Náš druhý zázrak – Oskar

Nikdy v minulosti by mi nenapadlo, že téma pôrodu a ženstva bude pre mňa taká podstatná, ako je to za posledné 3 roky.

 

Keď porovnám prvé a druhé tehotenstvo a pôrod, musím priznať, že boli úplne odlišné. Prvé tehotenstvo som si užívala. Mám pocit, že keby mi nerástlo bruško, ani by som nevedela, že som tehotná – v podstate som sa nijak v ničom neobmedzovala. Poctivo som chodila do poradne na všetky vyšetrenia a všetko prebiehalo hladko. Počas tehotenstva som si prečítala knihu od Ingeborg Stadelmann a chodila cvičiť – to boli asi jediné „odbočky“ z môjho akčného života.  Pôrod som si veľmi priala prirodzený, ale nakoniec po 11 dňoch „prenášania“ mi pôrod vyvolali. Andrej, môj priateľ, stihol prísť na poslednú pol hodinku a našťastie zostal do druhého dňa – vtedy bolo pre mňa veľmi dôležité, aby pôrod stihol (on má také rozlietané povolanie). Pôrod bol rýchly (5 a pol hodiny) a aj napriek tomu, že nebol podľa predstáv, som mala traumu iba z nástrihu. Oveľa väčšiu traumu som znášala z pobytu na oddelení šestonedelia, odlúčenia a počiatkov dojčenia.

 

Moja skúsenosť z pôrodnice a aj ľudia okolo mňa ma primäli k tomu, že som sa začala intenzívnejšie zaujímať o všetko okolo pôrodu a ženstva. Začala som viac čítať o pôrodoch a vnímať rozdiel v tom, čo je prirodzené a v tom, čo nám tu v pôrodniciach ponúkajú (a ešte si za to aj niektoré platíme). Keď som otehotnela druhýkrát, vedela som, že slovenská pôrodnica je pre pôrod moja posledná voľba. Tentokrát som opäť poctivo chodila do tehotenskej poradne, ale niektoré vyšetrenia som odmietla. Cítila som sa dobre a bábätko v brušku dávalo intenzívne o sebe znať, tak sa mi zdalo zbytočné niektoré vyšetrenia absolvovať.

 

Tehotenstvo som nejako nestíhala vnímať. Môj prvorodený syn Alex so svojím temperamentom a akčnosťou mi nedal veľa príležitostí na pozastavenie sa. A tak som bola šťastná za kurz hypnopôrodu a utorkové stretnutia s dulou a mamičkami druhorodičkami. Tu som konečne mala možnosť aspoň na chvíľku precítiť tehotenstvo a bábätko. Počas tehotenstva som bola oveľa viac unavená, mala som ženské problémy, na Andreja som bola nevrlá, celkovo som bola viac uzavretá a posledný mesiac som si už každý deň priala rodiť. Ale našla som si čas a prečítala niekoľko kníh, z ktorých 3 ma presvedčili, že rodiť vie každá žena, a teda aj ja, a že jednou z možností je rodiť doma. A tak bola realita domáceho pôrodu oveľa hmatateľnejšia a bližšia.

 

O svojom rozhodnutí rodiť doma som sa bavila iba s vyvolenými ľuďmi, pretože som sa nechcela nechať ovplyvňovať strachmi iných. Nechcela som, aby vo mne vyvolávali pochybnosti. Radšej som sa obklopovala ľuďmi, ktorí ma podporovali a s ktorými som mohla zdieľať svoje pocity. 

