film Medzi nami Archives - Ženské kruhy

Komentár k filmu Medzi nami

Ženské kruhy — Wed, 23 May 2018 07:47:46 +0000

Režisérka dokumentu „Medzi nami“, Zuzana Límová v sérii blogov oslovila odborníčky a odborníkov z oblasti pôrodníctva a ľudských práv, aby popísali dobrú prax. Blogy sú rozdelené podľa jednotlivých tém a ku každému vyjadreniu je priložená ukážka z filmu „Medzi nami“, ktorá ilustruje, ako by to vyzerať nemalo. V tomto článku si môžete prečítať vyjadrenie Zuzany Kriškovej za Ženské kruhy k uvedenej ukážke. Text bol pôvodne uverejnený na blogu Zuzany Límovej na Denníku N.

Aktivistka Zuzana Krišková: Rodí žena, nie zdravotnícky personál

Nedôstojná a neosobná starostlivosť sa schováva za rúšku profesionality. Rodiaca žena je redukovaná na ležiace telo, ktoré už ani nepatrí jej. Patrí personálu, ktorý s ním rutinne narába podľa svojich potrieb. Vyvlastnenie ženského tela je umocnené slovami adresovanými členke personálu: „Renátka, rodíme!“. Informácia nie je teda určená žene, je určená personálu. Množné číslo „rodíme“ prenieslo aktivitu rodenia zo ženy na personál. Personál prichádza, nepredstavuje sa. So ženou sa nikto nerozpráva, iba dostáva pokyny, ako sa má napolohovať tak, aby poloha vyhovovala personálu. Hierarchicky vyššie postavená lekárka inštruuje nižšie postavenú, ako má viesť nástrih hrádze. A to v čase, keď žena ešte ani nezačala tlačiť. Súhlas s nástrihom však ležiacemu telu nie je adresovaný. Je predsa jasné kto rodí, kto rozhoduje. Žena tlačí proti sile – leží na chrbte, v najhoršej možnej polohe, preto „ zatlačíme!“. MY. Telo nemá ani meno: „Netlačíte, MOJA!” povie žene členka personálu. A tak spoločne tlačia, žena tlačí a personál tlačí žene na brucho. Bez súhlasu vykonáva škodlivú praktiku. O jej rizikách nepadne ani slovo – personál pomáha, to musí žene ako informácia stačiť. Dieťa sa narodí a prvé slová: „Dobre! Už je NAŠE!“ rozširujú vyvlastnenie aj na práve porodené dieťa. Ak by sme chceli prepísať túto scénu tak, aby bola v súlade s medzinárodnými odbornými štandardami a zobrazovala by dôstojnú a rešpektujúcu starostlivosť, museli by sme zmeniť prakticky všetko. Museli by sme zo scény vyškrtnúť 8 ľudí, zmeniť direktívne správania sa personálu, škodlivé postupy zmeniť na dobrú prax. No v prvom rade by sme museli zmeniť postoje – žena nie je „moja”, dieťa nie je „naše” a pôrodná asistentka žene asistuje. Nerodí za ňu ani spolu s ňou. V súlade s dobrou praxou by pôrodná asistentka poskytovala tzv. “one to one care”, čiže starostlivosť jednej pôrodnej asistentky o jednu ženu. Ležiace telo by sa zmenilo na aktívne rodiacu ženu, ktorá by mala dostatok času vytlačiť dieťa (u prvorodičky môže tlačenie trvať aj viac ako dve hodiny), a to v polohe, ktorú by slobodne zvolila. Počas celého pôrodu by sa slobodne hýbala, namiesto rutinného nástrihu by dostala teplé obklady a po pôrode by jej pôrodná asistentka vytvorila priestor, aby si sama alebo s jej pomocou priložila dieťa na hrudník. Pôrodná asistentka by rešpektovala práve zrodenú rodinu a dopriala by rodičom dostatok času, aby sa zvítali so svojím dieťaťom.

The post Komentár k filmu Medzi nami appeared first on Ženské kruhy.

