Znovuzrodenie jednej pôrodnej asistentky

Nasledujúci príbeh je osobnou skúsenosťou a zdravotnícke postupy či správanie, ktoré v ňom sú popísané nemusia byť v súlade s dobrou praxou. Autorka príbehu nemusela tieto porušenie alebo zlú prax priamo identifikovať, či ju dokonca môže považovať za dobrú. Nie je našim cieľom komentovať jednotlivé časti príbehu, navyše v čase kedy sme príbeh uverejnili sme ani my samé mali množstvo praktík normalizovaných. Dobrú prax nájdete na našom webe spracovanú v množstve článkov, ako aj v publikáciách Ženy-Matky-Telá a Bonding, matkina náruč po pôrode.

Som pôrodnou asistentkou už 20 rokov. Ale cítim sa ňou byť až teraz. Po štúdiu pôrodnej asistencie som získala pocit, že môžem ženám pri pôrode vo všetkom pomôcť. A chcela som im pomôcť. Vedela som odviesť spontánny pôrod, sterilne pripraviť infúziu s umelým oxytocínom, vyhodnotiť CTG záznam, aplikovať injekciu s analgetikom do miesta určenia, technicky odviesť pôrod, vybaviť dieťa, zveriť ho kolegyni, porodiť placentu a dohliadnuť na ženu ešte 2 hodiny po pôrode, sledovať stav maternicového krvácania, zmerať krvný tlak, pripraviť ženu na odvoz na šestonedelie, vypísať všetky nutné papiere, rozlúčiť sa so ženou.

Po čase som získala pocit, že táto moja starostlivosť nestačí, obraz pri každom pôrode bol takmer rovnaký. Ja som sa od radosti usmievala, keď som držala v náručí dieťa ženy, ktorá ho porodila, usmievala sa aj detská sestra, ktorá ho odo mňa preberala a jediný, kto plakal, bolo práve narodené dieťa. A tento obraz narodenia sa stal počas niekoľkých desiatok rokov normou. To že je oslava nového života? Postupne som si uvedomovala, že mi začal vadiť plač narodených detí. Začala som intenzívne hľadať odpoveď na moje dve otázky: „Som naozaj schopná podporiť ženu v pôrodnom procese? Prečo vo mne vyvolávajú negatívne emócie plačúce deti po pôrode?“

Zmena

Odpoveď na moju prvú otázku som dostala pri stretnutí s francúzskym pôrodníkom M. Odentom – propagátorom prirodzených pôrodov. Ten celkom zmenil moje pôrodnícke zmýšľanie. Pochopila som, aké podmienky potrebuje žena k tomu, aby svoje dieťa priviedla na svet a neprežila pri tom traumu. Aké jednoduché a nikoho to nič nestojí, iba pochopenie prirodzeného procesu rodenia, povedala som si. Vlastný oxytocín, endorfíny, prítmie, ticho, teplo, pocit bezpečia, opora, trpezlivosť, rutinne nezasahovať do procesu pôrodu, rodiacu ženu aktívne neviesť, dať žene pocit, že ona je tá, ktorá rodí, že je krásna a silná, dodať jej sebavedomie, aby verila svojmu telu a svojmu dieťatku, že to obidvaja dokážu, pretože pôrod je príroda v tej najkrajšej podobe!

Na moju druhú otázku mi dala odpoveď psychologička Michaela Mrowetz, najznámejšia propagátorka bondingu u nás. Počas jej prvej prednášky o rannom kontakte matky a dieťaťa som sa rozplakala. Na tú istú prednášku som išla niekoľkokrát za sebou, potrebovala som to počuť zas a zas, ako všetko do seba jednoducho zapadá. Podporená žena vedená iba svojim vlastným oxytocínom, ktorá nestráca kontrolu sama nad sebou a vlastným dieťaťom, svoje dieťa víta vo svojej náruči, ktorá všetko vylieči, neprerušený kontakt, pripútanie sa, lepenie, zamilovanie sa, absencia plaču dieťaťa…

Prestala som v pôrodnici pracovať a založila som si neštátne zdravotnícke zariadenie, aby som vrátila pôrod ženám a deťom radosť z narodenia. Začala som podporovať ženy, deti, rodičov. Táto osveta sa však zdala byť nedostačujúca, pretože chýbala aj podpora z druhej strany, zo strany zdravotníckeho personálu, ženy mi po pôrode popisovali pocit zlyhania, že si nevybojovali svoje pôrodné priania. V pôrodnici sa predsa bojovať nemá. Sprostredkovala som teda pre miestnych zdravotníkov workshop s M. Mrowetz o bondingu.