 

Fakt, že Andrej nebol doma a k tomu moja nevrlosť a podráždenosť voči nemu, mi nedovoľovali sa mu otvoriť, a tak dlho o mojom rozhodnutí rodiť doma nevedel. Myslím, že sme sa o tom ani veľmi nebavili a viac sa o domácom pôrode dozvedel až na stretnutí s pôrodnou asistentkou a dulou asi niekoľko týždňov pred pôrodom. Myslím, že tým rozhovorom pochopil, prečo je pre mňa rodiť doma dôležité a plne ma podporil, za čo som mu veľmi vďačná. Tentokrát som necítila, že potrebujem, aby pôrod stihol, tak ako som to mala pri prvom pôrode (opäť rozletený vo svete). Skôr som cítila, že chcem rodiť so ženami a že bude stačiť, keď príde potom a radšej nech je s nami dlhšiu dobu (pri Alexovi mohol s nami zostať iba jeden deň 🙁 ).

 

Takže bolo rozhodnuté. Budem rodiť doma s pôrodnou asistentkou, dulou a dlhodobou kamarátkou, tiež dulou. Ak by nemohla prísť pôrodná asistentka, tak pôjdem do Hainburgu (tam sme sa boli pozrieť ešte v januári a bola som nadšená, že iba pár minút od Bratislavy v malom mestečku je pôrodnica, kde rodiť prirodzene je norma) a keby som sa nevedela dostať do Hainburgu, alebo by vyvstalo niečo akútne, tak to istí Antolská. Takto som bola pokojná, pretože som potrebovala záložný plán pre pokoj v duši, a k tomu bábätko nebolo stále otočené hlavičkou dole.

 

Na Antolskú som začala chodiť posledný mesiac na kontroly. Hneď na prvej kontrole mi lekárka povedala, že bábätko je v nejakej netypickej polohe, ale hlavičku už má dole a pre mňa to bolo znamenie, že rodiť doma sa stáva realitou. Pre istotu som si tam vybrala lekárku, s ktorou som si prešla moje pôrodné priania, ale aj napriek odporúčaniam, že táto lekárka je naklonená prirodzeným pôrodom, nemala som z týchto návštev dobrý pocit a celá tá nemocničná atmosféra ma len a len utvrdzovala v mojom rozhodnutí rodiť doma. 

 

Po kurze hypnopôrodu som sa snažila nájsť si čas na vizualizácie aspoň 3-5x do týždňa (predstavovala som si pôrod; miesto, kde rodím; polohu, v akej chcem rodiť a musím priznať, že moje predstavy sa naplnili). Každý deň som si hovorila pozitívne afirmácie a posledný mesiac pred pôrodom som sa každý deň snažila uvoľňovať a robiť autohypnózu. Snažila som sa viac spojiť s bábätkom, zredukovať aktivity a byť v čo najväčšom pokoji (čo nebolo vždy možné, keďže Alexovo obdobie vzdoru nastúpilo v plnom prúde). 

 

Petru, ku ktorej som chodila na tehotenské stretnutia, som poprosila, či by mi neurobila predpôrodný rituál, ktorý bol pre mňa neuveriteľným a neopakovateľným zážitkom v kruhu žien, ktoré mi počas tehotenstva dávali toľko podpory, s ktorými mám veľa spoločného a sú mi blízke. Bolo to prebudenie ženskej sily a viery, že pôrod je pre ženy hádam tá najprirodzenejšia vec na svete.    

 

Vypočítaný termín sa blížil. A keď sa moji rodičia dozvedeli, že teda s najväčšou pravdepodobnosťou doma rodiť budem, začali sa obávať, čo bude s Alexom, keď tu nebude môj Andrej. Asi ich znerovózňovalo, že ho chcem mať doma a čo bude, nejak dopredu neriešim. Lenže byť čo najskôr spolu ako rodina bol jeden z dôvodov, prečo som chcela rodiť doma. Aj preto som sa dohodla s dulou, že privedie svojho o rok staršieho syna, aby sa mohli spolu s Alexom hrať. Prípadne som bola dohodnutá ešte s jednou kamarátkou, ktorá bola ochotná prísť. Inak som to celé nechávala na situáciu.

