Popôrodná psychóza je psychické ochorenie postihujúce matky a je pomerne vzácne, pretože ním trpí len jedna z tisícky rodičiek. Líši sa od popôrodnej depresie, prejavuje sa rôznymi psychickými symptómami, halucináciami, úzkostnou poruchou, problémami s náladou a so správaním matky. Môj mozog prešiel sériou elektrošokov. Veľa vecí si nepamätám a vybavujem si ich len vďaka konverzáciám na facebooku, v esemeskách alebo vďaka ľuďom okolo mňa.
Narodenie
Naša dcérka sa narodila začiatkom roka 2019 a pri pôrode bol aj jej ocko. Dnes viem, ako málo sme vtedy vedeli o tom, čo znamená byť rodičmi a ako nám to zmení život. S istotou sme však vedeli, že sa ľúbime a že to spolu zvládneme.
Dni v nemocnici po pôrode plynuli rýchlo. Pamätám si, ako s láskou držím uzlíček v perinke, cítim krehkosť maličkého telíčka a rešpekt. V mysli sa pripravujem na to, čo bude doma. Ako malú zvládnem kúpať po tom, čo to skúsená sestrička zvládla za minútku. Moje dotyky boli bojazlivé a každý pohyb som vykonávala opatrne. V mysli som si nacvičovala choreografie pohybu po detskej izbe a po dome. Ako budem dcérku držať, kde ju budem prebaľovať. Snažila som sa zapamätať si všetko, čo mi hovorili, aby sme to doma zvládli – aby som vedela manželovi ukázať, ako na dcérku, a ako sa postarať aj o seba (po nástrihu starostlivosť o stehy, plodová voda bola zle sfarbená, maličkej sa mal ošetrovať pupok a očká). Prišiel stres. Nevinná myšlienka. Doma asi nemáme všetko, čo potrebujem.
Mala som nadštandardnú izbu a naozaj poskytovala komfort pri starostlivosti nielen o malú, ale aj o mňa. Pôvodný plán bol, že tam budem ešte dva dni, ale prišla za mnou sestrička a oznámila mi, že pôjdem domov skôr. Prepustenie z pôrodnice – moment, na ktorý sa mamičky tešia – bolo pre mňa v tej chvíli desom. Perinka z nemocnice bola zrazu neporovnateľne lepšia ako tá mnou kúpená, ktorá čakala v kufri, lebo manipuláciu s ňou mi nik neukázal. „To zvládneme,“ upokojoval ma manžel, ale aj tak som sa zúfalo a neúspešne pokúsila jednu z nemocnice odkúpiť.
Zrútil sa mi malý svet
Príchod domov bol šok – ostatní doma ochoreli (chrípka alebo prechladnutie), a aby nás chránili pred nakazením, presunuli nám s malou veci do priestoru, ktorý bol podľa nich bezpečnejší. V podstate maličkosť, nič nám nechýbalo, mne sa však zrútil malý svet. Nič z toho, čo som si v hlave pripravila, nebolo tam, kde malo byť. Všetky veci boli premiestnené. Moja energia sa mala sústrediť na malú a namiesto toho som v prvý deň riešila hľadanie vecí, presúvanie nábytku do podoby, aby mi to aspoň trochu vyhovovalo, a stresovala ohľadne dojčenia. Priznám sa – nešlo mi to. Predpôrodná príprava ma pripravila na zvládnutie jedného dňa, teda pôrodu, ale dojčeniu som dovtedy, dokým som nezačala, neprikladala až takú veľkú váhu. Nebola som pripravená na to, že mi to nepôjde. Myšlienka, že by mi to mohlo nejsť, bola veľmi cudzia – schopnosť matky nadojčiť dieťa som brala ako niečo automatické. Mala som pocit, že malá pije máličko. Mala som aj klobúčik na dojčenie a nervózne som kontrolovala, koľko tekutiny som zo seba dostala, určite som tým malej nevytvorila pohodu a tá, pochopiteľne, plakala.