12 dôvodov, prečo sa ženy po pôrode nesťažujú

Zuzana Krišková — Mon, 04 Dec 2017 09:58:07 +0000

Film MEDZI NAMI o slovenskom pôrodníctve, ktorý práve hrajú v slovenských kinách, priniesol do diskusie vety: „Prečo sa tie ženy nesťažovali? Takto sa predsa nič nezmení!”. Tento blog je pre tých a tie, ktoré túto vetu hovoria, ako aj pre tie, ktoré túto vetu počúvajú.

Keď hovoríme, že ženy nemajú povinnosť sťažovať sa, stretávame sa s nepochopením. Ľudia to z našej strany považujú za výzvu k pasivite a zo strany žien za zbabelé, za akúsi patologickú túžbu byť ľutované alebo ako priznanie k tomu, že to vlastne nebolo až také zlé (veď keby bolo, tak sa predsa sťažujú, no nie?).

Nič z uvedeného však nie je pravda. Silné ženy nie sú len tie, ktoré idú do akcie, ale aj tie, ktoré uprednostnia vlastné zdravie či rodinu a starostlivosť o seba pred ďalším bojom.

Zvyšok článku si môžete prečítať na blogu Denníka N.

Prečítajte si tiež blog: Nie, žena nemôže za pokazený pôrod

The post 12 dôvodov, prečo sa ženy po pôrode nesťažujú appeared first on Ženské kruhy.

Film Medzi nami je príležitosťou na kvalitnejšie pôrodníctvo

Zuzana Krišková — Tue, 24 Oct 2017 08:11:40 +0000

Vďaka dokumentárnemu filmu „Medzi nami“ režisérky Zuzany Límovej rezonuje téma nerešpektujúceho zaobchádzania so ženami pri pôrode v celej spoločnosti. S každým zverejneným svedectvom o zlom zaobchádzaní pri pôrode, naberie odvahu ďalšia žena a pridá ku kopiacim sa šokujúcim príbehom ďalší. Niektoré príbehy sa udiali pred mnohými rokmi.

Mnohí sa pýtate: prečo sa tie ženy neozvali skôr?

Je to veľmi dobrá otázka a jej zodpovedaním sa možno posunieme bližšie k lepšiemu pochopeniu týchto žien. Pretože prvá vec, čo tieto ženy potrebujú je, že im niekto porozumie, niekto s nimi bude cítiť, aspoň na chvíľu s nimi bude zdieľať ich bolesť a uzná ju. Tak začína uzdravenie. A tým sa vlastne dostávame k odpovedi na otázku položenú vyššie. Ženy mlčali tak dlho, lebo sa báli, že ich nikto nepochopí. Keď sa im to totiž stalo, ani ony to zo začiatku vôbec nechápali. Bol to šok. Prečo?

