Nezaradené

Kde bolo, tam bolo… Alebo ako sa moje dieťatko narodilo

Hoci pozíciu matky obhajujem už viac ako šesť mesiacov, k napísaniu môjho pôrodného príbehu som sa odhodlala len pred pár dňami. S myšlienkou podeliť sa so svetom o výnimočný zážitok, akým pôrod bezpochyby je, sa moje podvedomie zaoberalo tak dlho, až kým zhoda náhod dala tomuto nápadu „zelenú“a ja som začala spomínať…

Na štart môjho „behu na dlhú trať“ som sa postavila v apríli minulého roka, kedy som sa dozvedela, že s priateľom čakáme bábätko. Novinka ma zastihla maximálne nepripravenú a pochybnosti o mojich rodičovských schopnostiach mali voľný priestor.

Vždy som vedela, že by som raz chcela mať deti, ale hovorila som si, že som ešte mladá, mám čas a že ak raz, tak to bude pekne naplánované. V mojich predstavách som si často predstavovala ako sa budem pred tehotenstvom detoxikovať, zdravo a vyvážene sa stravovať a pod., aby moje dieťatko bolo „zdravé ako repa“. No osud mal so mnou iné plány a toto všetko som akosi nestihla :).

Prvé mesiace boli ťažšie. Nechutilo mi jesť, nemohla som nič variť. Neznášala som jedlá, ktoré som predtým milovala, rána som trávila nad toaletou. Bola som bez nálady a otravovali ma otázky príbuzných, že ako sa cítim, prečo nepriberám a pod. Schudla som na 48 kg. Rozbehlo sa to až po prvom trimestri.

Tu v Nemecku som si našla veľmi príjemnú gynekologičku a tešila sa z prvých obrázkov nášho dieťatka. Celý zdravotnícky tím bol veľmi príjemný, s úsmevom na tvári sme sa stretávali pri každej prehliadke. Testy a výsledky vyšetrení som mala ukážkové. Prirodzené tehotenstvo.

Ďaleko od rodiny a známych som mala skutočne čas sama na seba. Pracovná činnosť mi bola zamestnávateľom zakázaná, dni som trávila doma. Okrem plánovania svadby, ktorá sa konala v júli, som si čítala rôzne články o tehotenstve, a to hlavne na internete, ale aj v rôznych časopisoch a v knihách.

Po svadbe som sa zamerala už len na tehotenstvo. Pamätám si, ako som jeden júlový večer surfovala po internete, čítala príbehy žien a vtedy mi došlo, že o 4 mesiace mám porodiť bábätko. Ja sama! Nikto iný to za mňa neurobí!

Zmocnila sa ma panika, ani zaspať som nemohla…

V priebehu ďalšieho mesiaca som si zadovážila knihy: Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu od Henci Goer, ďalej knihy Aby porod nebolel, Aktivní porod a Hypnoporod. Navštevovala som stránky ako ženské kruhy, vnímavé tehotenstvo a pod. a študovala takmer každý deň. Čím ďalej som sa téme tehotenstva a pôrodu venovala, tým viacej som bola presvedčená o tom, že chcem prirodzený pôrod a celkovo pre mňa a bábätko len to najlepšie.

Z každej knihy som si vybrala niečo. Najviac mi však pomohla kniha Aktivní porod, ktorá bola veľmi dobre spracovaná. Každý druhý deň som cvičila jógu z tejto knihy, pila som čaj z malinovníka/ alchemilky, jedla ľanové semeno, často som chodila von na dlhé prechádzky, počúvala som Vivaldiho Štyri ročné obdobia a tešila sa z každého kopančeka môjho dieťaťka. Vedela som, že sa má v brušku dobre a aj keď som mala stanovený termín koncom novembra, v duchu som si hovorila, že Miuška bude decembrové bábätko.

