Ako sa narodilo naše tretie dieťatko

Keď som čakala naše tretie bábätko, od prvej chvíle som riešila, ako budem rodiť. Po dvoch predchádzajúcich skúsenostiach som vedela, že kopec vecí by som chcela inak.

Okrem iného som mala jasno v tom, že tentoraz nechcem rodiť s epidurálom (už som si čo-to stihla naštudovať), nechcem v pôrodnici tráviť dlhé hodiny pred pôrodom (ako prvé dva razy, kedy som prišla zbytočne skoro a na vzdychárni som si počkala zo 10 krutých hodín), nechcem prepichnúť plodovú vodu, pokiaľ vyslovene netreba, nechcem ani nástrih hrádze a že nechcem ani oxytocín na podporu kontrakcií. Chcela som, aby mi bábätko hneď položili na bruško a aby mi ho potom nechali na mne v kontakte koža na kožu.

Lenže veľmi dobre som si uvedomovala, že ja s mojou povahou tichej a nekonfliktnej osoby, navyše uprostred kontrakcií, budem v našej pôrodnici rada, ak si vydobyjem aspoň jednu z mojich požiadaviek. A môj manžel je na tom podobne, takže mi bolo jasné, že my dvaja tam veľa vody nenamútime. Pohrávala som sa teda s myšlienkou mať pri pôrode dulu, ktorá by ma podporila a pomohla by mi stáť si za mojimi požiadavkami a predstavami. Jednu dulu som mala možnosť spoznať už dávnejšie, tak som ju oslovila. No netušila som, ako to bude v našej pôrodnici ohľadom prítomnosti duly i manžela pri pôrode. Keďže išlo o menšiu pôrodnicu a na svojej „vizitke“ mali uvedené, že môže byť prítomná len jedna sprevádzajúca osoba, netušila som, koho si vybrať a dúfala som, že hviezdy nám budú naklonené a že tam napokon narazím na ústretového lekára, ktorému by neprekážala dula i manžel. Všetko sa ale napokon vyriešilo samo – manžel sa vyjadril, že zostane radšej doma s deťmi a že pri pôrode mi podľa neho viac pomôže dula. Bolo mi to síce ľúto, pri prvých dvoch pôrodoch mi bol práve on veľkou oporou, no na druhej strane som ho do toho nechcela nútiť. Mala som obavy, či sa dokážem celkom uvoľniť pri nie tak dôverne známej osobe, teda pri dule, no moje obavy sa počas pôrodu absolútne rozplynuli a všetko bolo bez problémov.

Pôrod som teda napokon absolvovala za asistencie duly Mišky Chlebanovej a bol to krásny zážitok. Hoci v pôrodnici neprebiehalo všetko úplne podľa mojich predstáv (napríklad som si na radu môjho lekára, ktorý mal práve službu, nechala prepichnúť plodovú vodu, čoho som sa obávala a pôvodne som to nechcela), ale inak bolo všetko omnoho lepšie ako prvé dva razy. Do pôrodnice som, vďaka Miške, nevyrazila v takom obrovskom časovom predstihu a strávila som tam len pár hodín, ktoré mi ušli dosť rýchlo. Kontrakcie som znášala dobre, keďže dula mi masírovala kríže, rozprávali sme sa, podporovala ma a celkovo mi dodávala silu a vieru v to, že už je to blízko a že to zvládam a zvládnem. Nebol žiadny oxytocín ani iné „urýchľovače a zvýrazňovače“ kontrakcií (aj tak mi bohato stačilo) a dokonca som porodila bez nástrihu, čo ma veľmi teší. Pri samotnom pôrode som Miške tak stískala ruku, až som mala pocit, že jej ju snáď rozpučím. Intenzita bolestí bola pre mňa v záverečnej fáze skutočne obrovská (predtým som to tak nevnímala, keďže epidurál si robil svoje), ale tá úľava, keď dcérka konečne spočinula celá mokrá a teplučká na mojom bruchu, bola krásnou odmenou.

Vďaka Miške nemusela naša malá Ema tráviť prvé chvíľky po pôrode na vyhrievacej podložke, ale mala som ju v kontakte koža na kožu, dokonca sa aj prvýkrát prisala. A hoci to netrvalo celé dve hodiny, ako som si želala (keďže prišla sestrička odniesť maličkú na akési vyšetrenie), predsa len som šťastná, že som to mohla zažiť a veľmi ľutujem, že som to nezažila aj pri prvých dvoch. Dojčenie sa krásne rozbehlo a ja som mala dcérku pri sebe aj takmer celú prvú noc, napriek tomu, že ma presviedčali, aby som si oddýchla po pôrode a odložila ju na novorodenecké oddelenie, kde sa mi o ňu postarajú sestričky (ale veď ja som sa chcela starať o svoje dieťa). Dnes má náš drobček už 2 mesiace a všetko je v poriadku. Konečne som sa odhodlala aj na nosenie v šatke, z čoho sa stala moja, a očividne i Emkina, srdcová záležitosť.

Ak hľadáte dulu vo Vašom okolí, pozrite sa na stránku Slovenských dúl.