O bezpečí

Väčšinu z nás naše mamy vychovávali v presvedčení, že pôrod je ženský údel, treba ho nejako prežiť, žena nie je dôležitá, dôležitý je lekár, pretože on vie, a my sme len ženy, ktoré nevieme (mimochodom veľmi škodlivé nastavenie, ale o tom možno inokedy). A čím viac budeme lekára poslúchať, tým vo väčšom bezpečí sme. Lekári a nemocnica sú bezpečie. Takto vychovaná žena vstupuje do nemocnice v deň pôrodu s tým, že prichádza do bezpečia, kde sa o ňu postarajú. Predstavte si na chvíľu bezpečie. Hocijaké miesto, ktoré považujete za bezpečie. Ako tam je? Ako sa tam cítite? Sú tam nejakí iní ľuďia okrem vás? Ako sa k vám správajú? Čo je potrebné, aby to miesto ostalo bezpečné aj naďalej? Takže žena prichádza do nemocnice v presvedčení, že prichádza do bezpečia. A zažíva, že ľudia, ktorí tam sú, k nej nie sú slušní. Nerešpektujú ju. Nemajú záujem o jej potreby a prežívanie. Bez opýtania sa jej dotýkajú, spôsobujú jej rôznymi úkonmi nepríjemné pocity až bolesť. Niekedy je ich správanie ponižujúce, niekedy až kruté. Jej predstava o bezpečí sa rúca, ľudia, ktorí jej majú pomôcť, sa k nej nesprávajú dobre. Odísť sa nedá a o to je to horšie. Ako je to možné? Prečo sa jej to deje? Keď je po všetkom, žena nemá odpovede, len veľa otázok. Kto jej ich zodpovie? Každý, koho pozná, hovorí, že takto to má byť. Nedokáže na tieto otázky odpovedať. Nemá sa koho opýtať. Je v tom sama a nerozumie. Cíti zmätok, bolesť, poníženie. Preto mlčí. Jediné, čo dokáže, je pokúsiť sa zabudnúť na to zlé a sústrediť sa na to dobré – dieťa. Preto ženy tak dlho mlčali. Pretože tí, ktorým sa to nestalo, by im neverili. Hrozilo príliš veľké riziko, že budú čeliť popretiu svojej skúsenosti, možno dokonca odsúdeniu, že svojím svedectvom narúšajú naše predstavy o správnosti toho, ako sa veci majú. Samotná traumatická skúsenosť z pôrodu je pre ženu veľké bremeno. Niesť spolu s ním ešte aj ďalšie nepochopenie, popretie či dokonca odsúdenie, je proste priveľa.

Čo je teda zdravá empatická odpoveď na svedectvo o nerešpektujúcom zaobchádzaní pri pôrode?

V komentároch na internete sa často objavujú takéto reakcie: „Ale ja som bola spokojná, všetci boli na mňa milí.“ „Zachránili mne a dieťaťu život, preto nie je možné, aby robili niečo zle.“ „Preháňa, nič nevydrží, čo čakala?“ „Určite sa nedobre správala/ohrozovala si dieťa, takže nemala nárok na slušnejšie zaobchádzanie.“ Predstavte si, že vám váš otec v pokročilom veku hovorí o tom, ako ho na staničných schodoch zhodil na zem mladý človek s ruksakom. Váš otec má pomliaždenú tvár, opuchnuté ústa, boľavé rameno a ruku. (Možno je empatia s ním pre nás ľahšia, pretože jeho zranenia sú viditeľné, zatiaľ čo traumu z pôrodu nevidno). Poviete mu: „Ale mňa na tých schodoch nikdy nezhodili, naopak stretol som tam veľmi príjemného človeka.“ Alebo: „To sa Ti tam určite nemohlo stať, tie schody sú bezpečné!“ či „Ale nepreháňaj, sú to dôležité schody, bez nich sa nedostaneme k vlaku, zabudni na to, budeš v poriadku.“ Či dokonca: „Čo si sa mu motal pod nohy! Ty sa na tých schodoch nevieš správať! Ani sa nečudujem, že Ťa zhodil!“ Alebo na chvíľu precítite jeho bolesť, uznáte, že to bol nepríjemný zážitok, pomôžete mu zotaviť sa a ak je to možné, pokúsite sa zabezpečiť, aby sa to ľuďom na tých schodoch nestávalo? Prečo sa v tomto prípade dokážeme zachovať súcitne, ale keď ženy zdieľajú negatívne skúsenosti z pôrodu, nie sme toho schopní? Spochybnenie, popretie, či dokonca obvinenie obete nepomôže ani tej konkrétnej žene, ani celej spoločnosti posunúť sa z tejto situácie ďalej. To, čo nás môže všetkých posunúť, je uznanie týchto príbehov a bolesti, nerešpektu a poníženia, ktorú obsahujú. To znamená, na chvíľu toto všetko sám/sama cítiť. Pre niekoho môže byť vstúpenie do tejto bolesti také ťažké, že sa tomu bránime, ako sa len dá, najčastejšie popretím, spochybnením, či dokonca pobúrením. Táto obranná reakcia je pochopiteľná, a môže pomôcť konkrétnemu poslucháčovi uchrániť sa od momentálnej bolesti. Avšak žene, ktorá zdieľa svoj negatívny zážitok z pôrodu, nepomôže. A nepomôže ani zabezpečiť, aby všetky tie ženy, ktoré ešte len budú rodiť, mali veľkú šancu porodiť v skutočnom bezpečí, s rešpektom, a s prístupom k zdravotnej starostlivosti založenej na dobrej praxi.

