Príbehy Archives - Ženské kruhy

Tak krásne, ako sa len dá

Ženské kruhy — Thu, 28 Sep 2023 11:21:46 +0000

Začiatok cesty

Môj druhý pôrodný príbeh vnímam ako dlhú štvorročnú cestu (i keď ma samozrejme formovali aj udalosti predtým). V apríli 2019 som porodila môjho úžasného syna cisárskym rezom. Nie samotný cisársky rez, ale všetky okolnosti a hlavne smútok, že som sa so synom zvítala takto nedôstojne, že som ho videla po pôrode len pár sekúnd a že sme boli dlho odlúčení a prvé dni sme strávili v nepohodlnom nemocničnom prostredí, vo mne utvrdili túžbu po prirodzenom pôrode a rýchlom návrate domov. Navyše, dlhé mesiace som bola vo veľmi zlom duševnom stave. Po dlhej dobe som si uvedomila a priznala, že mám traumu z pôrodu. Môj muž to silno vnímal a vďaka tomu sa vyformoval aj jeho postoj k ďalšiemu pôrodu.

V júli 2022 som znova otehotnela. Veľmi sme sa tešili a túžili po dievčatku. Predtým som sa obávala, že po otehotnení sa mi budú vynárať strachy kvôli predošlému pôrodu, no nič také sa nedialo. Verím, že som si traumu ako-tak spracovala vďaka podporným skupinám organizovaným Ženskými kruhmi, môjmu úžasnému podporujúcemu mužovi, terapii s nadpozemskou bytosťou Silviou a ľuďom, ktorými som sa po tejto negatívnej skúsenosti obklopila.

Tehotenstvo a prípravy na pôrod

Hoci tentokrát bolo tehotenstvo náročnejšie, keďže už v našom živote je štvorročný syn, ktorému som sa snažila čo najviac venovať, užívala som si to najviac, ako sa dalo. Veľmi sme sa tešili, keď ultrazvuk potvrdil, že čakáme dievčatko. Prihovárala som sa jej stále a čím ďalej viac verila, že my dve silné ženy zvládneme jej príchod na svet najlepšie, ako sa bude dať.

Okrem toho sme však s mužom robili všetko, čo bolo v našich silách. Na začiatku tehotenstva som sa spojila s dulou a pôrodnou asistentkou, ktoré som pri svojom pôrode túžila mať. Po prvých stretnutiach s nimi sme s mužom vedeli, že to sú ONY. Zúčastnili sme sa kurzu hypnopôrodu, ktorý nám veľmi pomohol ešte viac sa spolu naladiť na príchod bábätka. Tiež som chodila na gravidjogu, vďaka ktorej som sa viac a viac vedela sústrediť na svoje bábätko a vnímať svoje telo. Sebavedomie mi dodala aj gynekologická fyzioterapeutka.

Po dlhej dobe som sa konečne odhodlala pred mužom otvoriť tému domáceho pôrodu. Na tento rozhovor som sa odhodlávala tri roky. V prvom tehotenstve som totiž mala pocit, že domáci pôrod bol definitívne naveky zametený pod koberec. Tentokrát však uznal, že ak sa na všetko zodpovedne pripravíme a budeme mať pri sebe skúsené osoby, dokonca zdravotníčku, mohli by sme do toho ísť. Keď mi to prvýkrát povedal, cítila som neuveriteľné šťastie, ako nikdy predtým. Znie to tak obyčajne, no pre mňa to bol jeden z najsilnejších zážitkov. Keď poznáte osobu, s ktorou žijete a myslíte si, že o niečom, po čom vy túžite, je neoblomne presvedčený, že to nie je správne a zrazu jedného dňa sa vaše cesty v tejto otázke spoja, je to krásny pocit. Vedela som, ako veľmi sa musel posunúť a preto to považujem za najkrajší prejav lásky, aký mi muž mohol dať.

No domáci pôrod stále visel vo vzduchu. Preverovali sme všetky ostatné možnosti. Chceli sme byť pripravení na všetky alternatívy. Hlavný plán bol Hainburg, tam som chcela chodiť aj do poradne po 36. týždni. Od prvotného plánu rodiť v českej nemocnici som upustila len kvôli vzdialenosti, Hainburg sa mi nakoniec javil ako najpohodlnejšia možnosť. Taktiež sme samozrejme zvažovali slovenskú pôrodnicu ako úplne najkrajnejší plán. Keby sa náhodou situácia vyvinula smerom k plánovanej sekcii, kontaktovala som vopred Kroměříž, kde boli ochotní vyhovieť všetkým mojim požiadavkám k rešpektujúcemu cisárskemu rezu.

Všetko sa deje, ako sa má

S príchodom nového roka sa začali vyvíjať veci samé od seba. Najprv som na sociálnej sieti zazrela komentár o požičaní pôrodného bazéna a šípila som, že jeho autorkou je moja známa bývajúca pár metrov od nás. Neváhala som a napísala som jej, ako to s požičaním funguje s tým, že ja ešte vôbec neviem, kde rodiť budem. Odpísala mi, že bazén mám rezervovaný. Cítila som motýliky v bruchu ako pubertiačka pri prvej puse. No súčasne som stále všetko brala s rezervou.

Postupne sme sa navyše dozvedeli dve pre mňa veľmi nepríjemné skutočnosti o pôrode v Hainburgu: od korony je tam povolená len jedna sprevádzajúca osoba, teda muž s dulou by sa museli striedať, čo pre mňa bola trochu rušivá predstava. A tiež po novom nie je možné zazmluvniť si pôrodnú asistentku.

Neskôr sme sa konečne prvýkrát stretli s pôrodnou asistentkou, ktorá nás od začiatku v pôrode v domácom prostredí podporovala, no rešpektovala, že potrebujeme čas na rozhodnutie. Jej osobnosť nás oboch odrovnala. Pôsobila veľmi mlado, no súčasne nás dostala svojou až materskou dôveryhodnosťou. Rozprávali sme sa o možnostiach, ktoré po cisárskom reze mám. Bola presvedčená, že prirodzený pôrod je to najlepšie, čo pre seba aj bábätko môžem urobiť. Nikdy nezabudnem na jej slová, že má veľmi silný pocit, že to vyjde.

Po stretnutí mi išlo hlavou mojej mamy obľúbené „všetko sa deje, ako sa má“. Keď mi muž povedal „asi je to jasné, že najlepšie bude rodiť doma“, lietala som v oblakoch. Necítila som žiaden strach, hoci som veľmi zodpovedný a na všetky-krízové-scenáre-mysliaci človek. Vedeli sme, že budú pri nás osoby, ktoré situáciu vyhodnotia zodpovedne a v prípade potreby sa presunieme do nemocnice.

Čo vnímam ako veľmi dôležitý aspekt celého môjho tehotenstva je kľud a sebadôvera, ktorá vo mne prebíjala všetko negatívne. Sama som nechápala, kde sa to vo mne berie. Pravidelne som si vizualizovala pôrod u nás doma, v bazéne. Často mi tiekli slzy dojatia, aké by to bolo krásne, no súčasne som cítila zmierenie s tým, že to nemusí vyjsť a Hainburg je pre mňa tiež veľmi dobrá, priam výborná, alternatíva.

Krátkodobé vykoľajenie

Keďže som chcela mať slovenskú pôrodnicu ako zálohu, rozhodla som sa na prvú poradňu v nemocnici ísť do jednej z najlepších pôrodníc v našom meste. Veľmi sa mi do toho nechcelo, ale chcela som byť opäť raz zodpovedná a nič nepodceniť. Tento deň a nasledujúci víkend bolo najtemnejšie obdobie celého tehotenstva. Vybrala som si doktorku, o ktorej internety hovorili, že je rešpektujúca a podporujúca. Nechcem jej krivdiť, možno mala len zlý deň, ale definitívne sa prejavila ako doktorka zo skupiny lekárov prevalcovaných systémom. Žiadne milé podporujúce slová, žiaden upokojujúci úvodný rozhovor. Poďme rovno na vec: ste po sekcii, ste riziková, vaše bábo je menšie, ako by malo byť (čo sa teda vo veľkom riešilo aj v prvom tehotenstve), ak veľmi chcete prirodzený pôrod, rešpektujeme to, ale treba konať čím skôr. Prirodzený pôrod a treba konať čím skôr… Okrem tejto spŕšky diagnóz a pre mňa a iných odborníkov (konzultované neskôr) nepochopiteľných navrhnutých postupov som si ešte zažila desaťminútové ultrazvukové vyšetrenie, pri ktorom druhá strana zjavne necítila potrebu so mnou komunikovať („všetko vám poviem po vyšetrení“) a vaginálne vyšetrenie, ktoré som povolila, lebo som verila, že nemôže v tomto štádiu tehotenstva nič negatívne spôsobiť (zase raz som len chcela byť poslušná a poslušnosť vo mne prebila všetky obavy). Keď som však vyšla z ambulancie, začalo sa mi všetko v hlave spájať spolu s informáciou, ako radi v tejto nemocnici na tehotenskej poradni bez akejkoľvek zmienky vykonávajú Hamiltonov hmat. Spätne viem, že som reagovala prehnane, ale predsa len, bola som vo veľmi citlivom období a celá táto skúsenosť ma doslova vykoľajila z krásnej priamej cesty k prirodzenému pôrodu.

Snažila som sa čo najviac upokojiť, hľadala som podporu všade, kde sa dalo. Celý víkend po vyšetrení som mala bolesti v podbrušku a špinenie. Stále mi išlo hlavou „teraz ešte nemôžem rodiť, necítim to tak, nechcem to takto, maličká ešte potrebuje dorásť, nemalo to takto byť…“. Veľkou oporou mi bola kamarátka, ktorá sama zažila Hamiltona v tejto nemocnici, ďalej dula, pôrodná asistentka a muž, ktorí ma upokojovali, že to je len dôsledok vaginálneho vyšetrenia a o pár dní bude všetko v poriadku. Aj tak bolo a mne sa nesmierne uľavilo. Vrátila som sa späť na svoju vytúženú cestu a lietala som znova v oblakoch. Jedno mi bolo jasné – už žiadna slovenská nemocnica a už žiadne podceňovanie svojej intuície. Pripúšťam možnosť skončiť v slovenskej nemocnici, ale len v krajnom prípade.

Posledný mesiac

Udalosti ďalšieho, posledného, mesiaca sa mi akosi zlievajú. Po nepríjemnom vyšetrení nám pôrodná asistentka vybavila vyšetrenie u jedného gynekológa v Hainburgu. Potrebovala som sa uistiť, že je všetko v poriadku a že nie je potrebné pôrod čím skôr vyvolávať, ako mi bolo navrhnuté v našej nemocnici. Bol to Slovák a hoci mi osobnostne veľmi nesadol, aj tak bolo jednanie so mnou na míle vzdialené od toho na Slovensku. Veľmi ma upokojil, utvrdil ma v tom, že váha bábätka nie je dôvod na vyvolávanie, ani na sekciu, že maličká je už pekne hlavičkou dole a pravdepodobne tak ostane, že mám dostatok plodovej vody (tiež v prvom tehotenstve dôvod na sekciu). Na Slovensku som si vybavila gynekológa, ktorého som na striedačku kombinovala s návštevami pôrodnice v Hainburgu, aby som bola kontrolovaná každý týždeň. Kontroly v Hainburgu boli pre nás s mužom hotový Disneyland. Chodili sme odtiaľ vysmiati a optimisticky naladení. Celkovo sme stretli dvoch lekárov (ďalší Slovák gynekológ a rakúska pani primárka) a dve pôrodné asistentky (obe Slovenky). Ich prístup a komunikácia boli pre nás niečo neuveriteľné. Od začiatku rešpektovali všetko, o čo sme ich žiadali, krútili hlavou nad prístupom na Slovensku, podporovali ma v prirodzenom pôrode a dokonca v čakaní po termíne. No hoci je Hainburg pre nás vysnívané miesto pôrodu, aj tam majú svoje postupy a tiež je pre nich štandard po 10. dni po termíne pôrod vyvolávať. Keďže náš plán A bol pôrod doma a to som im prirodzene nezdieľala, v deň termínu na vyšetrení s pani primárkou som súhlasila s dňom nástupu na vyvolávanie – 30. apríl, nedeľa, 41+3. Moje narodeniny.

Často som počúvala, ako bábätko v brušku vie, kedy má prísť a hlavne, kedy mu to už mamina dovolí. Na jednej strane som chcela, aby to bolo čím skôr, nech nemusíme riešiť žiadne vyvolávanie, respektíve vyhýbanie sa inštitúciam, kde by ma do neho tlačili. Na strane druhej, od začiatku tehotenstva som bola nastavená na to, že bábätko sa narodí na konci apríla. Mala som k tomu viacero dôvodov a jedným z nich boli narodeniny nášho prvorodeného – 14. apríl, šesť dní pred termínom. Čo čert nechcel, 13. apríla sme obaja s mužom ochoreli. 15. apríla sme mali v pláne veľkú rodinnú oslavu – opekačku v lese, synova obľúbená aktivita. Oslavu sme teda museli zrušiť. Na narodeniny som syna ráno vychystala do škôlky a celý deň preplakala. Ako by sa v takomto mojom rozpoložení vôbec mohla malá narodiť? Hlavu som mala nasmerovanú len a len na to, že o týždeň mám termín a ja predsa musím synovi ešte splniť sen a poslednýkrát s ním osláviť narodeniny spôsobom, že sa mu budem naozaj na 100% venovať. Oslavu sme presunuli o týždeň, hoci to bolo tri dni po termíne. Nakoniec všetko super dopadlo, aj počasie bolo omnoho lepšie ako v pôvodnom termíne. Užili sme si to všetci a mne sa chcelo plakať od dojatia. Tak, už môžeš prísť dievčatko naše.

Cieľová rovinka

Celý týždeň po oslave som si užívala, že je všetko v poriadku a že už nás nič od pôrodu nedelí. Cítila som, že sme v cieľovej rovinke. No trochu ma zneistilo, že na kontrolnom CTG u doktora na Slovensku mi sestrička stihla povedať, že sa pravdepodobne vidíme o týždeň. Na víkend sme vyslali syna k babke, aby sme si mohli ešte oddýchnuť a plne sa sústrediť na príchod pôrodu. Taktiež ku mne 29. apríla, 41+2, v sobotu, prišla pôrodná asistentka s tým, že poďme teda už skúsiť nejaké nemedikamentózne metódy na vyvolanie, aby som zajtra, 30. apríla, nemusela nastupovať v Hainburgu. Pri vyšetrení však usúdila, že ešte nemá zmysel nič robiť, lebo telo nie je pripravené. Dohodli sme sa, že v utorok 2. mája, 41+5, ma ona znova skontroluje. Uistila ma však, že pravdepodobne ani v nemocnici zajtra nič nedocielia a že mám teda zavolať do Hainburgu a férovo im oznámiť, nech ma nečakajú.

Takéto typy telefonátov naozaj nemám rada, obzvlášť v cudzom jazyku, ale našťastie mala akurát službu slovenská pôrodná asistentka, ktorá mi len veľmi milou formou vysvetlila, že toto rozhodnutie robím na vlastnú zodpovednosť a že ona mi to musí oznámiť a poznačiť to do záznamov. Ešte sa uistila, že keď sa čokoľvek bude diať alebo sa mi čokoľvek nebude zdať, ihneď prídem. Nakoniec sa so mnou aj milo rozlúčila a popriala mi veľa šťastia, vraj bábätká vedia najlepšie, kedy sú pripravené. Zažívať toto na Slovensku, už by som sa telefonátov do inštitúcii nebála…

Vo všetkom ale najväčšiu rolu hralo moje a mužove prijatie situácie. Veľmi som sa bála, že ma bude do nástupu do nemocnice tlačiť, ale keďže si naša pôrodná asistentka získala jeho dôveru, veril aj on, že môžeme a máme čakať.