Napriek tomu, že už v nemocnici som spala málo a plytko, únava bola mojej mysli akási vzdialená. Počas prvých dní som spávala pri malej, teda skôr som len driemala a čakala, kedy zaplače. Rodinní príslušníci sa mi snažili s malou pomáhať, ale aj keď ma poslali do vedľajšej miestnosti, aby som sa poriadne vyspala, nemohla som zavrieť oči. Dívala som sa do stropu, písala poznámky, volala som kamarátkam, ktoré mali pôrod blízko, a snažila sa ich podporiť. Začala som si písať zoznam ľudí, ktorým musím poďakovať – poslala som aj nejaké hlasové správy a je z nich cítiť únava, moje zmeny nálad boli extrémne rýchle, ale stále som sa cítila relatívne v poriadku a plná energie. Volala a písala som mame o tom, aká som nesmierne vďačná za to, čím si prešla, lebo som pochopila, čo všetko zahŕňa starostlivosť o novú bytôstku. Nával vďačnosti aj za maličkosti neustával a spánok neprichádzal. Ležala som v posteli a počúvala zvuky domu. Kroky, sem-tam mrnkanie dcérky za zatvorenými dverami. Neviem, koľko času prešlo, ale naši sa o mňa báli a ja som sa začala báť tiež. Neviem zaspať. Pokusy zavrieť oči a spať boli neúspešné. Mala som pocit, že môžem ísť behať, nie že mám oddychovať.
Prehadzovala som sa v posteli, prechádzala po izbe, skúšala vydržať pod prikrývkou a potom som o svojej neschopnosti zaspať povedala manželovi. Dohodli sme sa a zavolali sanitku. (Tieto momenty sú v mojej mysli skreslené, zjednodušené a môj pocit z toho, čo sa dialo, je možno diametrálne odlišný od manželovej skúsenosti, od toho, ako moje správanie vnímal on.)
Moja myseľ unikala rôznymi smermi
S príchodom sanitky sa pre moju myseľ dostavil stres. Z toho, čo mi behalo hlavou, si pamätám, že som čakala, že ma len vezmú do sanitky, dajú niečo na spanie a pôjdem späť k malej. Nemala som so sebou žiadne veci, len kabát a mobil (ak mi aj príbuzní dali nejaké veci, nevnímala som to). Začala som byť paranoidná. Písala som manželovi, čo sa v sanitke deje, lebo som mala pocit, že ma uniesli a chcú ma zbaviť svojprávnosti. Keď mi povedali, že ma vezmú do iného mesta, spanikárila som ešte viac. V tom meste som nikdy nebola, chcela som sa vrátiť na popôrodné oddelenie alebo aspoň do mesta, kde som porodila. Moja myseľ nevypínala. Aj keď som sa na odporúčanielekárky v sanitke upokojila a ľahla si na lôžko, počas jazdy som neprestala písať esemesky manželovi. Snažila som sa dívať, kam ideme. Spánok v nedohľadne. Myseľ začala unikať rôznymi smermi, mobil ostal jedinou vecou, ktorú som poznala, a lipla som na ňom čoraz viac.
Miesto, kde som sa ocitla, si pamätám presne – bolo plné neznámych ľudí, zobrali mi telefón a na vyšetrenie lekárom som mala počkať, lebo sa tam vtedy žiadny nenachádzal. (Netuším, koľko bolo hodín, slúžili vtedy dvaja sanitári – muž a žena.)
Bola som prijatá na zmiešané oddelenie, kde boli aj mužskí pacienti, a personál mi nevedel zabezpečiť súkromie na vykonávanie bežných hygienických činností (keďže som mala komplikovanejší pôrod a ako čerstvá mamička aj špecifické potreby, čo sa týka príjmu tekutín, a s tým spojené návštevy toalety). Cítila som sa ohrozená – už len očný kontakt od cudzích mužských pacientov mi bol nepríjemný, navyše sa tam nachádzal aj pacient, ktorý mal potrebu sa ma dotknúť, keď som prechádzala po chodbe na toalety okolo neho. Čerstvo začaté krehké obdobie šestonedelia a ja som bola na oddelení psychiatrie.
Spánok stále neprichádzal. Bála som sa a zároveň som bola nahnevaná. Zobrali mi mobilný telefón, a tak som si vybojovala papier a ceruzku a veľmi dlho som písala sťažnosť (bola smerovaná na podmienky oddelenia, spomínaného pacienta, že mi nechceli dať ani ten papier a pero, že chcem ísť aspoň na ženské oddelenie…). Chcela som, aby mi poskytli pocit bezpečia, až som si sama vyžiadala, aby ma na izbe zamkli (spomínaný pacient totiž viackrát otvoril dvere mojej izby). Izba však mala okrem sledovania kamerou okno do vedľajšej miestnosti, kde boli na pozorovaní takisto mužskí pacienti, a len tým, že ma mohli vidieť, sa môj nepokoj ešte viac stupňoval. Spánok stále nikde, čas zmizol. Neviem, koľko času prešlo. Odovzdala som svoju sťažnosť a spanikárila. Vypla som „mód mama“ a prešla na sebazáchovu. Akoby som úplne zabudla, že mám dieťa. Začala som sa báť, že sa odtiaľ nedostanem, že ak si pohnevám sanitárov, som stratená. Zúfalo som si vypýtala svoju sťažnosť späť, ospravedlnila sa sanitárke, roztrhala som obojstranne plne zapísaný A4 papier na maličké kúsky. Vydýchla som si a potom som sa zľakla, že som to nemala robiť. Znova panika, prechádzanie po miestnosti – na ďalšie dohadovanie sa som vtedy už nemala sily, zároveň som nechcela znova obťažovať personál. Ľahla som si do postele a prišiel milosrdný spánok. Tma.