Nemôžeme zmeniť to, čo nevidíme

Reakcie zdravotníkov sa, vo všeobecnosti, nesú v znamení popretia: „Nie je to objektívny pohľad, toto sa nedeje.“ „Je potrebné sa pozerať na všetko, čo robíme dobre, a nie na pár výnimiek, ktoré nie sú spokojné.“ „Robíme záslužnú prácu, zachraňujeme životy, vy nemáte naše vzdelanie, a preto nemáte právo nás posudzovať.“ „Máme tisíce spokojných pacientiek, a preto poukazovanie na tie nespokojné, je nepodstatné.“ „Tým, že budeme hovoriť o tom zlom, vystrašíme všetky tie ženy, ktoré sa pripravujú na pôrod, a potrebujú sa v pôrodnici cítiť v bezpečí.“ (Aha, tak v bezpečí. Aj vám to pripomína Hlavu 22?) O trošku viac sebareflexie je cítiť vo vyhlásení UNB: „Dokument je síce neobjektívny, ale dobre, investujeme financie do stavebných úprav a inkubátorov a dáme si školenie v komunikácii.“ Zdravotníci to majú v tejto situácii ešte ťažšie, než bežná verejnosť, pretože majú o jednu prekážku navyše na ceste k uznaniu daného javu v jeho plnom rozsahu. Ak by totiž uznali, že tento problém existuje a je naozaj závažný, museli by čeliť pocitom viny, zlyhania a sklamania, že možno robili veci, ktoré mali taký negatívny dopad. Majú zdravotníci k dispozícii nástroje, ktoré by im pomohli tento posun v ich postoji urobiť a so všetkými týmito pocitmi sa vysporiadať? Ak nie, nebudú schopní uvidieť to, čo čoraz viac ľudí konečne vidí. A ako zmeníme niečo, čo nevidíme?

Ženy už viac nie sú ticho

Aj vďaka internetu a sociálnym sieťam majú ženy prístup k porozumeniu a súcitu iných žien s podobnou skúsenosťou. Keď sa jedno svedectvo stretne so súcitom a porozumením, naberie odvahu ďalšia a prehovorí tiež. Príbehov je čoraz viac a zdá sa, že tento jav nerešpektujúceho zaobchádzania so ženami pri pôrode je oveľa rozsiahlejší, než sa pôvodne zdalo. Už pred niekoľkými rokmi vznikli občianske združenia, ktoré pomenúvajú dlho nepomenované škodlivé javy a prinášajú poznatky o prospešných prístupoch založených na poznatkoch modernej vedy. Tieto organizácie si vďaka svojej profesionálnej práci získavajú čoraz väčší rešpekt a uznanie. Ponúkajú nám jazyk na pomenovanie toho, čo je potrebné zmeniť a ukazujú nám cieľ, ktorý je potrebné dosiahnuť a navrhujú cesty, ako sa k nemu dopracovať.

Je to veľká príležitosť

Dokumentaristka Zuzana Límová svojím filmom „Medzi nami“ strčila nohu do dverí, a otvorila pre nás príležitosť k zmene k lepšiemu. Jej úloha sa týmto skončila. Prejsť musíme my všetci. Ženy, ktoré zažili nerešpektujúce a nedôstojné zaobchádzanie, ženy, ktoré boli spokojné, ženy, ktoré by bez pomoci pôrod neprežili, alebo by nemali zdravé bábätká, muži jedných aj druhých žien a zdravotníci a zdravotníčky, bez ktorých zmena nie je možná. Sme pripravení ako spoločnosť urobiť ďalší krok smerom k väčšiemu rešpektu k ženám a lepšiemu zdraviu celej spoločnosti? Úprimne verím, že áno.