V nedeľu na moje narodeniny sme si teda ešte spravili mini oslavu (vďaka mojej skvelej rodine) a zobrali sme si domov syna. Večer mi odišla hlienová zátka, čo ma na jednej strane veľmi potešilo, no súčasne som vedela, že to ešte môže trvať dlho. Na ďalší deň, v pondelok 1. mája, sme si teda spravili pekný rodinný výlet. Cítila som sa úplne v poriadku. Podľa inštrukcií pôrodnej asistentky som si večer spravila polovičnú dávku ricínového koktejlu. Presne o 22:30 som ho vypila. Začala som sa pomaly chystať spať, keď o 23:30 som pocítila zvláštne kŕče. Muž sa ma pýtal, čo presne cítim a na moju odpoveď reagoval „práve si definovala kontrakcie“.

Rýchly spád

Nejak som tomu stále neverila, plus som vedela, že to môže trvať ešte celé hodiny, či dokonca dni. Navyše, koktejl vraj začína účinkovať po ôsmich hodinách. Išla som si teda s kľudom ľahnúť, nikomu som nič nepísala. O 2:30 som sa ale zobudila s presvedčením, že už naozaj cítim kontrakcie. Odplížila som sa do obývačky, aby som nezobudila muža so synom. Snažila som sa pomedzi kontrakcie spať, ale išli tak rýchlo za sebou, že som si vždy len stihla ľahnúť a začalo to znova. Pokúšala som sa dovolať dule, ale prekvapivo nezdvíhala. Zavolala som teda pôrodnej asistentke, ktorá ma ukľudnila, že určite je ešte kopec času a mám komunikovať teraz s dulou.

Čakala som asi ďalšiu hodinu a dula nezdvíhala, no už mi bolo jasné, že sa niečo deje. Nevládala som sa totiž ani presunúť na iné miesto. S dulou som sa nakoniec spojila zázrakom cez Messenger, prikázala mi merať kontrakcie v aplikácii a keď som jej poslala screenshot, tak vyhlásila, že sa bude ponáhľať (čakala ju cca 50km cesta) a že máme fúkať bazén. Ešte dodala, že si mám dať ľahké raňajky, čo mi pripadalo úplne nepredstaviteľné (necítila som žiaden hlad a nevládala som na jedlo ani len pomyslieť, nieto si ho ešte pripraviť). Do toho sa mi ešte nejakým zázrakom podarilo zalarmovať maminu, aby prišla s dulou (z rovnakého mesta) k malému.

Okolo 5:00 sa zobudil syn a na celú situáciu zareagoval neuveriteľne krásne – hladkal mi pri kontrakciách kríže a pomáhal tatinovi fúkať a napúšťať bazén. Ja som sa z posledných síl presunula na zem na karimatku a zavesila som sa na fitloptu. V tejto polohe som zotrvala takmer do konca pôrodu a neviem si absolútne predstaviť, že by som polohu musela zmeniť. Niekedy pred 6:00 som začala v duchu prosiť, aby už dorazila dula. Cítila som, že to bez nej nezvládnem. Potrebovala som mať pocit, že je pri mne niekto, kto ma uistí, že všetko sa deje, ako sa má a bude proste pri mne. Muž totiž riešil bazén a syna. V skutočnosti som ale napriek mojim romantickým predstavám naozaj túžila viac po prítomnosti duly ako muža. Našťastie dula s maminou chvíľku po tom dorazili. Mamina sa venovala synovi, muž doriešil bazén a dula mi pomáhala prekonať kontrakcie. Pri zopár bolestivých kontrakciách som musela bojovať s pochybnosťami, či je to v poriadku. Zázračné ruky duly však akoby všetku bolesť odháňali.

Postupne som ale začínala cítiť napätie vo vzduchu, keď sa dula pýtala muža, kedy už pôjde pre pôrodnú asistentku. Pôvodne sme boli dohodnutí, že k nám príde 7:30 ma skontrolovať a pokúsi sa pôrod rozhýbať. No keď jej do telefónu muž spolu s dulou popísali aktuálny stav, povedala, nech pre ňu muž hneď príde. Domov dorazili 7:15, chvíľu po prasknutí plodovej vody, a ja už som začínala cítiť veľmi silný tlak. Pôrodná asistentka ma stihla rýchlo skontrolovať a usúdiť, že cíti hlavičku. Veľmi matne som vnímala, že mamina akurát vysiela muža so synom do škôlky a hoci ma vtedy asi nikto nevnímal, kričala som, aby ostali. Našťastie ich dula zastavila, nech už určite neodchádzajú. Ďakujem aj za tento jej čin!

Následne sa ma teda dula spýtala, či ešte stále chcem ísť do bazéna. Odpovedala som rozhodné áno. Zrazu som mala pocit, že sa pauzy medzi kontrakciami konečne predĺžili aspoň na toľko, aby som mohla vstať a prejsť menej ako meter do bazéna. Keď som zaujala svoju vytúženú polohu a konečne pocítila aj mužovu dlaň vo svojej, zrazu som spanikárila, lebo som nevedela, ako mám vlastne tlačiť (hoci som dovtedy verila, že je to pudové a každá žena to musí zvládnuť). Prevalcoval ma strach, že urobím niečo zle. Vďaka za úžasnú pôrodnú asistentku, ktorá ma veľmi milo a efektívne inštruovala.

Dokonalé zrodenie

Väčšina pôrodu je pre mňa jedna veľká machula a aj pri písaní príbehu som si uvedomovala, že veľa spomienkam dodávam kontúry len vďaka svojej predstavivosti (je teda dosť možné, že ostatní zúčastnení so mnou tento príbeh nezdieľajú a majú ho v pamäti v inej podobe). Posledné sekundy tohto zážitku si však budem jasne pamätať do smrti.

Na dve alebo tri kontrakcie som malú vytlačila. Oprela som sa chrbtom o bazén a pozerala na dieťa plávajúce predo mnou. Bola som v šoku. To je moje dieťa? Ja som ho porodila? Sedela som a pozerala som sa naň, akoby to bolo šteniatko, nad ktorého adopciou váham. V diaľke sa ozvalo „Take her!“. Vrátila som sa späť do reality. To je moje dieťa! Zobrala som si ju na hruď. Neplakala som ako vo svojich predstavách. Neviem, čo robili ostatní (muž podľa slov duly tlieskal a výskal ako na koncerte obľúbenej kapely). Ani neviem, aké to bolo cítiť ju prvýkrát na hrudi. Fotku mám len jednu, rozmazanú. Vtedy mi nič nedochádzalo. No ďalšie dni a verím, že aj celý život, bola pre mňa spomienka na tento úžasný moment neskutočne napĺňajúca a vzhľadom na predošlý pôrod posilňujúca. My sme to zvládli! My sme to dali! Všetko vyšlo neuveriteľne, sme obe zdravé, ja úplne bez poranení, prebehlo to hladko a rýchlo, dula aj pôrodná asistentka prišli na poslednú chvíľu. Päť minút po pôrode som o žiadnej bolesti nevedela. Doteraz nemôžem uveriť tomu, aký to bol krásny silný zážitok. Aké sme my ženy silné stvorenia a aká silná je príroda. Odvtedy som si už niekoľkokrát poplakala od dojatia, že mi bolo dopriate zažiť dokonalé zrodenie.

Atmosféra po pôrode bola neskutočne magická. Zrazu som si uvedomila, že je svetlo, aj keď slnko vyšlo už dávno. Malo to úžasné čaro. Ležala som na gauči, všetci sedeli okolo mňa, rozprávali sme sa a smiali. Bolo tak krásne cítiť zo všetkých, ako so mnou zdieľajú radosť. Nikdy predtým som toľko lásky, radosti a pokoja v jednej miestnosti necítila. Tieto chvíle si tiež budem navždy pamätať ako krásne prvé minúty života mojej dcéry.

Cítila som a stále cítim nesmiernu vďaku. Vďaku za všetky osoby a okolnosti, ktoré mi prišli do cesty. Vďaku za to, že nám príroda a zdravie vyšli v ústrety. Vďaku za syna, ktorý ma naučil ísť za svojím snom, veriť si a uvedomiť si svoje hodnoty. Vďaku za muža, ktorého aj vďaka ceste k tomuto neuveriteľne krásnemu zážitku považujem za muža svojho života. Obdivujem, akú cestu bol ochotný so mnou prejsť, koľko dôvery vložil do mojich rozhodnutí a ako nádherne ma podporoval. Vďaku za dve úžasné nadpozemské bytosti, dulu a pôrodnú asistentku, ktoré nás sprevádzali na tejto ceste, dodávali nám odvahu a bez ktorých by to nebolo realizovateľné. Navždy pre mňa budú práve ony dve symbolmi dokonalého zrodenia mojej dcéry. Vďaku za moju maminu. To ona ma formovala týmto smerom najviac. To ona od začiatku vedela, že mám silu priviesť na svet dieťa takýmto krásnym čistým spôsobom. To ona ma v tom najviac podporovala, keď ešte nikto nič netušil. Veľakrát mi počas tej cesty napadlo, že bez podpory mojej mamy by som do toho nešla…

V závere svojho prvého príbehu, ktorým som zo seba potrebovala vypísať obrovský žiaľ, som vyslovila želanie, aby každej žene bolo dopriate zvítať sa so svojím dieťaťom čo najkrajším spôsobom. Lebo žena je na to stvorená a od prírody má tú silu vynosiť a porodiť dieťa, inak by sme tu predsa neboli… Po prežití krásneho pôrodu je toto moje želanie ešte silnejšie. Zažila som si dva kontrasty. Privedenie na svet dieťaťa v nedôstojných podmienkach, kde som sa cítila len ako tovar na páse. A privedenie na svet dieťaťa vlastnou silou, bez akéhokoľvek zásahu, v kruhu najbližších, v mne známom domácom prostredí. Po oboch zážitkoch mi je jasné, ako to má byť. Je mi jasné, ako to príroda zamýšľala. Ešte viac verím v silu seba, v silu žien a v silu prírody. Rešpektujem a obdivujem medicínu a nikdy by som ju neznevažovala, no takisto viem, že medicínu potrebujeme, keď sa niečo „pokazí“ a nemali by sme ňou kaziť niečo, čo práve od prírody funguje samo. Prirodzene. Verím, že sa stále viac a viac ľuďom a hlavne odborníkom otvárajú oči a že mojej dcére bude dopriate porodiť prirodzeným a krásnym spôsobom bez toho, aby musela obchádzať systém.

Júlia

The post Tak krásne, ako sa len dá appeared first on Ženské kruhy.

Pôrod za hranicami počas pandémie – september 2020

Ženské kruhy — Fri, 05 Mar 2021 09:44:12 +0000

Že budem rodiť za hranicami Slovenska, som sa rozhodla pomerne skoro po tom, ako som zistila, že čakám dieťa. Dlhodobo totiž sledujem praktiky v slovenských pôrodniciach a nechcela som sa spoliehať na to, že práve ja budem mať to šťastie a všetko prebehne v poriadku, bez traumatického zážitku, že práve ja “vyhrám v lotérii”. Pôrodnice ale aj celé nemocnice v našom okolí nemajú práve dobrú reputáciu. V presvedčení “rodiť vonku” ma veľmi rýchlo utvrdili aj všetky informácie o priebehu pôrodov, ktoré sa dostávali na svetlo sveta už počas prvej vlny pandémie. Mnohé z nich som považovala skôr za zneužitie situácie než za evidence-based medicine, veď boli dokonca v príkrom rozpore s odporúčaniami WHO (ako už mnohokrát pred pandémiou).

Pre pôrod som si vybrala Českú republiku

Výber z rôznych, aj osobných dôvodov padol na malú pôrodnicu v Českej republike. A nie, dôvodom určite neboli “krajšie kachličky”. Vopred sme si zistili, čo od nás bude pôrodnica potrebovať, v súvislosti s protiepidemickými opatreniami to nebolo v zásade nič navyše. Nevyžadovali od nás ani testy ani absolvovanie karantény. Nič takéto v tom čase nevyžadovala ani samotná Česká republika pri vstupe do krajiny od ľudí prichádzajúcich zo Slovenska. Na silnú sociálnu izoláciu a R-O-R sme už počas pandémie boli zvyknutí; v podstate skoro počas celého tehotenstva som pracovala na home office.

Čím viac sa blížil termín pôrodu, ktorý bol určený na 28. september, tým viac som bola z celej situácie, samozrejme, nervózna. Leto utieklo a ja som už len dúfala, že sa situácia neskomplikuje natoľko, že by sa zavreli štátne hranice ako na jar, nebodaj, že by opäť začali ľudí zatvárať do štátnej karantény – to by totiž pre mňa bola čiara, za ktorú by som už určite nešla a musela by som sa zmieriť aj s pôrodom na Slovensku.

V čase, keď sme odchádzali do Čiech, Slovensko už Českú republiku považovalo za červenú krajinu a pri návrate vyžadovalo registráciu na štátnom webe, karanténu a najskôr na 5. deň od príchodu PCR test. Oblasť, v ktorej sme sa pohybovali (pri čakaní na pôrod sme sa pohybovali po prírode a bol to teda krásny relax a hlavne spoločne strávený čas) však bola zamorená len minimálne a na Slovensku bolo už vtedy viacero oblastí s omnoho horšími číslami.

Ešte predtým, asi mesiac pred termínom sme pôrodnicu navštívili na individuálne dohodnutú prehliadku (a dokonca sme tam stretli ďalší slovenský pár) a v rúšku a bez manžela som absolvovala jednu poradňu, čo si pôrodnica vyžadovala. Tam sa aj spísala celá anamnéza, aby sme sa tým nezaťažovali počas pôrodu.

Vycestovali sme týždeň pred termínom pôrodu

Do Česka sme potom odchádzali presne týždeň pred pôrodom, keďže nebývame v dojazdovej vzdialenosti. V podstate sme si spravili malú dovolenku v príjemnom prostredí. Do pôrodnice sme sa presunuli počas kontrakcií, pri príchode personál s manželom spísal epidemiologickú anamnézu a na pôrodnej sále sme už mohli zložiť aj rúška. Píšem my, pretože manžel bol celý čas so mnou.

Dcéra sa narodila v nedeľu 27. septembra po celodennej maminej šichte cca 2 hodiny pred termínom. V príjemnom intímnom prostredí, za prítomnosti oboch rodičov a rešpektujúceho personálu pôrodnice a bez akýchkoľvek rutinných zásahov do priebehu pôrodu. Viac ako dve hodiny hneď po pôrode sme si užili spolu – len my traja. Potom prišlo na rad úvodné vyšetrenie dcéry za účasti manžela a následne sme sa všetci traja presunuli na oddelenie šestonedelia, kde s nami manžel mohol ostať nasledujúcich 24 hodín, čo bolo spolu so zákazom návštev jediné zásadnejšie protiepidemické opatrenie. Okrem toho boli často dezinfikované priestory aj izby, bol obmedzený kontakt s ďalšími pacientmi a pri prechode chodbou na vyšetrenie (mimo izby bolo len jedno) som musela mať rúško.

V podstate sme celý čas s dcérkou strávili samy na izbe a mohli sme sa spoznávať a zžívať. Žiaden diskomfort spôsobený pandémiou, okrem chýbajúceho manžela počas ďalších dvoch dní, sa nekonal. Samozrejme, personál nemocnice pri kontakte s nami dodržiaval všetky protipandemické opatrenia.

