Začiatok cesty
Môj druhý pôrodný príbeh vnímam ako dlhú štvorročnú cestu (i keď ma samozrejme formovali aj udalosti predtým). V apríli 2019 som porodila môjho úžasného syna cisárskym rezom. Nie samotný cisársky rez, ale všetky okolnosti a hlavne smútok, že som sa so synom zvítala takto nedôstojne, že som ho videla po pôrode len pár sekúnd a že sme boli dlho odlúčení a prvé dni sme strávili v nepohodlnom nemocničnom prostredí, vo mne utvrdili túžbu po prirodzenom pôrode a rýchlom návrate domov. Navyše, dlhé mesiace som bola vo veľmi zlom duševnom stave. Po dlhej dobe som si uvedomila a priznala, že mám traumu z pôrodu. Môj muž to silno vnímal a vďaka tomu sa vyformoval aj jeho postoj k ďalšiemu pôrodu.
V júli 2022 som znova otehotnela. Veľmi sme sa tešili a túžili po dievčatku. Predtým som sa obávala, že po otehotnení sa mi budú vynárať strachy kvôli predošlému pôrodu, no nič také sa nedialo. Verím, že som si traumu ako-tak spracovala vďaka podporným skupinám organizovaným Ženskými kruhmi, môjmu úžasnému podporujúcemu mužovi, terapii s nadpozemskou bytosťou Silviou a ľuďom, ktorými som sa po tejto negatívnej skúsenosti obklopila.
Tehotenstvo a prípravy na pôrod
Hoci tentokrát bolo tehotenstvo náročnejšie, keďže už v našom živote je štvorročný syn, ktorému som sa snažila čo najviac venovať, užívala som si to najviac, ako sa dalo. Veľmi sme sa tešili, keď ultrazvuk potvrdil, že čakáme dievčatko. Prihovárala som sa jej stále a čím ďalej viac verila, že my dve silné ženy zvládneme jej príchod na svet najlepšie, ako sa bude dať.
Okrem toho sme však s mužom robili všetko, čo bolo v našich silách. Na začiatku tehotenstva som sa spojila s dulou a pôrodnou asistentkou, ktoré som pri svojom pôrode túžila mať. Po prvých stretnutiach s nimi sme s mužom vedeli, že to sú ONY. Zúčastnili sme sa kurzu hypnopôrodu, ktorý nám veľmi pomohol ešte viac sa spolu naladiť na príchod bábätka. Tiež som chodila na gravidjogu, vďaka ktorej som sa viac a viac vedela sústrediť na svoje bábätko a vnímať svoje telo. Sebavedomie mi dodala aj gynekologická fyzioterapeutka.
Po dlhej dobe som sa konečne odhodlala pred mužom otvoriť tému domáceho pôrodu. Na tento rozhovor som sa odhodlávala tri roky. V prvom tehotenstve som totiž mala pocit, že domáci pôrod bol definitívne naveky zametený pod koberec. Tentokrát však uznal, že ak sa na všetko zodpovedne pripravíme a budeme mať pri sebe skúsené osoby, dokonca zdravotníčku, mohli by sme do toho ísť. Keď mi to prvýkrát povedal, cítila som neuveriteľné šťastie, ako nikdy predtým. Znie to tak obyčajne, no pre mňa to bol jeden z najsilnejších zážitkov. Keď poznáte osobu, s ktorou žijete a myslíte si, že o niečom, po čom vy túžite, je neoblomne presvedčený, že to nie je správne a zrazu jedného dňa sa vaše cesty v tejto otázke spoja, je to krásny pocit. Vedela som, ako veľmi sa musel posunúť a preto to považujem za najkrajší prejav lásky, aký mi muž mohol dať.
No domáci pôrod stále visel vo vzduchu. Preverovali sme všetky ostatné možnosti. Chceli sme byť pripravení na všetky alternatívy. Hlavný plán bol Hainburg, tam som chcela chodiť aj do poradne po 36. týždni. Od prvotného plánu rodiť v českej nemocnici som upustila len kvôli vzdialenosti, Hainburg sa mi nakoniec javil ako najpohodlnejšia možnosť. Taktiež sme samozrejme zvažovali slovenskú pôrodnicu ako úplne najkrajnejší plán. Keby sa náhodou situácia vyvinula smerom k plánovanej sekcii, kontaktovala som vopred Kroměříž, kde boli ochotní vyhovieť všetkým mojim požiadavkám k rešpektujúcemu cisárskemu rezu.
