Aj cisársky rez môže byť krásnym pôrodom

Tesne po mojej tridsiatke som mala pocit, že som tehotná, test však ukázal iný výsledok. Hnevala som sa na celý svet a nerozumela som tomu – veď som si bola istá! Toto malo byť moje prvé tehotenstvo, nevedela som teda, aký pocit mám mať, ale myslela som si, že to je presne ono. Keď sa mi podarilo nejako spracovať informáciu, že som sa mýlila, príznaky boli už také zjavné, že som si na manželov podnet urobila ešte jeden test. A tak som sa v deviatom týždni tehotenstva predsa len dozvedela, že môj pocit neklamal.

Raz mesačne

Žijem v malej dedinke vo Francúzsku, najbližšia nemocnica je vzdialená 30 km v meste Thonon les Bains. Je to priemerná nemocnica v priemernom meste. Ešte nikdy som tu nenavštívila lekára a v rámci predpôrodnej prípravy som sa mohla rozhodnúť, či sa zverím do starostlivosti gynekológa alebo všeobecného lekára. Žiadny všeobecný lekár v našom okolí však nedisponoval ultrazvukom, a tak som sa rozhodla, že si nájdem gynekológa. Náhodou ma osud zavial k najdrahšiemu lekárovi v meste, ku ktorému som vôbec neplánovala ísť. Jemne si dovolil mi navrhnúť, aby som nešla na tripple testy. Vraj sú nepresné, nie sú pre mňa rozhodujúce a on nevidí dôvod na to, aby som zvyšok tehotenstva prežila pod tlakom a stresom. Toto vo mne vzbudilo obrovský rešpekt, a od tej chvíle som mu dôverovala.

S malou dušičkou som sa spýtala pôrodnej asistentky, či môžem mať dieťa po pôrode hneď pri sebe. Videla som, ako jej tvárou prebehli určité emócie, ktoré som pochopila, až keď mi odpovedala. Veľmi jemne a s porozumením mi začala vysvetľovať, že by bolo fajn, ak by som pochopila, že pre dieťa je to to najlepšie… a že určite ma to nebude obťažovať, ale samozrejme, ak si to neželám… Dodnes sa v duchu smejem nad tou iróniou…

Stretávali sme sa raz mesačne, počas tehotenstva mi urobil iba jedno vaginálne vyšetrenie a štyrikrát ultrazvuk. Veľa sa so mnou rozprával. Na začiatku som bola otestovaná na HIV, žltačku, toxoplazmózu a syfilis. Raz mesačne som išla na odber krvi a odovzdala som moč. V 36. týždni som absolvovala test na prítomnosť streptokoka. Tu sa žena stretáva do konca 9. mesiaca iba so svojim gynekológom a pôrodnou asistentkou a iba pri prenášaní, od 41. týždňa, začne byť viac sledovaná. Informovala som sa o vyšetreniach na tehotenskú cukrovku a glukózové testy. Odpoveď znela, že ak sa mi bude zdať, že veľa priberám, môžem kontaktovať diabetológa. V pôrodnici mi dali zoznam špecialistov, ktorých mám k dispozícii, ak mám záujem (psychológ, diabetológ, anesteziológ, poradca v oblasti drogových závislostí), ukázali mi pôrodné sály, oddelenie šestonedelia i všetko ostatné. Izby boli zariadené štandardne, skôr možno skromne, príjemnú atmosféru vzbudzovali lampy v teplých farbách, pokoj na chodbách a príjemný personál.

S malou dušičkou som sa spýtala pôrodnej asistentky, či môžem mať dieťa po pôrode hneď pri sebe. Videla som, ako jej tvárou prebehli určité emócie, ktoré som pochopila, až keď mi odpovedala. Veľmi jemne a s porozumením mi začala vysvetľovať, že by bolo fajn, ak by som pochopila, že pre dieťa je to to najlepšie… a že určite ma to nebude obťažovať, ale samozrejme, ak si to neželám… Dodnes sa v duchu smejem nad tou iróniou – ja som myslela, že budem musieť o to bojovať a ona si myslela, čo je to za krkavčiu mať, keď zvažuje takúto samozrejmosť.