Nemyslím si, že ich všetkých presvedčila o nutnosti podpory rannej väzby. Stretla som sa v počiatkoch s veľkým nepochopením a agresiou, ale čas dal šancu tejto novej generácii detí ukázať, že svoje narodenie zvládnu, bez pomoci sa dokážu zadaptovať na teplom tele svojej matky, sami si obstarajú svoju potravu a to najdôležitejšie – oni vôbec neplačú! Plač je iba reakciou na separáciu od matky.

To, že sa chcem venovať podpore budúcim rodičom a práve narodeným deťom priamo pri pôrode, som si uvedomila až pred 4 mesiacmi, kedy som po nádhernom prirodzenom pôrode po prvýkrát na vlastné oči uvidela bonding s nasledujúcim samoprisatím dievčatka menom Anežka a vyvolalo to vo mne veľmi silný emocionálny zážitok, asi aj preto, že som sama matkou troch detí a s žiadnym z nich som nemala možnosť sa privítať týmto spôsobom.

Čo si želajú ženy

Dovoľte mi teda popísať jeden nádherný pôrodný príbeh očami pôrodnej asistentky. Pôrodné priania, ktoré moje klientky majú, sú veľmi stručné: podpora prirodzeného pôrodu bez akýchkoľvek medicínskych a rutinných zásahov, pokoj, prítmie, intimita, teplo, ticho, pocit bezpečia, rodiť podľa vlastného tempa a možnosť privítať sa so svojím dieťaťom, nechať dotepať pupočník, rozlúčiť sa s placentou. Pokiaľ sú splnené tieto dôležité podmienky pôrodu a rodiaca žena nie je stimulovaná, necíti sa byť pozorovaná a má možnosť sa sústrediť iba na prácu svojho tela a spojiť sa so svojim dieťaťom, potom môže dôjsť k naplneniu jej predstavy a priania a to porodiť svoje dieťa pomocou vlastného oxytocínu, privítať sa s ním, držať ho v náručí a pozrieť sa mu do očí, pozorovať ho pri samoprisávaní.

A taký bol aj pôrodný príbeh malého Vítka a jeho rodiny. Vítek sa rozhodol narodiť sa v noci. Nočné pôrody sú tie najkrajšie, sú zahalené zvláštnou temnotou a všadeprítomným tichom. Pôrodná brána sa mu otvárala necelých 6 hodín za pomoci rytmických pohybov tela jeho matky, matkino dýchanie mu dodávalo silu a dostatok kyslíku. Svetlo sviečky, levanduľová vôňa, masáž, teplá voda a homeopatiká pomáhali jeho matke prekonať tú najťažšiu prechodnú fázu. Vak blán malému Vítkovi pomáhal raziť cestu za svetlom sveta a praskol spontánne až v samom závere pôrodu.

Ihneď po pôrode bol v tichosti odovzdaný do náruče svojej matky a mohli sa začať zamilovávať. Novorodenecká sestra iba pohľadom skontrolovala jeho stav a v tichosti odišla. Vítek spokojne ležal na svojej maminke, po chvíli široko otvoril oči a fixoval svoj pohľad na tvár svojej matky. Potom si oblízal svoju pästičku a spokojne sa začal plaziť k prsu. Cesta k bradavke mu trvala necelú hodinu, ale výsledok stál za to. Spokojne sa k bradavke prisal a ja som si všimla pohľad jeho otca, ktorý na neho neveriacky pozeral a bol pyšný nielen na svoju ženu, ale aj na svojho syna. Satie a ochutnávanie bradavky trvalo asi 20 minút a potom malý Vítek spokojne zaspal na prse svojej maminky pri tlkote srdca, na ktoré bol doposiaľ zvyknutý. Od šťastia plakala matka, otec aj ja. A malý Vítek? Ten predsa nemal dôvod plakať, jeho narodenie bolo totiž krásne.

Ja aj rodičia, ktorí súhlasili so zverejnením príbehu, chceme podporiť budúcich rodičov a zdravotníkov v tom, že nie vždy je rodenie ľahké, ale môže byť naozaj krásne, nielen pre ženu, ale i pre narodené deti. Nenechajme tieto deti plakať a dajme im spoločne, v deň oslavy ich narodenia, ten najkrajší darček – byť opäť so svojou mamou.