Pôrodná asistencia je jedno z najdôležitejších povolaní, no napriek tomu sa o nej len veľmi málo hovorí a práca pôrodných asistentiek je často neviditeľná alebo zamieňaná za prácu zdravotnej sestry. Oslovili sme pôrodnú asistentku Zdenku Hanušovú, aby nám viac porozprávala o svojej práci.
Zdenka, vaša cesta stať sa pôrodnou asistentkou nebola úplne priamočiara a pôvodne ste vyštudovaná učiteľka, urobili ste teda pomerne zásadnú kariérnu zmenu. Čo vás k nej viedlo?
Áno, pôvodne som vyštudovala Prírodovedeckú fakultu v Bratislave. Potom som dva roky, hneď po škole, učila na gymnáziu v Novej Dubnici, kde som vyučovala hlavne biológiu. Práca ma bavila, ale keďže v tom čase bolo veľa učiteľov a málo žiakov, tak sme museli odísť prví my, ktorí sme boli zamestnaní na dobu určitú. S manželom sme sa teda rozhodli, že by mohli prísť už aj detičky, pretože keby som si hľadala prácu v školstve, bol by to zase úväzok len na jeden rok, a teda žiadna istota.
Keďže som mala vyštudovanú biológiu a bola som od začiatku tehotenstva doma, mala som čas študovať veci okolo pôrodu a triediť si informácie na relevantné. Myslím, že aj to prispelo k tomu, že som mala veľmi dobré pôrody. Ženy v mojom okolí sa na mňa začali obracať, pýtať sa ma na skúsenosti a rady ohľadne mojej prípravy, pretože som o svojich pôrodoch rozprávala s nadšením. Časom som sa dostala až k organizovaniu stretnutí tehotných žien v materskom centre. Dokonca ma niektoré požiadali, aby som ich sprevádzala pri pôrode. Môj úplne prvý sprievod bol 3.7.2015 pri pôrode sesternice a narodení Alexíka. Ten zostáva uložený navždy do detailov v mojej mysli, pretože ma to veľmi nadchlo, keď som videla, ako partnerom pomôže mať pri sebe osobu, s ktorou sa stretávali celé tehotenstvo a pripravovali sa spoločne na pôrod.
Pri pôrodoch však môj názor alebo odporúčania či podpora žene nemali veľmi veľkú váhu pred niektorým personálom, hoci som vedela, že občas ich konanie nie je v súlade s odporúčaniami Svetovej zdravotníckej organizácie. To ma mrzelo a chcela som to zmeniť. Cítila som, že aj kvôli tomuto potrebujem zdravotnícke vzdelanie a že zmena sa musí začať diať najmä „zvnútra“ systému. Tiež som chcela, aby sa mi v praxi vyformovali názory a skúsenosti aj z tej „druhej“ strany a získala som odborný prehľad o fyziológii tehotenstva a pôrodu, no aj o hraniciach, kde sa už fyziológia končí. Začala som sa obzerať po škole, kde by som mohla študovať pôrodnú asistenciu. Práve v tom čase sa otváralo v Brne kombinované štúdium pôrodnej asistentencie, a tak som neváhala.
Čo to znamená, že štúdium bolo kombinované? Ako prebiehalo?
Štúdium prebiehalo tri roky.Do školy sme chodili každý druhý týždeň na jeden celý deň. Trikrát za rok sme mali vyučovanie týždeň vkuse, od rána do večera, plus prax. Prax sme mali hneď od prvého ročníka. V prvom semestri bola všeobecná a od druhého semestra už priamo pôrodnícka. Prebiehala individuálne, podľa toho, v ktorej nemocnici sme si ju zariadili. Dalo sa na Slovensku, ale aj v Čechách. Ja som si to skombinovala. Mladšia dcérka mala dva roky, keď som nastupovala do školy, preto mi vyhovovalo, že som mohla mať prax aj na Slovensku.
Na výkon zdravotníckeho povolania je získanie praktických skúseností nevyhnutné. Mnohé ženy však majú veľmi nepríjemné skúsenosti s tým, že sa stanú ako keby objektom praxe študentov a študentiek zo zdravotníckych odborov. Napríklad sa zrazu do izby alebo k pôrodu nahrnie 10 študentov a nikto sa ani nespýta, či s tým žena súhlasí alebo nie. Ako hodnotíte vyučovanie praxe z pozície študentky vy?
V Brne mala každá študentka svoju mentorku, skúsenú pôrodnú asistentku. Tú si buď vybrala, alebo jej bola pridelená. No a s touto pôrodnou asistentkou bola celé tri roky.
Ak pani, ktorá rodí, súhlasí, tak s pôrodnou asistentkou ide aj študentka. Lekára volajú, iba keď je nejaký problém alebo na záver pôrodu. Keď je všetko v poriadku, celý pôrod odvedie pôrodná asistentka. Študentka sa už priamo zapája do asistencie pri pôrode. Napríklad má na rukách mentorky svoje ruky alebo pomáha pridržiavať dieťatko, keď ide von. Týmto spôsobom už môže priamo získavať zručnosť, nie sa iba pozerať. A to je, podľa mňa, najlepší spôsob na získanie praktických skúseností. Na Slovensku to vo väčšine prípadov nie je takto nastavené. Funguje to takto len v niektorých pôrodniciach, čo je škoda. Kvôli deťom som však mala dosť praxe aj tu a naučila som sa zase veľa praktických vecí okolo organizácie pôrodu, administratívy, prípravy pomôcok, nástrojov, čo vnímam pozitívne.