Pohrávala som sa aj s myšlienkou domáceho pôrodu, ale keďže máme jednoizbový byt, nevedela som si to akosi reálne predstaviť a pravdu povediac, necítim sa v ňom ako doma, tak som radšej pristúpila na pôrod v nemocnici. Približne v 30 tt. som zmenila gynekologičku, nakoľko kúsok od nás bolo ďalšie gynekologické centrum. Považovala som to pre mňa za jednoduchšie, keďže mi moja intuícia napovedala, že budem prenášať a prechádzka na vyšetrenia mi vždy len prospela.

Cítila som sa veľmi dobre. Nemala som žiadne problémy. Nepripadala som si veľká a ani mi bruško nevadilo, vedela som, že všetko je také aké má byť.

V treťom trimestri moje výsledky upozorňovali na nedostatok železa v krvi, čo je v tehotenstve prirodzené. Odmietla som však syntetické vitamíny a zamerala som sa na môj jedálniček. Objavila som melasu a snažila som sa konzumovať potraviny bohaté na železo. Výsledky však stále neboli optimálne, no môj rozum mi napovedal, že to tak má asi byť a recepty na železo, ktoré mi pravidelne chodili do schránky som len odkladala.

Častejšie lekárske návštevy boli od myslím 30 týždňa obohatené o CTG. Moje dieťatko v brušku toto vyšetrenie doslova neznášalo a ja spolu s ním. Vždy ma strašne kopkala a mala som pocit, akoby volala o pomoc. Pamätám si, že som niekedy počas monitorovania aj plakala a v duchu premýšľala, či je toto vyšetrenie naozaj také dôležité alebo je jednoducho len taká doba, že bez toho by to už ani nešlo? Nemala som odvahu povedať „NIE!“

Dni utekali ako voda a ja som sa cítila veľmi dobre. Naštudované knihy, nacvičené pôrodné pozície, večerné cvičenia s Epi-nom, žiadne problémy a chuť do života mi dodali sebavedomie a pocit pripravenosti a zároveň mi pomohli spísať pôrodný plán a predložiť ho v nemocnici, kde ho rešpektovali a kde ma uistili, že sa mi budú snažiť vyhovieť.

Jednotlivé body z pôrodného plánu som si prešla s jednou slovenskou pôrodnou asistentkou Martinkou, ktorá pracuje tu v Nemecku. Jej meno som našla v jednom z pôrodných príbehov na internete, tak som si na ňu vyhľadala kontakt a ochotne mi poradila vo všetkom, čo ma zaujímalo (touto cestou by som sa ti chcela Martinka poďakovať, veľmi si mi pomohla!)

Prišiel deň „D“ a nič sa nedialo. Presne ako som predpokladala. Nevadili mi telefonáty ani emaily od rodiny a známych, že či už rodím, ako skôr otravné návštevy u lekára každý druhý deň a opakujúce sa vaginálne vyšetrenia či CTG. Už len z tohto dôvodu som chcela, aby sa už Miuška narodila, aby ju už nik nemohol vyrušovať tam, kde jej bolo tak dobre.

V pondelok ráno som opäť kráčala k lekárovi. Cestou som pozerala na oblohu, bolo skutočne krásne, slnečno. Pomyslela som si, že v taký pekný deň by sa aj mohlo moje dievčatko narodiť, ale slečna si dávala načas :).

Ešte v ten deň pred polnocou som sa zobudila a išla na WC. Keď som si opäť ľahla, po cca 10 min. spánku som sa zobudila na miernu bolesť podobnú blížiacej sa menštruácii. Začalo sa to opakovať. Zatvorila som sa v kúpeľni a počítala som si intervaly. Telo sa začalo postupne prirodzene vyprázdňovať. Kontrakcie začali byť bolestivejšie a nepomáhala ani teplá sprcha. Švagrinej som napísala ešte SMS, že už to asi prichádza a čakala som na jej pozitívnu odpoveď, ktorá ma povzbudila. Rozložila som si podložku na cvičenie a kontrakcie som predýchavala v rôznych polohách z už spomínanej knihy. Manžel sa samozrejme zobudil, ale poslala som ho späť do postele s argumentom, že je to len začiatok, nech si ešte pospí. On však už zaspať nevedel a začal si chystať veci a desiatu do pôrodnice, bolo to milé…