The post Film Medzi nami je príležitosťou na kvalitnejšie pôrodníctvo appeared first on Ženské kruhy.

Film Medzi nami rozprúdil diskusiu o pôrodoch na Slovensku, ženy sa ozývajú

Ženské kruhy — Mon, 23 Oct 2017 13:03:08 +0000

Film Medzi nami režisérky Zuzany Límovej, dokument z Bratislavských pôrodníc, ktorý poukázal na násilie a nerešpekt pri pôrode dokonca aj pri zapnutých kamerách, rozprúdil búrlivú diskusiu o stave slovenského pôrodníctva. Na jednej strane stojí vedenie UNB, ktoré film označuje za vysoko neobjektívny, na druhej strane stoja tisícky žien s ich vlastnou pôrodnou skúsenosťou. Na výzvu denníka SME sa v priebehu jedného dňa ozvalo vyše 50 žien, ktoré zažili násilie pri pôrode, niektoré príbehy zverejnil. Ženy sa začali ozvývať aj nám, ich príbehy anonymizovane zverejňujeme na našej facebookovej stránke.

Minister zdravotníctva T. Drucker je presvedčený, že film Medzi nami ukázal individuálne ľudské zlyhania, ktoré neodzrkadľujú väčšinový stav v našich nemocniciach. Ženské kruhy spolu s Občan, demokracia a zdpovednosť reagovali otvoreným listom, v ktorom ministrovi zdravotníctva vysvetľujú, že násilie, porušovanie ľudských práv žien a nevhodné praktiky pri pôrodoch sú na Slovensku žiaľ bežnou realitou, na čo upozorňujú už niekoľko rokov. Štát musí tento systémový problém riešiť.

Sme veľmi rady, že hlas Ženských kruhov bolo v posledných dňoch cez našu predsedníčku Zuzanu Kriškovú počuť z viacerých strán, napr. priamo na diskusii po premietaní filmu Medzi nami na festivale Jeden svet, vo večerných správach TV Markíza, a ako hosťka sa vyjadrovala k téme aj v rádiu Aktual. Do verejného povedomia sa nám tak podarilo dostať komplexnejší pohľad na systémové problémy v pôrodníctve na Slovensku.

The post Film Medzi nami rozprúdil diskusiu o pôrodoch na Slovensku, ženy sa ozývajú appeared first on Ženské kruhy.

Násilie a iné porušovanie ľudských práv žien pri pôrodoch: bežná realita

Ženské kruhy — Thu, 19 Oct 2017 10:26:28 +0000

V spolupráci so združením Občan, demokracia a zodpovednosť sme vydali túto tlačovú správu:

(ODZ + ŽK, 19. 10. 2017) – Porušovanie ľudských práv žien pri pôrodoch vrátane násilných praktík nie je v slovenských pôrodniciach žiadnou novinkou ani ojedinelým javom, upozorňujú expertky občianskych združení Občan, demokracia a zodpovednosť (ODZ) a Ženské kruhy. Naopak, ide o prax dlhodobo a masívne rozšírenú v pôrodniciach po celom Slovensku. Pripomínajú to v otvorenom liste ministrovi zdravotníctva Tomášovi Druckerovi, ktorý mu zaslali včera (v prílohe).

Rodiace ženy sú často vystavované nielen fyzickému a psychickému násiliu a iným porušeniam práv, na ktoré poukazuje aj dokumentárny film Medzi nami, ale aj ďalším porušeniam. „Okrem prejavov fyzického násilia, ktoré spočíva napríklad aj v nútení žien, aby rodili v polohe v ľahu či poloľahu, v dôsledku čoho si nemôžu uľaviť od pôrodných bolestí, v šití pôrodných poranení bez adekvátneho tíšenia bolesti, vo vaginálnych vyšetreniach počas kontrakcií či bez súhlasu rodiacich žien je pomerne frekventované aj psychické násilie, ktoré spočíva napríklad v zastrašovaní alebo znevažovaní žien či celkovo hrubom správaní sa voči nim,“ uvádza Janka Debrecéniová, právnička zo združenia Občan, demokracia a zodpovednosť. „Násilie a iné porušovanie práv si niekedy zdravotnícky personál nemusí ani uvedomovať a v niektorých prípadoch býva dokonca sprevádzané dobrými úmyslami – čo samozrejme neznižuje jeho závažnosť,“ dodáva Debrecéniová.

