Píšem svoju vlastnú skúsenosť s pôrodom, ktorý prebehol v roku 2019.
Pôrod v mojom meste som zvažovala za predpokladu, že bude vyhovené mojim požiadavkám, ktoré boli nielen mojím osobným prianím, ale predstavovali aj dobrú prax, ktorá by mohla fungovať v našich pôrodniciach.
Stálo ma to isté úsilie, kým som si vykomunikovala všetky záležitosti (pôrodnícke a novorodenecké oddelenie). Z pochopiteľných dôvodov som sa rozhodla ísť cestou zazmluvnenia pôrodníka. Oslovila som ho na základe odporúčania a bol ochotný vyhovieť mojím požiadavkám. Nepadlo ani jedno odrádzajúce či pochybujúce slovo, a to ani počas tehotenských poradní či samotného pôrodu. Naopak, cítila som podporu.
Pôrod
Vo štvrtok o 02.00 hod. nastúpila prvá kontrakcia v posteli a už ma to prinútilo vstať, či je to naozaj pravda. Prvýkrát som zažila, že nerodím pred termínom, ale už som dokonca niekoľko dní po oficiálnom termíne, nevídané. Je to môj tretí pôrod.
Čiže áno, prišlo to. Šla som niekoľkokrát na wc (samoočista) ako to býva zvykom a s tým sa spojili kontrakcie. Šla som do sprchy pripraviť sa. Voda mi robila celkom dobre. Kontrakcie boli ani nie každých 5 minút od začiatku a naberali na intenzite. Problém vyjsť zo sprchy a obliecť sa. Druhú ponožku som už nezvládala, musel manžel.
Presun do pôrodnice
Za nejakú pol hodinku som sa dosprchovala, šla zobudiť manžela a mala čo robiť s rozdýchavaním. Napísala som teda zazmluvnenému doktorovi, že môže byť v pohotovosti, kontrakcie sú časté, že mu budem ešte volať. Reagoval hneď, že teda dobre. Lenže pol hodinu na to som mu už volala, že mám aj každé 2-3 minúty a dĺžka jednej cca 45 sekúnd, že teda asi pôjdeme. Tak sme sa dohodli, že sa tam stretneme o 04:00 hod na chodbe, aby mi príjem urobil on. Nechcela som to totiž riešiť s pôrodnými asistentkami, ktoré často trvajú na splnení všetkých povinností pri príjme.
Vzali sme si veci, aj vankúšik som si vzala, do ktorého som celý čas borila hlavu počas presunu do pôrodnice a predýchavala veeeľmi intenzívne kontrakcie. (vankúšik – rozumej obyčajný vankúš menšej veľkosti, dekoračný). Nemala som strach, ale napriek tomu sa mi ťažko uvoľňovalo, no vždy som sa snažila o hypnopôrodné dýchanie, uvoľniť telo, sánku,…
Okolie som nevnímala, vnímala som svoje kontrakcie a svoj vankúš. Veľmi mi pomohol.
Došli sme konečne prerušovane na 9. poschodie. Nemohla som vystúpiť z výťahu, manžel musel udržiavať senzor na pohyb.
Doktor tam už bol, tak sme zaklopali. Otvoril nám, podal nám ruku a šli sme do príjmovej miestnosti. Tie svetlá boli strašné, nabudúce musím požiadať o prítmie na celom oddelení 😀
Na príjme
Idem na wc, borím hlavu do vankúša. Nekoná sa žiaden oficiálny príjem, lebo rodinnú anamnézu sme si spísali do systému počas tehotenskej poradne. Nekoná sa ani CTG monitoring (nikto mi ho nenavrhuje, ani nie som schopná), vaginálne vyšetrenie tiež nie. Doktor vedel, že ho veľmi nechcem ani pri príjme.
Vo vyšetrovni som sa len prezliekla a šli sme do pôrodného boxu – samostatná izba pre jednu rodičku.
Postavila som sa k parapete, manžel zhasol svetlá, rozdýchavala som pecky a trošku sa vlúdila obava, že dokedy toto bude trvať. Plodový obal neprasknutý…. Nechcela som žiadať amniotómiu. Pri druhom pôrode som o ňu totiž žiadala, lebo môj krčok bol po 5 hodinách intenzívnej bolesti na 6cm otvorený a ja som už nevládala.
Ale začala som cítiť mierne tlaky v panve a moju pozornosť to zameralo inam, že to dieťa už zrejme ide von. Poprosila som manžela nech mi vyzlečie legíny, hodila som žinienku na zem k pôrodnému kreslu, z kresla som vzala plachtu, ktorá tam bola poskladaná a rozprestrela ju na žinienku. Kľakla som si na kolená a oprela sa o kreslo, že teda budem predýchavať takto – doma mi to pomáhalo najviac. Po chvíľke sa to ale zmenilo na predýchavanie s tlačením a pridali sa k tomu aj zvuky i keď tlak na konečník to ešte nebol. Ručala som do svojho vankúšika pomocníka. Perfektná pomôcka a tlmič zvukov zároveň.
Cítila som sa slobodne
Využívala som tlačenie s výdychom a ručala prvý krát v živote. Bolo to veľmi nápomocné a oslobodzujúce. Prvý krát som neplakala v tejto poslednej fáze od zúfalstva v horších bolestiach, spútaná na chrbte ako pri predchádzajúcich dvoch pôrodoch, ale slobodne si kričala. Myslím, že forma môjho prejavu sa odrazila presne na tom, ako som sa v tej chvíli cítila. A teda slobodne.