Všetko sa deje, ako sa má
S príchodom nového roka sa začali vyvíjať veci samé od seba. Najprv som na sociálnej sieti zazrela komentár o požičaní pôrodného bazéna a šípila som, že jeho autorkou je moja známa bývajúca pár metrov od nás. Neváhala som a napísala som jej, ako to s požičaním funguje s tým, že ja ešte vôbec neviem, kde rodiť budem. Odpísala mi, že bazén mám rezervovaný. Cítila som motýliky v bruchu ako pubertiačka pri prvej puse. No súčasne som stále všetko brala s rezervou.
Postupne sme sa navyše dozvedeli dve pre mňa veľmi nepríjemné skutočnosti o pôrode v Hainburgu: od korony je tam povolená len jedna sprevádzajúca osoba, teda muž s dulou by sa museli striedať, čo pre mňa bola trochu rušivá predstava. A tiež po novom nie je možné zazmluvniť si pôrodnú asistentku.
Neskôr sme sa konečne prvýkrát stretli s pôrodnou asistentkou, ktorá nás od začiatku v pôrode v domácom prostredí podporovala, no rešpektovala, že potrebujeme čas na rozhodnutie. Jej osobnosť nás oboch odrovnala. Pôsobila veľmi mlado, no súčasne nás dostala svojou až materskou dôveryhodnosťou. Rozprávali sme sa o možnostiach, ktoré po cisárskom reze mám. Bola presvedčená, že prirodzený pôrod je to najlepšie, čo pre seba aj bábätko môžem urobiť. Nikdy nezabudnem na jej slová, že má veľmi silný pocit, že to vyjde.
Po stretnutí mi išlo hlavou mojej mamy obľúbené „všetko sa deje, ako sa má“. Keď mi muž povedal „asi je to jasné, že najlepšie bude rodiť doma“, lietala som v oblakoch. Necítila som žiaden strach, hoci som veľmi zodpovedný a na všetky-krízové-scenáre-mysliaci človek. Vedeli sme, že budú pri nás osoby, ktoré situáciu vyhodnotia zodpovedne a v prípade potreby sa presunieme do nemocnice.
Čo vnímam ako veľmi dôležitý aspekt celého môjho tehotenstva je kľud a sebadôvera, ktorá vo mne prebíjala všetko negatívne. Sama som nechápala, kde sa to vo mne berie. Pravidelne som si vizualizovala pôrod u nás doma, v bazéne. Často mi tiekli slzy dojatia, aké by to bolo krásne, no súčasne som cítila zmierenie s tým, že to nemusí vyjsť a Hainburg je pre mňa tiež veľmi dobrá, priam výborná, alternatíva.
Krátkodobé vykoľajenie
Keďže som chcela mať slovenskú pôrodnicu ako zálohu, rozhodla som sa na prvú poradňu v nemocnici ísť do jednej z najlepších pôrodníc v našom meste. Veľmi sa mi do toho nechcelo, ale chcela som byť opäť raz zodpovedná a nič nepodceniť. Tento deň a nasledujúci víkend bolo najtemnejšie obdobie celého tehotenstva. Vybrala som si doktorku, o ktorej internety hovorili, že je rešpektujúca a podporujúca. Nechcem jej krivdiť, možno mala len zlý deň, ale definitívne sa prejavila ako doktorka zo skupiny lekárov prevalcovaných systémom. Žiadne milé podporujúce slová, žiaden upokojujúci úvodný rozhovor. Poďme rovno na vec: ste po sekcii, ste riziková, vaše bábo je menšie, ako by malo byť (čo sa teda vo veľkom riešilo aj v prvom tehotenstve), ak veľmi chcete prirodzený pôrod, rešpektujeme to, ale treba konať čím skôr. Prirodzený pôrod a treba konať čím skôr… Okrem tejto spŕšky diagnóz a pre mňa a iných odborníkov (konzultované neskôr) nepochopiteľných navrhnutých postupov som si ešte zažila desaťminútové ultrazvukové vyšetrenie, pri ktorom druhá strana zjavne necítila potrebu so mnou komunikovať („všetko vám poviem po vyšetrení“) a vaginálne vyšetrenie, ktoré som povolila, lebo som verila, že nemôže v tomto štádiu tehotenstva nič negatívne spôsobiť (zase raz som len chcela byť poslušná a poslušnosť vo mne prebila všetky obavy). Keď som však vyšla z ambulancie, začalo sa mi všetko v hlave spájať spolu s informáciou, ako radi v tejto nemocnici na tehotenskej poradni bez akejkoľvek zmienky vykonávajú Hamiltonov hmat. Spätne viem, že som reagovala prehnane, ale predsa len, bola som vo veľmi citlivom období a celá táto skúsenosť ma doslova vykoľajila z krásnej priamej cesty k prirodzenému pôrodu.