Návrat na Slovensko – karanténa

Počas nášho pobytu na oddelení šestonedelia dcéra stratila cca 9% svojej pôrodnej váhy – iné komplikácie neboli, ale naša ošetrujúca detská lekárka chcela dcéru sledovať ešte aspoň do štvrtku. Stvrtok však bolo už 1. októbra. A 1. októbra sa mali na Slovensku sprísňovať opatrenia. Nevedeli sme však, čo presne by to pre nás znamenalo, informácie boli štandardne dosť chaotické. Rozhodli sme sa preto pre odchod 30. septembra, pár hodín pred predpísaným časom pobytu v nemocnici, na reverz, so strachom.

Prvé vyšetrenie u našej pedatričky prebehlo aj napriek našej karanténe hneď v piatok, na záver ordinačných hodín, aby sme sa nestretli s inými pacientmi. Dcéra bola v poriadku a už veľkú časť stratenej váhy nabrala naspäť.

Karanténa bola nakoniec veľmi príjemná, mohli sme si užiť prvé spoločné chvíle do sýtosti. Na piaty děn sme sa boli dať otestovať, na druhý deň sme mali negatívny výsledok a na chvíľu nám karanténa skončila.

Poslednou kapitolou bola následná dosť bohatá byrokracia. Väčšinu vecí sa nám aj z (ďalšej) karantény podarilo vybaviť elektronicky. Jediný problém v tomto smere bol so súkromnou zdravotnou poisťovňou, ktorá si žiadala vlastnoručný podpis a originál dokladov. Ale to už bola maličkosť.

Na záver dodám, že som rada, že sme si vybrali práve túto pôrodnicu a rozhodla by som sa tak znova aj dnes.

Naďa

The post Pôrod za hranicami počas pandémie – september 2020 appeared first on Ženské kruhy.

Môj rešpektujúci a slobodný pôrod

Ženské kruhy — Fri, 15 Nov 2019 09:41:45 +0000

Píšem svoju vlastnú skúsenosť s pôrodom, ktorý prebehol v roku 2019.

Pôrod v mojom meste som zvažovala za predpokladu, že bude vyhovené mojim požiadavkám, ktoré boli nielen mojím osobným prianím, ale predstavovali aj dobrú prax, ktorá by mohla fungovať v našich pôrodniciach.

Stálo ma to isté úsilie, kým som si vykomunikovala všetky záležitosti (pôrodnícke a novorodenecké oddelenie). Z pochopiteľných dôvodov som sa rozhodla ísť cestou zazmluvnenia pôrodníka. Oslovila som ho na základe odporúčania a bol ochotný vyhovieť mojím požiadavkám. Nepadlo ani jedno odrádzajúce či pochybujúce slovo, a to ani počas tehotenských poradní či samotného pôrodu. Naopak, cítila som podporu.

Pôrod

Vo štvrtok o 02.00 hod. nastúpila prvá kontrakcia v posteli a už ma to prinútilo vstať, či je to naozaj pravda. Prvýkrát som zažila, že nerodím pred termínom, ale už som dokonca niekoľko dní po oficiálnom termíne, nevídané. Je to môj tretí pôrod.

Čiže áno, prišlo to. Šla som niekoľkokrát na wc (samoočista) ako to býva zvykom a s tým sa spojili kontrakcie. Šla som do sprchy pripraviť sa. Voda mi robila celkom dobre. Kontrakcie boli ani nie každých 5 minút od začiatku a naberali na intenzite. Problém vyjsť zo sprchy a obliecť sa. Druhú ponožku som už nezvládala, musel manžel.

Presun do pôrodnice

Za nejakú pol hodinku som sa dosprchovala, šla zobudiť manžela a mala čo robiť s rozdýchavaním. Napísala som teda zazmluvnenému doktorovi, že môže byť v pohotovosti, kontrakcie sú časté, že mu budem ešte volať. Reagoval hneď, že teda dobre. Lenže pol hodinu na to som mu už volala, že mám aj každé 2-3 minúty a dĺžka jednej cca 45 sekúnd, že teda asi pôjdeme. Tak sme sa dohodli, že sa tam stretneme o 04:00 hod na chodbe, aby mi príjem urobil on. Nechcela som to totiž riešiť s pôrodnými asistentkami, ktoré často trvajú na splnení všetkých povinností pri príjme.

Vzali sme si veci, aj vankúšik som si vzala, do ktorého som celý čas borila hlavu počas presunu do pôrodnice a predýchavala veeeľmi intenzívne kontrakcie. (vankúšik – rozumej obyčajný vankúš menšej veľkosti, dekoračný). Nemala som strach, ale napriek tomu sa mi ťažko uvoľňovalo, no vždy som sa snažila o hypnopôrodné dýchanie, uvoľniť telo, sánku,…

Okolie som nevnímala, vnímala som svoje kontrakcie a svoj vankúš. Veľmi mi pomohol.

Došli sme konečne prerušovane na 9. poschodie. Nemohla som vystúpiť z výťahu, manžel musel udržiavať senzor na pohyb.

Doktor tam už bol, tak sme zaklopali. Otvoril nám, podal nám ruku a šli sme do príjmovej miestnosti. Tie svetlá boli strašné, nabudúce musím požiadať o prítmie na celom oddelení 😀

Na príjme

Idem na wc, borím hlavu do vankúša. Nekoná sa žiaden oficiálny príjem, lebo rodinnú anamnézu sme si spísali do systému počas tehotenskej poradne. Nekoná sa ani CTG monitoring (nikto mi ho nenavrhuje, ani nie som schopná), vaginálne vyšetrenie tiež nie. Doktor vedel, že ho veľmi nechcem ani pri príjme.

Vo vyšetrovni som sa len prezliekla a šli sme do pôrodného boxu – samostatná izba pre jednu rodičku.

Postavila som sa k parapete, manžel zhasol svetlá, rozdýchavala som pecky a trošku sa vlúdila obava, že dokedy toto bude trvať. Plodový obal neprasknutý…. Nechcela som žiadať amniotómiu. Pri druhom pôrode som o ňu totiž žiadala, lebo môj krčok bol po 5 hodinách intenzívnej bolesti na 6cm otvorený a ja som už nevládala.

Ale začala som cítiť mierne tlaky v panve a moju pozornosť to zameralo inam, že to dieťa už zrejme ide von. Poprosila som manžela nech mi vyzlečie legíny, hodila som žinienku na zem k pôrodnému kreslu, z kresla som vzala plachtu, ktorá tam bola poskladaná a rozprestrela ju na žinienku. Kľakla som si na kolená a oprela sa o kreslo, že teda budem predýchavať takto – doma mi to pomáhalo najviac. Po chvíľke sa to ale zmenilo na predýchavanie s tlačením a pridali sa k tomu aj zvuky i keď tlak na konečník to ešte nebol. Ručala som do svojho vankúšika pomocníka. Perfektná pomôcka a tlmič zvukov zároveň.

Cítila som sa slobodne

Využívala som tlačenie s výdychom a ručala prvý krát v živote. Bolo to veľmi nápomocné a oslobodzujúce. Prvý krát som neplakala v tejto poslednej fáze od zúfalstva v horších bolestiach, spútaná na chrbte ako pri predchádzajúcich dvoch pôrodoch, ale slobodne si kričala. Myslím, že forma môjho prejavu sa odrazila presne na tom, ako som sa v tej chvíli cítila. A teda slobodne.

Chcela som už povedať manželovi, aby šiel pre doktora. Cítila som, že pomaly to ide, ale nechcelo sa mi nič hovoriť. A tak sa ma manžel po nejakom čase spýtal sám, či by už nemal ísť pre doktora. Súhlasila som.

Doktor sa spýtal, či ma môže vyšetriť, súhlasila som. Vyšetrenie prebehlo v polohe, v ktorej som bola – na zemi na kolenách. Povedal, že bránka je už zašlá a odišiel s tým, že ho zavoláme keď bude potreba tlačiť. Lenže potrebu tlačiť som mala už dávno pred tým. Chcel nám nechať súkromie. Pôrodná asistentka začala merať ozvy, po chvíli sa pozrela, že už vidí hlavičku a išla pre doktora. Stihla však povedať „teraz netlačte“, čo mi celkom zarezonovalo v ušiach. Som háklivá na riadené tlačenie.

Tlačenie

Doktor prišiel, povedal, že budem tlačiť, ako ja chcem. Kľakol si za mňa, pôrodná asistentka z ľavej strany merala ozvy, manžel bol z pravej strany. Takže už ma len spokojne nechali rodiť, dotkla som sa hlavičky, aj manžela sa doktor spýtal, či si nechce chytiť hlavičku. Tak som sa vnútorne zasmiala. Je to sila rodiť hlavu, najlepšie keď čakám na kontrakciu, nič ma nebolí, iba masakrálne štípe. Ale zvládla som to, hlavička šla tuším na dve kontrakcie a potom na ďalšiu samostatnú vyšlo telíčko. Synak sa narodil, doktor ho len chytil a dal podo mňa.

Pozerám, pupočník okolo krku. Tak som mu ho pekne odmotala a vzala do náručia. Som vďačná za prenechanie tejto kompetencie. Chvíľu sme boli takto na zemi, akoby zastal čas a v tom doktor hovorí: „Čas, čas!“ Všetci sme na ten čas narodenia zabudli.

Kontakt koža na kožu

Vstala som so synom na rukách a sadla si na pôrodné kreslo, kde sme boli spolu v kontakte koža na kožu tri hodiny.

Mala som menšie poranenie kože, ktoré sa zhojilo samo ani neviem ako.

Čakali sme na placentu, až potom sa prestrihol dopulzovaný pupočník. Ukázal mi placentu.

Z novorodeneckého oddelenia neprišiel nikto, asi až po hodine lekárka, ktorá syna popočúvala na mne. Dohodli sme sa, že všetky vyšetrenia, váženie sa vykonajú po prevoze na izbu.

Z pôrodného boxu som išla tak, ako som si to želala a to na vozíčku v kontakte „koža na kožu“ so synom. Manžel niesol batožinu, ošetrovateľ ma odviezol. Nikto ani nepípol, žiadna pripomienka.

Na izbe sme boli ešte asi hodinu aj s manželom, až potom prišla lekárka (zástupkyňa primárky), či teda vyšetríme dieťa. Boli pokusy o to, aby som zostala na izbe a manžel pôjde s dieťaťom na novorodenecké oddelenie. Nesúhlasila som, šli sme všetci spolu.

Ako prebiehali vyšetrenia

Takže sme sa spoločne presunuli na novorodenecké oddelenie, kde prebehlo vyšetrenie novorodenca, váženie a napokon aj meranie, ktoré som nechcela. Súhlasila som s tým len preto, aby sa časovo urýchlilo vyšetrenie a dieťa zbytočne dlho neplakalo počas presviedčania, ku ktorému dochádzalo.

Som si istá, že novorodenec si nepotrebuje „precvičovať pľúca“, ako sa vyjadrila zdravotná sestra.

Dieťa po pôrode potrebuje minimum stresujúcich situácií a potrebuje kontakt s matkou.

Rovnako to bolo v prípade kredeizácie očí, ktorú som odmietala, no bola mi navrhnutá aspoň alternatíva formou kvapiek Ocuflash, s čím som súhlasila, nechcela som kvapkať antibiotické kvapky. V tomto vidím medzeru, čo sa týka významu informovaného súhlasu a schopnosti akceptovať rozhodnutie zákonného zástupcu dieťaťa.

Pretože zdravotnícke zariadenie má povinnosť moje práva dodržiavať a poskytovať zdravotnú starostlivosť výlučne na báze informovaného súhlasu. Bez zbytočných okolkov.

Žiadne písanie mena na telo novorodenca sa nekonalo, hoci si to pred pôrodom vyžadovalo rozsiahlejšiu emailovú komunikáciu, kto má aké práva. Izbu sme dostali jednoposteľovú, zdarma. Bolo plno.

Domov sme šli po 48 hodinách na vlastnú žiadosť úplne bez problémov. Ja si totiž neviem oddýchnuť v nemocnici.

Mňa prepustili normálne, syn musel ísť na reverz, s čím nebol žiadny problém, ochotne mi bolo vyhovené. Skríningy boli spravené okrem odberu z pätičky, ale dali nám odberový papierik, aby sme si to doriešili u pediatričky.

Danka

The post Môj rešpektujúci a slobodný pôrod appeared first on Ženské kruhy.

V ktorej pôrodnici sa to stalo?

Ženské kruhy — Fri, 29 Sep 2017 09:12:01 +0000

Prečo nezverejňujete názvy nemocníc, alebo mená personálu? To je otázka, s ktorou sa stretávame pravidelne.

Na to, že mená personálu alebo názvy pôrodníc nezverejňujeme, máme viaceré dôvody. Pokúsime sa ozrejmiť niektoré z nich

V minulosti sme publikovali na našich stránkach pozitívne príbehy. Tieto príbehy zväčša ani neboli anonymizované a ich cieľom bolo ukázať dobrú prax. Na to, že sa dá porodiť s rešpektom v akomkoľvek prostredí (aj v tom nemocničnom). Rešpekt a dobrá prax totiž nie sú podmienené miestom pôrodu ale ľuďmi. Osobami, ktoré pri pôrode ženám asistujú. Tieto pozitívne pôrodné príbehy sme uverejňovali teda v nádeji, že pomôžu k zmene k lepšiemu. V niektorých individuálnych prípadoch sa tak naozaj stalo a ženy sa rozhodli pre tú ktorú pôrodnicu aj na základe pozitívneho pôrodného príbehu, uverejneného na našich stránkach. No stretli sme sa aj s tým, že žena sa rozhodla pre pôrod v konkrétnom zariadení na základe príbehu, realita bola však, žiaľ, značne odlišná – či už z dôvodu okolností, iného druhu požiadaviek, s ktorými žena k pôrodu prichádzala alebo bol prítomný iný personál. Naopak, pri diskusii o zlej praxi sme potom viackrát zaznamenali, že ak sa menuje zariadenie alebo personál, tak má diskusia tendenciu zvrtnúť sa na diskusiu o kvalite zariadenia (alebo o personále). A to namiesto diskusie o konkrétnej skúsenosti konkrétnej ženy. Namiesto pomenovania problémových miest a nerešpektu, sa tak diskutuje o tom, či je to v tom zariadení „naozaj také zlé”. Tým sa zároveň spochybňuje skúsenosť konkrétnej ženy.

Zameriavame sa na systémové nedostatky

V stave, kedy majú všetky pôrodnice na Slovensku výrazné nedostatky v dodržiavaním dobrej praxe a pri podpore normálneho pôrodu, ide o systémové zlyhanie. Javí sa nám bezpredmetné haniť konkrétnu nemocnicu iba z toho dôvodu, že práve z nej sa ku nám dostalo svedectvo. Buď sa ženy stretávajú v pôrodnici s rešpektom ich práv alebo s nerešpektom. Buď sa stretávajú s dobrou praxou alebo so zlou praxou. To, čo je nesprávne treba pomenovať bez ohľadu na to, v ktorom zariadení sa to deje alebo kto to vykonal. Až potom, keď je nesprávne konanie pomenované a rozpoznané aj spoločnosťou a odbornou verejnosťou ako škodlivá prax, až potom má zmysel menovať. V prípade, že sa rešpekt a dobrá prax stanú normou, a nie výnimkou. V neposlednom rade je dôvod anonymity aj ochrana ženy, ktorá nám svedectvo poskytla. Nie každá si želá byť identifikovateľná a preto poskytujeme ženám aj možnosť podpísať sa pseudonymom. To, že sme v minulosti v pozitívnych príbehoch menovali personál a nemocnice, vnímame spätne ako súčasť nášho vývoja. Cez spätnú väzbu od vás, ale aj z diskusie v užšom kruhu, cez vzdelávanie sa, sledovanie toho ako si s podobnými témami (ne)poradili iné organizácie doma aj v zahraničí, sme prijali zásadu anonymizovania príbehov a svedectiev.