Intervaly medzi bolestivými kontrakciami sa skracovali (cca každé 4 min.), a tak sme sa vybrali do nemocnice vzdialenej asi 10 min. cesty autom, aj keď som pôvodne chcela čakať na odtečenie plodovej vody. V aute som si kľakla na zadné sedadlá a obdivovala žiariaci mesiac, ktorý bol prekrásny.

Na pôrodnú sálu sme prišli okolo pol 5 ráno. Pôrodná asistentka ma napojila na monitor, kontrakcie sa zmiernili. Otvorená som bola len na 2 cm. Lekár mi spravil ultrazvuk v ľahu, čo bolo veľmi bolestivé a zhodnotil, že všetko je v poriadku a musíme trpezlivo čakať. Ako prvorodička môžem očakávať aj 12 hodinový pôrod.

Medzitým našla iná pôrodná asistentka môj pôrodný plán priložený k mojej karte, ktorý mala chuť so mnou prediskutovať v čase intenzívnych kontrakcií. Pach po cigaretách z jej úst a z rovnošaty mi ako rodiacej nefajčiarke bol veľmi nepríjemný a pravdupovediac som ju ani nepočúvala. Sústredila som sa na predýchavanie a na vizuálne predstavovanie si, ako bábätko postupuje pôrodnými cestami. Okolo 6 hodiny ráno nám pridelili izbu, kde sme našťastie boli sami.

Slniečko pomaly vychádzalo a prenikalo do miestnosti, vyvolávalo vo mne pocit tepla. Manžel si ľahol na posteľ a ja som každú kontrakciu predýchavala v stoji. Medzi kontrakciami som sedela a oddychovala. Bola som skutočne unavená, v sede som aj zaspávala, no opakujúce sa bolesti ma vždy postavili na nohy. Pozorovala som aj manžela ako na posteli zaspal. Bol tiež unavený a pomôcť mi nemal ako. Závidela som mu, že on môže spať a ja nie. Vytiahla som si z tašky MP3 prehrávač a pustila som si obľúbené piesne. Stála som pri okne a pozerala do okien iných oddelení, pozorovala som ľudí a stonala pri každej kontrakcii.

Hodiny utekali veľmi rýchlo. Okolo pol 11 som cítila, že potrebujem dodať telu energiu. Preto sa manžel vybral do neďalekého obchodu po hroznový cukor (nabudúce si ho už pribalím do tašky). Kým sa stihol vrátiť, navštívila som toaletu aj cez 10 krát. Dokonca som aj vracala. Telo sa stále čistilo a pripravovalo na pôrod. Spozorovala som aj, že zo mňa niečo tečie, ale bolo to postupné odtekanie, takže som nevedela, či je to už plodová voda alebo moč. Kontrakcie už boli skutočne intenzívne a tak som privolala sestričku. Vtedy sa vrátil aj manžel a spolu sme sa presunuli opäť na monitor. Asistentka skonštatovala, že som otvorená len na 4cm, ale že plodová voda mi už odtiekla. Nechala ma napojenú na CTG, tentokrát však už v stoji. Mala som pocit, že je to nekonečné a manžel tiež. Optimisticky však poznamenal, že do 12 hod. sa maličká narodí. Odbehol si na toaletu a ja som sa od bolesti takmer šplhala po stene. Takto to prebiehalo niekoľko minút. Keď som už nevedela čo so sebou, oddane som sa zavesila na muža, čo mi veľmi pomáhalo. Intenzívne som kričala, aby som to urýchlila. Stále som sa snažila vizualizovať, predýchavať a v duchu som nadávala na knihu, kde sa písalo, že pôrod nebolí :)!

