Ženské elipsy

Toto by nechcel zažiť nikto

Napísal/a Eva Chalúpková

Dušan cítil pulzujúcu bolesť už niekoľko hodín. Nevedel sa zbaviť pocitu, že bolesť už tentokrát neodoznie. Prišlo to, musí sa odovzdať do rúk odborníkom, pretože sám doma by to nezvládol ani s pomocou svojej milovanej ženy Kláry. Pobalili najnutnejšie a vyrazili.

Po príchode do čakárne sa Dušanovi od bolesti už zahmlievalo pred očami. Sestrička sa zdala byť milá, na otázky ohľadom Dušanovho stavu odpovedala Klára, pretože Dušan už nebol schopný sformulovať súvislú vetu. Po chvíli čakania vyšiel z ambulancie doktor a ubolenému Dušanovi pomohol vojsť dnu.

Ambulancia zubára s najmodernejším vybavením budila pocit presvedčenia, že tu je človek v správnych rukách. Dušan sa usadil do kresla, pripravený na rutinný zákrok – extrakciu osmičky. Doktor si nastavil kreslo do polohy, v ktorej Dušan ležal v sklone dolu hlavou, čo mu bolo veľmi nepríjemné, prišlo mu nevoľno, požiadal o zmenu polohy. Doktor aj so sestričkou sa na seba spýtavo pozreli a jeho žiadosť nemo ignorovali, sestrička len pre istotu utiahla Dušanovi kožené pásy cez zápästia a predkolenia, aby už viac nemal chuť protestovať a aby pochopil bez ďalších diskusií, že to myslia vážne. Dušan si v hlave premietal otázku, načo im je teda kreslo polohovateľné, keď pacient na výber nemá… odovzdal sa situácii.

Doktor vzal kliešte a povedal – „Otvorte ústa.“ Zhrozený Dušan začal naliehať, aby mu poskytli lokálnu anestézu, bolesť bola neznesiteľná aj bez zásahov zubára, aká asi bude pri jeho úkonoch? Doktor si so sestričkou znova vymenil veľavravné pohľady, tentokrát aj s úškrnom a na jeho reakciu Dušan nikdy nezabudne. „Papať sladké vás nebolelo? Ste chlap, niečo vydržíte. Už som trhal osmičky tisícom mužov a zvládli to, snáď nie ste z cukru! Otvorte ústa!“

Dušan poslúchol. Po nekonečne dlhom rýpaní sa v boľavom ďasne, doktor odstúpil od kresla, chystal si nejaké náradie. Dušan spozoroval chirurgické nožnice, z hrôzou sa spýtal, na čo sú. Doktor mu začal stručne vysvetľovať: „Musím vám nastrihnúť kútik, aby sa vám nenatrhol.“ Dušan sa bránil: „Veď je to absurdné! Prečo mi automaticky chcete nastrihnúť kútik, keď ste ani neskúsili, či by to šlo bez strihania?“ Doktor sa len ohradil: „Vy ste tu expert alebo ja? Tak ma nechajte robiť svoju prácu. Alebo si chcete ísť ten zub vytrhnúť domov sám?“ Dušan sa plne odovzdal doktorovi vo viere, že mu predsa nechce ublížiť, ale pomôcť.

Strihanie bolo nekonečné, doktor si dal záležať, aby mal ľahký prístup k zubu, rozstrihal Dušanovi kútik a líce až po ucho, zaživa zastrihol 10 krát. Dušan pomedzi zverské výkriky omdlieval od mučiacej bolesti, len akoby zdiaľky vnímal hlas sestričky, ktorá mu podráždene nadávala do neschopákov a báboviek a vravela niečo o tom, že asi bude musieť aj ona pomôcť. Na to bez vysvetlenia a bez varovania z ničoho nič Dušanovi lakťom vrazila do čeľuste z celej sily. Doktor potiahol a zub bol vonku.

Tým to ale ešte neskončilo. Z tejto strašnej bolesti a nepochopiteľného násilia dostal Dušan triašku, priam ho hádzalo na kresle od zimy a šoku. Preto doktor usúdil, že zub mu ani neukáže, určite mu ho nedá do rúk, nedajbože by mu vypadol a poškodil by sa. On to totiž nebol len taký obyčajný zub. Pre Dušana a celú jeho rodinu mal obrovskú citovú hodnotu, bol vyrobený zo zlatých obrúčiek jeho rodičov, a bola to jediná pamiatka na ich lásku a starostlivosť.

