Život je krásny

Život je krásny. Krásny zrod života je len začiatkom. Ďakujem.

Chcela by som sa s vami podeliť o niečo nádherné, čo som zažila. Bol to pôrod môjho druhého syna. Nikdy som sa nebála pôrodu, ani toho prvého. Vždy som bola presvedčená, že ako žena som stvorená, urobená, naplánovaná tak, aby som dokázala porodiť dieťa. Po prvom pôrode som uverila, že žena je schopná porodiť dieťa bezbolestne, krásne. S tým som tam po druhýkrát išla. Tomu som uverila. Dôverovala som Bohu, sebe, svojmu telu. Nikdy som neštudovala, ako to mám urobiť. Prišlo to úplne samo – podmienkou bol dostatok času, ktorý som mala počas pôrodu sama pre seba. Ticho, pokoj, intimita, absolútne ponorenie sa do seba v tú noc, keď som sama na izbe čakala na príchod synčeka. Na samotu som bola vždy zvyknutá, ale tá noc – to bola požehnaná samota. Nič podobné som nikdy predtým ani nikdy potom nezažila. Stretnutie dvoch svetov, zrod života, niečo tak úžasne duchovné… extáza? nirvána? blaženosť? ľúbezný dotyk onoho sveta v momente, keď som darovala život dieťaťu. Neexistujú slová, ktoré dokážu vyjadriť stav, v ktorom som sa ocitla. To je výsada ženy – iba žena môže zažiť tento dotyk nekonečna, ktorého nádhera sa dosahuje – paradoxne – cez zdanlivú obetu, cez tú zanedbateľnú, hoci veľkú bolesť, cez úplné odovzdanie sa a dôveru. U mňa dôveru v Boha.

Bol to môj druhý pôrod. Teraz som rodila absolútne bez zásahov doktorov, mohla som rodiť aj v džungli, lebo som vopred písomne odmietla VŠETKY zásahy doktorov, okrem prípadu, že by sa niečo skomplikovalo – neskomplikovalo sa, našťastie. Neodmietla som jedine sprchu a klystír, inak išlo o dokonale prirodzený pôrod bez medikamentov, umelých zásahov, nástrihov … Rodila som s úsmevom, taká pohodička … personálu pôrodnice som dieťatko dala až po vyše dvoch hodinách na mojom brušku, keď už bolo krásne napapané kolostra (prisal sa sám po tom, ako sa sám doplazil po bruchu k bradavke, asi 15 minút po narodení – a bol prisatý striedavo celé dve hodiny, cuckal…), odvážiť, odmerať a obliecť, na izbu som si ho zobrala v náručí (pri prvom sa mi stalo, že mi ho sľúbili doniesť hneď a trvalo to niekoľko hodín (!), takže teraz som to nechcela riskovať) a od príchodu na izbu som ho už nepustila od seba ani na okamih, len asi na pol hodinku na 3. deň, keď sa slnil na novorodeneckom. Je pravda, že na takéto pacientky v pôrodniciach zatiaľ nie sú zvyknutí a aj v tej ružomberskej mi to dali dosť najavo mnohými poznámkami a “akože nič” pripomienkami, ale napriek mojim “vrtochom” boli všetci ústretoví, milí, ochotní, tolerantní a nesmierne rešpektujúci, skladám klobúk dolu, lebo naozaj som asi bola najvrtošivejšia pacientka, akú tam zatiaľ mali. Odmietla som všetko. Nástrih, ktorý (myslím, neviem isto) robia viac-menej automaticky, minimálne prvorodičkám (odmietla som ho vopred, a preto sme sa o ňom skoro ani nebavili), každopádne som ho odmietla pri oboch pôrodoch, pri staršom synovi nebolo o čom, už dávno pred pôrodom bolo jasné, že bude maličký (aj bol: 2800 g) a pri mladšom môj gynekológ povedal, že tiež nebude veľký. Mal napokon 3280 g. Keby som vedela, že dieťa bude veľké, asi by som (minimálne ako prvorodička) nástrih dovolila. Pri oboch pôrodoch som odmietla aj lieky či injekcie od bolesti, ale priznávam, že ten prvý pôrod trochu bolel. Práve preto, že sa zomlel veľmi rýchlo (celý aj s cestou za 4 hodiny), tak som si vôbec nestihla nájsť systém ani polohu, ako sa najlepšie vyrovnať s kontrakciami. Takže som ostala tak trochu v panike, lebo som nevedela získať kontrolu nad svojím telom a pôrod trochu bolel, ale aj tak bolo fajn, že to šlo rýchlo. Nebolo to až také strašné. S odstupom času si uvedomujem, že keďže som vtedy pri prvom pôrode dovolila zaviesť mi kanylu do žily, pravdepodobne som dostala umelý oxytocín a podobne – takže tam boli (veľmi pravdepodobne) aj tieto veci. Zato druhý pôrod bol skvelý, už na druhý deň som sa cítila, ako keby som ani nerodila a spokojne by som išla rodiť zas, dokonca by som sa tešila. To bolo aj tým, že kontrakcie sa tentoraz začali veľmi pozvoľna, pozvoľna odtekala aj plodová voda, no trvalo to celé nie 4, ale 23 hodín. A práve to bola v tomto prípade výhoda, lebo ako som celú noc nespala a čakala v kontrakciách, kedy už budú dostatočne intenzívne, naučila som sa s nimi skvele pracovať, predýchavať ich, až ma napokon vôbec, ale vôbec neboleli! Tie najsilnejšie kontrakcie tesne pred pôrodom už vôbec neboleli, tak som ich už mala “zmáknuté”. Ak to mám zhrnúť, bolelo ma tých zopár prvých (najjemnejších) kontrakcií, s tými horšími som už krásne pracovala. Urýchľovačku mi chceli dať už večer, ale ja som odmietla, a tým pádom som mala celú noc a celé ďalšie dopoludnie kontrakcie každých cca 20 minút, neskôr samozrejme častejšie – takže času a času naučiť sa pracovať s bolesťou, zvládnuť svoje telo.