Zrazu bola bolesť taká intenzívna, že som mala pocit, že mám tlačiť a niečo ma dokonca ťahalo do kolien, resp. na kolená. Zavolali sme na asistentku. Našťastie dobehla iná, veľmi príjemná a nefajčiarka. Vyšetrila ma a išlo sa rodiť. Presunuli sme sa do vedľajšej miestnosti. Mala som pocit, že musím ísť ešte na veľkú a pýtala som sa, kde nájdem toaletu. Asistentka milo odpovedala, že ak mám taký pocit, tak dieťatko už zostupuje dole a idem rodiť.

Dobehol aj mladý lekár a začali s asistentkou chystať lôžko. Ja som si však už v pôrodnom pláne zvolila polohu na zemi v drepe (prípadne na všetkých štyroch). Boli prekvapení, ale asistentka ochotne pripravila na zemi všetko potrebné. Napojili ma opäť na monitor. Manžel mi bol oporou zozadu zatiaľ čo ja som na zemi čupela. Asistentka sa ku mne sklonila, rozprestrela uterák podomňa a pre väčšie pohodlie sa dala na kolená. Lekár si priložil stoličku, sadol si pred nás asi v metrovej vzdialenosti a divadlo sa mohlo začať.

Aj keď som pôvodne chcela dieťatko von predýchať, na popud asistentky som začala tlačiť. Povedala mi, aby som sa pred každou kontrakciou zhlboka nadýchla a potom s výdychom tlačila dieťatko von. Počas tlačenia ma to povzbudzovalo ako aj to, keď mi oznámila, že už vidí hlavičku. Za sprievodu môjho kriku po asi dvoch kontrakciách som si ju aj nahmatala, čo som pôvodne chcela spraviť, ale bola som taká vyčerpaná, že som to spravila až po výzve asistentky. Neviem, prečo som to neurobila automaticky…

Využila som aj pôrodnú stoličku, nakoľko mi v drepe bolo už dlho a boleli ma aj nohy. Pre manžela to musela byť tiež veľká záťaž. Veď ma držal v takej pre neho neprirodzenej polohe a nemal možnosť dlhšieho oddychu medzi kontrakciami. Dobehla aj druhá asistentka s čerstvým závanom po „fajčpauze“ a pomáhala povzbudzovaním. Mala som pocit, že to nedokážem. Nešlo to tak ľahko, ako som si predstavovala v tejto polohe za pomoci gravitácie. Cítila som strašné pálenie zospodu, rezanie a bola som si istá, že sa natrhnem. Snažila som sa všetkú silu vydať zo seba počas každej kontrakcie, aby som už moje dieťatko mohla mať pri sebe. Manžel ma povzbudil a povedal, že nasledujúca kontrakcia bude už posledná. A naozaj bola a nám sa o 12hod. a 24 min. narodila naša maličká Mia.

Pupočnú šnúru mala dvakrát obmotanú okolo hlavičky, ale všetko bolo v poriadku a začala krásne sama dýchať. Bola taká maličká, nevinná a zvedavo pozerala okolo seba. Bola krásna, takú krásnu som si ju ani nepredstavovala, a len naša! Manžel dotepaný pupočník prestrihol, zabalili sme maličkú do uteráčika. Priložila som si ju na hruď. Asistentka mi stisla bradavku, z ktorej vytekalo kolostrum, a priložila maličkú k nej.