Snažila som sa čo najviac upokojiť, hľadala som podporu všade, kde sa dalo. Celý víkend po vyšetrení som mala bolesti v podbrušku a špinenie. Stále mi išlo hlavou „teraz ešte nemôžem rodiť, necítim to tak, nechcem to takto, maličká ešte potrebuje dorásť, nemalo to takto byť…“. Veľkou oporou mi bola kamarátka, ktorá sama zažila Hamiltona v tejto nemocnici, ďalej dula, pôrodná asistentka a muž, ktorí ma upokojovali, že to je len dôsledok vaginálneho vyšetrenia a o pár dní bude všetko v poriadku. Aj tak bolo a mne sa nesmierne uľavilo. Vrátila som sa späť na svoju vytúženú cestu a lietala som znova v oblakoch. Jedno mi bolo jasné – už žiadna slovenská nemocnica a už žiadne podceňovanie svojej intuície. Pripúšťam možnosť skončiť v slovenskej nemocnici, ale len v krajnom prípade.
Posledný mesiac
Udalosti ďalšieho, posledného, mesiaca sa mi akosi zlievajú. Po nepríjemnom vyšetrení nám pôrodná asistentka vybavila vyšetrenie u jedného gynekológa v Hainburgu. Potrebovala som sa uistiť, že je všetko v poriadku a že nie je potrebné pôrod čím skôr vyvolávať, ako mi bolo navrhnuté v našej nemocnici. Bol to Slovák a hoci mi osobnostne veľmi nesadol, aj tak bolo jednanie so mnou na míle vzdialené od toho na Slovensku. Veľmi ma upokojil, utvrdil ma v tom, že váha bábätka nie je dôvod na vyvolávanie, ani na sekciu, že maličká je už pekne hlavičkou dole a pravdepodobne tak ostane, že mám dostatok plodovej vody (tiež v prvom tehotenstve dôvod na sekciu). Na Slovensku som si vybavila gynekológa, ktorého som na striedačku kombinovala s návštevami pôrodnice v Hainburgu, aby som bola kontrolovaná každý týždeň. Kontroly v Hainburgu boli pre nás s mužom hotový Disneyland. Chodili sme odtiaľ vysmiati a optimisticky naladení. Celkovo sme stretli dvoch lekárov (ďalší Slovák gynekológ a rakúska pani primárka) a dve pôrodné asistentky (obe Slovenky). Ich prístup a komunikácia boli pre nás niečo neuveriteľné. Od začiatku rešpektovali všetko, o čo sme ich žiadali, krútili hlavou nad prístupom na Slovensku, podporovali ma v prirodzenom pôrode a dokonca v čakaní po termíne. No hoci je Hainburg pre nás vysnívané miesto pôrodu, aj tam majú svoje postupy a tiež je pre nich štandard po 10. dni po termíne pôrod vyvolávať. Keďže náš plán A bol pôrod doma a to som im prirodzene nezdieľala, v deň termínu na vyšetrení s pani primárkou som súhlasila s dňom nástupu na vyvolávanie – 30. apríl, nedeľa, 41+3. Moje narodeniny.
Často som počúvala, ako bábätko v brušku vie, kedy má prísť a hlavne, kedy mu to už mamina dovolí. Na jednej strane som chcela, aby to bolo čím skôr, nech nemusíme riešiť žiadne vyvolávanie, respektíve vyhýbanie sa inštitúciam, kde by ma do neho tlačili. Na strane druhej, od začiatku tehotenstva som bola nastavená na to, že bábätko sa narodí na konci apríla. Mala som k tomu viacero dôvodov a jedným z nich boli narodeniny nášho prvorodeného – 14. apríl, šesť dní pred termínom. Čo čert nechcel, 13. apríla sme obaja s mužom ochoreli. 15. apríla sme mali v pláne veľkú rodinnú oslavu – opekačku v lese, synova obľúbená aktivita. Oslavu sme teda museli zrušiť. Na narodeniny som syna ráno vychystala do škôlky a celý deň preplakala. Ako by sa v takomto mojom rozpoložení vôbec mohla malá narodiť? Hlavu som mala nasmerovanú len a len na to, že o týždeň mám termín a ja predsa musím synovi ešte splniť sen a poslednýkrát s ním osláviť narodeniny spôsobom, že sa mu budem naozaj na 100% venovať. Oslavu sme presunuli o týždeň, hoci to bolo tri dni po termíne. Nakoniec všetko super dopadlo, aj počasie bolo omnoho lepšie ako v pôvodnom termíne. Užili sme si to všetci a mne sa chcelo plakať od dojatia. Tak, už môžeš prísť dievčatko naše.