The post V ktorej pôrodnici sa to stalo? appeared first on Ženské kruhy.

Vy, vaše telo, váš pôrod, vaše dieťa

Ženské kruhy — Mon, 10 Apr 2017 16:53:46 +0000

Mám dve deti. Prvé narodené v roku 2011 v Bratislave, druhé v septembri 2016 v Mníchove. Nebol zámer rodiť v zahraničí. Jednoducho to tak vyšlo. Keby sme ostali na Slovensku, išla by som znova do bratislavskej štátnej nemocnice. Poznám sa. Zvažovala by som Kocha, Hainburg a potom, podobne ako pri prvom dieťati, keď sme boli navštíviť Štiavnicu, by zaúradovalo to „keby niečo“. Život to však zariadil inak a ja som sa tri mesiace pred pôrodom ocitla v Nemecku. [fusion_builder_container hundred_percent=“yes“ overflow=“visible“][fusion_builder_row][fusion_builder_column type=“1_1″ background_position=“left top“ background_color=““ border_size=““ border_color=““ border_style=“solid“ spacing=“yes“ background_image=““ background_repeat=“no-repeat“ padding=““ margin_top=“0px“ margin_bottom=“0px“ class=““ id=““ animation_type=““ animation_speed=“0.3″ animation_direction=“left“ hide_on_mobile=“no“ center_content=“no“ min_height=“none“][insert page=’disclaimer-pribehy‘ display=’content‘] Pár týždňov pred pôrodom sme sa s manželom zúčastnili na klinike na prednáške o pôrode (prednášky každý štvrtok, témy ako napr. pôrod na klinike, starostlivosť o novorodenca, problémový novorodenec a tak podobne). Okrem iného sme sa dozvedeli, že napr. miera nástrihov konkrétne u nich je cca 13%. Ale nie to som chcela. Najväčší dojem na mňa urobilo vyjadrenie prednášajúceho lekára, ktorý podstatu ich práce zhrnul slovami (a to doslova): „Vy, vaše telo, váš pôrod, vaše dieťa.“ Aké nové pre mňa! A s týmito slovami pretavenými do praxe som sa stretla neskôr pri zoznamovacom rozhovore ako aj pri samotnom pôrode.

Poradne

Poradne v posledných týždňoch sa tu nekonajú už v pôrodnici, ale pokračujú u svojho lekára či hebamme (pôrodnej asistentky). Zhruba okolo 35 týždňa sa však chodí na takzvaný predstavovací rozhovor do nemocnice. Rodila som na klinike (univerzitná klinika, cca 2500 pôrodov ročne, špecializácia na pôrody koncom panvovým či manuálne otáčanie babätiek, ktoré sú koncom panvovým) Je špecifická aj tým, že priamo na nej je škola pre pôrodné asistentky. Tak sa stalo, že aj tento rozhovor som mala so študentkou pôrodnej asistencie.

Poznačená skúsenosťou zo Slovenska som dávala otázky typu: Môže byť otec prítomný pri pôrode? Musí predtým absolvovať nejaké školenie? Platí sa za to? Môže byť so mnou celý čas?

Odpoveďou mi bolo zdvihnuté obočie a počudovaný pohľad. Samozrejme, že môže byť so mnou celý čas. Nič neplatí, nič nepotrebuje, jednoducho príde a bude so mnou. Otázky týkajúce sa napríklad klystíru, holenia sa stretli s podobným počudovaním. Nie, rozhodne to tu nepatrí k bežnej praxi. Keď som následne absolvovala ultrazvuk s lekárom a ten sa ma na záver opýtal, či mám nejaké osobitné želania ohľadne pôrodu, radšej som nemala. Nechcela som si vyslúžiť ďalšie nechápavé pohľady.

Ďen D, respektíve noc

S čudnými bolesťami som volala na kliniku, že neviem, či to už prichádza alebo nie. Príďte, uvidíme. Tak sme šli. Sobota, pol štvrtej ráno, sme na klinike. Žiadna príjmová ambulancia kdesi v podzemí. Žiadne blúdenie po chodbách, žiadne zvonenie na oddelení o pár poschodí vyššie. Jednoducho vojdete, kývnete vrátnikovi, že „asi rodím“, a idete priamo na sálu. Niežeby bol pôrod už tak rozbehnutý. Prakticky je to riešené tak, že pôrodné sály sú štyri vedľa seba. Okrem sál je tu však ešte niekoľko „pomocných“ miestností. Jedna z nich je práve takáto prijímaco-vyšetrovacia. Ako JEDINÁ formalita ma tu čakalo odovzdanie tehotenskej knižky. Nikto sa nepotreboval opýtať na meno, adresu, poisťovňu, lieky, číslo telefónu, číslo topánok. Zapísali si to pri tom zoznamovacom rozhovore. Nasledovalo zoznámenie s pôrodnou asistentkou – študentkou. Tá urobila ctg, pričom nám najprv vysvetlila, čo robí a čo na tom prístroji vidíme. Zároveň nás upozornila, nech čísla merajúce kontrakcie berieme s rezervou. Pretože len ja cítim, ako ma to naozaj bolí. (Žiadne „to vás nemôže tak bolieť„) Hlavná pôrodná asistentka ma vyšetrila. Normálne, na lôžku. Dbala, aby to nebolo počas kontrakcie.

Spomienky na prvý pôrod
Prvý pôrod začal inak, odtečením plodovej vody. Potom nasledovalo to, čo sme v Bratislave absolvovali mnohé: Opakovanie informácií, ktoré už mali, respektíve mohli mať. Blúdenie chodbami, zvonenie o pár poschodí vyššie, opakovanie informácií, vyšetrenie, či to je alebo nie je plodová voda. „Dajte nám vložku.“ Vporiadku. Obzerám sa, kde je tu nejaká toaleta, kde si ju môžem vybrať a vymeniť za inú. „Čo sa obzeráte?“ Hľadám toaletu. „Veď tu nám ju dajte.“ A tak, stojac medzi dverami nejakých dvoch miestností za prizerania troch báb, ktoré sa neunúvajú nieže predstaviť, ale aspoň povedať, či sú lekárky, pôrodné asistentky, sestričky, upratovačky alebo kto, vám neostáva iné, ako siahnuť do nohavičiek a podať im vložku.. Prepáčte, že to píšem tak naturalisticky. Toto bol jeden z najponižujúcejších okamihov prvého pôrodu. Lebo veď človek rodí prvýkrát. Netuší, kde je sever. Práve prišiel a ešte sa cíti vcelku ako človek a nejak tak naivne očakáva, že všetci budú milí, nápomocní a vedomí si, aká jedinečná udalosť sa to chystá.

Ako prebiehala prvá doba pôrodná

Rozhodli sa, že už ostanem v nemocnici. Dostala som kanylu a antibiotiká kvôli streptokokovi. Opýtali sa, či si chcem ľahnúť, alebo sa prechádzať, alebo robiť niečo iné. Zvolila som chodenie. A tak s inštrukciami, prechádzajte sa tuto v nemocnici, kde chcete. „Keby praskla voda, manžel nech nám to príde povedať a vy si ľahnite, kde sa bude dať, my si po vás prídeme. Keby ste nás potrebovali, sme tu. Ak sa nič nezmení, príďte o hodinu a pol a urobíme znovu ctg.“ A tak sme chodili a chodili. Nasledovalo ďalšie ctg, mimochodom, teraz postojačky. Do finále sme stihli ctg ešte dvakrát. Raz posediačky a poslednýkrát prechádzajúc sa.. Naozaj to nemuselo byť poležiačky, bez pohybu a na chrbte, ako pri prvom pôrode. Keďže už skoro bolo ráno, vymenili sa smeny. Predstavila sa nám nová hlavná pôrodná asistentka (Natália) i študentka, tá naša bola Ema. Ema s nami bola celý čas, Natália podchvíľou prichádzala kontrolovať. Prípadne jej Ema pravidelne telefónom hlásila, ako sa to vyvíja. Keďže to vyzeralo, že do pôrodu ešte nejaký čas uplynie, poslali ma o poschodie nižšie, na šestonedelie, kde mi medzitým pripravili posteľ. Prijímajúcu sestričku na moje pobavenie najviac zaujímalo, aký čaj mi má zaznačiť k večeri. 🙂 Na izbe ma čakali raňajky. Dve čerstvé žemle, maslo, džem, šunka, syr, minerálka, káva v kanvičke. Nabádali ma, aby som niečo zjedla s tým, že budem potrebovať sily. Žiadne: Nič nejedzte a nepite.

Ako vyzerá pôrodná sála

Pôrodné lôžko

Tak sme si tu zložili veci, dali si raňajky (manžel stále pri mne), a vrátili sa o poschodie vyššie na „našu“ pôrodnú sálu. Rozhodne žiadne zlaté kachličky. Pôrodná posteľ, fitlopta, kopec miesta na prechádzanie sa. Súčasťou prednášky, ktorú som spomínala vyššie, je aj prehliadka pôrodných sál, ak je to momentálne možné. Z tejto návštevy som vedela, že vo vedľajšej, oveľa väčšej pôrodnej sále, sú aj rebriny, pôrodná stolička, žinienka, pohodlné, asi aj hojdacie kreslo a taká tá stuha visiaca zo stropu. Minimálne dvakrát sa ma Natália pýtala, či nechcem do vane. Majú tu dve: jednu na tlmenie bolesti, druhú na rodenie. Nechcela som. Možno by to zmiernilo bolesti, ale ja som strachopud. Čo keby to bolelo ešte viac? Nebudem riskovať. I keď skúsenosti a logika hovoria, že by to pomohlo, ale tak. PDA bola kedykoľvek k dispozícii. Žiadne poplatky navyše. Namiesto extra školenia dostanete pri zoznamovacom rozhovore jednu A4 s jednoduchým a veľmi zrozumiteľným vysvetlením a obrázkami: Čo PDA je, ako funguje, vedľajšie účinky a podobne. Prípadné otázky mohli byť zodpovedané pri rozhovore. O PDA som však nemala záujem. Moje mozgové centrum s ňou má nejaký mentálny problém, takže som o tom vôbec neuvažovala.

Prvá doba pôrodná sa zdá nekonečná

A tak som chodila a dýchala. Fitlopta mi nerobila dobre. Ema navrhla nahriaty vankúšik na kríže. Ten som využila, bolesť nezmiernil, ale aspoň to bolo príjemné. A tak som si tam špacírovala hore-dole, vzdychala a čakala. Za tých pár hodín sme sa s Emou bavili o všeličom. Aj o prvom pôrode. Keď počula, že som si užila lahôdky ako klystír (to tu vraj nerobia už roky rokúce), umelý oxytocín (lebo veď to ide pomaly), tlačenie na brucho (lebo zle tlačíte), nástrih (príliš sa potrháte), pokrútila hlavou a vyhlásila, že po prvom pôrode už dám všetko. Všimli ste si, že už prešlo pár hodín a zatiaľ sa nikto netvári, že nepostupujúci pôrod? I keď sme sa posunuli len z cca 3-4 cm, s ktorými som prišla, na možno 5-6 cm? Ani mňa to už nebavilo. A hlavne to bolelo! Pýtam sa Natálie: Dokedy? Navrhuje mi, že pozná spôsob, ako skúsiť pôrod urýchliť. Reku, čo? „Môžem prepichnúť plodovú vodu.“ Ha, no určite! Už teraz to bolí a viem, že potom to bude ešte viac. Pýtam si čas na rozmyslenie. „Všetko, ako vy chcete. Vy ste tu šéfka.“ dostávam odpoveď. Viete, aké je to divné, keď je človek celý život zvyknutý, že pán doktor predsa vie, čo je pre vás najlepšie a nediskutuje. A zrazu vám povedia toto?! Ja sa mám sama rozhodnúť? Ja im mám do toho kafrať? No, v tejto chvíli som zistila, aká osprostená som týmto slovenským systémom. O hodinu súhlasím s prepichnutím vody. Ešte predtým si predsa len pýtam niečo proti bolesti. Odporúčajú mi Dolantin, vysvetľujú, čo je zač, ako funguje, ako bude pôsobiť na mňa, na bábätko, ako dlho potrvá účinok.[1] Súhlasím. Dostávam ho. Funguje, ako vraveli, chce sa mi spať, len kontrakcie ma pritom vyrušujú. Natália prepichuje vodu. Kontrakcie sa stupňujú. Dolantin stále funguje presne podľa popisu, otupí vrchol kontrakcie. Natália mi dáva inštrukcie: „Keby ste cítili, že treba tlačiť, tlačte.“ Všímate? Žiadne, ešte netlačte alebo teraz tlačte.

Ochrana hrádze

Natália prosí Emu, aby doniesla horúcu vodu. V 21. storočí v civilizovanej krajine si niekto pýta k pôrodu horúcu vodu?! Je mi až zábavne, keby to tak nebolelo. Z úst vychádza len otázka: „Načo?“ „Aby sme chránili hrádzu.“ Nemám slov. Kde je to slovenské „Musím vás nastrihnúť, lebo sa veľmi potrháte.“ Ema dostáva príkaz, aby zavolala lekárku. Vyplaším sa, niečo sa pokazilo. Natália ma upokojuje a povie, že doktorka príde, lebo chce pozdraviť moje dieťa. Neverím jej, že len preto, ale aj tak ma to upokojí. Tlačenie mi veľmi nejde. Natália, aby ma povzbudila, berie moju ruku a dáva ju na hlavičku, ktorú už cítiť. Veľmi zvláštny pocit.

Ani pri prvom pôrode mi tlačenie veľmi nešlo. Všetci mi vtedy hovorili, čo mám robiť. Pamätám si, ako som počula ich pokyny, ale oni akoby sa v mozgu zastavili a nešli vykonať. Aj keď som chcela, načo nasledovalo tlačenie na brucho, nástrih… (na ktorý mám „pamiatku“ dodnes)

Polohovanie počas tlačenia

Tentoraz Natália hovorí, že ak sa pri ďalšej kontrakcii nepohneme, budeme musieť cvičiť. „Čo? Cvičiť? Teraz? Zabudnite!“ Natália sa mení z milej na „autoritatívnu“. „Otočíte sa nabok, my vám s tým pomôžeme. Jednou nohou sa opriete tuto takto o Emu.“ Pomyslím si: Ani za svet, veď keď sa zapriem, to 45 kilové žieňa budeme zoškrabávať zo steny. „Nič sa nebojte. Tuto sa o ňu opriete touto nohou a o mňa takto tou druhou.“ Ee, nič nerobím. „Ale áno.“ vraví Natália, „Poďme.“ No nedá sa jej odporovať 🙂

A tak, v polohe na boku, jednou nohou zapretá o to chúďatko Emu, druhou o Natáliu, ktorá ma hypnotizuje štýlom „pozerajte sa mi do očí, takto budeme spolu dýchať„, príde za chvíľu náš druhý poklad na svet. Prítomná lekárka, ktorá len stála obďaleč, ma skontroluje. Konštatuje, že mám dve drobné poranenie, ktoré nestoja za šitie, blahoželá mi a odchádza.