Moje okolie ma znervózňovalo otázkami „tak kedy?“, „ešte si celá?“, „kde budeš rodiť?“, „kedy máš ten termín?“, „a to sa nebojíš ísť tak ďaleko od domu?“, „kto ťa odvezie do pôrodnice?“… Raz mi moja kamarátka poradila, aby som povedala termín o dva týždne neskôr, ako je termín vypočítaný a ak budem náhodou tretíkrát tehotná, určite to urobím, pretože tieto otázky mi pokoj do duše nepriniesli. Začala som prenášať a obava, že sa zopakuje to, čo pri prvom synovi, ma začala prenasledovať. Zážitky o vyjednávaní s lekárom, aby pôrod ešte nevyvolal, ma prenasledovali v snoch – budila som sa s argumentami, prečo ešte môžu počkať a predstavami, ako zase s lekármi bojujem. Našťastie cez deň som vďaka synovi nemala veľa času nad tým premýšľať, alebo som sa potom snažila pozitívne myslieť a negatívne myšlienky odháňať. Bola som otvorená všetkým možnostiam, ktoré mohli vyvstať. Nechcela som sa upnúť iba na jednu možnosť a byť zaskočená, keby to nešlo podľa predstáv. Napriek tomu som verila, že sa udeje to najlepšie pre mňa a dieťatko a tým najlepším som si predstavovala rodiť doma.

 

Na kontrole na Antolskej som bola 3 dni po „termíne“. Lekárka mi naznačila, že by ma mali hospitalizovať na 7. deň po termíne. Jasne som jej dala najavo, že takáto možnosť sa mi nepáči a nakoniec som ju presvedčila, že o 5 dní prídem na kontrolu a dohodneme sa, čo ďalej. Bola som vďačná, že som ešte mala čas. Ale predstava, že o 5 dní tam mám ísť znova a možno budem musieť opäť vyjednávať (podpisovať reverz atď.), mi veľa pokoja nepriniesla. A tak som začala piť počas dňa korenené čaje, ale nič sa nedialo. Andrej doma nebol a tak rozbehnúť pôrod prirodzenými prostaglandínami nehrozilo. Vylovila som knihu od Stadelmann a našla recept na ricínový „kokteil“. Pri prvom pôrode mi nepomohol, a tak som bola mierne skeptická, ale opäť som si zohnala ricínový olej a marhuľový džús, vodka bola doma. V stredu večer som namiešala kokteil. Čo som si pamätala, tak prvýkrát mi pôrod nerozbehol, ale zato ma výdatne prečistil. Teraz sa nedialo nič. Tak som si šla ľahnúť, veď sa uvidí, či sa niečo udeje. V noci okolo druhej som sa zobudila na toaletu. Neprekvapilo ma to, pretože od druhého mesiaca som chodila 2x za noc na záchod, takže som na tom nevidela nič divného. Trošku ma pobolievalo podbruško, ale s takýmto pocitom som sa niektoré noci budila posledné 2 týždne, takže tiež ma to neprekvapilo. Ľahla som si opäť spať. Asi o hodinu som opäť musela na záchod, ale nič iné som nepostrehla a tak šup späť do postele. Zaspať som už nejako nevedela a snažila som sa vycítiť, čo sa deje… Keďže prvý pôrod bol vyvolaný a „vôbec som necítila kontrakcie (iba súvislú bolesť), tak som nemala predstavu, čo čakať. Ale bolesť v podbrušku sa stupňovala (nepociťovala som ju ako sťahy, skôr ako menštruačnú bolesť) a tak som nakoniec vstala z postele a začala sa prechádzať po byte. Okolo štvrtej som mala pocit, že tak toto sú už asi tie sťahy. Len ma prekvapilo, že sú nejako veľmi často – možno aj každé 2-3 minúty. Čakala som, že prídu postupne, ako sa skoro všade píše… Veľmi dobre mi robilo prechádzanie sa po byte a keď prišla kontrakcia, tak som sa o niečo zachytila a predýchala ju s výdychom „AAAAAA“. Tiež som si počas výdychu hovorila „otváram sa ti dieťatko“. Medzitým sa mi zobudil Alex, že chce cikať. Mala som čo robiť dať ho cikať počas kontrakcie a kontrakciu predýchať. Lenže Alex sa rozhodol, že chce, aby som si k nemu ľahla, čo som už s tými kontrakciami nezvládala a tak som ho prehovorila, že ho budem iba držať za ruku a spievať… Aj to však bolo náročné a miestami som iba stála pri jeho postielke a držala ho za ruku a predýchavala. Tesne predtým sa mi podarilo zavolať pôrodnej asistentke, dule, kamarátke – tiež dule a ešte Andrejovi, nech kupuje letenku, že rodím :-). Pôrodná asistentka dorazila okolo pol šiestej a po kontrole skonštatovala, že už som na 8 cm otvorená. Kým dorazil zvyšok, Alex sa rozhodol už nespať a celý čas ma držal za nohu a prechádzal sa so mnou, až kým nedorazila dula so svojím synom (podľa mňa vedel, že už o pár hodín sa o mňa bude musieť deliť s bračekom alebo sestričkou, a tak si ma chcel ešte užiť). A to bolo hádam to najlepšie rozhodnutie, pretože ako prišli, zavreli sa do izby a ani som nevedela, že mám Alexa doma. A v podstate vyšli až vtedy, keď malý drobček prišiel na svet. 

