Francúzske pôrodníctvo dalo svetu nielen populárneho Michela Odenta. Už jeho učiteľ, Frederick Leboyer (1918 – 2017), priniesol svojho času do pôrodníctva prevratné myšlienky. Napriek tomu, že niektoré z nich dnes považujeme za neaktuálne, iné sa stali štandardom a dobrou praxou v mnohých krajinách. V tomto texte sa bližšie pozrieme na jeho predstavy o pôrode opísané v knihe Pôrod bez násilia, vydanej v roku 1974.
Ako Leboyer uviedol v niekoľkých rozhovoroch, on sám prišiel na svet pôrodníckymi kliešťami na konci 1. svetovej vojny. V dospelom veku sa stal úspešným gynekológom a pracoval spôsobom, ktorý sa vo vtedajšom Francúzsku považoval za štandard. On sám to neskôr označil slovami: “Kradol som ženám pôrody” . Až neskôr, po tom, ako sa podrobil psychoanalýze a dospel k záveru, že utrpel počas pôrodu traumu, sa začal zameriavať na pôrod z pohľadu dieťaťa. Stal sa z neho priekopník v pohľade na novorodenca ako cítiacej bytosti – NIEKOHO a nie niečoho. Odsúdil aj dovtedy bežné praktiky, ako napríklad plieskanie novorodenca po zadku alebo držanie bábätka dole hlavou.
Samotná kniha Pôrod bez násilia má tri časti rozdelené do kapitol. Kapitoly sú písané veľmi poetickým štýlom, Leboyer používa priliehavé prirovnania a nápadité metafory.
Prvá časť
V prvej časti autor nastoľuje principiálne otázky a snaží sa čitateľov a čitateľky primäť k zamysleniu. Len keď priznáme rodiacemu sa dieťaťu schopnosť vnímať a cítiť všetko, čo sa okolo neho deje, uvedomíme si v plnom rozsahu katastrofu, ktorú mu spôsobujú nevhodné pôrodnícke praktiky.
„A čo deti, myslíte – že sú šťastné, keď prichádzajú na svet?
…
Čo vyjadruje krik novorodeniatka?
…
A tak sa znovu započúvajme,
Vyzbrojme sa odvahou, otvorme srdcia.
Možno napokon pochopíme
to, čo oddávna
a vždy márne
zúfalo kričia deti prichádzajúce na svet.“
Druhá časť
V druhej časti knihy sa autor venuje jednotlivým škodlivým praktikám a ich vplyvu na dieťa. Novorodeniatko má podľa neho schopnosť vnímať všetko ešte intenzívnejšie ako dospelý. Najmä v porovnaní s pokojným svetom v maternici, ktorý doteraz poznalo, možno jeho zmysly veľmi ľahko preťažiť.
„Keby sa chcelo poznačiť dieťatko pečaťou utrpenia,
násilia,
keby mu chceli dať najavo, že sa ocitlo medzi bláznami,
veru, nemohli by vymyslieť primeranejší prostriedok
ako zamieriť na neho tieto oslepujúce svetlá.
…
Kto by si zmyslel hovoriť potichu v pôrodnej sále?
„Tlačte! Tak tlačte!“,
toto hulákanie
tento pohonič, ktorý súri
záprah,
nuž hej,
to musí dieťa očariť.
…
S čím sa stretáva táto pokožka, živá ako popálenina, ktorá dovtedy poznala iba nehu, hebkosť mäkkej hmoty, uprostred ktorej žila?
S froté uterákmi, s drsnými tkaninami
A zavše dokonca i s kefkou!
Ach, tŕňová koruna!
…
Aké naivné je myslieť si, že taká kataklizma môže ostať bez následkov?“
V tretej časti knihy prináša Leboyer odporúčania, ako by mal z jeho pohľadu pôrod prebiehať, aby bol voči dieťaťu šetrný. Hneď v úvode kapitoly pritom konštatuje:
„Nie dieťa treba pripravovať.
Nás.