Doktor sucho skonštatoval: „Pekný, má 4 korene,“ a odišiel z ambulancie preč. Po chvíli sa vrátil bez zubu, Dušan sa nevládal pýtať, bolesť bola stále príliš intenzívna a značne krvácal. Čakalo ho ešte šitie rozstrihnutého líca. Bez anestézy. Pomedzi svoje výkriky Dušan počúval doktora nezúčastnene hovoriť sestričke: „Ešte 5 – 6 stehov a bude sa to znova trochu podobať na ľudskú tvár.“ Aj slané slzy stekajúce do otvorenej rany štípali menej.  Doktor sa Dušanovi prihováral počas šitia len jednou vetou: „Netraste sa tak, lebo vás zašijem nakrivo!“, čo aj do bodky splnil.

Po zákroku nechali Dušana samého, len s bolesťou a prázdnotou, ponížením a strachom, bez vedomia o tom, čo sa deje s jeho zubom a v polohe dole hlavou, keď mu všetka krv mučivo pulzovala v mieste šitia. Nepustili k nemu jeho ženu Kláru, ktorá jeho zverský krik počula z čakárne celú dobu a mimochodom si nechcene vypočula aj rozhovor zdravotníkov, ktorí si uťahovali z Dušanovej bolesti: „Takého hysterického chudáka sme tu dávno nemali.“ Na jej otázky o Dušanovom stave jej nepovedali nič okrem veľavravného: „Veď si ho poznáte, trochu to s tým vrieskaním prehnal. Vystrašil nám všetkých pacientov v čakárni.“

Po dvoch hodinách Dušanovi priniesli zub. Povedali mu, že meria 4 cm a váži 3 gramy. Dali mu ho do rúk a povedali, že môže ísť, ale iba ak im podpíše, že bol nedisciplinovaný a zub, ktorý je poškriabaný, nemá žiadne vady. Dušan už chcel mať všetko toto za sebou, tak im to podpísal a išiel preč. Klára ho cestou k autu musela podopierať.

A stále to ešte neskončilo. Celé týždne ho rana bolela stále viac. Jazva sa zle hojila, z kútika úst mu trčal kus vnútornej strany líca a Dušan zistil, že aj ucho má natrhnuté a nakrivo prišité naspäť, podliatinu od sestričkinho zákroku mal cez pol tváre, nevedel sa poriadne najesť, sliny mu nekontrolovateľne vytekali na bradu a hlava ho príšerne bolela pri každom pohybe, na úsmev ani nepomyslel.

Aj napriek hroznej skúsenosti sa vrátil k dotyčnému doktorovi, aby sa dožiadal dodatočnej pomoci. Doktor ho len odbil ďalšími posmeškami a zjavný zápal ignoroval. Opakoval Dušanovi, že by mal skôr vyhľadať pomoc psychiatra, lebo tá jeho hystéria už nemá obdobu a niekto so zdravým rozumom takéto caviky nerobí. „Veď to predsa nemôže bolieť, čo si stále vymýšľate.“ Dušan v zúfalstve skúsil navštíviť inú ordináciu, kde mu okamžite kvôli zápalu naordinovali antibiotiká. Posilnený podporou iného odborníka, sa Dušan vrátil za zubárom, ktorý zanedbával jeho zdravotný stav. Ten si však ďalej išiel svoje: „Tak čo, už sa vám podarilo niekoho užobrať, aby vám dali antibiotiká? A pomohlo placebko na hlavičku hypochondrovi?“

Rana sa časom pomaly hojí, stále však bolí a jazva je hrozná, Dušanova tvár je navždy zmrzačená v mene zdravovedy a pohodlia jedného zubára. Klára po pol roku dúfa, že sa Dušan na ňu už konečne usmeje, ale nedočká sa. Jeho bolesť je príliš veľká.

Tak si to predstavte. Nešli by ste radšej k zubárovi, ktorý to robí inak?

O autorke

Eva Chalúpková

Byť súčasťou niečoho veľkého, niečoho zmysluplného, aj za cenu otvárania citlivých tém, je pre mňa obrovskou výzvou a privilégiom. Ako jedna z mnohých matiek som na vlastnej koži mala možnosť vyskúšať si, aké je to byť počas najzraniteľnejších okamihov zbavená svojprávnosti. Moja skúsenosť a z nej plynúci pocit bezmocnosti ma priviedli k zakladateľkám Občianskeho združenia Ženské kruhy, vďaka ktorých dlhoročnej aktivite viem, že nie som sama a mám možnosť priložiť ruku k ich dielu. Svoju úlohu nachádzam v odľahčovaní výbušných a bolestivých tém v podobe mini komiksových cyklov a metaforických poviedok.
Každý sa musí narodiť, je to podmienka existencie človeka. Vítajme nový život tak, ako si zaslúži, starajme sa o matky s vďakou, pretože bez matiek nie je život.

Napíšte komentár