 

Zatiaľ šlo všetko dosť rýchlo…

 

Pôrodná asistentka ma z času na čas kontrolovala. Musím povedať, že si to ani nepamätám, ale hlavne sa ma vždy spýtala, či môže, prípadne počkala, nikam ma nesúrila a celý čas pôsobila úplne pokojne. Pomaly som začala cítiť nutkanie na tlačenie. Po kontrole mi pôrodná asistentka povedala, že nech tlačím, ako budem cítiť, že už ideme do toho. Ako som si pamätala prvý pôrod – 3x som zatlačila a Alex bol medzi nami, takže som na základe tejto skúsenosti predpokladala, že to inak nebude ani teraz… Ako veľmi som sa mýlila :-). Doteraz som stále stála v obývačke pri knižnici, ale mala som pocit, že to chcem zmeniť. Skúsila som pár polôh, jedna z nich bola aj na štyroch, ale tá mi nevyhovovala. Mala som chuť ísť do podrepu. Kamarátka – zároveň dula – si priniesla stolček, sadla si za mňa a ja som si čupla a rukami sa zaprela do jej stehien. Táto poloha mi vyhovovala najviac (presne som si vo vizualizáciách predstavovala, že budem rodiť v obývačke v podrepe). S predstavou, že 3x zatlačím, som sa pustila do tlačenia, ale akosi sa nič nedialo… Dieťatko pomaličky postupovalo a neviem po akom dlhom čase som cítila, že strácam energiu a silu… Miestami som už skutočne nevládala a aj som to niekoľkokrát povedala. Vždy som však dostala podporu, že všetko je tak, ako má byť, že ešte mám dosť síl a že sa nemusím ponáhľať. V tej chvíli mi to prišlo ako blbý vtip, ale cesty späť už nebolo a skutočne som to musela iba dotiahnuť do konca. Pamätám si, ako som medzi sťahmi prosila dieťatko, aby už prišlo (sťahy sa mi nezdali nezvládnuteľné, len som sa cítila už veľmi vyčerpaná z tlačenia)… Po čase som si nejako v duchu povedala, že sa musím uvoľniť a prestala som tak intenzívne tlačiť, ale skôr som predýchavala a tlačila iba pri veľmi silnom nutkaní a myslím, že to mi pomohlo.