Dopadlo to tak, že druhý pôrod bol asi najkrajším zážitkom v mojom živote. Po celý čas pôrodu aj kontrakcií som sa usmievala a mala slzy šťastia na tvári, sestry nechápali – cítila som sa úžasne, bolo to veľmi príjemné, nádherné. Mala som čas a priestor úplne precítiť spojenie s bábätkom, získať kontrolu nad svojím telom, správne pracovať s kontrakciami, čo som pri rýchlom pôrode staršieho syna vôbec nestihla (tam v 4 hodinách pôrodu bola zahrnutá aj skoro hodinová cesta divočinou škodovkou do pôrodnice, takže som sa nesústredila na kontrakcie, ale na cestu, starosti, aby manžel nezrazil srnky a pod., a to bola škoda, lebo potom to šlo prirýchlo).

V oboch prípadoch som mala pri sebe manžela až do odchodu na izbu rooming-in (nemala som nijakú priplatenú ani nadštandardnú). Manžela to stálo 100 korún (pri prvom, a pri druhom tú istú sumu v “éčkach”), mladšiemu manžel prestrihol pupočnú šnúru (po dotepaní – 10 minút od narodenia, ktoré poctivo a úzkostlivo napriek prehováraniu doktorky, že je to zbytočné, na moje želanie ustrážil, môj statočný).

Keďže mi malého dali na brucho ešte s pupočníkom okamžite po narodení, po odstrihnutí pupočníka som si ho tam nechala ďalšie viac ako dve hodiny. Po asi 15 minútach sa začal sám plaziť hore bruškom a našiel cicu, kde sa pekne prisal a spokojne si cuckal, spoznávali sme sa koža na kožu, niečo nádherné, s manželom sme plakali od šťastia. No a tým, že sa prisal, mala som, samozrejme, oxytocínu na rozdávanie, záplavy oxytocínu – ten potom nie len že nakopol dojčenie (nemal problém ani malý, vedel sa prisať od prvého okamihu a ja som mala už na druhý deň mliečka (vlastne ešte kolostra) toľko, že som odstrekovala ostatným detičkám do fľaštičiek), ale aj krásne vypudil placentu bez akýchkoľvek pomôcok a zásahov. Pomáha aj plazenie sa dieťatka k prsníku, nožičkami kope po brušku a tým posúva placentu nižšie, pomáha ju vypudiť von. Príroda je zázračná!! Preto som nepotrebovala žiaden umelý oxytocín kanylou do žily, ani nijaké iné medikamenty, príroda si všetko, čo treba, oveľa lepšie zariadila sama.

Doktori rešpektovali moje požiadavky, ale aj museli, lebo som sa písomne vopred odvolala na zákon a moje práva pacienta a vyzvala primárov, aby rešpektovali moje požiadavky. Takže o mne vopred vedeli a na každý zásah, každé vyšetrenie dieťaťa či mňa si pýtali môj informovaný súhlas. Ak by som mala podrobnejšie opísať, ako sa dá (spolu)pracovať s bolesťou, tak asi najlepšie bude porovnať oba moje pôrody: Ako som spomínala, pri prvom pôrode som to vôbec nestihla. Všetko sa vtedy zomlelo rýchlo. Skúšala som všetky polohy, krčila som sa, čupela, šla na kolená, fitlopta, predklon, manžel ma masíroval, držal – nič nezaberalo, lebo som sa absolútne nevedela sústrediť- a čím viac som si to uvedomovala, že ma tá bolesť pohlcuje, čím viac som si ju pripúšťala, tým väčšia panika sa vo mne budila, tým viac som sa blokovala a tým viac to bolelo – a začal klasický začarovaný kruh. To bol prvý pôrod. Nebol zlý, ale – bolel.

