Naše druhé dieťatko sme neplánovali a to, že som tehotná, nás prekvapilo v životnej fáze plnej starostí a neistôt. Keďže ale veríme, že dušička si sama vyberá svojich rodičov a čas príchodu, brali sme jej príchod ako veľký dar a znamenie, že máme počkať so sťahovaním a že musíme byť ako rodina spolu…
Počas tehotenstva som bola na materskej s naším dvojročným Kubíkom, takže som si čas zadeľovala sama, mala som svoj malý svet naplnený starostlivosťou o domácnosť a prechádzkami po lúkach, takže celkovo to bolo veľmi kľudné prostredie, až na moju nespokojnosť s večným neporiadkom 🙂
Rozhodnutie
Po večeroch a cez obednú siestu som začala intenzívnejšie hľadať informácie a kontaktovať ženy, ktoré porodili dieťatko tak, aby sa to nepriečilo ich predstavám a pocitom. Všetky chceli skoro to isté: Prirodzený pôrod v intímnom prostredí, bez vonkajších zásahov, neoddeľovanie od bábätka a vlastná voľba polohy a pomocníkov… Normálne veci. Uvedomovala som si, že toto je v pôrodnici nesplniteľné a za kompromisy by som musela pevne bojovať a to je zase počas pôrodu zbytočný odlev síl a pozornosti. Preto som pátrala po informáciách o pôrode doma na internete.
Som veľmi individuálne orientovaný človek, všetko robím rada sama a po svojom. Po rozhovore so samostatnou pôrodnou asistentkou (päťhodinovom) som ostala vo vnútri presvedčená, že ak budeme zdraví, narodí sa naše bábätko doma. Táto pani ma vyviedla zo všeobecne prijímanej stredoeurópskej postkomunistickej skutočnosti, že rodiť sa dá iba v nemocnici. Nezodpovedne nepreskúmanej a obmedzenej… Stačilo mi zistiť, že rodiť doma nie je pre mamičku nelegálne a trestné a že máme právo vybrať si bezpečné miesto, kde privedieme na svet novú bytosť… Ako sa takúto normálnu vec podarilo v našej spoločnosti dostať do škatuľky „tabu“ a „nezodpovedné zbytočné hazardovanie so životom“?
Jednoducho nás, ženy, postupne odpájali od našich detí… Zamenili sme našu sebadôveru za dôveru alebo až slepú vieru v zdravotnícky systém podporovaný až riadený farmaceutickými spoločnosťami, ktoré sú nadnárodnými koncernami zameranými na zisk, a ten prichádza, keď sú ľudia chorí! Čo sa týka väčšiny lekárov v pôrodniciach, majú tendenciu len rozumovo hľadať problémy a predchádzať im a riešiť ich medikamentózne a chirurgickými zásahmi.
Ale mne ako zdravej žene s prirodzene rozbehnutým pôrodom vďaka mocnému hormónu oxytocínu, ktorý mi od rána navodzoval euforické stavy, toto reflektorové, monitorové a káblikové prostredie plné výkričníkov v bezfarebných vetách personálu úplne zmenilo prežívanie celého prvého pôrodu. Ostala mi po ňom zlosť, pretože mi zdravé dieťatko nepriložili s odôvodnením, že to nemajú vo zvyku, iba čo som ho mohla chytiť za pätu (už len to mi dodalo nazad všetky sily), dlhá jazva po nástrihu, lebo som tlačiť nevedela, keďže traja ľudia do mňa húdli, a ja som ostala úplne dezorientovaná… a pocity ako po znásilnení, keď si spomeniem na to, aké to bolo, ležať tam na chrbte…
Všetky ženy, ktoré rodili doma, či už v zahraničí alebo u nás a v ČR a na videách na youtube, rozprávali alebo vyzerali úplne inak ako v pôrodnici. Takže som začala zisťovať, či môžem aj ja… Veľmi mi pomohla kniha od Lucie Groverovej Aby porod nebolel. Počas môjho čítania sa konala aj beseda s Luciou… Ja v deviatom mesiaci, ona prvýkrát na Slovensku a len 40 km od nás… Táto žena porodila sama svoje 4 deti z piatich. Tvrdila, že pôrod vyplaví na povrch všetky nedoriešené podvedomé strachy, spomienky a vzťahy. Že priebeh pôrodu a prípadné komplikácie nie sú vecou náhody, ale odrazom ženskej psychiky, nedoriešených životných situácií a vzťahov.