Znepokojenie nad násilím v slovenských pôrodniciach viackrát vyjadril aj komisár Rady Európy pre ľudské práva Nils Muižnieks. Aj Výbor OSN pre odstránenie diskriminácie žien upozornil vládu SR na porušovanie práv rodiacich žien a vyzval ju na zabezpečenie nápravy.

Osoby zodpovedné za riadenie, resp. stav pôrodníctva na Slovensku sa nemôžu tváriť, že o neprijateľných praktikách porušujúcich ľudské práva v pôrodniciach nevedia. Už pred dva a pol rokom, v apríli 2015, združenia vydali publikáciu ŽENY – MATKY – TELÁ : Ľudské práva žien pri pôrodnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku*. Informovali ňou zodpovedných aj širokú verejnosť o neúnosnej situácii v slovenských pôrodniciach. Publikáciu, založenú na monitoringu všetkých pôrodníc, ako aj na hĺbkových rozhovoroch s rodiacimi ženami, doručili aj vtedajšej ministerke zdravotníctva a neskôr jej nástupcovi Tomášovi Druckerovi. Rovnako ju doručili všetkým lekárom a lekárkam riadiacim pôrodnícke oddelenia, resp. pôrodnícke kliniky v SR. Publikáciu združenia prezentovali aj na viacerých odborných fórach vrátane podujatí organizovaných gynekologicko-pôrodníckou obcou a obcou pôrodných asistentiek. Všetky tieto skutočnosti včera predstaviteľky oboch združení pripomenuli ministrovi zdravotníctva otvoreným listom.

Na všetkých uvedených fórach vyvolala publikácia živú a často i dosť nepriateľskú odozvu. V každom prípade však bola podnetom pre verejnú diskusiu, ktorá sa obnovuje vždy s novou silou pri každom ďalšom zverejnení správ o neprijateľnom a nerešpektujúcom zaobchádzaní s rodiacimi ženami. Je preto len ťažko pochopiteľné, prečo sa napriek tomu od roku 2015 nepodarilo v pôrodníckych kruhoch a na úrovni ministerstva zdravotníctva rozprúdiť hĺbkovejšiu diskusiu, ktorá by vyústila do potrebnej sebareflexie a hľadania systémových riešení.

„Kým sa vďaka filmu neprevalil škandál zobrazujúci ponižujúce a poškodzujúce praktiky v pôrodniciach, nikto na naše zistenia nereagoval príliš vážne, hoci sme ich zosumarizovali veľmi dôkladne a s použitím štandardných metód kvalitatívneho výskumu a ľudskoprávneho monitoringu. Rovnako nik nepristúpil ani k odstráneniu škodlivých praktík porušujúcich ľudské práva a k presadzovaniu dodržiavania medzinárodne uznávaných zdravotníckych štandardov, napr. Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) či Medzinárodnej federácie pre gynekológiu a pôrodníctvo (FIGO). Bolo by preto dobré, keby sa zodpovední namiesto nepresvedčivého dehonestovania filmu a jeho autorského tímu a porušovania práva na dôvernosť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti u samotnej režisérky sústredili na hľadanie spôsobov, ako môžu aj túto spätnú väzbu, po ktorej neustále naoko volajú, premeniť na prístupy a služby orientované na rodiace ženy a na dodržiavanie ich práv,“ uvádza Zuzana Krišková, predsedníčka združenia Ženské kruhy. Dodáva, že pracovnoprávny postih jedného z protagonistov, s ktorým vedúci predstavitelia bratislavskej univerzitnej nemocnice navyše zjavne nie sú stotožnení, nie je opatrením, ktoré má samo osebe potenciál eliminovať systémové porušovanie práv v pôrodniciach.