Teraz, pri druhom, pri prvých kontrakciách som zase upadla do akejsi kvázi paniky, skúšala som pri kontrakcii najprv čupieť, skrčiť sa, ľahnúť si na bok, predkloniť sa s oporou – zase som to všetko vyskúšala a zase nič nepomáhalo – to boli prvé kontrakcie, síce najľahšie, ale boleli ma vlastne najviac, kým som ich pochopila. Potom som zistila, že najmenej ma to bolí, keď sa pomaly a sústredene (veľmi vystretá, vzpriamená) prechádzam hore-dolu po izbe a veľmi sústredene a veľmi zhlboka dýcham. Samozrejme, keď som si to uvedomila, prešla ma prvotná panika a zistila som, že sa s tým dá krásne pracovať, len sa netreba poddávať tomu, ako to spočiatku zabolí. Takže potom som celú noc s týmto základom pracovala – už to šlo dobre, lebo som sa pri vedomí, že to predsa viem kontrolovať a sama ovládať, ešte viac upokojila. Aj tentoraz fungoval začarovaný (skôr teraz čarovný) kruh – pri zistení, že som schopná bolesť regulovať a našla som systém, ako na ňu, som sa veľmi upokojila. Jednoducho vedomie, že to mám pod kontrolou, spustilo psychickú pohodu až nadšenie, bolesť doslova zmizla, lebo vždy, keď som pocítila, že ide ďalšia kontrakcia, postavila som sa (čo ako sa mi v noci nechcelo) a začala som tú svoju mantru pomalého prechádzania sa a dýchania a postupne som k tomu pridávala krásne predstavy bábätka, prihovárala som sa mu, vravela som mu, nech už ide von, ako sa veľmi naň teším. Bolo dôležité z chodenia a dýchania urobiť akýsi podvedomý úkon, potom som sa už na to nemusela sústrediť, ale mohla som ísť o stupeň vyššie a sústrediť sa na svoju psychiku, prežívanie, spojenie s bábätkom, duchovno… radosť. A potom to už šlo hladko. Základ toho bol niekde na začiatku: napriek začínajúcim pôrodným bolestiam neprepadnúť panike a uveriť, že príroda (ja verím, že Boh) mi dal/a milosť porodiť dieťa, že mám k tomu všetky potrebné schopnosti, aby pôrod bol krásny, bezbolestný, len to musím v sebe objaviť a niečo sa naučiť. Prosto uvedomiť si, že moje telo je na túto úlohu dokonale prispôsobené, stvorené na tento účel, a že nástroje k tomu, aby šlo všetko bezbolestne, krásne a hladko, sme my, ženy, dostali do vienka už pri počatí, že ich každá a jedna máme, len musíme o tomto dare v prvom rade vedieť, potom ho prijať (rozbaliť krabičku) a tretím krokom je naučiť sa ho používať… To je, ako keby ma pod vianočným stromčekom čakal dar – napríklad žehlička v krabici. Ak sa pod stromček nepozriem, nikdy ju tam nenájdem a budem chodiť “dokrkvaná” a myslieť si, že inak to byť nemôže (to je, keď si ženy myslia, že pôrod má bolieť a inak to byť nemôže). Ak tam žehličku nájdem, poteším sa, uvedomím si, že veci môžu fungovať aj inak (že pôrod nemusí bolieť). Potom už stačí len rozbaliť (prijať dar) a naučiť sa ho používať. Možno je to trochu stupídny príklad, nič lepšie ako práve žehlička ma pri pohľade na hromadu bielizne pred sebou nenapadlo, berte to s rezervou :-D. Toto všetko treba spraviť na začiatku pôrodu a máte vyhraté (ak nie sú zdravotné komplikácie).

 

Keby som sa tlmila “oblbovákmi” a epidurálkami, verím, že by som sa to nikdy nenaučila, prišla by som o úžasnú schopnosť vedieť ovládať svoje telo. Nemyslite si, že som nejaký superman, toto som sa naučila až tam, pri pôrode. Nemám inak nijaké výnimočné nadanie. Dokáže to každá žena, ktorá odmietne uveriť tomu, že pôrod má bolieť, ktorá si zaumieni, že pôrod bude najkrajším zážitkom jej života. Samozrejme, komplikácie pri pôrode alebo v tehotenstve – to je iná vec. Ja hovorím o bezproblémovom tehotenstve a zdravom priebehu pôrodu.

