začali, nachystáme si veci a voláme našu pôrodnú asistentku z Rakúska. Dala som si pod seba podložky pod pacienta, zavolali sme pôrodnej asistentke. Nedalo sa jej najprv dovolať, tak sme nechali odkaz a skúšali viackrát. Bola som pokojná, lebo nám dopredu dala také inštrukcie – ak sa nedá dovolať, skúšať, nechať odkaz, ona sa čoskoro ozve. A tak aj bolo. Medzitým sa mi začali kontrakcie – ešte som rozmýšľala, či to je ono, ale bolelo to, takže asi hej. 🙂 Zase som išla na záchod, tentoraz na veľkú a ešte som mala aj nutkanie na vracanie. Telo sa za chvíľu vyčistilo a pripravilo na pôrod samo – aj bez klystíru, oboma smermi. 🙂 Išla som do sprchy uľaviť si od bolestí, ktoré chodili akosi často. Hovorím manželovi, nech to stopuje, ale nebolo čo, lebo to bolo “každú chvíľu”, čiže od oka asi každé 2 minúty a 1-2 minúty pauza. Najviac ma prekvapilo, že to bolo tak často, a že som si medzitým nestíhala poriadne oddýchnuť. Vraj prvorodičky rodia dlho a najprv sú dlhé pauzy… Haha 🙂 Inak v tých minipauzách mi bolo fajn, ešte som riadila manžela, kde položiť igelity a plachty… Medzitým volala pôrodná asistentka, že teda ona už k nám ide. Trvalo cca 2 hodiny, kým prišla, ale ja som celkovo nemala pojem o čase. Manžel potom hovoril, že bol trochu nervózny, ale hneď sa upokojil, keď prišla. A vraj mala so sebou veľa vecí aj nejaký resuscitačný prístroj či čo. Jeho to upokojilo, ja som bola rada, že som to nevidela… 🙂
Pôrodná asistentka ma pozrela – otvorená na 8 centimetrov. Potom ma horko-ťažko zodvihli z ležiacej polohy, keďže dovtedy som viac-menej sedela na kraji postele, prípadne stála, iba na vyšetrenie som si ľahla. Ďalšie veci sa mi trochu zlievajú. Občas som skúsila inú polohu – na štyroch opretá o posteľ, v stoji zavesená za manžela, v drepe. V drepe mi bolo najlepšie. Takto som si to aj predstavovala predtým, takže možno aj preto. Zdalo sa mi prirodzené, že dieťatko pôjde po zemskej príťažlivosti. Nevedela som, či mám tlačiť alebo nie, počula som rôzne pre aj proti, tak sa pýtam pôrodnej asistentky a ona, že keď budem cítiť tlak, že môžem ešte pomôcť tlačením, inak netreba. Aj som s tým tak vnútorne súhlasila, tak som to aj robila. Akurát som nevedela, čo vlastne tlačím, resp. ktoré svaly zapojiť, ale išlo to akosi prirodzene. Posledné kontrakcie na pôrod hlavičky prebiehali tak, že som sa zavesila na manžela, ktorý sedel na stoličke za mnou a držal ma pod ramenami. Tlačila som, keď som pocítila tlak. Mal čo robiť, aby ma udržal. 🙂 A našej pôrodnej asistentke som zvierala ruku. Medzitým som oddychovala, teda tých pár sekúnd. Pri tlačení som bola “mimo”, lepšie povedané cítila a vnímala som len seba a svoje telo. Nahmatala som si aj kúsok hlavičky – také mäkké, teplé, príjemné. 🙂 Cítila som, kedy som sa natrhla – také štipnutie – tá chvíľka bola najťažšia – vydržať netlačiť. Natrhnutie bolo povrchové a zahojilo sa mi bez šitia počas šestonedelia. No a potom šup, dieťatko vystrelilo celé naraz a za ním ešte voda. Pôrodná asistentka ho chytila, našťastie má prax, lebo mne sa to zdalo príliš rýchlo. 🙂 Ostal mi v pamäti ten obraz – to telíčko maličké, mazľavučké. Hneď zaplakal, ale len na chvíľočku. Ja hneď šťastný úsmev na tvári – už to mám za sebou, dieťatko je tu, zvládli sme to. Pôrodná asistentka pozrela na hodiny – 4:06. Takže celé to trvalo 4,5 hodiny. Potom som si ľahla, dieťatko na mne, prikryté červeným uterákom. Neskôr sme ho odvážili v závesnej váhe – šatke – a zmerali. Potom sme mu trochu pomáhali, aby sa prisal, nejako sa mu nedarilo uchopiť bradavku, ale nakoniec sa podarilo. 🙂 Pupočnú šnúru pôrodná asistentka odstrihla, keď bola už studená, asi tak polhodinku po pôrode.