Dva mesiace v nemocnici
Dlho som o sebe vôbec nevedela. Obrazy, ktoré si pamätám, sú naplnené strachom z vecí, ktoré sa diali medzi realitou a podvedomím (pamätám si veľa obrazov, pocitov a situácií, keď som si sama uvedomovala, že nemôžu byť reálne, ale napriek tomu som s nimi nedokázala bojovať).
V nemocnici som strávila celkovo dva mesiace. Bez dcéry. V úplne inom svete. Myseľ ma vodila po veľmi zamotaných zákutiach, halucinovala som, nespoznáva ľudí a v ošetrovateľoch som zasa videla známych, ktorí by sa tam naozaj nemali ako dostať. Informácie z televízie aj rozhovory všetkých okolo sa záhadne týkali mňa. Nedokázala som myslieť na dcérku či manžela, nieto ešte na širšiu rodinu.
Oni si prechádzali niečím, čo som nevnímala, a doteraz neviem, ako to všetko zvládli – niekoľkodňové dieťa a jeho matku na psychiatrii. Manžel ale zvládol prácu, starostlivosť o malú za pomoci blízkych a návštevy nemocnice v meste vzdialenom hodinu spojmi. Ja som pomaly, veľmi pomaly preplávala dňami na oddelení. Čas sa stal nepriateľom a plynul nekonečne spomalene. Svetlými momentmi dňa boli návštevy manžela, návštevy blízkych či neskôr prechádzky počas vyhradených hodín.
Fotky malej, ktoré mi manžel nosil vytlačené, mi pripomínali, že mám dieťa, ale ja som tie obrázky musela spracovávať a dlho sama sebe vravieť, čo je realita za stenami oddelenia. Pomaly som sa zotavovala a dcéru som prvý raz opäť držala po mesiaci a pol (presne si už vážne nepamätám, ale viem, že mi manžel vravel, že sa boja, aby som jej náhodou neublížila).
Manžel veľa komunikoval s lekármi a tí usúdili, že by som mala podstúpiť elektrošoky. Napriek tomu, že boli veľkou neznámou, zlepšili môj stav a umožnili mi návrat k dcére a domácu medikamentóznu liečbu. Samotné elektrošoky boli procedúrou, ktorá prebiehala bezbolestne, odborne, bez komplikácií. Po ukončení série šokov som mala neúplné spomienky na obdobie pred nimi – nepamätám si napríklad, ako som sa ich veľmi bála (viem to od manžela – on mi vysvetlil, čo sa bude diať, upokojil ma). Po absolvovaní celej série som šoky brala ako bežný úkon, so samotnými šokmi dnes okrem predsudkov z televízie nemám žiadnu zlú asociáciu.
Návrat domov
Dojčiť som po návrate domov už nemohla, liekmi mi bola zastavená laktácia a po návrate k dcérke som sa učila fungovať s malou od svokry, mojej mamy, manžela a švagrinej. Postup, ako sa robí sušené mlieko, ako malá spí, čo kedy potrebuje, čo ju teší, baví… To, ako spolu fungovať, sa ešte stále učím a to, že robím chyby, je len dôkazom, že byť mama je proces – nielen zaručený status.
S malou si budujeme vzťah a ja sa učím veľa vecí spracovávať, narábať s emóciami a byť dobrou mamou – sú tu výčitky, porovnávanie, nervozita… s tým sa ale môže stretnúť každá mama.
Mám úžasného manžela, s ktorým sa o všetkom rozprávame, trávi s malou čas, vždy keď len môže, jeho mama nám neskutočne pomáha a aj ujovia a tety sú skvelí. Dlho som však mala pocit, že potrebujem komusi dokazovať, že malú zvládnem aj sama. Dnes, keď sa blížia jej druhé narodeniny a ja sledujem, koľko úzkostí prešlo mojím telom, zastavujem sa a bojím sa vôbec pomýšľať na to, že by som dala život ďalšiemu stvoreniu.