Pôrod bez medikamentov je z môjho pohľadu taká silná a neovládateľná „šupa“, v ktorej sme ako na rozbúrenom mori nášho tela v loďke svojho podvedomia. Tehotenská príprava bola pre mňa založená na hľadaní svojho vnútorného pokoja, sebadôvery a dôvery v život a vo vnútorný hlas… Jednoducho som si povedala, že moje telo to zvládne, ak budem v pohode a bez pochybností a ak sa niečo stane, tak to tak má byť. Pôrodná asistentka, ku ktorej som posledné mesiace chodievala, mi bola veľmi sympatická, páčilo sa mi vyšetrovanie bruška pohmatom a jej príbehy o pôrodoch a hlavne odborný, ale priateľský a rovnocenný prístup. Dohodli sme sa vopred, že príde ku nám domov.
Adamkov deň D
V deň, keď sa nám Adamko narodil, (toto meno sa mi prisnilo s dieťatkom so slimáčikom v plienke :-)) sme mali rušné dopoludnie. Manžel dokončoval práce v čerstvo namaľovanej obývačke a ja som sa cítila úplne inak ako obyčajne… Taká zmes eufórie a obrovského kľudu… Ráno som vyhlásila, že dnes budem len oddychovať … A potom som už len makala na prekladaní nábytku a detských vecičiek… Mala som pocit, že to musím spraviť. Pustila som si latinskoamerickú hudbu a mala som neuveriteľnú potrebu tancovať, spievať si a nerozprávať… Len robiť a nič neriešiť. Úplne vypnúť myslenie 🙂 Mužovi som povedala: “Asi to bude dnes, neboj sa a rob poriadok.”
Nebola som schopná myslieť na žiadne telefonáty (ani asistentke) a prípravy odchodu niekam z domu (do pôrodnice). Jednoducho som nemyslela, iba som sa v duchu tešila z toho zázračného stavu a istoty, že sa niečo deje a ja to mám len vnímať a nechať tomu voľný priebeh. Bolo to také tajomné 🙂 Vôbec som neriešila riziká, úplne som sa zahĺbila do seba a verila Bohu a dôverovala dieťatku. Povedala som svojmu mužovi, že aj on má dôverovať mne a že mu dám vedieť, kedy to bude a čo má robiť. Sľúbila som mu, že nebudeme sami a zavoláme PA.
Ale kontrakcie okolo obeda zrazu poriadne nabrali na intenzite. Pomáhalo mi hlasné pospevovanie a fit lopta v záhradke… Potom už len lopta, hlava skoro pri zemi v tráve a pohľad na úžasný chrobačí ruch v tráve… a slniečko nado mnou. Musela som sa sústrediť na krásu okolo seba a vtedy mi kontrakcie vôbec nerobili problém. A dýchať a NEROZPRÁVAŤ! Vtedy mi napadlo, že potrebujem vodu a vybrala som sa do sprchy. Práve ku nám prišla naša veľmi dobrá kamarátka, dušička prítomná presne tam, kde je potrebná a povzbudila nás, že je to všetko tak, ako má byť. Môjmu mužovi to veľmi pomohlo, lebo videl, že aj ona nám dôveruje a že máme zaistené auto na prevoz, keby niečo… A mohol sa sústrediť na svoj životný výkon lietajúc medzi Kubkom a vedrom s handrou, aby bolo všade čisto :-).
V sprche na mňa zrazu prišiel pocit, že odtiaľ už nie som schopná vyjsť, že je mi tam dobre a do žiadnych vecí sa už obliekať nebudem, nevedela som si predstaviť cestu autom, prijímacie procedúry v pôrodnici a už vôbec nie polohu na chrbte!!! Potom som pocítila potrebu tlačiť a vtedy mi došlo, že už je to vážne a že budem rodiť sama! Spomenula som si na jeden film o Indiánke, ktorá porodila sama a zalial ma pocit očakávania, radosti a veľkej zodpovednosti. Cez okienko v kúpeľni na mňa zasvietilo slnko. Modlila som sa zas a znova, ďakovala Bohu a dieťatku. Zakričala som na muža, že rodím a nech volá PA. A že mi má úplne veriť a že to zvládneme. A že ma má nechať, nepýtať sa ma na nič a neriešiť. Nech pripraví izbu pre bábätko a postará sa o Kubíka.