Mala som ešte mesiac času do plánovaného termínu, ale z nejakého dôvodu som finalizovala všetky otvorené záležitosti a nesplnené povinnosti a napísala som priateľom správy o tom, že sa mám dobre, mám ešte mesiac do pôrodu, ale ktovie, či si ešte nájdem čas znova napísať. Teraz až žasnem nad tým, ako sa moje telo pripravovalo, kým ja som bola v blaženej nevedomosti.

O mesiac skôr

Moja dcéra ohlásila svoj príchod nečakane o mesiac skôr, začalo to odtečením plodovej vody. V pôrodnici nás privítali, vyšetrili ma, dali nám s manželom izbu, spýtali sa, či niečo potrebujeme a popriali nám dobrú noc. Nikto mi neponúkal klystír, nikto sa nepýtal na holenie. Počas celého pôrodu ma nevyšetril ani jediný lekár, všetko mali v kompetencii pôrodné asistentky. To, akú majú zodpovednosť a reálne zverené kompetencie som pochopila, keď mi pôrodná asistentka vysvetľovala, že ak porodím počas jej služby, tak to bude s intímnym osvetlením a dieťatko si po vytlačení zoberiem sama. Ďalšia kolegyňa, ktorá má službu po nej, to robí zase iným spôsobom, takže žiadna uniformita.

Na druhý deň sa však veci začali vyvíjať smerom, ktorý som si absolútne neželala. Popoludní, bolo už viac ako 24 hodín od odtečenia plodovej vody, kontrakcie žiadne, zistená mierna infekcia. Navrhli mi, že mi začnú pomaly vyvolávať pôrod. Bez váhania som súhlasila, lebo v dôvernej atmosfére nebol dôvod pochybovať. Po podaní vyvolávacieho tampónu okolo piatej sa to začalo rozbiehať, o siedmej už začali byť kontrakcie mierne bolestivé, a o ôsmej som už pochopila, že ide do tuhého. Stále žiadne výraznejšie otváranie sa, žiadne posúvanie sa dieťatka.

Celú zodpovednosť som odovzdala do rúk manžela a ponorila sa do seba. Okolo desiatej som bola presvedčená, že už čoskoro nadíde moja hodinka, kontrakcie boli časté, silné. Mala som strach a bolesti, ale v pozitívnom zmysle slova som to už chcela mať za sebou. A vtedy došlo k finálnemu podlomeniu mojej psychiky. Pôrodná asistentka mi ozámila, že nenastal žiaden progres a pravdepodobne mi dajú niečo na utlmenie, aby som prečkala noc, a do 12-24 hodín porodím. Pri častých a bolestivých kontrakciách som reálne zhodnotila svoje sily a veľmi dobre som vedela, že to nie je možné. Samozrejme som však za prvoradé považovala dať pôrodu taký priebeh, akým sa sám chce uberať, nemala som v pláne diktovať si. Vedela som, že pri najhoršom sa zosypem a budem plakať a kričať, ale nebudem prvá ani posledná. Takže som bojovala ďalej, mala som už jednu kontrakciu za druhou a dieťatku sa začal zrýchľovať tep. To bol prvý okamih, kedy do pôrodu zasiahol lekár, pôrodná asistentka ho zavolala na konzultáciu.

Cisársky rez po francúzsky

Keď som počula, že ideme prikročiť k cisárskemu rezu, priznávam bez hanby, že to pre mňa bolo vykúpenie. Ako keby som počula, že ma práve idú poslať letenkou prvej triedy do Dubaja.

Sestričky, ktoré mi bránili vo výhľade, sa bez mihnutia oka presunuli na druhú stranu, je predsa prirodzené, že môj kontakt s dieťaťom, aj keď vizuálny, je absolútnou prioritou. Dcéra bola rýchlo vyšetrená, pediater dal manželovi pokyn, nech sa vyzlečie a malú mu dali na hruď.