Cieľová rovinka
Celý týždeň po oslave som si užívala, že je všetko v poriadku a že už nás nič od pôrodu nedelí. Cítila som, že sme v cieľovej rovinke. No trochu ma zneistilo, že na kontrolnom CTG u doktora na Slovensku mi sestrička stihla povedať, že sa pravdepodobne vidíme o týždeň. Na víkend sme vyslali syna k babke, aby sme si mohli ešte oddýchnuť a plne sa sústrediť na príchod pôrodu. Taktiež ku mne 29. apríla, 41+2, v sobotu, prišla pôrodná asistentka s tým, že poďme teda už skúsiť nejaké nemedikamentózne metódy na vyvolanie, aby som zajtra, 30. apríla, nemusela nastupovať v Hainburgu. Pri vyšetrení však usúdila, že ešte nemá zmysel nič robiť, lebo telo nie je pripravené. Dohodli sme sa, že v utorok 2. mája, 41+5, ma ona znova skontroluje. Uistila ma však, že pravdepodobne ani v nemocnici zajtra nič nedocielia a že mám teda zavolať do Hainburgu a férovo im oznámiť, nech ma nečakajú.
Takéto typy telefonátov naozaj nemám rada, obzvlášť v cudzom jazyku, ale našťastie mala akurát službu slovenská pôrodná asistentka, ktorá mi len veľmi milou formou vysvetlila, že toto rozhodnutie robím na vlastnú zodpovednosť a že ona mi to musí oznámiť a poznačiť to do záznamov. Ešte sa uistila, že keď sa čokoľvek bude diať alebo sa mi čokoľvek nebude zdať, ihneď prídem. Nakoniec sa so mnou aj milo rozlúčila a popriala mi veľa šťastia, vraj bábätká vedia najlepšie, kedy sú pripravené. Zažívať toto na Slovensku, už by som sa telefonátov do inštitúcii nebála…
Vo všetkom ale najväčšiu rolu hralo moje a mužove prijatie situácie. Veľmi som sa bála, že ma bude do nástupu do nemocnice tlačiť, ale keďže si naša pôrodná asistentka získala jeho dôveru, veril aj on, že môžeme a máme čakať.
V nedeľu na moje narodeniny sme si teda ešte spravili mini oslavu (vďaka mojej skvelej rodine) a zobrali sme si domov syna. Večer mi odišla hlienová zátka, čo ma na jednej strane veľmi potešilo, no súčasne som vedela, že to ešte môže trvať dlho. Na ďalší deň, v pondelok 1. mája, sme si teda spravili pekný rodinný výlet. Cítila som sa úplne v poriadku. Podľa inštrukcií pôrodnej asistentky som si večer spravila polovičnú dávku ricínového koktejlu. Presne o 22:30 som ho vypila. Začala som sa pomaly chystať spať, keď o 23:30 som pocítila zvláštne kŕče. Muž sa ma pýtal, čo presne cítim a na moju odpoveď reagoval „práve si definovala kontrakcie“.
Rýchly spád
Nejak som tomu stále neverila, plus som vedela, že to môže trvať ešte celé hodiny, či dokonca dni. Navyše, koktejl vraj začína účinkovať po ôsmich hodinách. Išla som si teda s kľudom ľahnúť, nikomu som nič nepísala. O 2:30 som sa ale zobudila s presvedčením, že už naozaj cítim kontrakcie. Odplížila som sa do obývačky, aby som nezobudila muža so synom. Snažila som sa pomedzi kontrakcie spať, ale išli tak rýchlo za sebou, že som si vždy len stihla ľahnúť a začalo to znova. Pokúšala som sa dovolať dule, ale prekvapivo nezdvíhala. Zavolala som teda pôrodnej asistentke, ktorá ma ukľudnila, že určite je ešte kopec času a mám komunikovať teraz s dulou.