Vitaj, vitaj dieťatko
Kontrakcie boli veľmi silné, počas nich som tlačila tak silno, ako sa mi žiadalo, dýchanie som si absolútne neuvedomovala a nekontrolovala. Veľmi som sa tešila na dieťatko a stále som sa mu prihovárala: “Vitaj, vitaj dieťatko! A neboj sa!” Po každej kontrakcii som cítila posun dieťatka o kúsoček nižšie, ale hlavička sa posúvala úplne po milimetríkoch a vždy aj kúsok späť. Pomyslela som si, že to je fajn, veď mám čas 🙂 a aspoň sa nenatrhnem, aj vďaka masážam hrádze a nenásilnému tlačeniu. Medzi kontrakciami som sa hlavou oprela o uterák na rohu vane, kde som sa opierala predlaktím. Vo vani som kľačala, na nohy mi tiekla voda. Bola som hrozne smädná a zmohla som sa na výkrik: “Janííík, voduuuuuuuuuuuuuu!” Manžel priletel a načapoval mi blahodarný pohár studenej vodičky :-). Potom mi začala byť zima a volala som naňho: “Uterák!” A on vytiahol všetky uteráky zo skrinky a pýtal sa: “Kde???” Ja som chcela len jeden na chrbát a jemu spadli ostatné na mokrú zem :-). Potom som ho poslala preč, že to ide super a nemá sa báť a že o chvíľu príde dieťatko. On medzitým párkrát volal našej PA, ktorá bola na ceste.
Hlavička išla von asi trištvrte hodinu. Stále som si predstavovala, ako sa zosúva dolu a hľadá si cestičku. Keď sa celá objavila, odvážila som sa ju ohmatať a prekvapilo ma, že som nepocítila očká ani noštek, ale neriešila som to. Ťažkú prácu tlačenia som mala za sebou a už som sa tešila na poslednú kontrakciu a vykĺznutie telíčka. Chytila som si ho do rúk, pod nimi som mala uteráky pre istotu. Keď som dieťatko držala, zavolala som na muža a ten sa so mnou ostal očarene dívať: Dieťatko sa nám narodilo v plodovom vaku, bolo v ňom spokojné, obzeralo si svet, pregĺgalo a bolo nádherné, vyzeralo, akoby sa nebolo ani nič stalo :-). Žiadny plač, ani panika. Tak sme sa naň vyjavene pozerali, ako mu je dobre. A potom som opatrne nechtom roztrhla blanu na vaku a vytiekla z neho zvyšná plodová voda. Dieťatko pomaličky prešlo na dýchanie pľúckami. Zabalili sme ho do veľkej červenej osušky a do druhej vak a placentu, ktorá vyšla zo mňa hneď po telíčku. Tak som doslova vyskočila z vane a s privinutým dieťatkom sme išli do izby. Ukázala som bábätko veľmi prekvapenému Kubkovi a išli sme do postele, aby sme sa naň vynadívali. Na zázrak života, ktorý bol taký krásne jedno-duchý 🙂 a nadpozemsky pokojný a zvedavý, s veľkými priezračnými očkami. Mala som ho na brušku, bol teplučký a pomaly sa do neho vsiakol všetok mázok, voňal a dýchal čistotou zvnútra… K bradavke sa dostal sám a oblizoval a cuckal si ju bez problémov s naširoko otvorenými ústočkami.
Po pätnástich minútkach prišla pôrodná asistentka, museli sme jej všetko vyrozprávať, zrazu som mala potrebu veľa hovoriť. Poprezerala dieťatko a potom mňa, pochválila nás a po dvoch hodinkách sa ešte raz na nás pozrela, všetko bolo v poriadku. Mala som veľa síl a energie, nekrvácala som, moje poranenia boli len povrchové, sliznica pošvy bola odretá a štípalo ma to pri močení pár dní. Pomohla sprcha a aloe sprej.
A zrazu sme boli doma s novým človiečikom, veľmi šťastní a príjemne prekvapení, aké to je, keď nám dieťatko nik neberie, neprikazuje a nezakazuje, neoddeľuje nás a môžeme normálne žiť, ako keby to bola tá najprirodzenejšia udalosť na svete.
Adamko má práve tri mesiačiky. Je zdravučký, čulý, stále má naširoko otvorené očká, veľa ho nosíme, papá materské mliečko a skúšame bezplienkovať, v lete je to fajn :-). Tento čas mi pomohol zvládnuť manžel, ktorý ostal s nami doma, aby bola naša domácnosť trvale udržateľná a rodičia, ktorí nás veľmi podporujú. Mamina pri počúvaní o Adamkovom pôrode plakala, otec sa smial :-).
Ďakujem všetkým ženám, ktoré ma svojím príkladom alebo radou podporili na ceste za domácim pôrodom. A prajem všetkým ženám, ktorým čosi šepká, že chcú porodiť dieťatko doma, aby mali čas, podmienky, podporu a energiu pripraviť sa a prežiť tento zázrak, vďaka ktorému som sa naučila, čo to je bezpodmienečne veriť…