Po pôrode

Nie, poklad nešiel okamžite na moju hruď. Pár minút to ešte trvalo, zatiaľ bábo ležalo aspoň krížom cez moju nohu. Nepamätám si už, na čo sa čakalo. Ale trvalo to fakt len chvíľu. Tatovi ponúkli prestrihnutie pupočnej šnúry. Nechcel 🙂 Potom mi však dieťa dali, odniekiaľ vzápätí vyčarovali nahriate uteráky, ktorými ju pozakrývali a takto sme ostali asi štvrťhodinku. Znovu ju zobrali na krátku kontrolu priamo na sále a odtiaľ putovala už zabalená do náručia tatovi. Mne zatiaľ Natália navrhla sprchu. Prišlo mi to nepredstaviteľné, veď od pôrodu ubehla len chvíľa. Ale potom, čo sme ešte zvládli šialenú triašku, som do tej sprchy fakt sama prešla. Natália vedľa mňa, samozrejme, keby dačo, ale nebolo nič 🙂 A tak, pekná, čistá, umytá som sa vrátila na sálu, kde medzitým priviezli moju posteľ zo šestonedelia. V nej som sa usalašila, zobrala si dieťa do náručia a začali sme sa dojčiť. Takto sme ešte nejaký čas zostali na sále. Zase sa menili smeny, Natália nám prišla predstaviť novú pôrodnú asistentku, ktorá nás (mňa aj dieťa, spolu) potom odprevadila na šestonedelie. Rozlúčila sa so slovami „Bolo mi cťou.“ Každý z personálu, s kým som sa stretla po pôrode, prvé čo urobil bolo, že povedal „Srdečne blahoželám.“ Drobnosť, ktorá nič nestojí, pár slov, ktoré potešia.

Oddelenie šestonedelia

Po presune na šestonedelie prišla detská sestra, tak ako nás už vopred informovali na sále, ktorá asi na štvrťhodinu skontrolovala dieťa. Manžel (ktorý bol stále s nami) bol práve zamestnaný vyberaním nejakých mojich vecí zo skrine. Tak sestra čakala, kým bude pripravený, aby išiel s ňou a dieťaťom. Keď sa potom manžel s dieťaťom, už bez sestry, vrátili, manžel pobudol ešte chvíľu. Potom išiel domov a ešte raz sa vrátil aj so staršou dcérou a babkou, ktoré tiež boli zvedavé na bábätko. Lebo návštevné hodiny mali od deviatej rána do ôsmej večer. Priamo na izbe, samozrejme. Sestra z nočnej smeny mi večer prišla povedať, že dieťa kvôli streptokokovi budú kontrolovať dvakrát aj v noci, tak aby som sa nezľakla, keď príde kvôli kontrole. Ak budem hore a budem chcieť, môžem jej ho doniesť sama. A tak sme boli v noci na kontrole spolu. A na všetkých kontrolách a vyšetreniach spolu. Ten rešpekt k matke a rešpekt k dieťaťu, to bol pre mňa úplne nový, silný až prekvapujúci zážitok. Je to niečo, čo vám dáva dôveru k sebe samej. Dôveru, že ste dostatočné kompetentná starať sa o svoje dieťa. V Bratislave mi prvé dieťa prvú noc „zobrali“, lebo veď „mamička, oddýchnite si„. Slovo zobrali dávam do úvodzoviek, lebo veď keby som protestovala, tak mi ju nechajú. Aspoň chcem dúfať. Ale tá mašinéria vás tak zomelie, že len následne nechápete, ako ste mohli ani len nepípnuť. A nie len pri tom. Absolútne pri ničom. Rodila som v sobotu. Aj upratovačky mali asi víkend a objavili sa až o pol desiatej. V Bratislave som zažila len ranostajky, ktoré chodili v úplne neľudskom čase. Vždy dve. Jedna na podlahu a druhá neskôr, aby pretrela stolíky. Tu nemala žiadna sestrička potrebu merať mi teplotu o piatej ráno a kvôli tomu mi vliezť do sprchy.

Vybavenie

Bolo pozitívnych aj veľa iných vecí. Napríklad raňajky formou bufetu, obed a večera na izbu, aj s príborom, samozrejme. Napriek tomu, že bol víkend, nevyfasovala som studenú večeru už na obed. K dispozícií bolo v princípe všetko od vložiek, nohavičiek, podložiek, uterákov, nočných košieľ až po sprchový gel v sprche (mimochodom, klinika v historickej budove, dispozičné možnosti nepustia, takže spoločné toalety a sprchy na chodbe). Pre dieťa všetko: oblečenie, plienky, utierky, podložky. Vždy dve tri flaše minerálky na stolíku. Chodbové dvere krížom krážom pootvárané. Žiadne gule na dverách. Neklopať, zákaz, nerušiť sme tuším ani nevideli, zato na najrôznejších oznamoch nechýbalo slovíčko „prosíme“.

Poznámky k súkromiu

Na pôrodnej sále jedny z troch dvier viedli na chodbu. Nikto z nás si nevšimol, že záves pred dverami nie je úplne zatiahnutý. Samozrejme, že niekto tie dvere omylom zvonka otvoril. Obe pôrodné asistentky reagovali OKAMŽITE. Natália slovne a Ema sa rozbehla zatiahnuť záves poriadne. Druhá poznámka sa týka návštev na izbe. Aj mne bolo nepríjemné, keď som chcela dojčiť a spolubývajúca mala na návšteve šesť ľudí. Ale toto je asi o vzájomnej ohľaduplnosti. Akonáhle zistili, že sa chystám dojčiť a všelijako sa krútim na posteli a otáčam sa k nim chrbtom, odpratali sa všetci na chodbu. Musím však zároveň dodať, že na tej chodbe boli vytvorené podmienky na takého návštevy. Viacero separovaných stolov či rohových lavíc so stoličkami. Pár krokov za rohom cafeteria, kde síce bol len nejaký automat, ale inak to bolo miesto na príjemné posedenie.

Ošetrovateľská starostlivosť

V pondelok doobeda sa v izbe objavila mladá blondínka v bielom s tým že: „Ja som fyzioterapeutka, naučím vás pár cvikov na zavinovanie maternice.“ Fíha, aj také niečo existuje? Po nej delegácia asi troch ľudí. Laktačná poradkyňa s asistentkami. Konštatovala, že dojčenie mi zjavne ide. Vytreštím oči: „Ako viete? Nikdy sme sa nevideli.“ Vraj to vidí z toho, že bábätko pekne priberá. A to má predsa v záznamoch. Ponúkla mi pomoc. Prehodili sme pár slov o prisávaní, ale nevidela som žiadny problém s dojčením, takže zostalo len pri ponúknutí pomoci. Dlhodobé dojčenie staršej dcéry mi v tomto smere dodávalo sebavedomie a vieru, že všetko dobre pôjde. Mali tu však extra miestnost na dojčenie. Tu bola dostupná pomoc sestier a primerané vybavenie. Napríklad kreslá s podnožkami, vankúše, odsávačky. Len som nakukla. Neviem zhodnotiť, čo a ako konzistentne radia. Čo som celý čas veľmi obdivovala, bola profesionalita každého a vysoká efektivita procesov. Ono sa to naozaj dá… Je pondelok, neskoré popoludnie. Od pôrodu ubehlo niečo vyše 48 hodín. Ideme domov. A mimochodom, po celý čas ma nikto neoslovil „mamička“. Toto je len moja skúsenosť, netrúfam si paušalizovať. Je mi však smutno, keď vidím, čo všetko sa dá. Len na Slovensku sa to nedá. Dúfam, že sa to raz zmení. PS: Možno niekoho bude zaujímať, koľko nás tento špás stál. Presne 0 – nič. Slávka

Jazyková korektúra: Nina Onufráková

[1] Naša poznámka: Opiátové analgetiká, (alebo analgetiká s vlastnosťami opioidov) podané počas pôrodu, môžu mať negatívny účinok na ženy, ako aj na novorodencov. U novorodenca sa môžu prejaviť okrem iného útlmom dýchania a spomalením krvného obehu. Následkom toho môže nastať situácia, kedy je novorodenec oddelený od matky a umiestnený na novorodenecké odelenie kvôli pozorovaniu. [/fusion_builder_column][/fusion_builder_row][/fusion_builder_container]

The post Vy, vaše telo, váš pôrod, vaše dieťa appeared first on Ženské kruhy.

Prečo som sa rozhodla pre pôrod v zahraničí alebo len tak porodiť

Ženské kruhy — Mon, 03 Apr 2017 12:44:22 +0000

[fusion_builder_container hundred_percent=“yes“ overflow=“visible“][fusion_builder_row][fusion_builder_column type=“1_1″ background_position=“left top“ background_color=““ border_size=““ border_color=““ border_style=“solid“ spacing=“yes“ background_image=““ background_repeat=“no-repeat“ padding=““ margin_top=“0px“ margin_bottom=“0px“ class=““ id=““ animation_type=““ animation_speed=“0.3″ animation_direction=“left“ hide_on_mobile=“no“ center_content=“no“ min_height=“none“][insert page=’disclaimer-pribehy‘ display=’content‘]

Jednoducho porodiť dieťa. Byť s ním, bez obáv, či a kedy mi ho budú chcieť vziať, bez plánov ako si ho udržať na tele. Bez príkazov, bez zbytočných rečí….

Tá cesta bola pomerne dlhá. Trvala takmer 7 rokov a 4 deti kým som prišla na to, že žiadna stratégia nie je dosť dobrá a nezaručí mi to, čo by malo byť absolútne normálne, že v slovenskej pôrodnici to musí byť o šťastí, na ktoré sa už spoliehať nechcem. Som človek okamihu. Milujem tie prekvapenia, ktoré život pripraví, zážitky, ktoré sa nedajú dopredu naplánovať. Celé tehotenstvo a pôrod má pre mňa práve tento nádych tajomna a nepredvídateľnosti. Niečo čo jednoducho príde a ide si vlastným tempom a ja len v strede toho celého vnímam tento dej. Aj preto som necítila potrebu nejako zvlášť sa na pôrod pripravovať, robiť si kurzy, pozerať videá, čítať príbehy. Rovnako ako som nečitala návod „ako na to“ pred prvým milovaním.

Chcela som len tak normálne porodiť. Už prvé dieťa.

Netušila som, že by to mohol byť problém. Bola som 24-ročné dievča, ktoré nemalo tušenia, že by sa v nemocnici mohlo diať niečo, čo by nebolo v prospech nej a v prospech jej dieťaťa. Ako prišli deň po termíne prvé kontrakcie, bola som šťastná. Neverila som, že je to tu a že čoskoro uvidím svojho milovaného syna. Cestou do pôrodnice som sa tešila každej ďalšej kontrakcii a podobne radostnú atmosféru som očakávala i v pôrodnici, veď idem rodiť svoje prvé dieťa. Nič z toho sa však nekonalo. Od prvých suchých konštatovaní po vaginálnom vyšetrení, že som len na 1 cm otvorená, po natočení ctg záznamu, ktorý sa im zdal nejaký neakčný (malý sa málo hýbal), až po fatálnu chybu, ktorou bolo prepichnutie plodových obalov pri otvorení na 2 cm, následnými príšernými kontrakciami každú minútu, pri ktorých som mala pocit, že umieram a skonštatovanie, že bábätko sa v brušku necíti dobre a musí isť von akútnou sekciou. Syna som milovala od prvej sekundy ako som ho zbadala na JISke. Toto šťastie však trvalo len 5 minút. Toľko mi ho dovolili vidieť aby mu neubližila anestéza, ktorú vraj ešte vydychujem na neho. Keď ho priniesol manžel ku mne, synček strašne plakal. Začala som mu spievať a akonáhle započul môj hlas, úplne stíchol. Potom som mu prešla prstom po líčku a on sa hneď otočil za prstom a chcel sa naň prisať. No keď zistil, že to nie je to, čo očakával, tak sa opäť rozplakal. A takto mi ho odniesli preč. Následne som ho videla až 24 hodín po vykonaní cisárskeho rezu. Pocity zlyhania a neschopnosti porodiť si vlastné dieťa sa dostavili pomerne skoro a trvali až do môjho druhého pôrodu.

Celé druhé tehotenstvo som dúfala, že to vyjde

Že svoje dieťa porodím tak, ako všetky mamy, odkedy je svet svetom. Bol to boj a s kopou šťastia a s podporou môjho gynekológa sa mi splnil sen: porodiť dieťatko po cisárskom reze vaginálne, napriek jeho hmotnosti takmer 4300g. Bola to moja malá životná výhra. Napriek tomu, že pôrod nebol prirodzený, že som takmer celý čas v pôrodnici ležala na chrbte. V tejto polohe som i porodila, za pomoci sestričiek, ktoré mi zatlačili na brucho. Dcérku mi po narodení však hneď zobrali, odvažili, zmerali, umyli, obliekli, zabalili do perinky a priniesli nech si ju priložím na prsník. Priložila som si ju – v perinke, ako to šlo… na pol hodinku. Potom sa musela ísť „vyhrievať“ na lôžko, samozrejme.

Tretí pôrod

Tretie tehotenstvo už bolo hektickejšie pri dvoch starších deťoch. Do pôrodu som si nebola istá, kde pôjdem rodiť, myšlienky na to, že by som to mala riešiť som skôr zaháňala, a pôrodnicu som nemala vybranú ani keď na mňa prišili kontrakcie. Z domu som sa neponáhľala. Napustila som si vaňu, predýchavala kontrakcie takmer do poslednej chvíle aby som minimalizovala zásahy do pôrodu, ku ktorým v pôrodnici dochádza. Po príchode do pôrodnice to bola ozaj iba chvíľka. Po prvom vyšetrení skonštatovali, že som otvorená na 10 cm, prepichli mi vodu a išlo sa na to. Len nesmelo som sa spýtala, či by som mohla rodiť v inej polohe ako na chrbte. To mi bolo rázne zamietnuté. Maličkú mi po pôrode dali na brucho asi na 5 minút. Potom ju zobrali, odvážili a zmerali a doniesli na prvé priloženie. Vtedy som požiadala, nech mi ju aspoň z perinky vytiahnu, a dala som si ju pod nočnú košeľu. Takto bola hodinu, potom sa išla „zohriať“ na výhrevné lôžko. Zlomom bolo pre mňa zistenie, že moja tretia dcérka má zakrvácanú nadobličku. Nedokázala som zastaviť myšlienky, že práve iná poloha pri pôrode mohla tomuto poraneniu zabrániť. I keď toto sa už človek spätne nikdy nedozvie. Povedala som sama sebe a i manželovi, že ak ešte niekedy budem rodiť, tak nie v slovenskej pôrodnici a už nikdy nie na chrbte. I keď som si uvedomovala, že je možné, že poloha pri pôrode nemusela zohrať až takú úlohu, chcela som minimalizovať rizikové faktory, medzi ktoré rodenie na chrbte určite patrí.

Prečo som sa rozhodla pre pôrod v zahraničí

Keď som otehotnela štvrtý krát, vedela som, že toto bude ťažké rozhodovanie. Tri pomerne malé deti doma a ja v nie ľahkej situácii pred otázkou, kde porodiť. Zvažovali sme s mužom rôzne varianty. Nakoniec som oslovila jednu skvelú súkromnú pôrodnú asistentku z Českej Republiky, ktorú som už pred nejakým časom mala česť spoznať. Dohodli sme sa, že ma bude sprevádzať počas pôrodu vpôrodnici, od môjho bydliska vzdialenej asi 3 hodiny autom. Nebola to ľahká voľba, no po konferencii s Nilsom Bergmanom som si už nedokázala predstaviť, že opäť skončím v slovenskej pôrodnici a budem bojovať o vlastné dieťa a o vlastné práva. Kedže všetky moje deti su viac menej termínové, spoliehala som sa na to, že i toto bude. Ubytovala sa v penzióne 2 dni pred termínom, spoľahla sa na to, že môj manžel to s deťmi zvládne a moje deti to zvládnu s ním. Tak aj bolo. Ja som v kľude oddychovala a čakala na pôrod. Moje štvrté dieťatko sa vypýtalo na svet 2 dni po termíne.