Čakala som asi ďalšiu hodinu a dula nezdvíhala, no už mi bolo jasné, že sa niečo deje. Nevládala som sa totiž ani presunúť na iné miesto. S dulou som sa nakoniec spojila zázrakom cez Messenger, prikázala mi merať kontrakcie v aplikácii a keď som jej poslala screenshot, tak vyhlásila, že sa bude ponáhľať (čakala ju cca 50km cesta) a že máme fúkať bazén. Ešte dodala, že si mám dať ľahké raňajky, čo mi pripadalo úplne nepredstaviteľné (necítila som žiaden hlad a nevládala som na jedlo ani len pomyslieť, nieto si ho ešte pripraviť). Do toho sa mi ešte nejakým zázrakom podarilo zalarmovať maminu, aby prišla s dulou (z rovnakého mesta) k malému.
Okolo 5:00 sa zobudil syn a na celú situáciu zareagoval neuveriteľne krásne – hladkal mi pri kontrakciách kríže a pomáhal tatinovi fúkať a napúšťať bazén. Ja som sa z posledných síl presunula na zem na karimatku a zavesila som sa na fitloptu. V tejto polohe som zotrvala takmer do konca pôrodu a neviem si absolútne predstaviť, že by som polohu musela zmeniť. Niekedy pred 6:00 som začala v duchu prosiť, aby už dorazila dula. Cítila som, že to bez nej nezvládnem. Potrebovala som mať pocit, že je pri mne niekto, kto ma uistí, že všetko sa deje, ako sa má a bude proste pri mne. Muž totiž riešil bazén a syna. V skutočnosti som ale napriek mojim romantickým predstavám naozaj túžila viac po prítomnosti duly ako muža. Našťastie dula s maminou chvíľku po tom dorazili. Mamina sa venovala synovi, muž doriešil bazén a dula mi pomáhala prekonať kontrakcie. Pri zopár bolestivých kontrakciách som musela bojovať s pochybnosťami, či je to v poriadku. Zázračné ruky duly však akoby všetku bolesť odháňali.
Postupne som ale začínala cítiť napätie vo vzduchu, keď sa dula pýtala muža, kedy už pôjde pre pôrodnú asistentku. Pôvodne sme boli dohodnutí, že k nám príde 7:30 ma skontrolovať a pokúsi sa pôrod rozhýbať. No keď jej do telefónu muž spolu s dulou popísali aktuálny stav, povedala, nech pre ňu muž hneď príde. Domov dorazili 7:15, chvíľu po prasknutí plodovej vody, a ja už som začínala cítiť veľmi silný tlak. Pôrodná asistentka ma stihla rýchlo skontrolovať a usúdiť, že cíti hlavičku. Veľmi matne som vnímala, že mamina akurát vysiela muža so synom do škôlky a hoci ma vtedy asi nikto nevnímal, kričala som, aby ostali. Našťastie ich dula zastavila, nech už určite neodchádzajú. Ďakujem aj za tento jej čin!
Následne sa ma teda dula spýtala, či ešte stále chcem ísť do bazéna. Odpovedala som rozhodné áno. Zrazu som mala pocit, že sa pauzy medzi kontrakciami konečne predĺžili aspoň na toľko, aby som mohla vstať a prejsť menej ako meter do bazéna. Keď som zaujala svoju vytúženú polohu a konečne pocítila aj mužovu dlaň vo svojej, zrazu som spanikárila, lebo som nevedela, ako mám vlastne tlačiť (hoci som dovtedy verila, že je to pudové a každá žena to musí zvládnuť). Prevalcoval ma strach, že urobím niečo zle. Vďaka za úžasnú pôrodnú asistentku, ktorá ma veľmi milo a efektívne inštruovala.
Dokonalé zrodenie
Väčšina pôrodu je pre mňa jedna veľká machula a aj pri písaní príbehu som si uvedomovala, že veľa spomienkam dodávam kontúry len vďaka svojej predstavivosti (je teda dosť možné, že ostatní zúčastnení so mnou tento príbeh nezdieľajú a majú ho v pamäti v inej podobe). Posledné sekundy tohto zážitku si však budem jasne pamätať do smrti.