 

Zrazu som sa musela postaviť, potrebovala som si uvoľniť trochu nohy. A vtedy už úplne vyčerpaná som začala cítiť silné pálenie. Šlo sa do finále. Ja som zostala akoby paralyzovaná v stoji… Vedela som, že musím zmeniť polohu, aj pôrodná asistentka mi to povedala, a tak som pozbierala „posledné“ sily a opäť si čupla… A už to šlo skutočne rýchlo… Praskla plodová voda, vyšla hlavička a šup telíčko a… a je to chlapček 🙂 (celý čas sme totiž nevedeli pohlavie dieťatka, a tak konečne prišlo rozuzlenie záhady, na ktoré všetci čakali :-)). Musím sa priznať, že tento pôrod bol pre mňa psychicky náročnejší. Ako poznamenala moja pôrodná asistentka: „To, že rodíš doma, neznamená, že to bude ľahšie“. Zmienila sa, že som tlačila hodinu a pol, čo mi prišlo v tej chvíli ako večnosť, ale teraz s odstupom času si na to už ani nepamätám (dokonalosť prírody). Neviem, či ma zaplavila eufória, ale rozhodne som pocítila aj vyčerpanie aj úľavu zároveň…

Pamätám si, že po Alexovom narodení sa veci diali veľmi rýchlo – ošetrenie, rýchlo meno, šitie a môj úsmev na Alexa cez bolesť zo šitia, veľa ľudí, veľa stresu, až kým nás konečne nenechali samých. Teraz to bolo úplne inak… Nikým nestresovaná som si sadla na zem, oprela sa o gauč, zobrala drobca do náručia, oddychovala a užívala si to. Ale najdôležitejšie bolo, že nám vládla skutočná domáca pohoda. Prišiel Alex, ale toho braček veľmi nezaujímal, a tak sa bežal ďalej hrať s kamarátom. Baby/Ženy urobili raňajky a takto sme čakali na placentu. Potom som sa osprchovala, presunula na gauč a nič nerobila, iba si užívala, že som doma, že som s ľuďmi, s ktorými chcem byť a samozrejme som si najviac užívala to malé stvorenie v náručí. Dokonca tentokrát sme nad menom mohli premýšlať, precítiť, až kým sme išli na matriku (čo bolo až o 4 dni).

 

Malý Oskar sa narodil o 8.23 a čarovné bolo, že presne v tom čase volal Andrej, ako sa nám darí… Hold telepatické načasovanie :-).

 

Ešte v ten deň poobede Andrej dorazil domov a pobudol s nami až 6 dní, počas ktorých sa o mňa a hlavne o Alexa staral a ja som sa skutočne cítila ako kráľovná a „užívala“ som si to. 

 

Musím povedať, že napriek tomu, že som sa trošku natrhla – trhlinka bez nutnosti šitia – oproti prvému pôrodu som bola omnoho skôr fit. Aj keď prvé dni som bola ešte unavená a trošku ubolená, mohla som normálne sedieť, chodiť, stáť… Keď si predstavím, že pri Alexovi som takmer 10 dní nebola schopná normálne sedieť, k tomu sa pridali problémy s dojčením, trvalo mi skoro mesiac, kým som nadobudla pocit istoty a „materstva“, čo ma voči Alexovi mrzí. Teraz prešli iba 2 týždne a ja mám pocit, že som rodila pred mesiacom, mám plno energie a keby sa počasie tak nezbláznilo, už by som chodila von… Od začiatku mám pocit, že som matka a že tento malý drobček je náš malý zázrak. Nečakám na žiadne zaľúbenie, je tam od prvej chvíle.  

 

Ako som písala na začiatku, prežila som dva úplne odlišné pôrody, ale až teraz pri druhom som pochopila, že to nie je o cvičeniach a knihách, ale o samotnej žene a jej viere v samu seba a prírodu :). Svoje rozhodnutie rodiť doma by som nemenila a som za túto skúsenosť vďačná. Viem, že som sa touto skúsenosťou mala niečo o sebe a živote naučiť. Zatiaľ som zistila, že porodiť viem, že aj keď sa hlava vzdáva, tak sa ešte vždy nájde sila pokračovať a to je pre mňa úžasné poznanie do budúcna. 

 

Všetkým ženám prajem krásne pôrodné skúsenosti a aby prostredníctvom nich mohli rozkvitnúť v krásne, múdre a silné ženy.