Čakala ma vykachličkovaná miestnosť plná lekárov a asistentov, ktorí so mnou neustále rozprávali a podporovali ma. Po podaní epidurálu som pocítila okamžite teplo v nohách a neskutočnú úľavu. Manžel bol pri mne. Zrazu už bola naša dcéra von z brucha, hneď mi ju ukázali a potom išli aj s manželom do miestnosti, ktorá bola oddelená len sklenenými dverami. Sestričky, ktoré mi bránili vo výhľade, sa bez mihnutia oka presunuli na druhú stranu, je predsa prirodzené, že môj kontakt s dieťaťom, aj keď vizuálny, je absolútnou prioritou. Dcéra bola rýchlo vyšetrená, pediater dal manželovi pokyn, nech sa vyzlečie a malú mu dali na hruď. Po chvíľke ju znova vyšetrili, zabalili do plachty, manžela znovu obliekli a poslali aj s dcérou ku mne. Anesteziológ mi poprehadzoval všetky hadičky na druhú ruku, aby som mohla dcéru aspoň hladkať. Počas dokončenia operácie bola pri mne.

Potom sa s manželom vzdialili na čas, kým ma presunuli na prebúdzaciu miestnosť. Tam som už dieťatko dostala na svoju hruď, samozrejme nahé, neumyté, ale s veľkou chuťou prisať sa. A tak sme v trojici aj s manželom prečkali asi hodinku, po ktorej naše dieťa obliekli, ešte stále neumyté a presunuli nás na izbu. Moja dcéra sa narodila o mesiac skôr, akútnou sekciou, s pôrodnou hmotnosťou iba 2600 g, ale nebola umiestnená v inkubátore. Samozrejme, že mala problém s udržaním telesnej teploty, ale preto a práve preto mi ju dali nahú na hruď a takto sme strávili prvú spoločnú noc.

Asi sedem hodín po operácii ma odcievkovali, postavila som sa, samozrejme nebolo to jednoduché. Ale tá radosť, že sa môžem starať o dieťa, že si ho môžem chytiť, nosiť, pohladiť kedy chcem, to bolo neporovnateľne silnejšie, ako bolesť, a bolo to aj nesmierne motivujúce. V tomto duchu sa niesli aj ostatné dni v nemocnici. Milý personál, všade úsmevy, žiadne vizity, vstávali sme s dcérkou, kedy sme chceli.

Keď moja dcéra začala byť okolo jednej v noci hladná a ja som nevedela, ako ju mám nadojčiť, zavolala som pôrodnú asistentku, ktorá zhrbená nad mojou posteľou tri hodiny skúšala so mnou všetky možné spôsoby dojčenia. Ani raz mi neponúkla umelé mlieko, radšej sa so mnou uprostred noci trápila. Každý dokument, ktorý som v nemocnici dostala a týkal sa starostlivosti o dieťa, ako ho kŕmiť, čo robiť a čo nerobiť, obsahoval informáciu o materskom aj umelom mlieku, pod tým však bola poznámka, že materské mlieko je pre dieťa to najlepšie.

Dcére vyšetrili sluch a žltačku, kĺby skontrolovali iba pohmatom. Tu sa neviaže naširoko, ultrazvukom sa to vyšetruje iba, ak sa takýto problém vyskytol v rodine. Kompletnú starostlivosť zastrešili pôrodné asistentky, posledný lekár, ktorého som v pôrodnici videla, bol anesteziológ, ktorý mi samozrejme po operácii podal ruku – veď sme ľudia a spolu sme na niečom pracovali. Opravujem, videla som ešte jedného lekára – bol to môj gynekológ, ktorý sa prišiel ráno po pôrode opýtať, ako sa mám a stisol mi ruku. Áno, môj drahý, komerčný lekár, o ktorom by človek s predsudkami mohol povedať, že si účtuje veľa a za všetko a všetko robí len pre peniaze. Áno, je to súkromný lekár, teda podnikateľ a ten logicky robí všetko za peniaze. Lenže jeho prítomnosť pri celom mojom pôrode (ktorý trval od nedele do utorka) ma nestála ani euro.

