Pôrod presne podľa mojich predstáv

 Moje druhé tehotenstvo prebiehalo ukážkovo. Nemala som okrem anémie žiadne iné problémy, mohla som sa teda plne venovať zhromažďovaniu rôznych informácií a čítaniu osobných skúseností iných žien ohľadne pôrodu a porodníc. Napokon som sa kvôli zlej skúsenosti s prvým pôrodom v menšej slovenskej pôrodnici rozhodla rodiť v Čechách, taktiež v menšej pôrodnici, vzdialenej asi 2 hodiny cesty od nás. Pôrodnicu som si vybrala na základe dobrých referencií a hlavne toho, že nekomplikované fyziologické pôrody tam môžu odvádzať samostatne pôrodné asistentky. Už na začiatku druhého trimestra som si teda našla a zazmluvnila vlastnú pôrodnú asistentku, s ktorou sme sa počas tehotenstva dva krát stretli a prebrali moje predstavy o pôrode a pôrodný plán. Prioritou pre mňa bola slobodná voľba polohy pri pôrode a kontakt koža na kožu s dieťaťom, veci ako žiadne zbytočné lekárske zásahy a medikamenty som považovala za samozrejmé.

V deň vyrátaného termínu pôrodu som mala poslednú dohodnutú poradňu u môjho gynekológa. Podľa vyšetrenia som bola otvorená na 2 cm, pričom bábätko už naliehalo na krčok a podľa doktora  bol pôrod na spadnutie. Keby som vraj šla na vyšetrenie do nejakej pôrodnice tak by si ma tam ako druhorodičku už nechali a prepichli mi vodu. On mi vraj môže spraviť Hamiltonov hmat, ak by som to chcela urýchliť. Kedže žiadny umelý zásah som nechcela tak som samozrejme odmietla. Dohodli sme sa, že o dva dni ešte k nemu môžem prísť na kontrolu. V ten deň poobede sa mi uvoľnila časť hlienovej zátky a v noci som mala nepravidelné tvrdnutie brucha. Na ďalší deň sa mi uvoľnil zvyšok hlienovej zátky, tentoraz už aj s krvou, a viackrát ma prehnalo na záchod. Volala som preto s mojou pôrodnou asistentkou, ktorá mi odporučila pre istotu už v priebehu dňa pricestovať, pretože podľa nej sa telo na pôrod aktívne pripravuje. Vyriešili sme teda stráženie pre staršiu dcérku, dobalili zvyšok vecí a večer sme už boli u mojej pôrodnej asistentky.

Medzičasom sa ale vôbec nič nedialo, takže som už začínala byť mierne nervózna. Navrhla mi teda, že keďže nechceme zbytočne dlho čakať na pôrod (mimo domu), môže mi ráno pripraviť ricínový kokteil, ktorý mi podľa nej určite zaberie a večer by som už aj mohla rodiť, čo sa mi celkom pozdávalo. Išli sme spať až okolo polnoci, veľa som toho ale nenaspala, pretože okolo tretej ma prebudili nepravidelné bolesti brucha, pri ktorých som už potom nejak nevedela zaspať. Bolesti neprechádzali, naopak sa ich interval zvyšoval. Asi o hodinu a pol sa mi už zdali nejaké časté, tak som si stiahla na mobil aplikáciu na počítanie kontrakcií a zistila, že chodia už každých 5 minút. Zobudila som teda manžela, že zrejme sa to už začalo a nachystala sa do sprchy. Predtým som ešte zavolala pôrodnej asistentke, ktorá usúdila, že to naozaj vyzerá na pôrod a dohodli sme sa, že sa stretneme priamo v pôrodnici. Keďže sme sa moc neponáhlali, kým sme sa vychystali a pricestovali do pôrodnice bolo už 7 hodín ráno.
Pôrodná asistentka nás tam už čakala a hneď nás zobrala do malého pôrodného boxu. Nadštandartný s vaňou bol bohužiaľ obsadený. V tomto sa nachádzala veľká žinienka s vakom, rebriny, fitlopta a staršie pôrodné kreslo. Chcela mi hneď aj spraviť monitor, ale objavil sa tam službukonajúci mladý doktor a zobral ma najprv na ultrazvukové vyšetrenie. Odmeral bábo a odhadol jeho váhu na 2300 gramov (čím sa sekol presne o  1 kg…). Podľa vaginálneho vyšetrenia som vraj bola otvorená na 3-4 cm, čo sa mi zdalo relatívne málo. Pôrodná asistentka mi po vyšetrení natočila už na boxe monitor, ležala som pritom naboku na žinienke. V tom čase sa kontrakcie zmenili na krížové, rovnaké aké som mala aj pri prvom pôrode. Nepomáhalo na ne nič okrem masáže krížov, ktorú mi robila pôrodná asistentka. Polohy som striedala rôzne od stoja, ležania na boku až po kľačanie. Väčšinu času som teda trávila na žinienke a opierala sa o veľký vak. Manžel sedel na kraji a asistentka pri mne, kvôli tej masáži. Pila som sladený čaj, ktorý mi hneď po príchode doniesla. Mohla som sa aj najesť, ale na jedlo som nemala vôbec chuť, dávala som si hlavne hroznový cukor.

