Občas sa stretneme s otázkou „Prečo sa ženy v pôrodnici neohradia voči nezmyselným pravidlám ako „Nesmiete vybrať dieťa z perinky.“, „Dieťa sa musí sa vážiť pred a po dojčení.“, „Nesmie byť s matkou v posteli.“ atd. Prečo si to tie ženy nechajú? Veď aké „musia“ a „nesmú“…? Náš názor prečo to takto je Vám prinášame v tomto blogu, ktorý bol pôvodne publikovaný ako post na Facebooku:

Uzatvorený hierarchický systém

Uzatvorený hierarchický systém, podporený takými faktormi ako je iný typ oblečenia (pacientky nočné košele, personál uniforma), obmedzený pohyb a styk s blízkymi osobami (dvere sú na guľu, návštevy sú možné len na chodbe bez akéhokoľvek súkromia), väčšina žien sa zotavuje z fyzických zranení (nástrih, cisársky rez), celkové vyčerpanie organizmu, ktoré je umocnené neustálym vyrušovaním v podobe upratovačiek v množstve 1 až x, vizít v množstve 1 až x, a samozrejme starostlivosťou o novorodenca. V dôsledku nedostatku súkromia budia ženu aj cudzie deti, a tak dochádza k spánkovej deprivácii.

Trvanie na triviálnych pravidlách a nedostatok súkromia

Trvanie personálu na triviálnych pravidlách (napr. pred vizitou nohavičky dole, uterák musí byt schovaný, vložka čistá) umocňuje pocit dehumanizácie. Pravidlá sa zároveň môžu meniť a každá ďalšia osoba, s ktorou vstupuje žena do kontaktu môže trvať na inom súbore väčšinou nepísaných pravidiel. „Zavolala som si sestričku, nech mi pomôže s dojčením, tak mi ukázala ako si ho mám priložiť a potom odišla. Potom prišla ďalšia a tá mi vynadala, že ako to robím, že takto sa to nesmie.“ Dehumanizáciu podporuje aj absolútny nedostatok súkromia – do izby sa vchádza bez zaklopania, dvere musia byť otvorené, ľudia sa nepredstavujú a nemajú problém vojsť aj na toaletu alebo do sprchy (!).

Strach o dieťa

Pridajme k tomu strach o dieťa, ktorý môže mat reálny dôvod – neviem dojčiť, dieťa má žltačku, dieťa sa po pôrode adaptovalo s komplikáciami, až po strach vyvolaný pravidlami „Ak nevypije na x-tý deň y mililitrov mlieka, tak vás nepustíme domov„. Organizmus sa dostáva na úplný pokraj psychických aj fyzických síl a tak si šetrí energiu na podstatné veci. Dôstojnosť je luxus, ktorý si nemožno dovoliť. To, čo by sme za bežných podmienok nestrpeli a bolo by pre nás neprípustné, sa stáva normálnou a bežnou realitou života. Mnohé ženy využívajú humor na odľahčenie inak nenormálnej a neprijateľnej situácie „Normálne som veľmi hanblivá, ale tam keď niekto vošiel do izby, už som rozťahovala nohy, lebo som si myslela, že sa mi tam chce pozrieť. A on sa na mňa pozeral, že čo robím, že len prišiel skontrolovať radiátor.“ …

Pravidlá

V týchto podmienkach nie je ťažké uveriť, že pravidlá „musím“ a „nesmiem“ sú reálne. Odpor voči systému sa tak stáva nesmierne ťažkým. Prežitie sa obmedzuje na „tu a teraz“. Podstatná je len táto chvíľa a treba ju prežiť s najmenšou možnou ujmou. V závislosti od celkového fyzického a psychického stavu ženy, špecifických a náhodných okolností a „nástrojov“, ktoré má k dispozícii (napr. právne povedomie o svojich právach, podporu blízkej osoby, rovnako naladenú spolubývajúcu, bezproblémové dieťa atď.) potom žena dokáže týmto pravidlám čeliť a buď ich porušuje potajme, alebo volí otvorenú formu odporu či konfliktu (toto býva málokedy a ženy si zväčša vyberajú, do ktorého boja sa pustia). V zásade však možno skonštatovať, že neexistuje človek, ktorý by bol odolný voči takémuto nastaveniu systému. Nie je to teda chyba žien, že sú príliš slabé alebo slaboduché, keď sa podriaďujú nezmyselným pravidlám. V stave, v ktorom sa nachádzajú, je to totiž stratégia prežitia. Problém je teda v systéme, nie v ženách. Je dôležité si to neustále pripomínať, inak sa dostávame do kruhu, v ktorom obviňujeme tých, ktorých práva boli pošliapané, že nemali dostatok síl, aby sa takémuto správaniu ubránili. Tento postoj upevňuje systém a nerovnovážne rozdelenie moci. A tak sa z tých, ktorí by mali poskytovať starostlivosť, stávajú dozorcovia systému a tie, pre ktoré bol systém vytvorený a mal im poskytovať starostlivosť, sa stávajú jeho obeťami. Systém sa stáva samostatnou entitou, konštruktom, ktorý vytvára obludné kombinácie správania a mechanizmy, ktoré zbavujú humánnosti všetkých jeho aktérov – zdravotníkov aj nás ženy a naše práve narodené deti.  Prvým krokom k zmene je, že si tento fakt uvedomíme.

Neobviňujme ženy, zmeňme systém!

Autorka: Zuzana Krišková Jazyková korektúra: Alena Kolesárová Foto: wikipedia