I keď bolo všetko inak…

Bola som si istá, že nechcem, aby moje dieťa prišlo na svet za zvuku štrngania nástrojov, následného kúpania a iných tráum. Osud sa so mnou ale napriek tomu zahral a môj pôrod bol na míle vzdialený od pôrodu, aký som si želala. Odohral sa príliš skoro, bol vyvolávaný, vytrpela som si všetky bolesti okrem samotného vytlačenia a aj tak nakoniec skončil cisárskym rezom. Mám pocit prázdnoty, pripravovala som sa na niečo a keď bol cieľ na dosah, nemohla som sa ho dotknúť. Neviem, aký je to pocit, vytlačiť dieťatko, cítiť tú bolesť, po ktorej prichádza úžasná úľava, nezažila som ten smiech cez slzy, to šťastie. Je to smutné, ale môj vrcholný pocit úľavy nastal po znecitlivení dolnej časti tela. Prirodzene, že som sa tešila, keď som uvidela dcéru, ale to už som plávala na vlnách tej úžasnej úľavy, tým pádom to nebolo premostenie bolesti a šťastia. Cítila som to ako osobné zlyhanie, ako neschopnosť porodiť vlastné dieťa.

Všetci okolo mňa boli vždy k dispozícii, to ja som sa tam zvíjala od bolesti a ktovie, či to nebola moja bojazlivosť, čo nakoniec zavážilo pri rozhodovaní lekára o ďalšom postupe. Čo mi však pomohlo pozbierať sa, boli fakty a emócie. Fakty – dcére sa zrýchľoval tep. Ubehol už dlhý čas od odtečenia plodovej vody a ako sa nakoniec zistilo, bola trikrát omotaná pupočnou šnúrou a nevedela sa dosať von. Emócie – možno som bola nemožná a zbabelá, ale nikto mi to ani slovom nenaznačil, každý člen tímu sa ku mne správal ako k človeku, ktorý je na životnej križovatke a jeho povinnosťou je poskytnúť mu na tejto ceste plnú podporu.

Moja dcéra sa narodila o mesiac skôr, akútnou sekciou, s pôrodnou hmotnosťou iba 2600 g, ale nebola umiestnená v inkubátore. Samozrejme, že mala problém s udržaním telesnej teploty, ale preto a práve preto mi ju dali nahú na hruď a takto sme strávili prvú spoločnú noc.

Ďakujem všetkým dobrým dušiam, ktoré boli mojimi piliermi – môjmu lekárovi, ktorý mi vyslovene chýba, keďže teraz nemám dôvod ho navštevovať. Všetkým neúnavným pôrodným asistentkám, môjmu manželovi za jeho múdrosť a vtip (keď som sa ho v ťažkej chvíľke spýtala, prečo to tak bolí, odpovedal mi otázkou: „Teraz asi nechceš počuť príbeh o Adamovi a Eve…?“ A ďakujem mojej dcére, ktorá trpezlivo znášala moje pochybnosti, neschopnosť a chyby.

Držím palce nielen mamičkám, ktoré prejdú niečím podobným, alebo ešte horším, ale oveľa viac držím palce našim deťom. Pretože my sme dospelé, rozumieme tomu, čo sa deje a raz to všetko prekonáme. Ale naše deti sú odkázané na to, ako sa s nimi zaobchádza pred, počas i ihneď po pôrode, a jediná istota na svete, ktorú majú, sme my, ich matky. Nedovoľme nikomu, aby túto istotu našim deťom bral.

Mgr. Alena Gabriel

pôrod v pôrodnici Maternite du Leman v meste Thonon les Bains v Francúzsku