Na Morave je to iné v tom, že k pôrodu chodí k jednej žene len jedna pôrodná asistentka, čo už zaviedli aj niektoré pôrodnice u nás. Lekár ženu príjme, zoznámi sa s ňou, aby ho poznala, lebo na záver ho musíme privolať k pôrodu. Ak všetko dobre prebieha, do pôrodu nezasahuje. Buď v tichosti dohliada, alebo pomáha pôrodnej asistentke. K samotnému pôrodu príde ešte v niektorých pôrodniciach novorodenecká sestra, ale v niektorých robí základné ošetrenie a sledovanie novorodenca pôrodná asistentka, pretože to má tiež v kompetenciách. Novorodenecké oddelenie volá len v prípade, keď sa jej niečo nezdá alebo sa už počas pôrodu vyskytli príznaky, ktoré by mohli vyžadovať ošetrenie dieťaťa neonatológom.
Ako to bolo na Slovensku?
V pôrodnici, v ktorej som praxovala na Slovensku, som sa nestretla s tým, že by prišlo desať študentov alebo medikov. Chodí tam za ženou väčšinou tiež len jedna asistentka. Niekedy sa striedajú viaceré, čo už nie je celkom dobré, pretože každá môže poradiť trochu inak, dokonca sa stane, že protichodne. Na konci prídu obe, ešte zdravotnícky asistent, lekár, novorodenecká sestra, ešte možno študentka, a zrazu je tam šesť ľudí. Preto si myslím, že ženy dosť často študentov odmietajú, pretože sa im nepáči predstava veľkého „obecenstva“ v takej intímnej chvíli. To je škoda, lebo keby sa trošku minimalizoval počet osôb pri pôrode, mali by študenti väčší priestor. Najlepšie sa totiž naučíte v praxi a nie na modeloch.
Raz sa mi na praxi u nás stala milá situácia. Pani mala napísané v informovanom súhlase, že si neželá pri pôrode študentov, tak som na to ako študentka bola upozornená. Bola som jej však asi dvakrát počas prvej doby pôrodnej zapojiť ctg monitor, tak som sa s ňou pritom pozhovárala. Ako sa schyľovalo k pôrodu a ja som chcela odísť, chytila ma za ruku so slovami: “Ale vy tu so mnou budete, že? Vy ste také slniečko.“ Hovorím jej: „Viete, ale ja tu nemôžem s vami byť, lebo ja som študentka a vy si neželáte pri pôrode študentov.“ A ona mi na to odpovedala: „Neexistuje, ja vás nepustím, to prepíšeme ten informovaný súhlas, ja vás tu potrebujem. Vy ste proste také slniečko.“ Bolo to aj pre mňa povzbudzujúce, že komunikácia a podpora rodiacej ženy má veľký význam.
Štúdium bolo teda zamerané teoreticky aj prakticky. Okrem vzdelávania na škole majú pôrodné asistentky možnosť absolvovať aj rôzne kurzy. Aká je Vaša skúsenosť?
Absolvovala som rôzne zaujímavé kurzy. Napríklad taký kurz, aký viedla pôrodná asistentka Anna Kohutová, by mal byť podľa mňa zaradený do štandardného vzdelávania. Bol veľmi prakticky zameraný a myslím, že po takomto vzdelávaní príde aj študentka do praxe viac povzbudená, istejšia. Celkovo je v našej práci veľmi dôležité celoživotné vzdelávanie a špecializačné kurzy.
Čo si pod tým máme predstaviť, že bol prakticky zameraný?
Bol to trojdňový kurz a napríklad skoro celú sobotu sme pracovali vo dvojiciach. Jedna si zaviazala šatkou oči. Druhá mala torzo panvy a bábiku, ktorá mala hmatateľné švy na hlave a jej úlohou bolo nasimulovať polohu ženy, v ktorej rodí a tiež polohu bábätka v panve. Úlohou bolo so zaviazanými očami hmatom, akoby vaginálnym vyšetrením, zistiť, či rotuje dobre alebo sa točí do abnormálnej rotácie, či už je čas na tlačenie, či už napríklad hmatáte dve tretiny symfýzy alebo iba tretinu, alebo či hmatáte tŕne sedacej kosti. Tá, ktorá mala zaviazané oči mala povedať, čo zistila – napríklad : žena je teraz na štyroch, dieťatko ešte len vstupuje do východu…, alebo: ešte by sme netlačili, ale skúsime napolohovať, lebo ešte nie je hlavička dorotovaná. Prípadne, či by sme ešte žene pred tlačením navrhli polohu, ktorá by pomohla napríklad zostúpeniu bábätka. A toto sme trénovali niekoľko hodín. Takto podobne by mohla, podľa mňa, na školách prebiehať výučba.
Navyše to bolo hravou formou, pretože tú jednu to bavilo vymýšľať, že a teraz ti dám niečo ťažké, teraz tam to dieťa dám tak a tak. Tú druhú to zase bavilo, že teraz si vyskúšam, či iba prstami viem určiť, v akej polohe je žena a ako tam to dieťa je. Lebo tohto sa najviac boja napríklad študentky. Pretože my síce sme naučené teoreticky, ako to asi vyzerá, keď tá žena je otvorená a ako má byť otvorená, koľko centimetrov, ale reálne, keď to nemáte ohmatané, tak nemáte istotu. Takže tieto technické pomôcky v školstve by som zlepšila, aby sme mohli aj hmatom spoznať, ako to vyzerá.
Prejsť na druhú časť rozhovoru
Tento článok vznikol s finančnou podporou Veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko na Slovensku.
S pôrodnou asistentkou Zdenkou Hanušovou sa rozprávala Zuzana Krišková
Za jazykovú korektúru ďakujeme Tatiane Jančárikovej