Medzitým sme čakali na placentu. Pôrodná asistentka hovorí, že mám skúsiť potlačiť, ale akosi som necítila, čo mám tlačiť. Keď to dlhšie nešlo, dala mi nejakú bylinkovú tinktúru (tuším z alchemilky) na lyžičku. Potom som v kľaku skúšala potlačiť a pomohlo mi, keď mi pôrodná asistentka mierne zatlačila na brucho – vtedy som pocítila, čo mám vlastne tlačiť, potlačila som a placenta bola vonku. 🙂 Krásna, veľká, ako aj bábo bolo veľké – 4200g, akoby obrázok stromu na nej. To bolo asi 6 hodín ráno. No a potom ma PA celú jemne umyla vlhkou plienkou. Bolo to veľmi príjemné.
Bábätko bolo stále na mne, vedľa mňa alebo na manželovi. Chvíľu sme sa dohadovali na mene – mali sme pripravené štyri – všetky sa mi snívali v priebehu tehotenstva. Dve sme hneď vylúčili – nehodilo sa to na nášho chlapčeka a z dvoch sme vybrali, ktoré sa nám viac páčilo – Martinko. 🙂 Cítili sme, že to bude chlapček, aj mená boli všetky chlapčenské, aj keď reálne na USG sme to mali potvrdené až v 36. týždni. No a Martinko sa narodil v 39-tom, o desať dní skôr. Pri tej jeho veľkosti som tomu bola rada. Aj som bola rada, že som dopredu nevedela, aký je veľký. 🙂
Som vďačná, že sme mohli rodiť doma, a že pôrod bol taký krásny a rýchly. Pri tých častých kontrakciách ma vôbec nenapadlo niekam ísť, ani na Antolskú, ktorú máme 15 minút peši a už vôbec nie do Štiavnice, nad ktorou som trochu rozmýšľala. Predsa len to je nemocnica a cudzie prostredie. Pár ľudí sa ma potom pýtalo, či to nebol risk rodiť doma. Pre mňa osobne by bol asi risk rodiť v pôrodnici. Nedokázala by som sa uvoľniť a byť psychicky v pohode medzi cudzími ľuďmi. Pôrod je intímna záležitosť a takú som ju chcela mať. Netúžila som mať nad ním nejaký dozor, aby mi niekto do toho akokoľvek zasahoval. Presne ako pri počatí, pri milovaní. Našu pôrodnú asistentku sme už poznali, bola ako člen rodiny. Iba jemne sledovala, čo sa deje, občas poradila a držala som ju za ruku. Jediné, čo som si povedala, že by sa mi zišlo viac nabudúce, je nacvičiť si viac uvoľnené dýchanie a spievanie alebo techniky hypnopôrodu, aby išli podvedome a nemusela som zapájať hlavu. A aby bol pôrod úplne bezbolestný, lebo viem, že taký môže byť. Tentoraz som vďačná aj za tie bolesti alebo skôr tlaky – dali sa zvládnuť a aspoň viem, aké to je. Prebudil sa vo mne veľký obdiv ku všetkým matkám a k zázraku života ako takého.
Ďakujem svojej pôrodnej asistentke, že mi bola úžasnou oporou počas tehotenstva, pôrodu aj šestonedelia. Ďakujem svojmu manželovi, ktorý ma vo všetkom podporoval a veril, že to dokážeme. Ďakujem svojej mame, otcovi a bratovi, že to vzali v pohode, keď sme im týždeň pred pôrodom oznámili, že plánujeme rodiť doma. Ďakujem svojim blízkym, ktorým som sa mohla zdôveriť a rozprávať o pôrode doma. Ďakujem Bohu a univerzu, že som mohla takto rodiť. Ďakujem, že som žena.
Želám všetkým ženám, aby sme si mohli zvoliť kde, ako a s kým budeme rodiť, aby boli naše pôrody krásne a deti zdravé a šťastné.