V pôrodnici

Do pôrodnice som prišla ráno, o chvíľku na to prišla i moja PA. Celý čas na pôrodnej sále, ktorá mi pôrodnú sálu ani nepripomínala, bol veľmi prijemný. Príjemná vôňa, teplá vaňa, hudba a masírovanie, ktoré mi veľmi pomáhalo, žiadne stresy, žiadne reči, len príjemný kľud a relax, vypnutie od každodennej reality. Celý čas len s mojou PA, ktorá bola mojou veľkou pomocou, psychickou podporou bola jej samotná prítomnosť, jej dôvera v samotný pôrodný proces bola priam nákazlivá. Po asi 4 hodinách vošla do miestnosti sestrička a spýtala sa, či by ma mohla vyšetriť, keď sa dokúpem. Vtedy zaúradovalo moje racio a v hlave mi prebehlo „zaujímalo by ma, na koľko som už otvorená.“, takže som s vyšetrením súhlasila. Informácia, že som sa otvorila za 4 hodiny o jeden cm, teda na 5 cm ma úplne rozhodila. Bola som sklamaná, bola som si predsa istá, že tá intenzita kontrakcií, ktorú cítim, už signalizuje, že je moje štvrté dieťatko každú chvíľku v mojom náručí. Moje sklamanie vycítila aj moja PA. Vtedy mi povedala: „Zabudni na centimetre. O ničom nehovoria, do pol hodiny môžeš porodiť.“ Uverila som jej a povedala si, že do pol hodiny porodím, moje telo mi predsa dávalo jasné signály, že toto už nebude trvať dlho, a tak som hodila centimetre za hlavu. Vtedy prišiel môj manžel, ktorý docestoval zo Žiliny a ja som sa vrátila do vane, kde som sa vedela najlepšie uvolniť, čelo som mala opreté o bok vane a pár už častých a intenzívnych kontrakcií som uvolnila hlbokým hlasom.

Narodenie

Po chvíľke mi odtiekla voda. Sestrička mala v pláne mi po prasknutí plodových obalov natočiť monitor, no to sa už nestihlo, keďže som takmer hneď pocítila tlaky. Najprv som si kľakla a zoprela sa o pôrodný stolček, no cítila som, že sa potrebujem viac zoprieť o niečo rukami, tak som si vysadla na pôrodný stolček a omotala sa o látku čo visela zo stropu, zrejme na tento účel. Sestričke som stláčala ruku, zozadu ma držal môj manžel ,a moja PA mi teplou handričkou nahrievala hrádzu. V miestnosti nebol žiadyn lekár. Po narodení nášho prekvapenia mi ho moja PA dala hneď na telo a prikryla nás dekou, v objatí môjho manžela sme si takto všetci traja užívali tento okamih. Pocit, že moje dieťatko je jednoducho moje a všetci to rešpektujú a jeho prítomnosť ma napĺňala pokojom. Vedela som, že je všetko tak ako má byť, že ja aj moje dieťa máme všetko, čo potrebujeme. Popritom ako som si vychutnávala tento pocit, som sama nahmatala, či máme chlapčeka alebo dievčatko, a manželovi oznámila, že máme synčeka. Bol to veľmi rozdielny pocit oproti tomu, keď pôrodník sucho pri predchádzajúcich pôrodoch oznámil pohlavie. Maličkého som porodila skutočne pol hodinu po skonštatovaní, že som otvorená na 5 cm. Tak raz opäť dostalo moje racio facku a mne sa len potvrdilo, že pôrod si ide vlastným tempom a snaha o predpovede na základe vaginálnych vyšetrení sú len nepodarenými pokusmi uchopiť niečo neuchopiteľné a v neposlednom rade môže podlomiť psychiku rodičky.

Konečne spolu

So synčekom na tele som ležala 2 hodiny. Sám sa prisal na prsník a viditeľne pil kolostrum, ktoré som tam mala pre neho pripravené. Po 2 hodinách som dala malého na telo svojmu mužovi a ja som sa išla osprchovať. Takto v kontakte koža na kožu s ním manžel išiel na novorodenecké oddelenie, kde ho rýchlo odvážili, odmerali, dali plienku a opäť vrátili manželovi na telo. Takto spolu prišli ku mne na izbu, kde som si maličkého opäť zobrala na telo, pod nočnú košelu. Chvíľami sa prisával na prsník a pospával. Takého nahého som ho mala na tele celý deň a celú noc. I keď teda musím dodať, že na novorodeneckom oddelení som bola poučená o tom, že v noci by malo dieťatko spinkať v postieľke, ale následne sestrička dodala, že ak sa rozhodnem s dieťatkom spať v jednej posteli, samozrejme je to moja voľba, s ktorou nič nenarobia. A skutočne následne nikto neriešil, a nepadla od personálu ani jedna poznámka na to, že som so synčekom spala celú noc v kontakte koža na kožu, vo vzájomnom objatí. Avšak tu vidím ešte rezervu v absolútnej normalizácii nulovej separácie dieťatka od mamičky a podpore v nej. Kúpanie dieťatka som taktiež odmietla, maličký sa okúpal až doma. Z nemocnice sme odišli po 48 hodinách. Ja som sa síce natrhla, ale môžem skonštatovať, že predchádzajúce nastrihnutia som cítila omnoho viac a hojili sa ťažšie, tentokrát napriek natrhnutiu som nemala problém sedieť hneď po pôrode. Len tak porodiť. Konečne sa to podarilo. Za pôrodom svojho dieťaťa som cestovala kvôli „luxusu“ normálneho pôrodu. Normálneho začiatku normálneho života nového človiečika, ktorý prvé čo ucitil bolo to, čo očakaval…. Svoju matku…. Veronika[/fusion_builder_column][/fusion_builder_row][/fusion_builder_container]

The post Prečo som sa rozhodla pre pôrod v zahraničí alebo len tak porodiť appeared first on Ženské kruhy.

Dva cisárske rezy, dva diametrálne odlišné príbehy

Ženské kruhy — Wed, 08 Mar 2017 14:19:37 +0000

Nasledujúci príbeh je osobnou skúsenosťou a zdravotnícke postupy či správanie, ktoré v ňom sú popísané nemusia byť v súlade s dobrou praxou. Autorka príbehu nemusela tieto porušenie alebo zlú prax priamo identifikovať, či ju dokonca môže považovať za dobrú. Nie je našim cieľom komentovať jednotlivé časti príbehu, navyše v čase kedy sme príbeh uverejnili sme ani my samé mali množstvo praktík normalizovaných. Dobrú prax nájdete na našom webe spracovanú v množstve článkov, ako aj v publikáciách Ženy-Matky-Telá a Bonding, matkina náruč po pôrode.

Rada by som sa s vami podelila o svoj (druhý) pôrodný príbeh. Potom, ako môj prvý pôrod skončil sekciou, o ktorej nutnosti budem do konca života pochybovať, som mala obavy ohľadne ďalšieho pôrodu. Hlavne aj kvôli komplikáciám, ktoré som mala po prvej sekcii, kvôli problémom s dojčením a ďalšími faktormi s tým súvisiacimi. Na rozdiel od prvého tehotenstva som teraz už mala pomerne dosť informácií a určitú predstavu, ako by to mohlo prebiehať. Hlavne v súvislosti s doporučeniami rôznych zdravotníckych a iných organizácií, ktoré sa problematikou pôrodov zaoberajú. Na rozdiel od prvého pôrodu som oveľa intenzívnejšie vnímala to, že pôrod a všetko s ním spojené je primárne záležitosťou matky a dieťaťa. Nie zdravotníkov, aj keď sú do neho zaangažovaní. Takže som sa vrhla na „prípravy“. Najprv som si sama zhodnotila, ktoré body ohľadne môjho pôrodu sú pre mňa dôležité a spísala si ich na papier vo forme pôrodného želania. Popravde, niektoré veci bolo pre mňa až absurdné písať na papier, pretože sa mi videlo, že je to samozrejmosť. Ale hneď, ako som si spomenula na priebeh prvého pôrodu. Tak ma tieto pocity prešli a aj „absurdnosti“ na zozname zostali. Prešla som si hodnotenia pôrodníc, ktoré som vo svojom okolí zvažovala. Avšak dosť sa rozchádzali s reálnymi skúsenosťami žien, ktoré tam rodili. Preto som usúdila, že bez osobného dohovoru s vedením konkrétnej pôrodnice to nejde. Žiadna pôrodnica v širokom okolí nespĺňala moje predstavy úplne. Dúfala som, že po dohovore vopred sa niektorá priblíži mojim ideálom. Mala som pripravené otázky a alternatívy k variantu prirodzeného pôrodu aj cisárskeho rezu. S malou dušičkou som sa vybrala do nemocnice v meste, kde bývam, s tým, že som vedela, že akurát sa tam menilo vedenie a nevedela som, čo mám od toho očakávať. O to príjemnejšie bolo pre mňa prekvapenie, keď som po rozhovore s primárom gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia odchádzala s tým, že sa vieme dohovoriť na všetkých bodoch, o ktorých som sa prišla porozprávať, aj keď išlo o veci, ktoré sa u nás v nemocnici ešte nikdy nerobili. Za predpokladu, že s tými bodmi nebude mať problém novorodenecké oddelenie, prípadne Oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny (OAIM). V rámci príprav som teda ešte absolvovala rozhovor s doktorkou z novorodeneckého a primárkou OAIM. Vzhľadom na pozitívny záver som už ďalšie pôrodnice nenavštevovala, táto moja domovská získala moju dôveru.

Kontakt koža na kožu na pôrodnej sále, po plánovanej sekcii

V 35. týždni tehotenstva som však mala zdravotné komplikácie, na základe ktorých napokon moje tehotenstvo skončilo plánovanou sekciou. V tomto bode mi bolo jasné, že v situácii, keď sa u nás v nemocnici ešte nikdy nerobil kontakt koža na kožu priamo na operačnej sále, môže aj nejaká maličkosť negatívne ovplyvniť hladký priebeh. Teraz nemyslím prípadne komplikácie u mňa či dieťatka, ale také tie praktické detaily, na ktoré človek narazí až za pochodu a predtým si ich nemusí uvedomiť. Preto mi veľmi padlo vhod, keď som sa mohla poradiť s doktorkou, ktorá mala s takouto formou podpory kontaktu koža na kožu praktickú skúsenosť ako gynekológička-pôrodníčka zo zahraničnej nemocnice, kde sa toto poskytovalo bežne. Vďaka úžasnej ústretovosti mi poskytla nielen pohľad pôrodníčky. Zodpovedala mi aj na všetky otázky z tých iných odborov, ktoré sú v tomto angažované. Čo nevedela, vyzistila pre mňa priamo u zainteresovaných. Napríklad už len taká maličkosť, že je vhodnejšie umiestnenie kanyly na chrbát ľavej ruky, aby sa mamičke lepšie pridržiavalo dieťatko. Uvoľnenie fixácie rúk pri kontakte koža na kožu patrí taktiež k tomu. Elektródy sa potom umiestňujú na chrbte, aby nič nezavadzalo. Čo sa OAIM týka, vypína sa aj meranie tlaku počas kontaktu koža na kožu. A to za predpokladu, že je situácia stabilizovaná (v prípade potreby si ho vedia kedykoľvek zmerať). Na počudovanie – zo strany gynekológov nie je pri takejto sekcii nutná žiadna úprava či obmedzenie. Operácia prebieha rovnako. Nie je nutné ani upravovať operačné pole, a čo sa deje za plachtou, ich ani veľmi netrápi. Akurát vnímajú, že je mamička potom pokojnejšia, keď to dieťatko má pri sebe. Čo najväčší pokoj pre mamičku a dieťa, eliminovanie aj takých vzruchov, ako sú hudba či hlasný hovor na sále, sú tiež pri tomto zvykom. Najväčšie otázniky som mala ohľadom novorodeneckej časti a manažmentu. V praxi pôrodnice v Krnove majú zaužívané, že dieťatko po vybavení prevezme novorodenecká sestra. Tá ho vezme na výhrevné lôžko osušiť, tam aj lekár urobí základné vyšetrenia (ako APGAR skóre v prvej minúte), podviažu pupočník, vykvapkajú oči a označia dieťatko. Zabalené v uteráčiku už putuje k mamke na hrudník. Váženie, meranie a iné veci sa u fyziologického novorodenca vykonávajú až po dvoch hodinách. Otecko, ak chce byť prítomný, je do narodenia dieťatka pri novorodeneckom pulte, potom si môže ísť sadnúť k hlave mamičky. Novorodenecká sestra zostáva na operačnej sále do ukončenia operácie, pomáha mamičke s polohou dieťatka, s priložením k prsníku, ak chcú, častokrát sú svedkami aj samoprisatia dieťatka na sále. V prípade, že mamke príde nevoľno, môže dieťatko zobrať otecko alebo sestra. Taktiež umožňujú potom už nepretržitý pobyt s rodičmi. Tieto informácie mi veľmi pomohli pri dolaďovaní detailov tohto prvého pokusu v našich podmienkach.

Ako to prebiehalo

Keďže som už jednu sekciu prekonala, nedá mi neporovnať to. Synčeka mi priložili hneď po vybratí na krátky čas aspoň k líčku, hneď potom ho vzali odvážiť, osušiť a urobiť základné vyšetrenia, do doby, kým dal anesteziológ pokyn, že dieťatko môžu doniesť (mohli aj hneď, ale tým, že to celé v našej nemocnici robili historicky prvýkrát, tak vznikol trošku malý prestoj). V tej dobe dali dieťatko (na cca 3 minúty) koža na kožu oteckovi. Potom už bol drobček až do konca operácie na mne. Neuveriteľný pocit, ten pokoj, vedomie, že je tam, kde má byť. Dokonca sa prisal bez cieleného prikladania ešte tam, na operačnej sále. Po preložení z operačnej sály na izbu sme pokračovali v kontakte koža na kožu takmer počas celého pobytu. Veľmi dobre nám padlo aj to, že sme si mohli zaplatiť celú dvojposteľovú nadštandardnú izbu pre seba. Tým, že som mala sekciu plánovanú, tak som si mohla izbu rezervovať aj vopred. Aj keď samozrejme aj tu môžu nastať nečakané okolnosti. My sme možnosť „prenocovania“ príbuzného využili len prvú noc, kým som sa nemohla po spinálnej anestéze postaviť na nohy. Padlo mi dobre mať ten priestor len pre nás až do konca hospitalizácie. Vďaka tomuto dieťatko „nemuselo“ ani na chvíľu na novorodenecké oddelenie. Všetky vyšetrenia sa konali buď na izbe, v prípade nutnosti vyšetrenia inde som bez problémov toto absolvovala so svojím synom. Personál k nám vlastne iba nazeral, či niečo nepotrebujeme a či je všetko v poriadku. Pomoc s dojčením som nepotrebovala. Takže neviem posúdiť, či došlo k posunu od čias, keď som porodila prvú dcérku. Milé bolo, keď sestrička po nočnej vyhodnotila, že celá chodba plakala, len u nás bol pokoj celú noc, a že ako sme si milo pospávali spolu, tak nás ani nebudila. Trochu ešte vidím medzery v tom, ako prísne sa pristupuje k jedálničku po sekcii. Keďže k riadnej strave (nie bujón) som sa počas pobytu takmer ani nedopracovala, ale jedálniček vyzeral veľmi dobre. Ale verím, že aj tu sa postupne uvoľní tento pooperačný režim. Predsa len, rodička potrebuje čo najviac energie a čo najrýchlejšie sa postaviť na nohy. Je pravda, že toto všetko, čo popisujem v tomto príbehu, by mal byť podľa môjho hlbokého presvedčenia úplný štandard vo všetkých nemocniciach – ale nie je. A ja som veľmi vďačná, že som to mohla zažiť v našej nemocnici, niektorými podceňovanej. A ešte raz by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí sa na tomto podieľali, či už lekárom alebo sestričkám. Veľmi by som chcela ženy povzbudiť v tom, aby hľadali nemocnicu, kde im budú načúvať a vychádzať v ústrety, a aby sa zaujímali dopredu o pôrod a to, ako by si ho predstavovali. Lebo správny začiatok nielen dojčenia je dôležitý. Lucia

The post Dva cisárske rezy, dva diametrálne odlišné príbehy appeared first on Ženské kruhy.