Na dve alebo tri kontrakcie som malú vytlačila. Oprela som sa chrbtom o bazén a pozerala na dieťa plávajúce predo mnou. Bola som v šoku. To je moje dieťa? Ja som ho porodila? Sedela som a pozerala som sa naň, akoby to bolo šteniatko, nad ktorého adopciou váham. V diaľke sa ozvalo „Take her!“. Vrátila som sa späť do reality. To je moje dieťa! Zobrala som si ju na hruď. Neplakala som ako vo svojich predstavách. Neviem, čo robili ostatní (muž podľa slov duly tlieskal a výskal ako na koncerte obľúbenej kapely). Ani neviem, aké to bolo cítiť ju prvýkrát na hrudi. Fotku mám len jednu, rozmazanú. Vtedy mi nič nedochádzalo. No ďalšie dni a verím, že aj celý život, bola pre mňa spomienka na tento úžasný moment neskutočne napĺňajúca a vzhľadom na predošlý pôrod posilňujúca. My sme to zvládli! My sme to dali! Všetko vyšlo neuveriteľne, sme obe zdravé, ja úplne bez poranení, prebehlo to hladko a rýchlo, dula aj pôrodná asistentka prišli na poslednú chvíľu. Päť minút po pôrode som o žiadnej bolesti nevedela. Doteraz nemôžem uveriť tomu, aký to bol krásny silný zážitok. Aké sme my ženy silné stvorenia a aká silná je príroda. Odvtedy som si už niekoľkokrát poplakala od dojatia, že mi bolo dopriate zažiť dokonalé zrodenie.
Atmosféra po pôrode bola neskutočne magická. Zrazu som si uvedomila, že je svetlo, aj keď slnko vyšlo už dávno. Malo to úžasné čaro. Ležala som na gauči, všetci sedeli okolo mňa, rozprávali sme sa a smiali. Bolo tak krásne cítiť zo všetkých, ako so mnou zdieľajú radosť. Nikdy predtým som toľko lásky, radosti a pokoja v jednej miestnosti necítila. Tieto chvíle si tiež budem navždy pamätať ako krásne prvé minúty života mojej dcéry.
Cítila som a stále cítim nesmiernu vďaku. Vďaku za všetky osoby a okolnosti, ktoré mi prišli do cesty. Vďaku za to, že nám príroda a zdravie vyšli v ústrety. Vďaku za syna, ktorý ma naučil ísť za svojím snom, veriť si a uvedomiť si svoje hodnoty. Vďaku za muža, ktorého aj vďaka ceste k tomuto neuveriteľne krásnemu zážitku považujem za muža svojho života. Obdivujem, akú cestu bol ochotný so mnou prejsť, koľko dôvery vložil do mojich rozhodnutí a ako nádherne ma podporoval. Vďaku za dve úžasné nadpozemské bytosti, dulu a pôrodnú asistentku, ktoré nás sprevádzali na tejto ceste, dodávali nám odvahu a bez ktorých by to nebolo realizovateľné. Navždy pre mňa budú práve ony dve symbolmi dokonalého zrodenia mojej dcéry. Vďaku za moju maminu. To ona ma formovala týmto smerom najviac. To ona od začiatku vedela, že mám silu priviesť na svet dieťa takýmto krásnym čistým spôsobom. To ona ma v tom najviac podporovala, keď ešte nikto nič netušil. Veľakrát mi počas tej cesty napadlo, že bez podpory mojej mamy by som do toho nešla…
V závere svojho prvého príbehu, ktorým som zo seba potrebovala vypísať obrovský žiaľ, som vyslovila želanie, aby každej žene bolo dopriate zvítať sa so svojím dieťaťom čo najkrajším spôsobom. Lebo žena je na to stvorená a od prírody má tú silu vynosiť a porodiť dieťa, inak by sme tu predsa neboli… Po prežití krásneho pôrodu je toto moje želanie ešte silnejšie. Zažila som si dva kontrasty. Privedenie na svet dieťaťa v nedôstojných podmienkach, kde som sa cítila len ako tovar na páse. A privedenie na svet dieťaťa vlastnou silou, bez akéhokoľvek zásahu, v kruhu najbližších, v mne známom domácom prostredí. Po oboch zážitkoch mi je jasné, ako to má byť. Je mi jasné, ako to príroda zamýšľala. Ešte viac verím v silu seba, v silu žien a v silu prírody. Rešpektujem a obdivujem medicínu a nikdy by som ju neznevažovala, no takisto viem, že medicínu potrebujeme, keď sa niečo „pokazí“ a nemali by sme ňou kaziť niečo, čo práve od prírody funguje samo. Prirodzene. Verím, že sa stále viac a viac ľuďom a hlavne odborníkom otvárajú oči a že mojej dcére bude dopriate porodiť prirodzeným a krásnym spôsobom bez toho, aby musela obchádzať systém.
Júlia