Náš život sa vrátil do normálu, v rodine sa mnohí tvárili, akoby som nebola na psychiatrii, ale len niekam na chvíľu „odbehla“, pre mňa to preto obrazne ostalo visieť vo vzduchu ešte dlho po prepustení.
Som na seba ale hrdá, lebo boj so svojimi myšlienkami už neodkladám do tajnej skrinky vo svojej hlave, kde by mohli naberať na sile, ale konfrontujem ich so svetom. Veľa zo strachu, z úzkosti a cyklenia sa doznieva krátko po vyslovení a spracovaní. Vraciam sa však k slovám psychiatra, ktorý ma upozornil, že sa to pravdepodobne môže opakovať. Ak by som porodila ďalšie dieťa, už preventívne mi napríklad odporučil zastavenie laktácie. To, že by sa náhodou mohli opakovať tie nekonečné dni na psychiatrii, ma desí – o to viac, že v momentálnej pandemickej situácii sú zakázané návštevy.
Predstava ľudí na oddelení bez kontaktu s vonkajším svetom mi spôsobuje úzkosť. Ja by som to sama nezvládla, a to napriek tomu, že viem, že mám najúžasnejšieho manžela, skvelé dieťa, milujúcich rodičov a rodinu – bez návštev na psychiatrii to musí byť v tomto období pre pacientov, ale aj pre personál neskutočne ťažké, nech už bojujú s hocijakou diagnózou.
Aj psychika potrebuje svoj čas na uzdravenie
Medikamentóznu liečbu som riadne ukončila so schválením psychiatra, ktorého som po prepustení pravidelne každý mesiac navštevovala ambulantne. No až po roku a kontaktovaní psychiatričky špecializujúcej sa na popôrodnú depresiu som našla naozajstné odpovede aj na otázky, o ktorých som ani nevedela, že sa ich mám pýtať. Potvrdila mi, že psychóza odoznieva určitý čas a aj psychika potrebuje svoj čas na uzdravenie. Je otázne, nakoľko som bola v nemocnici schopná vnímať prípadnú inštruktáž týkajúcu sa diagnózy, či mi niekto vysvetľoval, čo to je, ako vzniká, čo môžem sama ovplyvniť a čo je vec biológie, lebo ja si nič také nepamätám. O svojom stave som vedela vďaka manželovi, ktorý komunikoval s lekármi aj za mňa, ja som sa na oddelení cítila stratená, nevedela som, na koho sa môžem obrátiť, a v bežnom chode oddelenia sa zdalo, že na také veci ani nebol čas. Návštevné hodiny boli pre mňa časom, keď som so svojím stavom pracovala najviac. Na oddelení som vnímala „len“ lieky, sem-tam prechod lekára po chodbe. Mala som pocit, že lekári nemajú odkiaľ o mojom stave vedieť, komunikácia na vizite bola obmedzená a tempo vyšetrení rýchle.
Psychiatrička, s ktorou som komunikovala o popôrodnej psychóze, mi odporučila, že by bolo terapeutické, keby som mohla nájsť miesto, kde budem môcť o zážitku z nemocnice, z pôrodu a odlúčenia od dieťaťa rozprávať a prerozprávať svoj príbeh opakovane, aby som mohla nájsť pohľad, ktorý ma nebude natoľko znepokojovať – získať tzv. emočne korektívnu skúsenosť.
Učím sa pracovať s tým, čo sa stalo, aj s diagnózou prekonanej popôrodnej psychózy. Nejde o dedičnú chorobu, obvykle sa však psychóza vracia aj pri ďalších prípadných pôrodoch. V niektorých prípadoch ale nemusí – k tomu prispieva práve aj spracovanie skúsenosti, spolupráca gynekológa so psychiatrom, psychoterapia atď.
(Ak môžem, tak ďakujem pani E. Hornyakovej za jej vzácny čas. Veľmi mi pomohla ujasniť si, čo ďalej s liečbou traumy, a bola jedna z tých, čo ma inšpirovali k zdieľaniu touto formou. V čase, keď som ju kontaktovala, pracovala na atestácii a viac sa venovala popôrodnej depresii, napriek tomu sa snažila maximálne mi pomôcť, čo veľmi oceňujem.)
Janka