Pôrod presne podľa mojich predstáv

Ženské kruhy — Mon, 15 Feb 2016 09:25:54 +0000

Moje druhé tehotenstvo prebiehalo ukážkovo. Nemala som okrem anémie žiadne iné problémy, mohla som sa teda plne venovať zhromažďovaniu rôznych informácií a čítaniu osobných skúseností iných žien ohľadne pôrodu a porodníc. Napokon som sa kvôli zlej skúsenosti s prvým pôrodom v menšej slovenskej pôrodnici rozhodla rodiť v Čechách, taktiež v menšej pôrodnici, vzdialenej asi 2 hodiny cesty od nás. Pôrodnicu som si vybrala na základe dobrých referencií a hlavne toho, že nekomplikované fyziologické pôrody tam môžu odvádzať samostatne pôrodné asistentky. Už na začiatku druhého trimestra som si teda našla a zazmluvnila vlastnú pôrodnú asistentku, s ktorou sme sa počas tehotenstva dva krát stretli a prebrali moje predstavy o pôrode a pôrodný plán. Prioritou pre mňa bola slobodná voľba polohy pri pôrode a kontakt koža na kožu s dieťaťom, veci ako žiadne zbytočné lekárske zásahy a medikamenty som považovala za samozrejmé.

V deň vyrátaného termínu pôrodu som mala poslednú dohodnutú poradňu u môjho gynekológa. Podľa vyšetrenia som bola otvorená na 2 cm, pričom bábätko už naliehalo na krčok a podľa doktora bol pôrod na spadnutie. Keby som vraj šla na vyšetrenie do nejakej pôrodnice tak by si ma tam ako druhorodičku už nechali a prepichli mi vodu. On mi vraj môže spraviť Hamiltonov hmat, ak by som to chcela urýchliť. Kedže žiadny umelý zásah som nechcela tak som samozrejme odmietla. Dohodli sme sa, že o dva dni ešte k nemu môžem prísť na kontrolu. V ten deň poobede sa mi uvoľnila časť hlienovej zátky a v noci som mala nepravidelné tvrdnutie brucha. Na ďalší deň sa mi uvoľnil zvyšok hlienovej zátky, tentoraz už aj s krvou, a viackrát ma prehnalo na záchod. Volala som preto s mojou pôrodnou asistentkou, ktorá mi odporučila pre istotu už v priebehu dňa pricestovať, pretože podľa nej sa telo na pôrod aktívne pripravuje. Vyriešili sme teda stráženie pre staršiu dcérku, dobalili zvyšok vecí a večer sme už boli u mojej pôrodnej asistentky. Medzičasom sa ale vôbec nič nedialo, takže som už začínala byť mierne nervózna. Navrhla mi teda, že keďže nechceme zbytočne dlho čakať na pôrod (mimo domu), môže mi ráno pripraviť ricínový kokteil, ktorý mi podľa nej určite zaberie a večer by som už aj mohla rodiť, čo sa mi celkom pozdávalo. Išli sme spať až okolo polnoci, veľa som toho ale nenaspala, pretože okolo tretej ma prebudili nepravidelné bolesti brucha, pri ktorých som už potom nejak nevedela zaspať. Bolesti neprechádzali, naopak sa ich interval zvyšoval. Asi o hodinu a pol sa mi už zdali nejaké časté, tak som si stiahla na mobil aplikáciu na počítanie kontrakcií a zistila, že chodia už každých 5 minút. Zobudila som teda manžela, že zrejme sa to už začalo a nachystala sa do sprchy. Predtým som ešte zavolala pôrodnej asistentke, ktorá usúdila, že to naozaj vyzerá na pôrod a dohodli sme sa, že sa stretneme priamo v pôrodnici. Keďže sme sa moc neponáhlali, kým sme sa vychystali a pricestovali do pôrodnice bolo už 7 hodín ráno. Pôrodná asistentka nás tam už čakala a hneď nás zobrala do malého pôrodného boxu. Nadštandartný s vaňou bol bohužiaľ obsadený. V tomto sa nachádzala veľká žinienka s vakom, rebriny, fitlopta a staršie pôrodné kreslo. Chcela mi hneď aj spraviť monitor, ale objavil sa tam službukonajúci mladý doktor a zobral ma najprv na ultrazvukové vyšetrenie. Odmeral bábo a odhadol jeho váhu na 2300 gramov (čím sa sekol presne o 1 kg…). Podľa vaginálneho vyšetrenia som vraj bola otvorená na 3-4 cm, čo sa mi zdalo relatívne málo. Pôrodná asistentka mi po vyšetrení natočila už na boxe monitor, ležala som pritom naboku na žinienke. V tom čase sa kontrakcie zmenili na krížové, rovnaké aké som mala aj pri prvom pôrode. Nepomáhalo na ne nič okrem masáže krížov, ktorú mi robila pôrodná asistentka. Polohy som striedala rôzne od stoja, ležania na boku až po kľačanie. Väčšinu času som teda trávila na žinienke a opierala sa o veľký vak. Manžel sedel na kraji a asistentka pri mne, kvôli tej masáži. Pila som sladený čaj, ktorý mi hneď po príchode doniesla. Mohla som sa aj najesť, ale na jedlo som nemala vôbec chuť, dávala som si hlavne hroznový cukor. Asi po 2 hodinách ma vnútorne vyšetrila a zistila, že nález na krčku sa žiaľ veľmi nezmenil, z čoho ma teda vzhľadom na intenzitu a častosť kontrakcií skoro porazilo. Videla moje veľké sklamanie a po ďaľšom dôkladom vyšetrení sa jej presne podarilo lokalizovať hlavičku bábätka a navrhla mi polohu ležmo na ľavom boku, že vraj takto najlepšie sa bude hlavička posúvať nižšie a kontrakcie budú účinnejšie. Keďže táto poloha ma bolela najviac zo všetkých, vôbec sa mi do nej nechcelo, ale dala som na jej radu. O hodinu už bol nález “prijateľnejší”, otvorila som sa zrazu až na 8 cm! Výborná správa, ktorá mi dodala potrebnú chýbajúcu energiu. Na sálu sa medzičasom prišiel pozreť primár, ktorý práve robil veľkú vizitu. Pôrodná asistentka mu hneď medzi dverami oznámila, že si neželám žiadne vyrušovanie a že všetko je v poriadku, čo v pohode akceptoval a hneď odišiel. Okrem neho sa tam myslím neobjavil už nikto, takže sme mali úplný kľud. Okolo 10tej som už bola úplne otvorená, ale nemala som ešte žiadne pocity na tlačenie. Dosť bolestivé kontrakcie som sa snažila len predýchavať. Po nejakej chvíli sa mi zazdalo, že tlačenie by možno na tú bolesť pomohlo, tak som to skúsila a bolo to naozaj oveľa lepšie. Kľačala som pri tom a opierala sa rukami a bruchom o vak. Kým dovtedy som kontrakcie zvládala len dýchaním, teraz som už musela kričať, mala som pocit, že inak sa to nedá zvládnuť. Po pár kontrakciách sa objavila hlavička, ako mi hneď asistentka oznámila, čo ma veľmi povzbudilo, kedže som vedela, že sa už blíží záver. Dosť som sa bála potrhania, takže som sa snažila tlačiť pomaly. Asi po troch kontrakciách som zacítila jemné pálenie, po ktorom vyšla von hlavička, a na ďaľšiu kontrakciu aj zvyšok tela. V tom čase tam už bol prítomný aj mladý doktor z príjmu a novorodenecká sestra. Pôrodná asistentka chytila bábätko, odmotala mu pupočnú šnúru okolo krku (vraj bola omotaná dva krát), a hneď mi dcérku dala do náručia. Ležala som stále na žinienke, manžel rýchlo podal plienky a deku a zakryl ju. O pár minút dotepal pupočník, asistentka podala manželovi nožničky a on ju odstrihol. Ľahol si potom ku mne a dcérke. Ja som ju pevne obímala a v očiach som mala slzy radosti. Potom mi napadlo spýtať sa na placentu, pretože sa mi zdalo, že ešte nevyšla, čo mi aj pôrodná asistentka potvrdila. Zrazu sa ale objavila ďalšia kontrakcia a placenta pomaly vyšla. Pôrodná asistentka mi následne pomohla presunúť sa na pôrodné kreslo, dcérku som pritom mala stále na sebe. Bola celkom pokojná a pozerala sa okolo seba. Prišiel opäť doktor a po gratulácii k bábätku mi milo vysvetlil, že mi ide skontrolovať poranenia. Našiel žiaľ pár trhliniek, takže sa podujal k ich šitiu, pričom všetko dôkladne znecitlivil (robil to priebežne aj počas šitia) a všetko vysvetloval. Nakoniec som mala asi 6 menších vonkajších stehov. Doktor aj s asistentkou následne odišli a nechali nás v boxe samých. Vtedy sa dcérka konečne prisala na bradavku a pila mliečko. Po viac ako hodine od pôrodu nastalo váženie dcérky, išiel s ňou aj manžel. Trvalo to len pár minút a následne sa vrátila späť na mňa. Merala 50 cm a vážila 3330 gramov. Vtedy sme už ležali naspäť na žinieke, ktorú pôrodná asistentka medzičasom vyčistila a pripravila. Po dvoch hodinách od pôrodu som šla do sprchy, dcérka zatiaľ ležala na manželovej hrudi. Zvládla som sa úplne sama osprchovať a cítila som sa celkom v poriadku. Pôrodná asistentka ma potom aj s dcérkou v náručí previezla v kresle o poschodie vyššie na oddelenie šestonedelia. Už pár hodín po pôrode som úplne bez problémov sedela aj v tureckom sede na posteli a dojčila dcérku, nemala som problém ani pri chodení. Na šestonedelí mali voľný nadštandard, čo nás veľmi potešilo, keďže sme sa aj kvôli rodnému listu rozhodli zostať až do pondelka (od piatku). Cez víkend bol našťastie v nemocnici úplný kľud, vynahradil to ale pondelok, kedy som mala pocit, že do izby niekto chodí snáď každých 5 minút, prípadne som ja stále niekde behala kvoli novorodeneckým vyšetreniam a rôznym prepúštacím správam. S naším prepustením nebol žiadny problém, pretože 72 hodín akurát stačí na bežné prepustenie bez reverzu. Aj keď sa obaja doktori čudovali (môj ošetrujúci a z novorodeneckého) prečo už chcem ísť, povedala som im len jednoducho, že tam už nemám čo robiť. Ja som bola úplne v poriadku a dcérka tiež, nemala ani žltačku a už aj naberala naspäť stratenú pôrodnú váhu. Manžel bol medzitým aj na matrike, takže sme už mali aj rodný list a nechceli tam teda zbytočne strácať čas.

Rozhodnutie rodiť s vlastnou pôrodnou asistentkou považujem za najlepšie v mojom živote, pretože pôrod prebehol presne podľa mojich predstáv.

Keby som ešte niekedy rodila, chcela by som to presne takto rovnako. Bol to pôrod vlastným tempom, bez zbytočných zásahov a liekov, a s veľkou podporou od pôrodnej asistentky, a aj manžela. A čo je najdôležitejšie, zažila som aj kontakt koža na kožu s dcérkou, ktorý má pre nás obe nevyčísliteľnú hodnotu.

Nina Onufráková

The post Pôrod presne podľa mojich predstáv appeared first on Ženské kruhy.

Pôrod ako rodinná udalosť

Ženské kruhy — Sat, 15 Aug 2015 21:34:09 +0000

Prvýkrát som rodila v Bratislave, druhýkrát v Hainburgu a rozdiel je enormný. Z prvého pôrodu bola trauma a druhý bol ako krásny posilňujúci zážitok.

Prvý pôrod

V roku 2011 v brušku bola moja prvorodená dcérka. K pôrodu som si zazmluvnila svoju doktorku, nevedela som si predstaviť, že pri tejto intímnej záležitosti by som prišla do pôrodnice a bola by som pri cudzom človeku, ktorého prvýkrát uvidím. Žiaľ, zazmluvnenie spôsobilo, že pri kontrole v nemocnici, kedy mala doktorka službu, mi povedala, že už to čoskoro príde a môžeme ešte v ten deň vyvolať pôrod. Ako neinformovaná prvorodička som súhlasila, veď keď mi to navrhla, tak je to v poriadku. Tak bol celý pôrod lekársky vedený. Najprv vyvolávačka, pretrhnutie plodového vaku, umelý oxytocín, epidurál. Po všetkých týchto zásahoch prišli silné kontrakcie, na ktoré som nebola pripravená a epidurál som využila, aj keď som ho pred tým odmietala. Monitorovanie v ľahu na chrbte bolo na nevydržanie. Jedlo mi zakázali, dokonca aj hroznový cukor. Keď som už cítila tlak na konečník, prišla doktorka a ďalší personál, nohy mi vyviazali hore do strmeňov, dve sestričky vedľa mňa z každej strany a snažili sa tlačiť na brucho. Dcérka sa narodila, a hneď ju niesli preč. Mňa zatiaľ zašívala doktorka. Áno, mala som aj nástrih. Dcérku priniesla sestrička ukázať, bola zabalená v perinke a sestrička ju držala vedľa mňa, manžel nás odfotil a zdravá dcérka musela ísť na termolôžko preč. Tak sme s manželom zostali sami. V brušku som už svoje bábätko necítila, ale ani pri mne. Len prázdnota. Na otázky, kedy mi prinesú dieťa, odpovedali, že o chvíľu, no nakoniec to boli 4 hodiny. Po dvoch hodinách ma previezli na izbu šestonedelia a manžela poslali preč. Sestrička rozvážala na veľkom vozíku bábätka mamičkám na izbu, bolo to zvláštne, dala mi ju do vozíka na izbu. Bolo to hromadné nosenie detí po niekoľkohodinovom odlúčení a bez štipky citu pre novovznikajúci vzťah dieťa a matka. Spala a ja som nevedela, čo teraz s ňou robiť. Bála som sa jej chytiť. Celé materstvo aj dojčenie začalo tak neprirodzene. Ako keby som ju ani neporodila ja. Prvý deň prespala, druhý deň sa zrejme už chcela dojčiť, veľmi plakala a ja som ju nevedela upokojiť a nadojčiť. Prosila som sestričky o pomoc s dojčením, ale neprišli pomôcť. Až jedna sa v noci „zľutovala“ a dala môjmu bábätku prvýkrát glukózu a druhýkrát umelé mlieko. Sedela som tam a pozerala, ako ju kŕmi. Bola som smutná, zadržiavala som slzy, takto vyzerá materstvo? Kde je tá radosť z bábätka? Z toho oddelenia ma mohli previezť rovno na psychiatriu. Strávili sme tam štyri dni a keď manžel prišiel počas návštevných hodín, mohol sa na dcérku pozerať len cez sklo. Keď som sa opýtala sestričky, či by mohol ísť dovnútra chytiť si dcérku, tak že nie, ako by to dopadlo, keby tam každý chodil. Otec si mohol svoje dieťa chytiť až štyri dni po pôrode, keď sme prišli domov. Zdravotnícky personál rozhoduje v našich najcitlivejších obdobiach, ako je narodenie dieťaťa, o tom, ako prebehne pôrod, kedy a ako prebehne prvý kontakt s vlastným zdravým dieťaťom. Podpora materských kompetencií a dojčenia žiadna.