Chcela som už povedať manželovi, aby šiel pre doktora. Cítila som, že pomaly to ide, ale nechcelo sa mi nič hovoriť. A tak sa ma manžel po nejakom čase spýtal sám, či by už nemal ísť pre doktora. Súhlasila som.
Doktor sa spýtal, či ma môže vyšetriť, súhlasila som. Vyšetrenie prebehlo v polohe, v ktorej som bola – na zemi na kolenách. Povedal, že bránka je už zašlá a odišiel s tým, že ho zavoláme keď bude potreba tlačiť. Lenže potrebu tlačiť som mala už dávno pred tým. Chcel nám nechať súkromie. Pôrodná asistentka začala merať ozvy, po chvíli sa pozrela, že už vidí hlavičku a išla pre doktora. Stihla však povedať „teraz netlačte“, čo mi celkom zarezonovalo v ušiach. Som háklivá na riadené tlačenie.
Tlačenie
Doktor prišiel, povedal, že budem tlačiť, ako ja chcem. Kľakol si za mňa, pôrodná asistentka z ľavej strany merala ozvy, manžel bol z pravej strany. Takže už ma len spokojne nechali rodiť, dotkla som sa hlavičky, aj manžela sa doktor spýtal, či si nechce chytiť hlavičku. Tak som sa vnútorne zasmiala. Je to sila rodiť hlavu, najlepšie keď čakám na kontrakciu, nič ma nebolí, iba masakrálne štípe. Ale zvládla som to, hlavička šla tuším na dve kontrakcie a potom na ďalšiu samostatnú vyšlo telíčko. Synak sa narodil, doktor ho len chytil a dal podo mňa.
Pozerám, pupočník okolo krku. Tak som mu ho pekne odmotala a vzala do náručia. Som vďačná za prenechanie tejto kompetencie. Chvíľu sme boli takto na zemi, akoby zastal čas a v tom doktor hovorí: „Čas, čas!“ Všetci sme na ten čas narodenia zabudli.
Kontakt koža na kožu
Vstala som so synom na rukách a sadla si na pôrodné kreslo, kde sme boli spolu v kontakte koža na kožu tri hodiny.
Mala som menšie poranenie kože, ktoré sa zhojilo samo ani neviem ako.
Čakali sme na placentu, až potom sa prestrihol dopulzovaný pupočník. Ukázal mi placentu.
Z novorodeneckého oddelenia neprišiel nikto, asi až po hodine lekárka, ktorá syna popočúvala na mne. Dohodli sme sa, že všetky vyšetrenia, váženie sa vykonajú po prevoze na izbu.
Z pôrodného boxu som išla tak, ako som si to želala a to na vozíčku v kontakte „koža na kožu“ so synom. Manžel niesol batožinu, ošetrovateľ ma odviezol. Nikto ani nepípol, žiadna pripomienka.
Na izbe sme boli ešte asi hodinu aj s manželom, až potom prišla lekárka (zástupkyňa primárky), či teda vyšetríme dieťa. Boli pokusy o to, aby som zostala na izbe a manžel pôjde s dieťaťom na novorodenecké oddelenie. Nesúhlasila som, šli sme všetci spolu.
Ako prebiehali vyšetrenia
Takže sme sa spoločne presunuli na novorodenecké oddelenie, kde prebehlo vyšetrenie novorodenca, váženie a napokon aj meranie, ktoré som nechcela. Súhlasila som s tým len preto, aby sa časovo urýchlilo vyšetrenie a dieťa zbytočne dlho neplakalo počas presviedčania, ku ktorému dochádzalo.
Som si istá, že novorodenec si nepotrebuje „precvičovať pľúca“, ako sa vyjadrila zdravotná sestra.
Dieťa po pôrode potrebuje minimum stresujúcich situácií a potrebuje kontakt s matkou.
Rovnako to bolo v prípade kredeizácie očí, ktorú som odmietala, no bola mi navrhnutá aspoň alternatíva formou kvapiek Ocuflash, s čím som súhlasila, nechcela som kvapkať antibiotické kvapky. V tomto vidím medzeru, čo sa týka významu informovaného súhlasu a schopnosti akceptovať rozhodnutie zákonného zástupcu dieťaťa.
Pretože zdravotnícke zariadenie má povinnosť moje práva dodržiavať a poskytovať zdravotnú starostlivosť výlučne na báze informovaného súhlasu. Bez zbytočných okolkov.
Žiadne písanie mena na telo novorodenca sa nekonalo, hoci si to pred pôrodom vyžadovalo rozsiahlejšiu emailovú komunikáciu, kto má aké práva. Izbu sme dostali jednoposteľovú, zdarma. Bolo plno.
Domov sme šli po 48 hodinách na vlastnú žiadosť úplne bez problémov. Ja si totiž neviem oddýchnuť v nemocnici.
Mňa prepustili normálne, syn musel ísť na reverz, s čím nebol žiadny problém, ochotne mi bolo vyhovené. Skríningy boli spravené okrem odberu z pätičky, ale dali nám odberový papierik, aby sme si to doriešili u pediatričky.
Danka