 

Zo svojho druhého pôrodu mám aj jeden veľmi zaujímavý zážitok. Keď už som bola na pôrodnej sále (už skoro 12 hodín krásne pracujúca s kontrakciami a usmiata), podarilo sa im prehovoriť ma na pásy – vraj lepšie odhadnú priebeh pôrodu. Hoci som to pôvodne odmietla, povedala som si OK, som v pohode, nič ma nebolí, tak nech ma zapnú. Ľahla som si po prejdení najbližšej kontrakcie a sestrička ma zapla na pásy a odišla. Potom prišla najhoršia kontrakcia celého pôrodu, lebo ako som ležala na boku a bola pripásaná, mantra sa nekonala, chodiť sa nedalo, vystrieť tiež nie a ani dýchať poriadne som už nezvládla, lebo ma to celkom rozhodilo zo systému. Strašne to bolelo, chytila ma panika, do toho sa mi nenormálne krútila hlava a stŕplo mi celé telo, hlavne tvár. Ešte jednu kontrakciu som takto musela prežiť, dokopy dve, prííííšernéééé, potom prišla sestra a odopla ma. Keď som sa postavila, bolo mi na omdletie, všetko tŕplo a hlava ako v kolotoči, telo ma vôbec neposlúchalo…a boleloooo…vtedy práve prišiel manžel a ja som mu chcela povedať, ako nádherne som sa doteraz cítila, že je škoda, že neprišiel o 10 minút skôr, lebo teraz sa cítim ako troska. Ale nebola som kvôli stŕpnutej tvári schopná rozprávať, tak som na neho len zúfalo pozrela a on: “Bože, je to také zlé?” A ja mu len cez zuby a stŕpnutými perami: “Práveže to doteraz bolo nádherné, také nádherné…” – nechápal. Snažila som sa čím skôr dostať do svojej rovnováhy, ale šlo to už ťažšie, úplne ma to vyhodilo zo sedla, ako sa vraví. Musela som manžela poslať ďalej, aby som sa mohla stopercentne sústrediť len na svoje telo a podarilo sa mi znova upokojiť a zahnať paniku, a vlastne po ďalšej kontrakcii už som bola zase viac-menej v pohode. Za chvíľu sa vrátili aj nádherné pocity a šťastie, aj úsmev na tvár, aj stŕpnutie prešlo, aj hlava sa prestala krútiť a bolesti zase zmizli. Ak budem zase rodiť, už nedovolím nikomu zobrať mi takto pohodu ani na chvíľku, čo aký šľachetný účel sa bude za tým chcieť skrývať.

 

Ešte by som chcela zdôrazniť, aké bolo dôležité, že som bola celú noc na izbe sama – inak by som sa nikdy nedokázala sústrediť na tie kontrakcie. Ak budem rodiť zas, budem dôsledne vyžadovať absolútnu intimitu minimálne v prvých fázach prvej doby pôrodnej. Dokonca aj manžel, čo ako sa mi snažil pomôcť, ma rozptyľoval. Musela som zostať sama so sebou, lepšie povedané v akomsi stave “sama v sebe”, sama pre seba a pre svoje dieťa, najmä v začiatkoch. Neskôr som už bola taká “profíčka”, že mi už neprekážali ľudia, manžel, sestry, doktori, rozprávala som sa s nimi, žartovali sme, smiali sa na mne, ako sa usmievam. Že to ešte nezažili :-D. Ale tie prvé hodiny bolo veľmi dôležité, že som zostala sama v tichu, pokoji, sústredení. Keď sa už blížil samotný pôrod, už to bolo jedno, lebo ako som spomínala, spravila som za ten čas zo svojej mantry niečo podvedomé, na čo už som sa ani nemusela nejako zvlášť sústrediť. Opakujem: nič z toho by som nebola schopná sa naučiť, ak by som dovolila akékoľvek umelé tlmenie bolesti, ak by som chcela z bolesti spraviť strašiaka, ktorého chcem silou-mocou zneškodniť, hoc aj chémiou. Namiesto toho som bolesť prijala ako niečo, čo tu síce teraz je, ale nie je to nevyhnutné a môžem to zmeniť, ak sa s tým naučím pracovať. Chce to len trochu odvahy popasovať sa s tým sama, bez pomoci, a tiež vieru, že na to moje telo (a myseľ) má všetky potrebné “zbrane”. Stačí ich len v sebe objaviť, prijať ich a použiť.

 

Katarína