Druhý pôrod

Rok 2015 a v brušku sa ukrýva moja druhorodená dcérka. Už pred tehotenstvom sme s manželom preberali, kde rodiť. V slovenskej pôrodnici som už nechcela, k pôrodu doma nemáme pôrodné asistentky, pôrodné domy na Slovensku neexistujú. Zostávalo jediné, Hainburg. Pri poradni v Hainburgu v 38 týždni sme zistili, že bábätko je hlavičkou hore. Navrhli nám tam manuálne otočenie bábätka a pôrodná asistentka v Hainburgu nám ešte vysvetlila možnosť moxovania. Mala som prísť o 3 dni na hospitalizáciu, kedy by spravili tento zákrok – otočenie bábätka. Absolvovala som ešte vyšetrenie krvi, ekg. Informovali ma, že je tam aj malé riziko (ako predčasné prasknutie plodovej vody….), ktoré by viedlo k cisárskemu rezu. Keď sme prišli domov, akosi som nebola stotožnená s tým, aby moje bábätko manuálne otáčali nasilu. Dosť som o tom premýšľala, preberali sme to doma s manželom, hľadala ďalšie informácie a dostala podporu od iných žien v skupine na sociálnej sieti, kde ma podporili v rozhodnutí rodiť bábätko v polohe KP. Tak som volala do Hainburgu a zrušila otáčanie bábätka. Na telefóne bola moja pôrodná asistentka a tá ma tiež podporila v mojom rozhodnutí. Dohodli sme ďalší termín kontroly. Verila som, že keď bude dcérka chcieť, otočí sa sama a keď nie, tak sa narodí zadočkom. Doma sme ešte vyskúšali moxovanie a rozprávanie s bábätkom. Ale nepomohlo, neotočila sa. V Hainburgu sme ešte absolvovali konzultáciu s primárom, kde nás poučili o pôrode koncom panvovým a podpísali sme papier o rozhodnutí rodiť prirodzene. Vypočítaný termín pôrodu prešiel a dcérka sa stále nepýtala na svet. Prichádzali ku mne negatívne informácie, že v polohe koncom panvovým ženy nenechajú dlho prenášať a ani sa umelo nevyvoláva pôrod a rieši sa to sekciou. Bábätko by tiež pri pôrode nemalo byť veľké nad 3500g. Bola som z toho nešťastná, že by sa to celé malo skončiť cisárskym rezom. Na podnet Gabiky Janovičovej som sa ozvala pôrodnej asistentke z Hainburgu. Dva dni ráno som už mala slabé kontrakcie, ktoré ale počas dňa prešli. S pôrodnou asistentkou sme sa dohodli, že prídem a pomôže mi naštartovať pôrod pomocou prirodzených prostriedkov. Mala v ten deň službu, prišla som okolo 11 hod. Cítila som sa fajn, žiadne kontrakcie, tie slabé, ktoré som ráno mala, už prešli. Pôrodná asistentka ma privítala, povedala, že je veľmi rada, že som sa jej ozvala. Vyšetrila ma, bola som asi na 2 – 3 prsty otvorená a napojila ma na monitor a vysvetlila, ako by sa mohol pôrod rozbehnúť, že môžeme vyskúšať homeopatiká a klystír. Počas toho, ako som bola na monitore, mi dala homeopatiká, manžel s dcérkou boli so mnou. Po hodine mi urobila klystír, vtedy išiel manžel s dcérkou na prechádzku. A na mňa už prišli silné pôrodné kontrakcie. Zrazu sa všetko veľmi rýchlo rozbehlo. Bola som veľmi šťastná, že pôrod začal a že je v tej chvíli pri mne pôrodná asistentka. Vravela, že môžem robiť čo chcem, ísť sa prechádzať, ponúkla mi jesť, piť. Okolo 14 – 15hod. chceli prísť za mnou manžel s dcérkou, ale mne v tej chvíli odtiekla plodová voda a mala som silné kontrakcie, tak som radšej odkázala po pôrodnej asistentke, aby ma prišli pozrieť neskôr. Potom prišla dlhá fáza tlačenia, kedy ma masírovala a povzbudzovala. Celú dobu som bola v polohe na štyroch, myslím že dvakrát som sa otočila do polosedu, kedy mi pôrodná asistentka navrhla, či mi to nebude lepšie. Cítila som sa pri nej veľmi dobre, celá tá atmosféra bola príjemná. Tento druhý pôrod bol náročnejší, myslela som, že už nevládzem ďalej. Bola som vyčerpaná, spotená, hlasito som predýchavala. Keď už vyšiel von zadoček, mala som silnú potrebu chytiť a potvrdiť si to, že už ide bábätko von. PA ma povzbudila, áno, aby som sa dotkla. Väčšina žien sa dotkne hlavičky, ktorá sa prerezáva a ja zadočka 🙂 Porodila som v polohe na štyroch, hneď mi dali bábätko predo mňa. Dcérka sa narodila o 16:56 hod. Bolo to úžasné, vidieť, cítiť, chytiť si čerstvo narodené bábätko. Nikto ju nebral preč. Všetko potrebné urobili tam. Skontrolovali bábätko a apgar skóre. Za chvíľu na to som porodila aj placentu, potom mi pomohli ľahnúť si na chrbát a dcérku som mala na sebe. Doktor zatiaľ skontroloval poranenie. Natrhla som sa len trochu, na dva stehy. Zrazu som bola plná energie, v eufórii. Potom prišiel manžel s prvorodenou dcérkou, aby mohla privítať svoju sestričku. Nechali nás samých, aby sme si vychutnávali túto rodinnú udalosť. Po pôrode mi priniesli večeru. Až po hodine sa prišli opýtať, či môžu bábätko zvážiť, zmerať a urobiť ostatné procedúry v miestnosti, kde sme boli. Na všetko sa pýtali a informovali, nič nerobili rutinne. Manžel s dcérkou odchádzali večer pred ôsmou, nikto nikoho tam nevyhadzuje, že už musí odísť. Moje čerstvo narodené bábätko sa dojčilo prvýkrát niekoľko minút po pôrode a aj cez noc, spali sme v jednej posteli spolu. Na druhý deň ráno po vizite a raňajkách sme išli domov. A ďalej sme trávili tieto čarovné chvíle doma ako rodina. Dcérka mala nakoniec 3780 g a porodila som ju prirodzene. Veľké ďakujem patrí združeniu Ženské kruhy za ich prácu. Ďakujem za informácie, rady, podporu Gabike Janovičovej a za jej podnet, aby som sa ozvala pôrodnej asistentke. Vďaka pôrodnej asistentke z Hainburgu mohlo zažiť veľa slovenských žien krásu pôrodu. Ďakujem. Silvia

The post Pôrod ako rodinná udalosť appeared first on Ženské kruhy.

Náš tandemový príbeh

Ženské kruhy — Thu, 28 May 2015 08:17:53 +0000

Rada by som sa s vami podelila o moju tandemovú predstavu a o našu tandemovú realitu. Obe svoje detičky dojčím od ich narodenia a je to pre mňa jediná prirodzená predstava ich kŕmenia, navyše mi spôsobuje veľkú radosť. Keď sa nám narodila dcérka, synček mal dva roky a tri mesiace. Počas tehotenstva som ho dojčila napriek tomu, že to malo rôzne fázy, kedy pre mňa dojčenie bolo značne bolestivé, potom, keď bolo znesiteľné, a potom, keď mi to dosť fyzicky vadilo. Mlieko som však nemala, synovi to však vôbec nevadilo, v tomto období pre neho dojčenie nepredstavovalo kŕmenie potravou, ale „kŕmenie“ láskou.

Mala som sen…

Tandemové dojčenie som mala vysnívané. Veľa som si o tom čítala. Našla som hlavne pozitívne príbehy mamičiek, ktoré písali o tom, ako im tandem uľahčil starostlivosť o dve deti, aké to bolo pre ne príjemné a spôsobovalo im to radosť. Ani mi na um nezišlo, že by to u nás mohlo byť inak. Aj v tejto situácii sa mi však potvrdilo moje osobné pravidlo, že všetko dôležité, čo som sa v živote mala naučiť, som si najprv musela sama prežiť.

Dcérka sa narodila krásne a celkom prirodzene, so samoprisatím a nekončiacim bondingom. Syn bol pri jej zrodení a možno aj vďaka tomu je doteraz medzi nimi veľmi krásny vzťah. Po jej narodení si prvé tri dni okrem večerného dojčenia mliečko odo mňa nepýtal. Bolo vidieť, že aj on potrebuje spracovať nového človiečika v našom dome a hlavne v mojom náručí. Po prvých dňoch, keď sa začal život vracať do svojich koľají, začal si mlieko odo mňa pýtať častejšie.

Bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď som zistila, ako mi dojčenie oboch detí naraz vadí. Bolo mi to nepríjemné a s týmto spôsobom dojčenia som musela rýchlo prestať. Tak som hľadala iné možnosti, aby to fungovalo. Malinká sa dojčila takmer stále, potom na mne spinkala a mne ostávalo veľmi málo času, keď som mala možnosť byť len tak sama so sebou. Pomedzi to som ešte hľadala priestor, aby sa mohol dojčiť aj synček.

Postupne sa ale dožadoval dojčenia stále častejšie, zdalo sa mi, že keď skončil jeden, chcel sa dojčiť druhý. Snažila som sa napĺňať potreby svojich detí, ako som len vedela a vládala, no každým dňom som sa vnútorne cítila viac napätá a nervózna. Najprv som sa do toho rôzne nútila a štelovala, ale keď som sa akoby zhora pozrela na svoje emócie a na to, čo cítim, chcelo sa mi plakať. Po celej noci dojčenia malej dcérky som sa ráno zobudila, nestihla som sa ani ponaťahovať a už sa dožadoval mliečka malý. Takým tým detským štýlom „hneď“, „už aj“, aj s mrnčaním.

Cítila som stres, nechuť a najradšej by som sa tomu vyhla. Takto to šlo nejaký čas a začala som samú seba pozorovať, ako sa cítim a čo cítim pri dojčení svojich detí. Malé bábätko mi nevadilo, no syn sa mi odrazu zdal na prsníku akýsi veľký. Jeho satie mi prestalo byť príjemné a ja som často len čakala, kedy skončí.

Necítila som sa v tom dobre a vtedy som pochopila, že táto cesta pre mňa správna nebude. Predsa ja klamem – klamem seba, klamem aj jeho. Tvárim sa pokojne, no vnútri mi všetko vrie a po rozume mi chodia rôzne nemilé myšlienky. Dojčenie je predsa viac než len pitie mlieka, dojčenie má byť aj láska. A tú som akosi v týchto chvíľach pociťovať prestala. Veľmi som sa trápila. Výčitkami, tým, že nie som dobrá mama, pretože nezvládam dojčiť obe deti. Bolo to ťažké obdobie. Nič nebolo také náročné, ani starať sa o dve deti, ako zvládať tie emócie a výčitky.

… a splnil sa

So synom mám od začiatku krásny vzťah, založený na partnerstve a rešpektujúcej výchove. Prvé moje pravidlo je, že ho neklamem, lebo je môj rovnocenný partner. Pochopila som, že ak sa budem do dojčenia nútiť a pretrpím ho s nepríjemným pocitom, prenesiem toto všetko aj do môjho vzťahu s ním. Potom by pre mňa dojčenie v jeho veku stratilo zmysel. Nastavila som teda hranice tak, aby nám v danej situácii bolo obom dobre a príjemne. Našla som počas dňa chvíle, kedy mi dojčenie bolo príjemné. Zistila som, že je veľmi dôležité, aby som v tej chvíli mala v prsníku veľa mlieka, pretože vtedy sa prisal dobre, neotláčal mi tam zúbky, pekne pil a mliečko dobre tieklo.

Ráno som mu vysvetlila, že po noci sa potrebujem ponaťahovať, ísť sa poumývať a prezliecť a že potom si môžeme sadkať a dať si mliečko. Na poobedný spánok som ho tiež uspávala priloženého k prsníku. Večerné dojčenie som po celom dni už nezvládala. Zdalo sa mi to veľmi dlho, krútil sa pri tom a hľadal si polohu na spanie. Tak som mu vysvetlila, že nevládzem, som unavená a mám menej mliečka a že je pre mňa dôležité, aby som ho dojčila s láskou, oddýchnutá, pokojná. Áno, boli slzičky, držali sme sa za ruky, zaspával na mne. Keď som cítila, že sme mali náročný deň a že by to bolo na neho veľa, keby si mal zvykať aj na tento nový rituál, ustúpila som a dohodli sme sa na krátkej chvíľke dojčenia. Ako náhle prišiel nepríjemný pocit, skončila som.

Rešpektovala som seba a svoje pocity a nenútila som sa do ničoho. Po pár dňoch zistil, že je to v poriadku, že ráno a doobeda ho na prsníku nechám, koľko potrebuje, rozprávame sa a je nám príjemne. Večer sme si našli iný rituál. Ráno vždy počkal, dal si banán a po pol hodinke sa ma spýtal: „Maminka, už si sa prebrala, už si sa umyla, môžeme si dať mliečko?“ Je úžasný a ja mám opäť dojčenie s ním rada, hoci je ho menej – toľko, koľko vládzem. Neplače, nedranká, sestričku má rád. Trávime spolu veľa času, o všetkom sa rozprávame a snažím sa byť k nemu úprimná a vysvetliť mu, čo cítim. Veľmi ho milujem a nechcem mať voči nemu žiadne nepríjemné pocity, lebo s tým sa nedokážem vyrovnať a vtedy som nešťastná a určite aj on.

Dojčíme sa naďalej podľa hesla: „Tak, ako to matke i dieťaťu vyhovuje.“ Akurát doteraz to bolo s dôrazom na „dieťa“ a teraz sa k tomu pridal aj dôraz na „matku“ a moje potreby. Netvrdím, že som to zvládla ideálne, ale urobila som to najlepšie, ako som vedela a cítila. Viem, že dojčenie a materské mlieko je veľmi dôležité aj vo vyššom veku a možno, keby som nemala menšie dieťatko, k týmto emóciám a zmenám by som sa ani nedopracovala a syna by som dojčila ďalej celkom prirodzene.

Prišla k nám ale naša dcérka a mňa táto skúška opäť niečomu naučila, veľa som pochopila. Hlavne cítim, že niekedy sa veci nedajú robiť na 100% a perfektne a že potrebujem byť aj voči ostatným ženám a matkám ešte viac vnímavá a chápavá, pretože aj mne v tomto období pomohlo hlavne pochopenie a láska mojich najbližších. Vedeli, že v danej chvíli robím všetko, čo vládzem a najlepšie, ako viem a aj vďaka nim dojčenie svojich detí stále milujem.

Foto: Lactancia en tandem 2» autor: Francisco José Galán Leiva. Obrázok pochádza z ALBA LACTANCIA MATERNA – pôvodne z Flickr ako Lactancia_en_tandem_2.

The post Náš tandemový príbeh appeared first on Ženské kruhy.