Zástupkyne oboch združení zároveň vyjadrujú svoje znepokojenie nad zľahčovaním násilia na ženách, ktoré odznelo v reakciách vedúcich predstaviteľov Univerzitnej nemocnice Bratislava (UNB) na ich tlačovej konferencii k filmu Medzi nami v stredu 18. októbra. Miroslav Borovský, hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre gynekológiu a pôrodníctvo, napríklad pri spochybňovaní fackania rodiacej ženy, ku ktorému sa lekár vystupujúci vo filme sám priznal, uviedol, že dotyčný lekár „chcel byť frajer, že dal niekedy nejakej po papuli“ a že sa tak chcel ukázať pred sestričkou. Igor Rusnák, prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky na Kramároch, zas vysvetľoval, že „brachiálna pomoc“ je aj chytanie rúk rodiacej ženy tak, aby sa v bolestiach nechytala svojich rodidiel, keď „neposlúcha“.

„Takéto prejavy nás veľmi znepokojujú, obzvlášť, ak ide o vedúce osobnosti slovenského pôrodníctva, ktoré vychovávajú nové generácie lekárov a lekárok. Ak vedúce osobnosti pôrodníckych zariadení násilie na ženách tolerujú a dokonca ho predstavujú ako riešenie situácií, ktoré pri pôrodoch vznikajú, vytvára to podhubie pre inštitucionálne násilie. Ženy navyše neprichádzajú do pôrodníc poslúchať, ale porodiť, a zdravotná starostlivosť musí byť poskytovaná bez násilia a s rešpektovaním fyzickej a duševnej integrity a všetkých ďalších práv žien,“ zdôrazňuje Debrecéniová.

„Vyvodenie individuálnych aj inštitucionálnych zodpovedností za porušenia práv v konkrétnych prípadoch musí sprevádzať celý rad ďalších opatrení a politík, ktoré budú prijímané nielen na úrovni UNB a ďalších nemocníc, ale aj na úrovni štátu. Východiskom pre zavádzanie systémových zmien by malo byť uvedomenie si skutočnosti, že oprávnenými osobami pri poskytovaní pôrodnej starostlivosti sú rodiace ženy a že ony a ich práva by preto mali byť v centre pozornosti. Aj preto pevne veríme, že ženy ako osoby, o ktoré pri poskytovaní pôrodnej starostlivosti primárne ide, budú plnohodnotne zapojené do všetkých procesov, ktoré sú nevyhnutné na nastolenie potrebných zmien,“ dodáva Šarlota Pufflerová, výkonná riaditeľka združenia Občan, demokracia a zodpovednosť.

Občianske združenia v súčasnosti spoločne pripravujú vydanie novej publikácie nadväzujúcej na publikáciu ŽENY – MATKY – TELÁ z roku 2015, ktorá bude mapovať príčiny, sprievodné znaky a ďalšie systémové aspekty porušovania ľudských práv žien v slovenských pôrodniciach. Publikácia vyjde ešte v tomto roku.

Pre ďalšie informácie kontaktujte:

– Mgr. Janka Debrecéniová, MJur., PhD. (Občan, demokracia a zodpovednosť) – 0905 825 408, debreceniova@odz.sk

– Ing. Zuzana Krišková, PhD. (OZ Ženské kruhy) – 0908 624 008, zenskekruhy.oz@gmail.com

– PhDr. Šarlota Pufflerová, PhD. (Občan, demokracia a zodpovednosť) – 0905 471 164, pufflerova@odz.sk

Napísali sme tiež list ministrovi, ktorý si môžete stiahnuť tu.

The post Násilie a iné porušovanie ľudských práv žien pri pôrodoch: bežná realita appeared first on Ženské kruhy.