To naše oči treba otvárať.“
V ďalšom texte autor postupne formuluje jednotlivé opatrenia:
„Začnime zrakom. Urobme to tak, ako to robia zaľúbenci: zhasnime svetlá.
…
Teraz sluch.
Nie je nič jednoduchšie: buďme ticho.
…
Nech sa teda všetci, čo majú do činenia s pôrodom, zaúčajú do mlčanlivosti.“
Následne autor nabáda aj k trpezlivosti. Rodička aj personál by si mali osvojiť nenáhlivosť, venovať sústredenú pozornosť tomu, čo sa deje tu a teraz. Dieťa treba okamžite po pôrode umiestniť na matkine brucho, ideálne bruškom dole, rúčky a nôžky zložené pod sebou:
„Že brucho sa dvíha a klesá v rytme dýchania, nežná, živá teplota pokožky – to všetko robí z materinského brucha ideálne miesto na uloženie dojčaťa.“
Tomu, prečo nechať pupočnú šnúru neprerušenú až kým neprestane pulzovať, Leboyer venuje obzvlášť rozsiahly text v niekoľkých kapitolách, ktorý nakoniec zosumarizuje takto:
„Súhrnne povedané, v priebehu štyroch či piatich minút má novorodeniatko k dispozícii dva svety. Je zásobované kyslíkom z dvoch zdrojov, a preto prechádza z jedného sveta do druhého postupne, nenásilne. … Vďaka čomu sa mohol vydariť tento zázrak? Vďaka troške trpezlivosti.“
Leboyer, ktorý popularizoval aj masáže bábätiek, následne opisuje, aké dôležité je dotýkať sa novorodeniatka nežne, pomaly a uvedomelo. Po prerušení pupočníka, po tom, čo sa dieťatko samo začalo hýbať a uvoľnilo si chrbátik, je podľa Leboyera čas na kúpeľ. Bol presvedčený, že voda pomôže dieťatko upokojiť, nakoľko predstavuje preňho prostredie známe ešte z maternice.
Pri tejto myšlienke musíme uviesť, že dnes je už známe, že rutinné kúpanie sa v prvých hodinách po narodení neodporúča. Naopak, je veľmi dôležité, aby dieťa a matka trávili po pôrode čo najviac času nerušene v kontakte koža na kožu. Dieťatko sa rodí s ochrannou vrstvou mázku, ktorá jeho pokožku chráni a je priaznivým prostredím pre osídlenie bábätka prospešnými mikroorganizmami. Rutinné kúpanie bábätiek po pôrode, akokoľvek jemne prebieha, vždy matku a dieťa oberá o vzácne chvíle, ktoré by mali tráviť v kontakte koža na kožu. S prvým kúpeľom sa odporúča počkať, a to pokojne aj niekoľko dní.
Tretia časť
V záverečnej časti knihy Leboyer opäť nalieha na dodržiavanie vyššie spomínaných zásad:
- prítmie,
- ticho,
- nenáhlivosť,
- dotepanie pupočníka,
- citlivá manipulácia
- umiestnenie novorodenca na matkine brucho
- žiadne rutinné vyšetrovanie
Autor pritom zdôrazňuje, že tieto zásady sú vo svojej podstate úplne jednoduché.
„Dieťa sa nedá oklamať.
…
Vie preskúmať vaše srdce, vie vybadať odtiene vašich myšlienok.
To novorodeniatko je zrkadlom.
Ponúka vám váš odraz.
Od vás závisí, či ho nerozplačete.“
Knihu Pôrod bez násilia sa určite oplatí prečítať. Prináša neošúchaný pohľad na pôrod a je napísaná spôsobom, ktorý je čitateľsky atraktívny. Netreba však strácať zo zreteľa, v akom období a za akých okolností kniha vznikla a že niektoré z Leboyerových názorov, najmä vo vzťahu ku včasnému kúpaniu bábätiek, dnes nie sú považované za dobrú prax. Aj napriek tomu Leboyer má právom svoje miesto v dejinách ako jeden z prvých a neúnavných bojovníkov za odstránenie nehumánnych prístupov z pôrodníctva v novodobej histórii.