Všimla som si aj doposiaľ pasívneho lekára, ktorý stále sedel pred nami na stoličke a držal v ruke injekciu s oxytocínom. Čakalo sa na placentu. Vtedy som sa sústredila, uvoľnila sa a povedala som si: „Ďakujem za všetko, ale už ťa nepotrebujeme!“ A vtedy placenta zo mňa samovoľne odišla. Spolu s ňou však odišlo a stále odtekalo pomerne dosť krvi. Lekár ma vyšetril a nakoniec som sa syntetickému oxytocínu nemala šancu vyhnúť. Utešilo ma aspoň, že som sa vôbec nenatrhla a žiadne šitie nebolo potrebné. Sestričky priviezli posteľ z mojej izby, na ktorú som sa premiestnila, umyli ma od krvi, prezliekli a samozrejme nám zagratulovali k bábätku. Maličká bola zatiaľ stále pri nás, manžel ju držal a a bol pri nej aj pri krátkom vyšetrení, ktoré prebiehalo v tej istej miestnosti. Odmietli sme podanie vitamínu K. Miery pre nás neboli podstatné, takže nám ju odvážili aj zmerali približne po dvoch krásnych hodinách, ktoré nám venovali len s našim maličkým anjelikom v miestnosti, kde sa narodila. Bola v osuške schúlená v mojom náručí a manžel nás objímal ležiac s nami v posteli.

Bola taká krásna, tichúčko si ležala na mojej hrudi a priadla si ako mačička. Ten zvuk mám ešte stále v pamäti a asi naň nikdy nezabudnem. Boli sme veľmi šťastní a tento zážitok nás všetkých troch pevne spojil.

Keď sa dnes v myšlienkach spätne vraciam k svojmu pôrodu, hovorím si, že môžem byť rada, že to bolo za takých podmienok a v takom príjemnom prostredí. Aj keď niekomu spomeniem, že som rodila v Nemecku, všetci sa zhodnú, že to mám byť rada, že z toho mám pozitívny dojem. Na Slovensku by som taký pocit určite nemala. Áno, ten pocit mám! No napriek tomu si svoj ďalší pôrod predstavujem celkom inak. Chcela by som zažiť pocity, aké opisujú ženy, čo rodia bábätká doma, v priestoroch, ktoré poznajú a kde sa cítia bezpečne, uvoľnené a hlavne isté.Chcela by som, aby môj ďalší pôrod bol spontánny, intímny, uvoľnený a prirodzený.

Nepovažujem za dôležité mať nadštandardnú izbu s TV a internetom (aké sú v Nemecku považované za štandard), špeciálne menu pre dojčiace ženy (aj keď o špagetách si nemyslím, že podporuju laktáciu – Nemci asi áno), ani špeciálne miestnosti určené len na dojčenie… Žena, ktorej snom je porodiť dieťatko dôstojne a prirodzene, má priority niekde inde. Je vďačná za drobnosti, ktoré snáď veľa nestoja – ľudský prístup zo strany personálu, pomoc a ochota pri dojčení ako aj úsmev na tvári a rešpektovanie súkromia.

Aj keď svoj pôrod nemôžem porovnať s iným, dnes viem, že nie je normálne, aby rodiacej žene znepríjemňovalo tento okamih či už časté bolestivé monitorovanie, ako aj zlozvyk /fajčenie/ personálu. Možno pre niekoho malichernosť, ale pre ženu v tomto okamihu inak zmýšľajúcu, citlivejšiu a vnímavejšiu- ďalšia zbytočná záťaž.”

Touto cestou by som sa chcela veľmi pekne poďakovať svojmu manželovi, ktorý mi výrazne pomohol počas pôrodu a podporoval ma v mojich rozhodnutiach. Bol mi skutočnou oporou, ktorú mu snáď niekedy budem schopná vrátiť. Tiež chcem vyjadriť vďaku matkám, ktoré ochotne zverejňujú svoje pôrodné príbehy, motivujú iné ženy a dodávajú istotu im nesmelým rozhodnutiam porodiť na tento svet dieťatko prirodzene, podľa vlastných predstáv. Verím, že stránka Ženské kruhy sa bude naďalej niesť v duchu vzájomnej podpory a nezištnej myšlienky navrátenia prirodzenosti tak prirodzenému a krásnemu procesu, akým pôrod sám o sebe je.

Verná čitateľka ženských kruhov Adel

O autorke

Napíšte komentár