Asi po 2 hodinách ma vnútorne vyšetrila a zistila, že nález na krčku sa žiaľ veľmi nezmenil, z čoho ma teda vzhľadom na intenzitu a častosť kontrakcií skoro porazilo. Videla moje veľké sklamanie a po ďaľšom dôkladom vyšetrení sa jej presne podarilo lokalizovať hlavičku bábätka a navrhla mi polohu ležmo na ľavom boku, že vraj takto najlepšie sa bude hlavička posúvať nižšie a kontrakcie budú účinnejšie. Keďže táto poloha ma bolela najviac zo všetkých, vôbec sa mi do nej nechcelo, ale dala som na jej radu. O hodinu už bol nález “prijateľnejší”, otvorila som sa zrazu až na 8 cm! Výborná správa, ktorá mi dodala potrebnú chýbajúcu energiu.
Na sálu sa medzičasom prišiel pozreť primár, ktorý práve robil veľkú vizitu. Pôrodná asistentka mu hneď medzi dverami oznámila, že si neželám žiadne vyrušovanie a že všetko je v poriadku, čo v pohode akceptoval a hneď odišiel. Okrem neho sa tam myslím neobjavil už nikto, takže sme mali úplný kľud. Okolo 10tej som už bola úplne otvorená, ale nemala som ešte žiadne pocity na tlačenie. Dosť bolestivé kontrakcie som sa snažila len predýchavať. Po nejakej chvíli sa mi zazdalo, že tlačenie by možno na tú bolesť pomohlo, tak som to skúsila a bolo to naozaj oveľa lepšie. Kľačala som pri tom a opierala sa rukami a bruchom o vak. Kým dovtedy som kontrakcie zvládala len dýchaním, teraz som už musela kričať, mala som pocit, že inak sa to nedá zvládnuť. Po pár kontrakciách sa objavila hlavička, ako mi hneď asistentka oznámila, čo ma veľmi povzbudilo, kedže som vedela, že sa už blíží záver. Dosť som sa bála potrhania, takže som sa snažila tlačiť pomaly. Asi po troch kontrakciách som zacítila jemné pálenie, po ktorom vyšla von hlavička, a na ďaľšiu kontrakciu aj zvyšok tela. V tom čase tam už bol prítomný aj mladý doktor z príjmu a novorodenecká sestra. Pôrodná asistentka chytila bábätko, odmotala mu pupočnú šnúru okolo krku (vraj bola omotaná dva krát), a hneď mi dcérku dala do náručia. Ležala som stále na žinienke, manžel rýchlo podal plienky a deku a zakryl ju.

O pár minút dotepal pupočník, asistentka podala manželovi nožničky a on ju odstrihol. Ľahol si potom ku mne a dcérke. Ja som ju pevne obímala a v očiach som mala slzy radosti. Potom mi napadlo spýtať sa na placentu, pretože sa mi zdalo, že ešte nevyšla, čo mi aj pôrodná asistentka potvrdila. Zrazu sa ale objavila ďalšia kontrakcia a placenta pomaly vyšla. Pôrodná asistentka mi následne pomohla presunúť sa na pôrodné kreslo, dcérku som pritom mala stále na sebe. Bola celkom pokojná a pozerala sa okolo seba. Prišiel opäť doktor a po gratulácii k bábätku mi milo vysvetlil, že mi ide skontrolovať poranenia. Našiel žiaľ pár trhliniek, takže sa podujal k ich šitiu, pričom všetko dôkladne znecitlivil (robil to priebežne aj počas šitia) a všetko vysvetloval. Nakoniec som mala asi 6 menších vonkajších stehov. Doktor aj s asistentkou následne odišli a nechali nás v boxe samých. Vtedy sa dcérka konečne prisala na bradavku a pila mliečko. Po viac ako hodine od pôrodu nastalo váženie dcérky, išiel s ňou aj manžel. Trvalo to len pár minút a následne sa vrátila späť na mňa. Merala 50 cm a vážila 3330 gramov. Vtedy sme už ležali naspäť na žinieke, ktorú pôrodná asistentka medzičasom vyčistila a pripravila.

Po dvoch hodinách od pôrodu som šla do sprchy, dcérka zatiaľ ležala na manželovej hrudi. Zvládla som sa úplne sama osprchovať a cítila som sa celkom v poriadku. Pôrodná asistentka ma potom aj s dcérkou v náručí previezla v kresle o poschodie vyššie na oddelenie šestonedelia. Už pár hodín po pôrode som úplne bez problémov sedela aj v tureckom sede na posteli a dojčila dcérku, nemala som problém ani pri chodení.

Na šestonedelí mali voľný nadštandard, čo nás veľmi potešilo, keďže sme sa aj kvôli rodnému listu rozhodli zostať až do pondelka (od piatku). Cez víkend bol našťastie v nemocnici úplný kľud, vynahradil to ale pondelok, kedy som mala pocit, že do izby niekto chodí snáď každých 5 minút, prípadne som ja stále niekde behala kvoli novorodeneckým vyšetreniam a rôznym prepúštacím správam. S naším prepustením nebol žiadny problém, pretože 72 hodín akurát stačí na bežné prepustenie bez reverzu. Aj keď sa obaja doktori čudovali (môj ošetrujúci a z novorodeneckého) prečo už chcem ísť, povedala som im len jednoducho, že tam už nemám čo robiť. Ja som bola úplne v poriadku a dcérka tiež, nemala ani žltačku a už aj naberala naspäť stratenú pôrodnú váhu. Manžel bol medzitým aj na matrike, takže sme už mali aj rodný list a nechceli tam teda zbytočne strácať čas.

Nina Onufráková